20 March, 2017 12:32

Postupne však nazbieral odvahu, preletel k nemu, aby zobákom vybral tŕň ruže, čo prenikol do čela Ukrižovaného.

Keď to však vykonal, kvapka krvi Ukrižovaného dopadla vtáčikovi na hruď. Rýchlo sa rozšírila, roztiekla a všetko krehké perie sfarbila do červena.

Ukrižovaný však pohol perami a zašepkal:

– Za svoju milosrdnosť si získal to, o čo sa tvoj rod usiloval od stvorenia sveta.

Selma Lagerlöfová

Legendy o Kristovi

Prvá časť / ZEM

1/

Mýtna stanica pri Alnabru

1. november 1999

Harryho zorné pole preťal sivý vták. Harry zaťukal prstom na volant. Toto je pomalý čas. Niekto včera o pomalom čase hovoril v televízii. Pomalý čas. Ako Štedrý večer chvíľu predtým, než sa rozbalia darčeky. Alebo chvíľa v elektrickom kresle tesne pred zapnutím prúdu.

Zaklopal silnejšie.

Stáli na otvorenom priestranstve, kúsok od mýtnej stanice na diaľnici pri Osle. Ellen pridala na rádiu hlasitosť. Reportér s pátosom v hlase oznamoval:

„Lietadlo pristálo pred päťdesiatimi minútami a presne o 6.38 americký prezident položil nohu na nórsku pôdu. Privítali ho predstavitelia Jevnakerského okresu. V Osle máme krásny jesenný deň, čo celému stretnutiu vytvára typicky nórsky rámec. Ešte raz si vypočujme, čo prezident pred polhodinou povedal novinárom.“

Opakovali to už po tretí raz. Harry si opäť predstavil, ako sa vykrikujúci novinári tlačia k zátarasám. Muži v sivých oblekoch na druhej strane sa ani veľmi neusilujú nevyzerať ako agenti tajnej služby. Pohľadom skúmajú dav, po dvanásty raz skontrolujú, či im slúchadlo pevne sedí v uchu, opäť skúmajú dav, napravia si slnečné okuliare, skúmajú dav, na chvíľu sa im pohľad zastaví na fotografovi, ktorého objektív je trochu pridlhý, skúmajú ďalej, po trinásty raz si skontrolujú slúchadlo v uchu.

Niekto povedal po anglicky vitajte, na okamih nastalo ticho a v mikrofóne to zachrapčalo.

„First let me say I’m delighted to be here…“ začal po štvrtý raz prezident širokou americkou angličtinou.

„Niekde som čítal, že mu známy americký psychológ diagnostikoval disociatívnu poruchu, takzvanú MPD,“ začala Ellen.

„MPD?“

„Mnohonásobnú poruchu osobnosti. Jekyll a Hyde. Pri vôbec prvej diagnóze tejto choroby nejaký psychológ tvrdil, že prvé ja pacienta vôbec netuší, že druhé ja, sexuálny netvor, s dotyčnými ženami spáva. Preto ho ani štátny žalobca nemohol obviniť z krivej prísahy.“

„Ježiši,“ zagúľal Harry očami a pohľad uprel na helikoptéru, čo im krúžila nad hlavou.

V rádiu sa hlas s nórskym prízvukom spýtal:

„Pán prezident, toto je pre vás prvá návšteva Nórska v úlohe prezidenta. Aké sú vaše pocity?“

Ticho.

„Som veľmi rád, že som sem mohol prísť. A za ešte dôležitejší pokladám fakt, že sa tu môžu stretnúť lídri štátu Izrael a palestínskeho ľudu. Kľúčom k…“

„Pán prezident, pamätáte si niečo z vašej prvej návštevy v Nórsku?“

„Samozrejme. V dnešných rozhovoroch by sme…“

„Pán prezident, aký je význam Osla a Nórska pre svetový mier?“

„Nórsko hrá dôležitú úlohu.“

Hlas bez nórskeho prízvuku:

„Pán, prezident, aké sú podľa vás reálne ciele týchto rozhovorov?“

Prenos sa prerušil a ozval sa hlas zo štúdia:

„Ako ste si mohli sami vypočuť, prezident ocenil úlohu Nórska pri… hm, v záujme mieru na Blízkom východe. Práve v týchto chvíľach je americký prezident na ceste do…“

Harry si vzdychol a vypol rádio. „Ellen, povieš mi, čo sa s touto krajinou deje?“

Mykla plecom.

„Bod 27 prešli,“ zapraskala vysielačka.

Pozrel sa na ňu.

„Všetci sú pripravení?“ Prikývla.

„Takže o chvíľu ideme na to,“ povedal. Zagúľala očami. Odkedy sprievod vyrazil z letiska Gardermoen, povedal to už po piaty raz. Z miesta, kde stáli, mali výhľad na prázdnu diaľnicu vlniacu sa od mýtnej stanice smerom k Trosterudu a Furusetu. Modrý maják na streche sa ticho točil. Harry stiahol okno, vystrčil ruku a odstránil suchý list, čo sa im zachytil za stieračom.

„Červienka,“ ukázala Ellen prstom. „Takto neskoro na jeseň ju často neuvidíš.“

„Kde?“

„Tam. Na búdke.“

Harry sa predklonil a vyzrel cez predné sklo.

„Aha? Tak toto je červienka?“

„Áno. Ale ty by si asi nerozoznal červienku od drozda, však?“

„Asi nie.“ Harry prižmúril oči. Kazí sa mu zrak?

„Červienka je zriedkavý vták.“ Ellen odkrútila uzáver termosky.

„O tom nepochybujem.“

„Deväťdesiat percent z nich tiahne na zimu na juh, len zopár červienok zariskuje a akože zostane tu.“

„Oni tu zostávajú akože?“

Vtedy opäť zachrapčalo rádio:

„Post 62 hlavnému stanu. Dvesto metrov pred odbočkou na Lørenskog stojí pri ceste neznáme auto.“

Z hlavného stanu sa bergenským dialektom ozval hlboký hlas:

„Okamih, 62. Kontrolujeme to.“

Ticho.

„Prešli ste toalety?“ spýtal sa Harry a kývol hlavou k čerpacej stanici Esso.

„Áno. Na pumpe nie sú nijakí klienti ani zamestnanci. S výnimkou šéfa, ktorého sme zavreli v jeho kancelárii.“

„Búdky?“

„Skontrolované. Pohoda, Harry, odfajkli sme všetky miesta, ktoré sme mali. Tie vtáky, čo sa rozhodnú zostať, jednoducho stavia všetko na miernu zimu, chápeš? Môže im to vyjsť, ale ak sa mýlili, zomrú. Možno rozmýšľaš, prečo nejdú na istotu. Nie sú tie vtáky, čo tu zostali, jednoducho len lenivé?“

Harry sa pozrel do zrkadla a na oboch stranách železničného nadjazdu si všimol strážcov oblečených v čiernom, s prilbou a samopalom MP5 zaveseným na krku. Aj na takúto vzdialenosť z nich sálalo napätie.

„Pointa je v tom, že ak príde mierna zima, môžu si vybrať najlepšie miesta na hniezdenie skôr, než sa ostatní vrátia domov,“ vysvetľovala Ellen, zároveň sa pokúšajúc natlačiť termosku do preplneného priečinka pre spolujazdca. „To je kalkulované riziko, chápeš? Možno ti bude supergeniálne, no môžeš sa aj totálne strápniť. Staviť alebo nestaviť. Ak stavíš všetko, môže sa stať, že jedného dňa zmrznutý padneš z konára a rozmrazíš sa až na jar. Ak budeš zbabelý, možno si po návrate nezatrtkáš. Takýmto dilemám musíme neustále čeliť aj my.“

„Máš nepriestrelnú vestu, však?“ prerušil ju Harry.

Ellen neodpovedala, hľadela na diaľnicu a až po chvíli pomaly pohla hlavou.

„Máš ju, alebo nemáš?“

Namiesto odpovede sa zľahka udrela päsťou o hruď.

„Ľahká?“

Prikývla.

„Do riti, Ellen! Dal som príkaz použiť nepriestrelnú vestu, nie túto vestičku pre Mickey Mousa.“

„Vieš, čo tu používajú Američania?“

„Budem hádať. Ľahké?“

„Presne tak.“

„A vieš, na čo seriem?“

„Budem hádať. Na Američanov?“

„Presne tak.“

Usmiala sa. Aj Harrymu trhalo kútikmi úst. V rádiu zachrapčalo.

„Hlavný stan postu 62. Američania hovoria, že pri odbočke na Lørenskog parkuje ich auto.“

„Post 62. Rozumel.“

„Tam to máš.“ Harry podráždene buchol päsťou do volantu. „Nulová komunikácia, americká tajná služba si robí všetko na vlastnú päsť. Čo tam to auto hľadá bez toho, aby sme o tom vedeli? Ha?“

„Kontroluje, či si robíme svoju robotu.“

„Podľa ich inštrukcií.“

„Ty aspoň ako-tak môžeš rozhodovať, takže sa prestaň sťažovať,“ odsekla. „A prestaň bubnovať po volante.“

Harryho prsty poslušne zmizli z volantu. Usmiala sa. Zhlboka a dlho vydychoval.

„No, no, no.“

Prstami nahmatal služobný revolver Smith & Wesson, kaliber 38 so šiestimi guľkami. V opasku mal ešte dva zásobníky, každý na šesť výstrelov. Potľapkával revolver a uvažoval nad tým, že v súčasnosti v podstate nemá oprávnenie nosiť zbraň. Možno mu naozaj slabne zrak, inak by po štyridsaťhodinovom kurze streleckú skúšku v zime urobil. Medzi policajtmi to síce nebolo nič výnimočné, no Harrymu sa to stalo po prvý raz. Ani trochu sa mu to nepáčilo. Samozrejme, stačí sa jednoducho prihlásiť na ďalší termín, veľa kolegov potrebovalo na zloženie skúšky aj štyri, päť pokusov, Harry to však z nejakého dôvodu jednostaj odsúval.

Chrapot. „Bod 28 – prešli.“

„To bol predposledný bod v policajnom okrsku Romerike,“ konštatoval Harry. „Ďalší bod je Karihaugen, a potom sú už naši.“

„Prečo to nemôžeme robiť tak ako kedysi a namiesto hlúpych čísel jednoducho nehovoríme, kde sa sprievod nachádza?“ posťažovala si Ellen.

„Hádaj.“

Odpovedali si naraz: „Američania!“ A usmiali sa.

„Bod 29 – prešli.“

Pozrel sa na hodinky.

„Fajn. Takže ich tu máme o tri minúty. Vysielačku som prepol na frekvenciu policajného okrsku Osla. Urob poslednú kontrolu.“

V rádiu to pískalo, Ellen sa so zavretými očami sústreďovala na všetky hlásenia, ktoré postupne prichádzali. Zavesila mikrofón. „Všetci na mieste a pripravení.“

„Ďakujem. Daj si prilbu.“

„Čo? Harry, neblázni.“

„Počula si, čo som povedal.“

„Sám si daj prilbu!“

„Je mi malá.“

Iný hlas: „Bod 1 – prešli.“

„Bože. Niekedy si taký… amatér.“ Ellen si natiahla prilbu, zatiahla remeň a urobila do zrkadla grimasu.

„Aj ja ťa mám rád,“ povedal Harry, ďalekohľadom študujúc cestu. „Vidím ich.“

Celkom hore, na stúpaní ku Karihaugenu, sa zaleskol kov. Harry zatiaľ rozoznával len prvé vozidlo kolóny, vedel však, ako budú po sebe nasledovať: šesť motoriek so špeciálne trénovanými policajtmi z nórskej eskorty, dva nórske sprievodné vozy, auto americkej tajnej služby, potom dva Cadillacy Fleetwoods, špeciálne autá Američanov, ktoré sem previezli z USA. V jednom z nich sedí prezident, ale v ktorom, to zostávalo tajomstvom. Možno sedí v oboch, napadlo Harrymu. V jednom Jekyll, v druhom Hyde. Potom prišli väčšie autá, sanitka, komunikačné auto, niekoľko vozidiel americkej tajnej služby.

„Všetko vyzerá v pohode,“ kývol hlavou Harry. Ďalekohľadom prechádzal krajinu sprava doľava. Vzduch sa nad asfaltom chvel, hoci bolo studené novembrové ráno.

Ellen rozoznávala obrysy prvého auta. O pol minúty prejdú popri mýtnych búdkach a polovica úlohy bude splnená. A o dva dni, keď tie isté autá prejdú týmto miestom opačným smerom, budú sa môcť s Harrym vrátiť k svojej bežnej policajnej práci. Dávala prednosť vyšetrovaniu vrážd pred tým, aby vstávala o tretej ráno a sedela v studenom Volve s podráždeným Harrym, ktorý očividne nezvládal ťarchu zodpovednosti.

Dokonalé ticho auta prerušoval len Harryho pravidelný dych. Skontrolovala, či svietia obe kontrolky vysielačiek. Kolóna medzitým prešla k úpätiu kopca. Rozhodla sa, že len čo sa toto skončí, pôjde sa do Tørstu opiť. Chodí tam jeden chlapík, s ktorým si už vymenila pohľady. Má čierne kučery a hnedé, trochu nebezpečné oči. Chudý, trochu bohémsky intelektuál. Možno…

„Čo do pek…“

Harry schmatol mikrofón. „V tretej búdke zľava niekto stojí. Vie ho niekto identifikovať?“

Vysielačka odpovedala praskavým tichom, Ellenin pohľad okamžite prebehol búdky. Tam! Videla chrbát chlapíka za hnedým sklom, ktoré inokedy chránilo pred ruchom diaľnice vyberača mýta. Štyridsať – päťdesiat metrov od nich. V protisvetle jasne vynikal jeho profil. A s ním aj krátka hlaveň s muškou, čo mu vytŕčala spoza ramena.

„Zbraň!“ skríkla. „Má samopal!“

„Do riti!“ Harry kopol do dverí auta, oboma rukami sa chytil za ich rám a vyskočil von. Ellen pozorovala blížiacu sa kolónu. Už nemôže byť ďalej než pár stovák metrov. V okne sa zjavila Harryho tvár.

„Nie je to náš človek, môže byť Amík,“ kričal. „Volaj hlavný stan.“ V ruke už držal revolver.

„Harry…“

„Hneď! A ak ti hlavný stan povie, že patrí k nim, trúb.“

Harry sa rozbehol k búdke a k chrbtu v saku. Vyzerá to na hlaveň izraelskej Uzi. Ostrý ranný vzduch ho štípal v pľúcach.

„Polícia!“ reval. „Police!“

Nijaká reakcia, hrubé sklo tlmilo každý prichádzajúci zvuk. Muž otočil tvár ku kolóne a Harry si všimol slnečné okuliare značky Ray Ban. Američan. Alebo taký, čo chce vyzerať ako americký agent.

Ešte dvadsať metrov.

Ako sa dostal do zamknutej búdky, ak nie je jedným z nich? Do riti! Harry už rozoznával zvuk motoriek. Nestihne to.

Odistil zbraň a z celej duše si želal, aby ticho tohto krásneho rána na uzavretej diaľnici, na ktorej sa aj tak nikdy v živote netúžil ocitnúť, prerušilo trúbenie auta. Inštrukcie boli jasné, no on nedokázal nerozmýšľať:

Tenká vesta. Nulová komunikácia. Strieľaj, nie je to tvoja chyba. Má rodinu?

Priamo za búdkou sa zjavil sprievod, ktorý sa rýchlo blížil. O dve sekundy budú cadillacy v jednej úrovni s búdkami. Ľavým kútikom oka si všimol pohyb, zo strechy vzlietol malý vtáčik.

Staviť, alebo nestaviť… tie večné dilemy.

Myslel na nízky golier vesty, posunul hlaveň o pol palca nižšie. Hluk motoriek mu trhal bubienky.

2/

Oslo

Utorok 5. október 1999

„Práve v tom celá tá zrada spočíva!“ Dohola ostrihaný muž nazrel do papierov. Hlava, obočie, mohutné predlaktia, dokonca aj obrovské ruky, ktorými sa opieral o rečnícky pult, všetko mal čerstvo vyholené a čisté. Nakláňal sa dopredu a burácal do mikrofónu:

„Po roku 1945 nepriatelia národného socializmu ovládli svet a začali ho budovať podľa svojich demokratických a ekonomických princípov. V dôsledku toho táto planéta nezažila jediný deň, keď by slnko zapadalo za obzor bez toho, aby sa niekde bojovalo. Vojnu a genocídu sme zažili dokonca aj v Európe.

V treťom svete umierajú milióny ľudí od hladu – a Európe hrozí masové prisťahovalectvo s následným chaosom, biedou a bojom o prežitie.“

Prerušil reč a poobzeral sa okolo seba. V miestnosti nastalo na okamih hrobové ticho, potom jeden z poslucháčov na laviciach za ním nesmelo zatlieskal. Keď povzbudený rečník pokračoval, rozsvietila sa pod mikrofónom malá červená lampička, ktorá signalizovala, že záznamník zachytáva falošné signály.

„Odo dňa, keď budeme žiť v pokoji a budeme dôverovať sebe a našej súdržnosti, nás už nedelí veľa. Vojna, ekonomická a ekologická katastrofa – a celá sieť zákonov a pravidiel, ktoré z nás prirýchlo robia pasívnych sociálnych klientov – naraz zmiznú. Poslednou veľkou zradou bol deviaty apríl 1940, keď naši takzvaní vodcovia štátu utiekli pred nepriateľom, aby si zachránili kožu. A vzali so sebou zásoby zlata, aby si nimi financovali luxusný život v Londýne. Teraz sa nepriateľ vrátil. A tí, ktorí mali chrániť naše záujmy, sa opäť dopúšťajú zrady. Dovoľujú nepriateľovi stavať mešity v našom srdci, nechávajú ho okrádať našich starých rodičov a miešať krv s našimi ženami. Každý Nór má povinnosť brániť našu rasu a eliminovať zradcov medzi nami.“

Prevrátil list, ale zakašľanie z pódia pred ním ho prinútilo zdvihnúť zrak.

„Ďakujem. Myslím, že toto nám stačí,“ prerušil ho sudca a pozrel sa ponad okuliare: „Má žalobca ešte nejaké otázky na obžalovaného?“

Sálu číslo 17 na okresnom súde v Osle osvetľovalo slnko a bezvlasému chlapovi dodávalo hrdinskú gloriolu. Bielu košeľu s tenkou kravatou mu pravdepodobne poradil jeho obhajca Johan Krohn, ktorý si v tejto chvíli, opierajúc sa o operadlo stoličky, prehadzoval pero medzi ukazovákom a palcom. Krohnovi sa celá situácia nepáčila. Nepáčil sa mu smer, akým sa výsluch ubral, úprimné programové vyhlásenie jeho klienta Sverreho Olsena, ani fakt, že Olsen sa rozhodol vyhrnúť si na košeli rukávy, čím sudcom aj porote odhalil pavúčie tetovanie na oboch lakťoch a niekoľko hákových krížov na ľavom predlaktí. Na pravom mal vytetovanú reťaz starých germánskych symbolov a nápis VALKYRIA čiernym, gotickým písmom. Valkýria bol názov neonacistického gangu v Sæterkryssete na Nordstrande.

Johna Krohna však väčšmi hnevalo čosi iné, niečo mu na celom procese smrdelo. Nevedel však prísť na to, čo to je.

Žalobca, útly chlapík menom Herman Groth, malíčkom, ktorý mu zdobil prsteň so symbolom právnického stavu, sklopil mikrofón.

„Pán sudca, len niekoľko doplňujúcich otázok.“ Hovoril mäkkým, tlmeným hlasom. Lampa pod mikrofónom svietila nazeleno.

„Keď ste tretieho januára o deviatej vchádzali do podniku Dennis Kebab na ulici Dronningen, robili ste to s jasným cieľom splniť si svoju povinnosť obraňovať našu rasu tak, ako ste o tom hovorili pred chvíľou?“

Johan Krohn skočil k mikrofónu:

„Môj klient už vysvetlil, že medzi ním a vietnamským majiteľom došlo k hádke.“ Červené svetlo. „Vyprovokovali ho,“ pokračoval Krohn. „Niet jediného dôvodu naznačovať, že išlo o zámer môjho klienta.“

Groth na chvíľu zavrel oči:

„Ak je pravda to, čo tvrdí váš obhajca, pán Olsen, mali ste pri sebe bejzbalovú palicu len čírou náhodou, však?“

„Na sebaobranu,“ prerušil ho Krohn a rozhodil rukami:

„Pán sudca, na tieto otázky môj klient už odpovedal.“

Sudca si pošúchal bradu a pozrel sa na obhajcu. Všetci vedeli, že Johan Krohn mladší je vychádzajúcou hviezdou a dôstojným nástupcom Johana Krohna, a pravdepodobne najmä kvôli tomu musel sudca s nevôľou ustúpiť:

„Súhlasím s obhajcom. Ak pán žalobca nepríde s novými pohľadmi na daný problém, budem musieť požiadať, aby sme sa pohli ďalej.“

Groth pootvoril oči tak, že sa mu nad a pod zreničkou ukázal tenučký biely prúžok. Prikývol. Potom unaveným pohybom zdvihol nejaké noviny.

„Toto je denník Dagbladet z dvadsiateho piateho januára. V rozhovore na strane osem človek blízky obžalovanému tvrdí…“

„Protestujem…“ prerušil ho Krohn.

Groth si vzdychol. „Môžem ho nazvať osobou, ktorá vyjadruje rasistické názory.“

Sudca prikývol, zároveň však na Krohna varovne pozrel. Groth pokračoval:

„Táto osoba komentuje útok na Dennis Kebab slovami, že Nórsko potrebuje viac takých rasistov ako Sverre Olsen, aby sme krajinu získali späť. V rozhovore používa slovo rasista ako čosi cnostné. Pokladá sa obžalovaný za rasistu?“

„Áno, som rasista,“ stihol povedať Olsen skôr, než ho Krohn zastavil. „V tom zmysle slova, ako ho vidím ja.“

„A aký zmysel to je?“ usmial sa Groth.

Krohn zatínal pod stolom päste a uprene hľadel na pódium, na oboch prísediacich sudcov napravo a naľavo od sudcu. Títo traja ľudia rozhodnú o spôsobe, akým jeho klient strávi najbližšie roky, aj o jeho vlastnom statuse v partii baru Tostrupkjeller. Dvaja bežní reprezentanti ľudu, predstavitelia všeobecného zmyslu pre spravodlivosť. Kedysi ich aj nazývali sudcovia z ľudu, zrejme sa im však to označenie zdalo príliš ľudové. Prísediacim po pravej ruke sudcu bol mladý chlapík v lacnom nevýraznom obleku, ktorý sa ledva odvážil zdvihnúť zrak. Mladá, trochu obézna žena po sudcovej ľavici pôsobila tak, akoby sa len tvárila, že sleduje dianie v miestnosti, a neustále dávala pozor, aby si sála nevšimla jej začínajúcu sa druhú bradu. Priemerní Nóri. Čo takí ľudia môžu vedieť o Sverrem Olsenovi? Čo chcú vedieť?

Osem ľudí videlo Sverreho Olsena vchádzať do podniku s pálkou pod pazuchou. Po krátkej hádke ňou udrel do hlavy majiteľa predajne kebabu Ho Daia, štyridsaťročného Vietnamca, ktorý do Nórska prišiel na lodi ako utečenec roku 1978. Udrel tak tvrdo, že Ho Dai sa už nepostavil na nohy. Keď Olsen začal rozprávať, Johan Krohn ml. v duchu už koncipoval odvolanie na vyšší súd.

„Ra-si-zmus,“ začal čítať Olsen po tom, čo chvíľu listoval v papieroch, „je večný boj proti dedičným chorobám, degenerácii a vyhynutiu, ako aj sen a nádej v zdravšiu spoločnosť s vyššou kvalitou života. Miešanie rás je forma bilaterálnej genocídy. Spoločnosť, ktorá plánuje výstavbu génových bánk na zachovanie posledného chrobáka, akceptuje ako normálne miešanie a ničenie ľudských rás, ktoré sa vyvíjali celé tisícročia. Už roku 1972 v článku v uznávanom časopise American Psychologist päťdesiat amerických a európskych vedcov varovalo pred ignorovaním nativistických teórií.“

Olsen sa odmlčal, pohľadom prebehol sálu číslo 17 a zdvihol pravý ukazovák. Obrátil sa k žalobcovi tak, že Krohnovi odhalil bledé tetovanie Sieg Heil na záhybe vyholeného zátylku, nemý výkrik a groteskný, zvláštny kontrast k jeho chladnej rétorike.

V tichu, čo zavládlo, Krohn jasne počul, že sála číslo 18 má prestávku. Sekundy bežali. Krohn si spomenul, že niekde čítal, ako sa Hitler dokázal na masových zhromaždeniach odmlčať aj na tri minúty. Olsen pokračoval, klopkajúc prstom do stola, akoby chcel každé jedno slovo a každú jednu vetu do poslucháčov vbiť:

„Vy, ktorí sa chcete tváriť, že rasový boj neexistuje, ste buď slepí, alebo zradcovia.“

Odpil si vody z pohára, čo pred neho postavil pracovník súdu.

Zapojil sa žalobca:

„Chcete tvrdiť, že v tomto rasovom boji máte právo útočiť len vy a vaši prívrženci, ktorých veľkú časť vidíme aj dnes v tejto miestnosti?“

Skíni v časti pre poslucháčov nespokojne zahučali.

„My neútočíme, my sa bránime,“ nedal sa vyrušiť Olsen. „To je právo a povinnosť každej jednej rasy.“

Niekto z poslucháčov zakričal čosi, čo Olsen zachytil a s úsmevom podal ďalej:

„A aj medzi príslušníkmi cudzích rás sa skutočne stretávame s rasovo uvedomelými národnými socialistami.“

Zaznel smiech a občas aj potlesk v radoch poslucháčov. Sudca požiadal o pokoj a spýtavo sa pozrel na žalobcu.

„Ďakujem,“ sadol si Groth.

„Má záujem položiť otázky obhajca?“

Krohn zavrtel hlavou.

„Poprosím, aby vystúpil prvý svedok obžaloby.“

Žalobca kývol pracovníkovi súdu, ktorý vzápätí otvoril dvere vzadu v sále, vystrčil z nich hlavu na chodbu a niečo povedal. Vonku zavŕzgala stolička, dvere sa otvorili dokorán a do miestnosti sa vknísal obrovský chlap. Krohn si všimol, že má trochu primalé sako, čierny rolák a masívne topánky značky Dr. Martens. Takmer dohola vyholená hlava a atletické, silné telo signalizovali vek čosi po tridsiatke. Červené oči s vačkami a biela pokožka, na ktorej kde-tu vyskočili tenučké žilky, čo sa miestami spájali do malých, červených delt, však pripomínali skôr päťdesiatnika.

„Policajt Harry Hole?“ spýtal sa sudca, keď muž zaujal miesto.

„Áno.“

„Vidím, že ste neuviedli vašu adresu.“

„Je utajená.“ Hole ukázal prstom za seba. „Pokúšali sa mi dostať do domu.“

Zahučanie.

„Už ste zložili sľub, pán Hole? Mám na mysli prísahu.“

„Áno.“

Krohnovi sa rozkmitala tvár ako umelohmotnému psíkovi, ktorého si niektorí šoféri pripevňujú nad volant. Horúčkovito začal listovať v papieroch.

„Pán Hole, pracujete na oddelení násilných trestných činov ako vyšetrovateľ vrážd,“ pokračoval Groth. „Ako ste sa dostali k tomuto prípadu?“

„Tak, že sme ho chybne odhadli,“ vysvetlil Hole.

„Ako?“

„Nerátali sme s tým, že Ho Dai prežije. Keď má človek rozbitú lebku a časť jej obsahu vytečenú vo vlasoch, zväčša končí.“

Krohn si všimol, že prísediaci sudcovia len s námahou potlačili úškrn. Teraz je to však jedno. Našiel papier s menami prísediacich sudcov. A tu to je: chyba.

3/

Ulica Karla Johana

5. október 1999

„Zomrieš.“

Keď starec vystupoval po schodoch, tie slová mu ešte vždy zvonili v ušiach. Zastal oslepený ostrým jesenným slnkom. Zreničky sa mu pomaly zúžili, rukou sa chytil zábradlia a zhlboka dýchal. Započúval sa do kakofónie áut, električiek, pípajúcich semaforov. A hlasov – rozrušených a bujarých hlasov, ktoré okolo neho prechádzali, klopkajúc opätkami. A hudby, počul už niekto niekedy toľko hudby? Nič však nedokázalo prehlušiť zvuk toho slova:

„Zomrieš.“

Koľkokrát už stál na schodoch ordinácie doktora Buera? Dvakrát ročne po celých štyridsať rokov, to je osemdesiat ráz. Osemdesiat všedných dní, ako je tento, ale nikdy predtým si nevšimol, ako rušno je v uliciach, aký jasot, aká nespútaná túžba žiť tu vládne. Bol október, pripadal si však ako v máji. Ako v ten deň, keď vypukol mier. Preháňa? Ešte počul jej hlas, ešte videl siluetu jej tela, čo sa vynorilo zo slnečných lúčov, jej tvár, miznúcu v gloriole bieleho svetla.

„Zomrieš.“

Biely svet získal farbu a zmenil sa na Ulicu Karla Johana. Zišiel po schodíkoch, zastal, obzrel sa vľavo a potom vpravo, akoby sa nevedel rozhodnúť, ktorým smerom ísť. Zamyslel sa. Potom sa strhol, akoby ho niekto zobudil, a vykročil ku Kráľovskému zámku. Kráčal váhavými krokmi s pohľadom sklopeným k zemi. Jeho vyziabnuté telo sa strácalo v trochu priveľkom vlnenom kabáte.

„Rakovina sa rozšírila,“ povedal doktor Buer.

„Aha,“ odpovedal, pozrel sa na doktora Buera a rozmýšľal, či ich na univerzite učia zložiť si okuliare, keď idú povedať niečo vážne, alebo či to robia len krátkozrakí lekári, aby nevideli svojim pacientom do očí. Čoraz väčšmi sa podobá na svojho otca doktora Konrada Buera. Vlasy mu ustupujú a vačky pod očami mu dávajú niečo z otcovho ustarosteného výrazu.

„V skratke?“ spýtal sa starec hlasom, akým neprehovoril už viac než päťdesiat rokov. Chrapľavý, drsný zvuk z hrtana, v ktorom hlasivky zvierala smrteľná úzkosť.

„Áno, takže to je otázka niekoľkých…“

„S dovolením, pán doktor. Už som smrti do očí hľadel.“

Zdvihol hlas a slová volil tak, aby jeho hlas znel odhodlane, aby tak jeho hlas vnímal doktor Buer.

Lekárov pohľad prebehol po schodených parketách, po špinavých oknách skĺzol k stolu. Na chvíľu sa tam ukryl, kým sa neodvážil vrátiť k starcovi. Jeho prsty našli nejakú handričku, ktorou teraz vytrvalo čistili okuliare.

„Viem, ako…“

„Pán doktor, vy neviete nič.“ Starec sa počul zasmiať úsečným, suchým smiechom. „Neurazte sa, pán Buer, ale za toto vám ručím: Neviete nič.“

Videl, ako sa Buer zarazil, a v tej chvíli si uvedomil, že z kohútika v umývadle na druhom konci miestnosti kvapká voda. Nový zvuk akoby v ňom naraz a nepochopiteľne oživil zmysly dvadsaťročného chlapca.

Buer si nasadil okuliare, nadvihol papier, akoby z neho chcel tie slová čítať, odkašľal si a povedal:

„Zomrieš.“

Starec by uvítal, keby mu aj v tejto chvíli vykal.

Zastal pri skupinke ľudí, započúval sa do zvukov gitary a piesne, ktorá bola pre všetkých okrem neho stará. Musel ju už niekde počuť aspoň pred štvrťstoročím, jemu to však pripadalo ako včera. Tak to je so všetkým – čím dávnejšie sa niečo stalo, tým jasnejšie a zreteľnejšie to človek vníma. Teraz si spomínal na veci, ktoré si už roky nepripomenul, áno, možno ešte nikdy. To, k čomu sa kedysi musel vrátiť v svojich zápiskoch z vojny, si teraz so zavretými očami prehrával na sietnici ako film.

„Ešte rok zrejme budete žiť.“

Jedna jar a jedno leto. Rozoznával každý jeden zožltnutý list na stromoch Studenterlundu, akoby si nasadil nové, silnejšie okuliare. Tie isté stromy tam stáli aj v štyridsiatom piatom, alebo nie? V ten deň neboli dôležité, vtedy nič nebolo dôležité. Usmiate tváre, rozjarené pohľady, výkriky, ktoré sa ho netýkali, buchnutie dverí auta, možno mal vtedy v očiach slzy, keďže jeho spomienky na zástavy a ľudí na chodníkoch boli červené a rozmazané. Skandovanie ľudí: Korunný princ sa vrátil!

Vyšiel po schodoch k zámku, kde sa už zhromaždili ľudia, aby si pozreli výmenu stráží. Ozvena pokynov veliteľa, údery zbraní na betón a klepot opätkov vojenských čižiem. Kamery bzučali, zachytil zopár nemeckých slov. Mladý japonský pár sa držal za ruky a s úsmevom hľadel na hercov. Privrel oči, pokúšal sa zachytiť vôňu uniforiem a namastených zbraní. Hlúposť, nič nevonia tak, ako voňala jeho vojna.

Opäť otvoril oči. Čo vedia títo chlapci v čiernom, čo vedia tieto výstavné figúry sociálnej monarchie? Boli príliš nevinní na to, aby chápali, a príliš mladí, aby niečo cítili. Opäť si spomenul na ten deň, na mladých Nórov oblečených v uniformách. V jeho očiach to boli malí chlapci, hrajúci sa na vojakov, veď ani nevedeli, ako správne nosiť uniformu, a už vôbec nie zaobchádzať s vojnovým zajatcom. Báli sa, boli krutí, cigareta v kútiku úst, čiapka uniformy švihácky posunutá nabok. Zvierali svoju novú zbraň a snažili sa prekonať strach tým, že pažbou štuchali zajatcov do chrbta.

Vykrikovali do sveta „vy nacistické svine“, akoby tým chceli dosiahnuť okamžité odpustenie svojich hriechov.

Nadýchol sa, akoby si upil z teplého jesenného dňa, no s nádychom prišla aj bolesť. Zapotácal sa. Voda v pľúcach. O dvanásť mesiacov, možno aj skôr, zápal a opuch vylúčia vodu, čo sa nazbiera v pľúcach. To je vraj na tom najhoršie.

„Zomrieš.“

Potom prišiel kašeľ, taký silný, že ti, ktorí stáli najbližšie, podvedome o niekoľko krokov poodstúpili.

4/

Ministerstvo zahraničných vecí,

Victoria Terrasse 5. október 1999

Vedúci úradu nórskeho Ministerstva zahraničných vecí Bernt Brandhaug prechádzal chodbou rýchlym krokom. Z kancelárie vyšiel pred tridsiatimi sekundami, do zasadačky dorazí o ďalších štyridsaťpäť. Pokrčil plecom pod sakom, cítil, že napätým svalom prekáža tesná košeľa. Latissimus dorsi – široký sval chrbta. Mal šesťdesiat rokov, nevyzeral však na viac než päťdesiat. Niežeby sa zaoberal tým, ako vyzerá, uvedomoval si však, že je pekný chlap. Stačilo mu pre to robiť, čo mal rád tak, či tak – trénovať, popri tom si v zime dať pár návštev v soláriu a pravidelne si vytrhávať šedé chĺpky zo svojho ešte vždy hustého obočia.

„Ahoj, Lise!“ pozdravil, keď prechádzal popri kopírovacom stroji, a mladá praktikantka sa strhla. Skôr než opäť zmizol za rohom, stihla mu venovať krátky úsmev. Lise bola čerstvá absolventka práva a dcéra kamaráta zo školy. Nastúpila len pred troma týždňami. A od tej chvíle vedela, že Bernt Brandhaug, najvyšší úradník v budove, ju registruje. Dostal by ju? Pravdepodobne. To sa však nestane. Možno.

Hlasy rozoznával skôr, než pristúpil k otvoreným dverám. Pozrel na hodinky. Sedemdesiatpäť sekúnd. Vstúpil, pohľadom prebehol zasadačku a konštatoval, že zastúpené sú všetky oslovené inštitúcie.

„Vy musíte byť Bjarne Møller, však?“ usmial sa a podal ruku dlhému, štíhlemu mužovi, ktorý sedel vedľa náčelníčky Anne Størksenovej.

„Volajú vás len šéf, však, pán Møller? Počul som, že sa pravidelne zúčastňujete holmenkollenskej štafety.“

V tom bol Brandhaug dobrý. Keď mal stretnúť nového človeka, vždy o ňom vopred získal nejaké informácie. Niečo, čo iní v jeho životopise nenašli. To jeho partnera vždy zneistilo. Mimoriadne ho potešilo, že si zistil Møllerovu prezývku, Brandhaug si sadol, žmurkol na Kurta Meirika, šéfa Úseku sledovania osôb ÚSO, ktorého poznal už dlho, a poobzeral sa okolo seba.

Ešte vždy si nebol istý, kto sa ujme vedenia diskusie, keďže v princípe išlo o stretnutie rovnocenných zástupcov úradu predsedu vlády, mestskej polície v Osle, informačnej služby ministerstva obrany, pohotovostných síl a jeho vlastného ministerstva zahraničných vecí. Stretnutie zvolal úrad predsedu vlády, nikto však nepochyboval o tom, že operačné velenie prevezme polícia v Osle, zastúpená náčelníčkou Anne Størksenovou a ÚSO, reprezentovaný Kurtom Meirikom. Štátny tajomník úradu premiéra sa tváril, akoby si aj vedel predstaviť, že by sa ujal slova.

Brandhaug privrel oči a počúval.

Pozdravy na uvítanie utíchli, vrava pomaly ustala, občas zavŕzgala stolička. Ešte nie. Šuchot papierov, kliknutie pera – na takéto dôležité stretnutia si väčšina šéfov brala vlastných referentov pre prípad, že by ich neskôr niekto začal obviňovať z toho, že čosi povedali. Niekto si odkašľal, no kašeľ prichádzal z nesprávnej strany miestnosti, a nebol to kašeľ, akým človek dáva najavo, že ide prehovoriť. Niekto sa však predsa len nadýchol k slovu.

„Tak začneme,“ povedal rýchlo Bernt Brandhaug a otvoril oči.

Tváre prítomných sa k nemu otočili. Vždy to je o tom istom. Tajomníkove polootvorené ústa, Størksenovej chladný úsmev, ktorý mu dával najavo, že vie, čo sa deje – ale inak len prázdne pohľady, ktoré naňho hľadeli bez toho, aby tušili, že už je po bitke.

„Vitajte na prvom operatívnom stretnutí. Našou úlohou bude zabezpečiť, aby štyria z najdôležitejších mužov tejto planéty prišli a odišli z Nórska ako-tak živí.“

Zdvorilé úsmevy.

„V pondelok prvého novembra príde vodca PLO Jásir Arafat, izraelský predseda vlády Ehud Barak, ruský premiér Vladimír Putin a, čerešnička na koniec, o šesť pätnásť, presne o päťdesiatdeväť dní pristane na letisku v Osle lietadlo Airforce One s americkým prezidentom na palube.“

Brandhaug očami prebehol tváre prísediacich. Zastavil sa na Bjarnem Møllerovi.

„Ak teda, samozrejme, nebude hmla.“ Jeho slová prítomní odmenili smiechom. S uspokojením si všimol, že Møller na okamih zabudol na svoju nervozitu a zasmial sa s ostatnými. Brandhaug im úsmev opätoval, ukázal tak silné zuby, ktoré po poslednej návšteve u zubára ešte o čosi zbeleli.

„Zatiaľ nevieme presne povedať, aký veľký sprievod príde,“ pokračoval Brandhaug. „Do Austrálie prezidenta sprevádzalo dvetisíc ľudí, do Kodane tisícsedemsto.“

Za stolom to zašumelo.

„Zo skúseností však viem, že číslo okolo sedemsto bude bližšie k realite.“

Brandhaug to vyslovil, dobre vediac, že jeho odhad sa čoskoro zmení na fakt. Už totiž držal v rukách fax so zoznamom sedemstodvanásťčlenného sprievodu.

„Niekto sa možno spýta, na čo je prezidentovi pri dvojdennom stretnutí toľko ľudí. Odpoveď je jednoduchá. Hovoríme tu o starej dobrej, mocenskej symbolike. Sedemsto členov sprievodu, ak je môj odhad správny, je presne ten počet, ktorý mal so sebou aj cisár Fredrik III., keď roku 1468 prišiel pápežovi vysvetliť, kto je vo svete najmocnejší.“

Opäť smiech. Brandhaug žmurkol na Anne Størksenovú. Tú vetu našiel v Aftenpostene. Spojil dlane.

„Nemusím vám hovoriť, že dva mesiace sú krátky čas. Znamená to však, že sa každý deň budeme o desiatej hodine stretávať v tejto miestnosti. Kým títo štyria chlapci nezmiznú z nášho zorného poľa, všetko, na čom pracujete teraz, pôjde bokom. Dovolenka aj čerpanie voľna za nadčasy sú zakázané. A práceneschopnosť takisto. Máte otázky, kým prejdeme ďalej?“

„No, myslím si…“ začal tajomník.

„Aj depresie,“ prerušil ho Brandhaug a Bjarne Møller sa nechtiac z plného hrdla zasmial.

„No, my…“ opäť začal tajomník.

„Prosím, pán Meirik,“ opäť ho prerušil Brandhaug.

„Čo?“

Kurt Meirik svoju hladkú lebku obrátil k Brandhaugovi.

„Chceli ste povedať niečo o hodnotení rizika z pohľadu vášho oddelenia?“ spýtal sa Brandhaug.

„Ach, to,“ usmial sa Meirik. „Priniesol som kópie.“

Meirik bol z Tromsø a hovoril zvláštnou, nekonzekventnou zmesou spisovnej nórčiny a severonórskeho dialektu. Kývol na ženu, ktorá sedela po jeho boku. Brandhaug na ňu chvíľu hľadel. Bola nenamaľovaná, krátke, hnedé vlasy mala zostrihnuté, zachytené nepeknou sponkou a modré, vlnené sako bolo vyslovene škaredé. Hoci sa tvárila prehnane seriózne, ako to často robia ženy, ktoré sa boja, že ich okolie nebude brať vážne, Brandhaugovi sa páčila. Mala hnedé nežné oči a vysoké lícne kosti jej tvári dodávali aristokratický, temer nenórsky výraz. Už ju niekde videl, teraz však mala nový účes. Ako sa to volá – bolo to niečo z Biblie – Rachel? Možno sa s niekým práve rozišla, nový účes by o tom svedčil. Predklonila sa ku kufríku, čo stál medzi ňou a Meirikom, a Brandhaugov pohľad automaticky skĺzol k jej výstrihu. Gombičky však mala zapnuté privysoko na to, aby mu ukázala niečo zaujímavé. Má školopovinné deti? Mala b
y niečo proti tomu, keby si počas dňa prenajali izbu v hoteli v centre mesta? Vzrušuje ju moc?

Brandhaug: „Pán Meirik, poprosím o krátke zhrnutie.“

„V poriadku.“

„Chcel by som povedať len jednu vec…“ opäť sa zapojil tajomník.

„Bjørn, čo keby sme najprv nechali dokončiť pána Meirika? Potom budete mať toľko času, koľko budete potrebovať.“

Brandhaug po prvý raz oslovil tajomníka krstným menom.

„Naše oddelenie považuje riziko atentátu, prípadne iného útoku za reálne,“ konštatoval Meirik.

Brandhaug sa usmial. Kútikom oka si všimol, že sa usmiala aj náčelníčka. Bystré dievča, právnický titul a bezchybný profesný životopis. Možno by ju aj s manželom mohol pozvať dnes večer k sebe na večeru? Brandhaug býval so ženou v priestrannej drevenej vile na Nordbergu. V zime si mohol rovno pred garážou nasadiť bežky a bol v lese. Bernt Brandhaug túto vilu miloval. Jeho žene sa zdala byť príliš ponurá, tmavé drevo jej vraj naháňalo strach a nepáčil sa jej ani okolitý les. Áno, pozvanie na večeru. Solídne drevo a losos, ktorého vylovil vlastnými rukami. To sú správne signály.

„Dovolím si vám pripomenúť, že pri atentáte prišli o život už štyria americkí prezidenti. Abraham Lincoln roku 1865, James Garfield roku 1881, John F. Kennedy roku 1963 a…“

Naklonil sa k žene s vysokými lícnymi kosťami, ktorá mu našepkala meno.

„Ach áno, William McKinley. Roku…“

„1901,“ doplnil ho Brandhaug a s úsmevom sa pozrel na hodinky.

„Presne tak. Pokusov o atentát však bolo oveľa viac. Harry Truman, Gerald Ford aj Ronald Reagan sa takmer stali obeťami atentátu.“

Brandhaug si odkašľal:

„Zabúdate na to, že aj na súčasného prezidenta sa pred pár rokmi strieľalo. Teda aspoň na jeho dom.“

„To je pravda. Tento typ útokov však ani nepočítame, zoznam by bol pridlhý. Dovolím si tvrdiť, že ani jeden z amerických prezidentov za posledných dvadsať rokov nezastával svoj úrad bez toho, aby nebolo odhalených minimálne desať atentátov, pričom sa médiá o zatknutí ich páchateľov ani nedozvedeli.“

„Prečo nie?“

Bjarne Møller si myslel, že otázku si položil len v duchu, a jeho hlas ho prekvapil rovnako ako všetkých ostatných. Keď si všimol, že sa k nemu obracajú tváre, snažil sa pohľadom zachytiť Meirika, o chvíľu však opäť skĺzol na Brandhauga, ktorý upokojujúco privrel oči.

„No, ako viete, snažiť sa atentát utajiť je celkom bežné,“ vysvetľoval Meirik a sňal si okuliare. Podobali sa na okuliare Horsta Tapperta, také, čo stmavnú na slnku, presne ten typ ponúkajú objednávkové katalógy.

„Lebo atentát je aspoň taký chytľavý ako samovražda. Okrem toho na verejnosti neradi hovoríme o našich pracovných metódach.“

„Aké plány máme pripravené?“ prerušil ho tajomník.

Žena s výraznými lícnymi kosťami Meirikovi podala hárok, on si nasadil okuliare a začal čítať.

„Vo štvrtok príde osem predstaviteľov americkej tajnej služby a začneme prechádzať hotely, trasu, všetkých ľudí, ktorí sa dostanú do prezidentovej blízkosti, určíme nórskych policajtov, ktorých neskôr budeme vedieť využiť. Stiahneme posily z okresov Romerike a Asker a Bærum.“

„Ako ich chcete využiť?“ spýtal sa tajomník.

„Najmä ako strážnu službu. V blízkosti americkej ambasády, pri hoteli, v ktorom bude ubytovaný sprievod, okolo vozového parku…“

„Jednoducho na všetkých miestach, ktoré prezident nenavštívi?“

„O tie sa postaráme my sami. V spolupráci s Američanmi.“

„Kurt, mal som pocit, že neradi robíte strážnu službu, či som sa, nebodaj, pomýlil?“ spýtal sa Brandhaug s jemným úsmevom.

Kurt Meirik sa kŕčovito usmial. Počas konferencie v Osle roku 1988 ÚSO odmietlo postaviť strážnu službu, opierajúc sa pritom o vlastnú kalkuláciu rizika, ktoré odhadlo na stredné až nízke. V priebehu druhého dňa konferencie cudzinecký úrad upozornil ministerstvo na to, že jeden zo šoférov, ktorého Úsek sledovania osôb odsúhlasil ako šoféra chorvátskej delegácie, je moslim z Bosny. Do Nórska prišiel v sedemdesiatych rokoch a už dávno mal nórske štátne občianstvo.

V roku 1993 mu však oboch rodičov aj štyroch súrodencov zavraždili pri bosnianskom Mostare Chorváti. Pri prehliadke bytu neskôr našli dva ručné granáty a samovražedný list. Médiá sa o tom, pochopiteľne, nikdy nedozvedeli, ale následné čistky siahali až na úroveň vlády. Meirikova ďalšia kariéra visela na vlásku, kým nezasiahol Bernt Brandhaug. Vec sa zamietla pod koberec, keď inšpektor, ktorý mal na starosti bezpečnostnú previerku, podal výpoveď. Brandhaug si už nepamätal jeho meno, ale spolupráca s Meirikom odvtedy fungovala bezchybne.

„Bjørn!“ zvolal Brandhaug a zatlieskal. „Teraz sme zvedaví, čo nám poviete vy. Tak nech sa páči!“

Brandhaug skĺzol pohľadom po Meirikovej kolegyni, rýchlo, nie však dosť rýchlo na to, aby si nevšimol, že naňho hľadí. Teda – jeho smerom. Neprítomnému pohľadu však chýbal akýkoľvek výraz. Chvíľu uvažoval nad tým, že ho zachytí, že sa pokúsi odhaliť, čo sa v jej očiach zjaví, keď si všimne, že jej pohľad opätuje, no potom to nechal tak. Naozaj sa volá Rachel?

5/

Zámocký park

5. október 1999

„Si mŕtvy?“

Starec otvoril oči a v protislnku rozoznával obrysy niečej tváre. Detaily však mizli v bielom svetle. Je to ona, už si poňho prišla?

„Si mŕtvy?“ zopakoval zvučný hlas.

Neodpovedal. Nevedel, či má naozaj otvorené oči, alebo či sa mu všetko iba sníva. Alebo či nie je, ako sa ho spytuje hlas, jednoducho mŕtvy.

„Ako sa voláš?“

Hlava sa posunula a na jej mieste teraz videl koruny stromov a modrú oblohu. Mal sen. Sen jednej básne. „Nad hlavami nemecké stíhačky.“ Nordahl Grieg. O kráľovi na úteku do Anglicka. Zreničky si začínali zvykať na svetlo a on si spomenul, že si na chvíľu sadol do trávy v Zámockom parku, aby si oddýchol. Určite zaspal. Teraz pri ňom čupel chlapček, ktorému spod čiernych kučier vykúkali hnedé oči.

„Volám sa Ali,“ povedal chlapec.

Malé Pakistanča? Chlapec mal čudný pršinos.

„Ali znamená Boh,“ vysvetlil mu chlapec. „Čo znamená tvoje meno?“

„Volám sa Daniel,“ usmial sa starec. „Je to z Biblie, znamená Boh je sudca.“

Chlapec sa naňho pozrel.

„Takže ty si Daniel?“

„Áno.“

Chlapec naňho ďalej hľadel a starec sa zahanbil. Chlapec si o ňom možno myslí, že je bezdomovec. Veď ho našiel ležať v parku s vlneným kabátom pod hlavou.

„Kde máš mamu?“ spýtal sa, aby na chvíľu unikol chlapcovmu uhrančivému pohľadu.

„Tam.“ Chlapec ukázal prstom na dve tmavé ženy kypiace životom, ktoré sedeli v tráve neďaleko nich. Okolo žien sa motali štyri deti.

„Tak potom som ja tvojím sudcom,“ pokýval hlavou chlapec.

„Prosím?“

„Ali je Boh, že? A Boh je Danielov sudca. Ja sa volám Ali a ty sa voláš…“

Starec vystrel ruku a dal Alimu frčku do nosa. Chlapec od radosti zvýskol. Vtedy sa k nim obe ženy otočili a jedna z nich vstala.

„Ali, ide mama,“ kývol na blížiacu sa ženu.

„Mama!“ zakričalo chlapča. „Pozri, ja som sudca tohto uja.“

Žena na dieťa čosi po urdsky zakričala. Starec sa na ňu usmial, ona sa však jeho pohľadu vyhla a prísne hľadela na syna, ktorý napokon poslúchol a vstal. Keď odchádzali, žena starca prehliadla, akoby bol neviditeľný. Chcel jej vysvetliť, že nie je bezdomovec, že sa sám podieľal na budovaní tejto spoločnosti. Že sa rozdal, obetoval, dal všetko, čo mal. Až mu napokon nezostalo nič, a prišiel čas uvoľniť miesto, skončiť, vzdať sa. Ale nevládal. Bol unavený a chcel ísť domov. Oddýchne si a potom uvidí. Je načase, aby platili aj iní.

Keď odchádzal, nepočul, ako za ním chlapec kričí.

6/

Policajná stanica, Grønland, Oslo

10. október 1999

Ellen Gjeltenová sa pozrela na muža, ktorý vletel do miestnosti.

„Dobré ráno, Harry.“

„Do riti!“

Harry odkopol smetný kôš z rohu do steny vedľa stola, za ktorým sedela Ellen. Obsah sa rozsypal po linoleu: skice policajných správ (prípad Ekeberg), prázdny balíček cigariet (Camel, s označením tax free), zelený téglik od jogurtu značky Dobré ráno, nejaké noviny, starý lístok do kina (Filmteateret, Fear & Loathing in Las Vegas), nevýherný žreb, banánová šupka, hudobný týždenník (MOJO, číslo 69, február 1999 na obálke s fotografiou skupiny Queen), fľaška od koly (plastová pollitrovka) a žltý lístok s telefónnym číslom ženy, pri ktorej chvíľu rozmýšľal, že by jej zavolal.

Ellen zdvihla zrak od počítača a študovala neporiadok na dlážke.

„Harry, ty vyhadzuješ MOJO?“ spýtala sa.

„Do riti!“ zopakoval Harry, strhol zo seba úzke sako a hodil ho krížom cez dvadsať metrov štvorcových kancelárie, o ktorú sa delil s policajtkou Ellen Gjeltenovou. Sako trafilo stojan, po chvíli však skĺzlo na zem.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Ellen a rukou pridržala kníšuci sa stojan.

„Toto som našiel v priečinku.“

Harry zamával nejakým listom.

„Vyzerá to ako rozsudok.“

„Je to rozsudok.“

„Dennis Kebab?“

„Uhádla si.“

„A?“

„Sverre Olsen dostal plný náklad. Tri a pol roka.“

„Ježiši. Veď by si mal skákať od radosti.“

„Skákal som asi minútu. Kým som si neprečítal toto.“

Harry jej podstrčil fax.

„Čo?“

„Krohn dnes ráno dostal kópiu rozsudku. Hneď nás informoval, že sa odvolá kvôli procedurálnej chybe.“

Ellen sa zatvárila, akoby ju naraz rozboleli všetky zuby.

„Bože.“

„Chce zrušiť celý rozsudok. Do riti, neuveríš, ale ten podliak Krohn nás dostal na prísahe.“

„Ako vás dostal?“

Harry sa postavil k oknu.

„Prísediacim sudcom stačí skladať prísahu len prvý raz, musí sa to však udiať v sále, kde sa pojednávanie koná a skôr, než sa začne. Krohn si všimol, že jeden zo sudcov je nový. A že sudca od neho nežiadal, aby zložil prísahu v pojednávacej miestnosti.“

„To sa volá inak.“

„To je jedno. Rozsudok ukázal, že sudca to s dotyčnou dámou vybavil v kancelárii. Odôvodňuje to časovým stresom a novými pravidlami.“

Harry pokrčil fax a hodil ho oblúkom, ktorým Ellenin kôš na papier minul o pol metra.

„A výsledok?“ Ellen odkopla fax na Harryho polovicu.

„Celý rozsudok sa vyhlási za neplatný a Sverre Olsen je minimálne na pol roka voľný, kým sa jeho prípad opäť neotvorí. A zvyčajne je neskorší rozsudok oveľa miernejší vzhľadom na záťaž, ktorú obvinenému spôsobili súdne prieťahy, bla, bla, bla. Vzhľadom na to, že si osem mesiacov už odsedel vo väzbe, môžeme očakávať, že Sverre Olsen už na slobode zostane.“

Harry toto nehovoril Ellen, lebo všetky detaily poznala. Vravel to vlastnému obrazu v zrkadle, vyslovoval každé slovo nahlas, aby zistil, či aj takto dávajú zmysel. Obe ruky si položil na spotenú lebku, na ktorej ešte nedávno rástli neposlušné, nakrátko ostrihané svetlé vlasy. To, že ho holič pripravil aj o zvyšok, nebola náhoda – minulý týždeň ho opäť spoznali. Mladý chalan v čiernej pletenej čiapke, topánkach Nike a v nohaviciach s takým nízkym pudlom, že sa mu hojdali okolo kolien, pristúpil k nemu, a kým sa jeho kumpáni opodiaľ uškŕňali, spýtal sa ho, či nie je „ten Bruce Willis z Austrálie“. Od dní, keď zdobil titulné stránky denníkov a strápňoval sa v televíznych šou rozprávaním o tom, ako v Sydney zastrelil sériového vraha, prešli už tri – tri! – roky! Harry priamou čiarou zamieril do kaderníctva a nechal sa ostrihať dohola. Ellen mu navrhovala, aby si dal radšej narásť bradu.

„Stavil by som sa o čokoľvek, že ten sviniar to vedel ešte skôr, než vyniesli rozsudok, a mohol žiadať o okamžité zloženie prísahy. On si však len spokojne mädlil ruky a čakal.“

Ellen mykla plecom.

„Také veci sa stávajú. Dobrá práca advokáta. Oltár právnej istoty si žiada svoje obete. Harry, hlavu hore!“

V jej hlase sa miešal sarkazmus s triezvym konštatovaním.

Harry sa čelom oprel o chladivé sklo. Už má dosť týchto nečakane teplých októbrových dní. Rozmýšľal nad tým, kde sa Ellen, čerstvá policajtka s bledou, bábikovsky peknou tváričkou, malými ústami a veselými očami, naučila byť taká tvrdá. Bola dievčaťom zo slušnej rodiny, sama seba označovala za rozmaznaného jedináčika, ktorý dokonca istý čas býval vo Švajčiarsku v internátnej škole pre dievčinky z bohatých rodín. Ktovie, možno aj takéto detstvo vie človeka zoceliť.

Harry zaklonil hlavu a vydýchol. Potom si rozopol vrchný gombík.

„Ešte, ešte,“ zašepkala Ellen a jemne začala tlieskať do rytmu.

„Náckovia ho prezývajú Batman.“

„Chápem. Podľa jeho bejzbalovej palice.“

„Nie toho nacistu – advokáta.“

„Aha. Zaujímavé. Chcú tým povedať, že je pekný, bohatý, totálne šibnutý, že má bábovku na bruchu a super fáro?“

Harry sa usmial. „Ellen, ty by si si zaslúžila vlastnú šou v televízii. Jednoducho vyhráva každý spor, do ktorého sa pre nich pustí. Okrem toho je ženatý.“

„To je jeho jediné mínus?“

„Áno – a ešte to, že nás vždy dostane.“ Harry si nalial šálku kávy, ktorú Ellen začala nosiť do práce v deň, keď sa pred dvoma rokmi nasťahovala do ich kancelárie. Nepríjemný bol len fakt, že Harryho žalúdok už neznášal ani zvyčajný ranný dúšok.

„Sudca najvyššieho súdu?“ spýtala sa.

„Skôr než dovŕši štyridsať.“

„O tisícku?“

„Done.“

Usmiali sa a pripili si z papierových pohárov.

„Môžem si zobrať ten MOJO?“ spýtala sa.

„Na dvojstrane uprostred je desať najhorších póz Freddyho Mercuryho. Od pása holý, s bedrovým pásom a vycerenými zubami. Je tam všetko. Nech sa páči.“

„Mám Freddyho rada. Mala som ho rada.“

„Nepovedal som, že ho nemám rád.“

Nalomená modrá stolička, ktorá už dávno mlela z posledného, zavzdychala, keď sa o ňu Harry zamyslene oprel. Vzal papierik s Elleniným písmom, ktorý mal nalepený nad telefónom.

„Čo je toto?“

„Nevieš čítať? Møller sa s tebou chce rozprávať.“

Harry vybehol na chodbu a predstavoval si, ako šéf zošpúli pery a na čele sa mu zjavia dve hlboké vrásky, keď sa dozvie, že Sverre Olsen je zasa na slobode.

Pri kopírke sa naňho usmialo mladé, červenolíce dievča. Nestihol jej úsmev opätovať. Pravdepodobne jedna z nových asistentiek. Mala sladkú, ťažkú voňavku, ktorá ho rozčúlila. Pozrel sa na sekundovú ručičku hodiniek.

Takže ho už začínajú rozčuľovať aj voňavky. Čo sa to s ním vlastne deje? Ellen mu povedala, že mu chýba chuť žiť, vďaka ktorej sa väčšina ľudí dokáže znovu postaviť na nohy. Po návrate z Bangkoku trvala jeho depresia tak dlho, až rozmýšľal, že sa už prestane usilovať dostať sa znovu nad hladinu. Všetko bolo chladné, temné, všetko vnímal akoby cez hustú hmlu. Akoby bol niekde hlboko pod vodou. Obklopovalo ho blažené ticho. Slová iných ľudí vnímal ako vzduchové bubliny, ktoré sa na chvíľu zjavia a opäť rýchlo miznú. Takto je to, keď sa človek topí. Vyčkával. Nič sa však nestalo. Len prázdno. Naučil sa s tým žiť.

Vďaka Ellen.

Prvé týždne po návrate ho zastúpila vždy, keď hodil uterák a odišiel domov. Dávala pozor, aby nechodil po baroch, nútila ho na ňu dýchnuť, keď prišiel neskoro do práce, a určovala, či je v ten deň schopný, alebo neschopný pracovať. Zopár ráz ho aj poslala domov, nikomu však o tom nevravela. Trvalo to dlho, Harry sa však nikam neponáhľal. A raz v piatok, keď mohli konštatovať, že celý týždeň chodil do práce triezvy, Ellen spokojne prikývla.

Napokon sa jej priamo spýtal, prečo si niekto ako ona, s vysokou školou, právnickým titulom a budúcnosťou pred sebou, dobrovoľne na krk priväzuje tento balvan. Nechápe, že on jej kariére nijako nepomôže? Má problém nájsť si normálnych, úspešných priateľov?

Vážne sa naňho pozrela. Povedala, že to robí len preto, aby mohla pričuchnúť k skúsenostiam najšikovnejšieho vyšetrovateľa na celom oddelení. Samozrejme, rečičky, ale aj tak mu lichotilo, že mu chce lichotiť. Okrem toho bola Ellen ako vyšetrovateľka taká zapálená a ambiciózna, že jej elánom sa nedalo nenakaziť. Posledný polrok dokonca opäť začal odvádzať dobrú robotu. Chvíľami až neuveriteľne dobrú. Ako v prípade Sverreho Olsena.

Prišiel k Møllerovým dverám. Cestou kývol na pozdrav jednému z policajtov, ktorý sa tváril, že ho nevidí.

Napadlo mu, že ak by sa zúčastnil na Big Brotherovi, netrvalo by ani deň a všetci diváci by odhalili jeho zlú karmu a poslali ho domov. Bože. Už začína používať terminológiu tej žumpy. To sa môže stať len človeku, ktorý každý večer trávi päť hodín pred televíziou. Celý trik spočíval v tom, že kým sedí pred debnou doma na ulici Sofies gate, nesedí pri bare v reštaurácii Schrøder.

Dvakrát zaklopal na dvere pod menovkou Bjarne Møller, riaditeľ oddelenia.

„Ďalej.“

Harry sa pozrel na hodinky. Sedemdesiatpäť sekúnd.

7/

Møllerova kancelária

9. október 1999

Inšpektor Bjarne Møller na stoličke skôr ležal, než sedel. Spopod stola vytŕčali jeho dlhé nohy. Ruky mal zopäté za hlavou, dokonalou ukážkou tvaru, nad ktorým sa kedysi zvykli nadchýnať Hitlerovi vedci. Medzi ramenom a uchom zvieral telefón. Vlasy mal ostrihané nakrátko v účese, ktorý Hole nedávno prirovnal k účesu Kevina Costnera z filmu Osobný strážca. Møller ho nevidel. V kine nebol už pätnásť rokov. Osud ho obdaril priveľkou zodpovednosťou, jeho deň primálo hodinami, dvoma deťmi a ženou, ktorá pre jeho prácu nemala vždy pochopenie.

„Dohodnuté,“ kývol hlavou Møller, zložil a pozrel sa na Harryho ponad stôl, zaprataný dokumentmi, preplnenými popolníkmi a papierovými šálkami. Akési logické centrum celého chaosu tvorila fotografia dvoch chlapcov s indiánsky pomaľovanými tvárami.

„Harry, tu si.“

„Tu som, šéfe.“

„Bol som na stretnutí na Ministerstve zahraničných vecí v súvislosti s novembrovým summitom v Osle. Príde americký prezident… no, veď určite čítaš noviny. Dáš si kávu?“

Møller vstal, prešiel zopár sedemmíľových krokov k archívu, kde na hŕbe papierov balansoval stroj na kávu a vylučoval hnedú tekutinu.

„Ďakujem, šéfe, ale…“

Bolo neskoro a Harry prijal horúci pohár.

„Najviac sa teším na návštevu americkej tajnej služby. Som si celkom istý, že len čo sa spoznáme, stanú sa z nás skutoční priatelia.“

Møller mal cit pre iróniu. To bola len jedna z vecí, ktorú si Harry na šéfovi cenil.

Møller stiahol nohy pod seba a Harry sa zaklonil, aby z vrecka vylovil balíček kameliek. Hodil na Møllera spýtavý pohľad, ten len prikývol a pristrčil mu plný popolník.

„Budem zodpovedný za zabezpečenie ciest z letiska a na letisko. Okrem amerického prezidenta príde aj Barak…“

„Barak?“

„Ehud Barak. Izraelský premiér.“

„Ježiši. To sa plánuje nejaká nová fantastická dohoda z Osla?“

Møller nedôverčivo pozrel na modrý dym, čo stúpal k stropu.

„Nevrav mi, že si to nezachytil, lebo si už naozaj začnem o teba robiť starosti. Minulý týždeň toho boli plné noviny.“ Harry mykol plecom.

„Nespoľahlivá donáška. Spôsobuje mi veľké nedostatky vo všeobecnom prehľade. Uvedomujem si svoj vážny hendikep v spoločenskom živote.“

Harry si opatrne odpil z kávy, potom ju od seba odsunul.

„A v láske.“

„Prosím?“ Møller pozrel na Harryho pohľadom, akoby nevedel, či sa má tešiť, alebo báť pokračovania.

„Jasné. Čo si myslíš, kto pokladá za sexy zrelého tridsiatnika, ktorý ovláda životopis každého účastníka v Big Brother, ale nepozná jediného ministra vlastnej krajiny? Alebo izraelského prezidenta…“

„Premiéra.“

„Chápeš, čo chcem povedať.“

Møller potlačil úsmev. Usmieval sa často. A mal rád svojho zneisteného policajta s veľkými ušami, ktoré mu z vyholenej lebky odstávali ako farebné motýlie krídla. Aj keď mu spôsoboval viac problémov, než bolo zdravé. Ako čerstvý šéf oddelenia sa už stihol naučiť, že prvé prikázanie pre štátneho zamestnanca znie: mať krytý chrbát. Keď si Møller odkašľal, aby položil otázky, ktoré položiť chcel a ktorých sa zároveň desil, stiahol obočie, aby dal Harrymu najavo, že starosti si robí z čírej profesionality, nie z priateľstva.

„Harry, počul som, že ešte vždy chodíš do Schrødera.“

„Menej než kedykoľvek predtým. V televízii beží teraz veľa dobrých programov.“

„Ale sedávaš tam?“

„Nemajú radi, keď stojím.“

„Prestaň. Zasa piješ?“

„Minimálne.“

„Ako minimálne?“

„Vyhodili by ma, keby som pil menej.“

Teraz sa Møllerovi už úsmev potlačiť nepodarilo.

„Potrebujem troch styčných dôstojníkov na zabezpečenie ciest,“ začal. „Každý z nich dostane k dispozícii desať ľudí z rôznych policajných okrskov v Akershuse plus zopár kadetov z posledného ročníka policajnej vysokej školy. Napadol mi Tom Waaler…“

Waaler. Rasista, hajzeľ s jasným smerovaním na pozíciu inšpektora, na ktorú čoskoro majú vypísať konkurz. Harry toho počul dosť o Waalerovom spôsobe práce, aby vedel, že zodpovedá všetkým predsudkom, ktoré verejnosť má voči policajtom, ba ešte ich ďaleko prekračuje. Okrem jedného: Waaler, žiaľ, nebol hlúpy. Jeho výsledky v pozícii vyšetrovateľa boli také prekvapivé, že aj Harry musel uznať, že si zaslúži okamžité povýšenie.

„A Weber…“

„Ten starý chlap?“

„… a ty, Harry.“

„Say again?“

„Počul si dobre.“

Harry urobil grimasu.

„Máš niečo proti?“

„Samozrejme, že mám niečo proti.“

„Prečo? Toto je, Harry, pre každého česť. Potľapkanie po pleci.“

„Naozaj?“ Harry zahasil cigaretu a nahnevane ju roztláčal v popolníku. „Alebo to je len ďalší krok v procese mojej rehabilitácie?“

„Čo tým myslíš?“ Bjarne Møller sa zatváril urazene.

„Viem, že keď si ma znovu prijal do tepla po mojom návrate z Bangkoku, konal si v rozpore s tým, čo ti radili. Pohádal si sa s viacerými ľuďmi. A ja ti za to budem navždy vďačný. Ale čo je toto? Styčný dôstojník? Znie mi to ako pokus dokázať pochybovačom, že si mal pravdu a oni sa mýlili. Že Holeho hviezda stúpa a vie prevziať zodpovednosť.“

„No a?“

Bjarne Møller si opäť ruky skrížil za svojou dokonalou lebkou.

„No a?“ napodobnil ho Harry. „Je to o tom? Som zasa len jeden kamienok v mozaike?“

Møller si odovzdane vzdychol.

„Harry, všetci sme len kamienky. Za všetkým sa vždy skrýva niečo iné. Tento prípad nie je horší ako ostatné. Odveď dobrú prácu a pomôžeš tým sebe aj mne. Je to naozaj také ťažké?“

Harry sa nahnevane nadýchol, chcel niečo povedať, potom sa zarazil, začal odznovu, napokon to vzdal. Z vrecka vylovil novú cigaretu.

„Akurát si len pripadám ako nejaký dostihový kôň. A že nedokážem uniesť tú zodpovednosť.“

Harry si vložil cigaretu medzi pery, ale si ju nezapálil. Møllerovi dlhoval protislužbu, ale čo sa stane, keď to pokašle? Nad tým Møller nerozmýšľa? Styčný dôstojník. Už dosť dlho je čistý, no aj tak musí dávať pozor, prekonávať pekne jeden deň za druhým. Do riti, nebol toto hlavný dôvod, pre ktorý sa stal vyšetrovateľom? Aby nemusel riadiť ľudí? A podľa možnosti mal minimum nadriadených. Harry zahryzol do filtra.

Počul, ako niekto čosi hovorí na chodbe pri automatoch. Znelo to ako Waalerov hlas. Potom sa ozval zvonivý ženský smiech. Asi tá nová asistentka. Ešte stále cítil v nose jej voňavku.

„Do riti,“ vzdychol si Harry. Do-ri-ti. Pri tých troch slabikách mu tri razy podskočila cigareta.

Møller medzitým zavrel oči a teraz ich znovu pootvoril:

„Môžem to chápať ako áno?“

Harry vstal a bez slova vyšiel z miestnosti.

8/

Mýtna stanica pri Alnabru

1. november 1999

Sivý vták vletel a znovu vyletel z Harryho zorného poľa. Priložil prst na spúšť revolvera Smith & Wesson, kaliber 38, a civel na nehybný chrbát za sklom. Niekto včera v televízii rozprával o pomalom čase.

Ellen, zatrúb. Stlač tú prekliatu trúbu, to musí byť americký agent.

Pomalý čas. Ako chvíľa pred tým, než sa rozbalia darčeky.

Prvá motorka sa ocitla na úrovni búdok vyberačov mýta a červienka ešte vždy zostávala čiernym fľakom na kraji zorného poľa. Čas v elektrickom kresle predtým ako…

Harry stlačil spúšť. Raz, dvakrát, trikrát.

A vtedy čas vystrelil šialeným tempom. Farebné sklo sa zmenilo na biele, keď sa v kryštálovom daždi rozsypalo na asfalt a on ešte stihol zazrieť ruku, čo zmizla v búdke skôr, než sa ozval pískajúci zvuk drahých amerických áut. A boli preč.

Civel na búdku. Zopár žltých listov, čo rozvírila kolóna, ešte vždy lietalo vo vzduchu. Potom klesli na špinavú, sivú trávu. Civel na búdku. Opäť sa rozhostilo ticho a na okamih nedokázal pochopiť, že sa nachádza na celkom obyčajnej mýtnej stanici, v istý celkom obyčajný nórsky jesenný deň s celkom obyčajnou čerpacou stanicou Esso v pozadí. Dokonca aj pach tohto dňa bol celkom obyčajný hnijúce listy a výfukové plyny. A vtedy mu napadla myšlienka: možno sa nič z toho nestalo.

Ešte vždy civel na búdku, keď žalujúci, nástojčivý klaksón Volva za ním rozťal deň na dve časti.

Druhá časť / GENESIS

9/

1942

Svetlice ožarovali sivú nočnú oblohu, ktorá teraz pripomínala špinavú celtovinu natiahnutú na bezútešnej, holej krajine, čo ich obklopovala zo všetkých strán. Možno Rusi spustili novú ofenzívu, možno sa len tak tvária, to sa človek vždy dozvedel až neskôr. Gudbrand sa krčil na kraji zákopu. Oboma rukami zvieral pušku a načúval vzdialeným, tupým výbuchom, sledujúc pritom padajúce svetlice. Vedel, že by sa na ne nemal pozerať, oslepia ho a neuvidí ruských rozviedčikov, plaziacich sa snehom v krajine nikoho. Neuvidí ich tak či tak, nikdy nenašiel sám čo len jedného, vždy strieľal len na pokyn ostatných. Tak ako teraz.

„Tam leží!“

Hlas patril Danielovi Gudesonovi, jedinému chlapcovi z mesta v celej jednotke. Všetci ostatní pochádzali z bohom zabudnutých dedín. Niektorí zo širokých dolín, iní zasa z hlbokých, tajomných a ľudoprázdnych údolí ako Gudbrand. Nie však Daniel. Nie Daniel Gudeson, vysoký chlap s hladkým čelom, iskrivo modrými očami a žiarivým úsmevom. Bol ako vystrihnutý z plagátov verbujúcich chlapcov do vojny. Pochádzal z mesta, ktoré malo budúcnosť.

„Pol tretej, naľavo od kríka,“ zakričal Daniel.

Krík? Veď predsa v tejto rozbombardovanej krajine nemôže už rásť nijaký krík! No, zrejme áno, lebo ostatní začali strieľať. Tresk, beng, prásk. Každá piata guľka presvišťala oblúkom ako svetluška. Guľka vyletela do tmy, no vyzeralo to, akoby naraz ustala, spomalila a jednoducho spadla niekde do poľa. Tak sa to aspoň zdalo Gudbrandovi. Napadlo mu, že taká pomalá guľka nemôže nikoho zabiť.

„Uteká nám!“ zakričal zatrpknutý, nenávistný hlas. Sindre Fauke. Tvár mu takmer splývala s maskáčmi a jeho malé očká prerezávali tmu. Pochádzal z opusteného dvora na konci doliny Gudbrandsdalen. Pravdepodobne vyrastal na nejakom zapadnutom mieste, kde slnko nikdy nezasvieti, preto bol taký bledý. Gudbrand nevedel, prečo sa Sindre prihlásil na front, ale počul, že jeho rodičia aj obaja bratia boli členmi pronemeckej vládnej strany, chodili po dedine s páskami na rukávoch a udávali tých, ktorých podozrievali, že sú židáci. Daniel tvrdil, že všetci zradcovia a všetci tí, čo len využívajú vojnu na to, aby získali pre seba výhody, raz sami okúsia rany biča.

„Ale nie,“ zašepkal Daniel a priložil si zbraň k lícu. „Ani jeden prekliaty boľševik nám neutečie.“

„Vie, že ho vidíme,“ povedal Sindre. „Skryje sa do jamy.“

„Ale nie,“ zopakoval Daniel a namieril.

Gudbrand uprene hľadel do sivobielej tmy. Biely sneh, biele maskáče, biele svetlice. Obloha sa opäť rozžiarila. Po zľadovatenom snehu sa preháňali rozmanité tiene. Gudbrand opäť zdvihol hlavu. Žlté a červené záblesky na horizonte, za ktorými nasledovali ďalšie výbuchy. Bolo to také neskutočné ako film v kine, ibaže bolo tridsať stupňov pod nulou a nemal koho objímať. Možno Rusi teraz naozaj začali ofenzívu?

„Gudeson, si pomalý. Ušiel.“ Sindre si odpľul do snehu.

„Ale nie,“ po tretí raz zašepkal Daniel a mieril ďalej. Z úst mu už takmer nevychádzala para.

Potom zasvišťanie, ktoré trhalo bubienky, varovný výkrik a Gudbrand sa vrhol na ľadové dno zákopu, oboma rukami si zakrývajúc hlavu. Zákop sa zrútil. Z neba padali hnedé, zmrznuté kusy hliny, jeden z nich ho trafil do hlavy. Hlina mu zasypala tvár. Počkal, kým si nebol istý, že z oblohy nepríde toho viac, a napravil si prilbu. Zavládlo ticho, tvár mal pokrytú jemnučkými snehovými vločkami. Hovorí sa, že nikdy nepočuješ granát, ktorý ťa má trafiť, no Gudbrand videl účinky primnohých svištiacich granátov na to, aby vedel, že to neplatí. Svetlica osvetlila zákop a on zazrel biele tváre a tiene ostatných. Akoby sa k nemu zohnutí plazili pozdĺž stien zákopov. Ale kde je Daniel? Daniel!

„Daniel!“

„Dostal som ho,“ spokojne zašepkal Daniel, ešte stále vydychujúc nad zákopom. Gudbrand neveril vlastným ušiam.

„Čo to vravíš?“

Daniel skĺzol do zákopu a striasol zo seba sneh a kúsky hliny. Zoširoka sa usmieval.

„Nijaký ruský sviniar nám dnes večer nebude strieľať stráž. Tormod je pomstený.“ Oprel sa pätami o okraj zákopu, aby sa nešmýkal.

„Čo ti preskočilo?“ Bol to Sindre. „Nikoho si netrafil. Videl som, ako mizne v jame.“

Jeho malé očká skákali od jedného kamaráta k druhému, akoby sa chceli spýtať, či niekto naozaj Danielovmu chvastaniu verí.

„Máš pravdu,“ prikývol Daniel. „Ale o dve hodiny bude svitať a on vedel, že sa odtiaľ dovtedy musí dostať.“

„Presne tak. A pokúsil sa o to priskoro,“ doplnil ho rýchlo Gudbrand. „Vyšiel na druhej strane, však, Daniel?“

„Priskoro, alebo nie,“ usmial sa Daniel. „Dostal by som ho tak či tak.“

Sindre vybuchol: „A teraz už zavri klapačku!“

Daniel mykol plecom, skontroloval zásobník a znovu ho doplnil. Potom sa zvrtol, prevesil si pušku cez plece, zasekol čižmu do zmrznutého zákopu a vyskočil von.

„Gudbrand, daj mi lopatku.“

Daniel si ju vzal a vystrel sa. V bielej zimnej uniforme jeho silueta žiarila proti nočnej oblohe a svetliciam, ktoré mu dodávali akúsi svätožiaru.

Vyzerá ako anjel, napadlo Gudbrandovi.

„Do riti, čo to robíš?“ Bol to Edvard Mosken, ich veliteľ, uvážlivý chlap, ktorý len málokedy na svojich veteránov zvyšoval hlas, najmä na takých veteránov ako Daniel, Sindre či Gudbrand. Vyskakoval najmä na nováčikov, keď urobili chybu. Nadávky, čo sa im ušli, mnohým z nich zachránili život. Teraz hľadel Edvard Mosken na Daniela jedným okom, ktoré sa nikdy nezatváralo. Gudbrand sám videl, že ho nezatvára, ani keď spí.

„Gudeson, zalez!“ reval veliteľ.

Daniel sa len usmial a v tej chvíli bol preč. Na okamih po ňom zostal len vydýchnutý oblak pary. Potom svetlica zmizla za horizontom a opäť nastala tma.

„Gudeson!“ reval Edvard a vyliezol na okraj zákopu. „Do riti!“

„Vidíš ho?“ spýtal sa Gudbrand.

„On sa zbláznil.“

„Na čo je tomu idiotovi lopatka?“ pozrel sa Sindre na Gudbranda.

„Netuším,“ pokrčil plecom Gudbrand. „možno sa chce presekať cez ostnatý drôt.“

„Prečo by to robil?“

„Neviem.“ Gudbrandovi sa nepáčil Sindreho skúmavý pohľad. Pripomínal mu iného sedliaka z mužstva, ktorý sa napokon zbláznil a predtým, ako vyšiel na stráž, vymočil sa do topánok. Museli mu amputovať všetky prsty na nohách. Teraz však už bol doma v nórskom bezpečí. Možno predsa len nebol taký blázon. Tak či tak mal rovnako skúmavý pohľad.

„Možno sa chcel ísť len prejsť do krajiny nikoho?“ hádal Gudbrand.

„Viem, čo je za ostnatým drôtom, ja sa pýtam, čo tam išiel robiť!“

„Možno ho ten granát trafil do hlavy,“ zapojil sa Hallgrim Dale. „Možno mu naozaj preskočilo.“

Hallgrim Dale bol z nich najmladší, mal len osemnásť. Nikto vlastne nevedel, prečo sem prišiel. Gudbrand to odhadoval na túžbu po dobrodružstve. Dale tvrdil, že obdivuje Hitlera, o politike však nevedel nič. Podľa Daniela ušiel od tehotnej priateľky.

„Ak ten Rus žije, zastrelí Gudesona skôr, než stihne prejsť päťdesiat metrov,“ zavrtel hlavou Edvard Mosken.

„Daniel ho trafil,“ zašepkal Gudbrand.

„V takom prípade Gudesona zloží niekto iný,“ trval na svojom Edvard, ruku si vopchal do náprsného vrecka a vylovil z neho tenkú cigaretu. „Dnes v noci sa to tam nimi len tak hemží.“

Zápalku zapaľoval jednou rukou o drsnú škatuľku. Síra vzbĺkla na druhý pokus a Edvardova cigareta začala horieť. Potiahol si a bez slova ju dal kolovať. Každý z chlapov ho nasledoval a s úctou podával cigaretu ďalej. Nikto nehovoril nič, každý sa oddával vlastným myšlienkam. Gudbrand však vedel, že tak ako on načúvajú.

Prešlo desať minút bez jediného zvuku.

„Určite budú Ladožské jazero bombardovať zo vzduchu,“ ozval sa napokon Hallgrim Dale.

Všetci počuli fámy o Rusoch, unikajúcich z Leningradu po zamrznutom jazere. Čo však bolo horšie, zamrznuté jazero umožňovalo generálovi Žukovovi zásobovať obliehané mesto.

„Určite tam odpadávajú od hladu,“ kývol Dale hlavou smerom na východ.

Gudbrand takéto reči počúval už celý rok, odkedy ho sem prevelili. A ešte vždy kedykoľvek vystrčil hlavu nad kraj zákopu, spustili naňho streľbu. Minulú zimu k nim s rukami nad hlavou prichádzali každý deň ruskí zbehovia, ktorí mali toho dosť a rozhodli sa vymeniť uniformu za trochu tepla a jedla. Ale aj odstupy medzi príchodom zbehov sa zväčšovali, a tí dvaja úbožiaci s vpadnutými očami, ktorých Gudbrand videl prísť minulý týždeň, len neveriacky hľadeli na nepriateľov, ktorí boli rovnako vychudnutí ako oni.

„Dvadsať minút. Nepríde,“ ozval sa Sindre. „Je mŕtvy. Ako nakladaný sled.“

„Drž hubu!“ Gudbrand vykročil k Sindremu, ktorý okamžite vyskočil. Hoci ho Sindre o hlavu prevyšoval, bolo očividné, že sa nemá chuť biť. Ešte si pamätal Rusa, ktorého Gudbrand zabil pred niekoľkými mesiacmi. Kto mohol tušiť, že ten milý a pozorný Gudbrand sa vie tak rozbesniť? Rus nepozorovane prenikol do ich zákopu medzi dvoma hliadkami a zmasakroval všetkých, čo spali naokolo, Holanďanov aj Austrálčanov. Potom sa dostal do nórskej časti. Zachránili ich vši.

Vši mali všade, najmä však tam, kde im bolo teplo, pod pazuchou, pod opaskom, v lone a okolo členkov. Gudbrand ležal najbližšie k dverám, no nemohol zaspať kvôli nohám, doštípaným všami, pre otvorené rany vo veľkosti mince. Okolo každej rany hodovali vši. Gudbrand chytil do rúk bajonet v naivnej predstave, že vši zoškriabe, práve vo chvíli, keď sa Rus za dverami chystal na útok. Gudbrand zazrel len jeho siluetu, ale vo chváli, keď rozoznal pušku Mosin-Nagant, pochopil, že je to nepriateľ. Tupým bajonetom si ho podal tak, že keď Rusa vynášali do snehu, nebolo v ňom ani kvapky krvi.

„Upokojte sa, chlapi,“ stiahol Edvard Gudbranda nabok. „Gudbrand, mal by si si chvíľu pospať, už pred hodinou ťa vystriedali.“

„Idem sa za ním pozrieť,“ hľadel Gudbrand do tmy.

„Nejdeš!“ odsekol Edvard.

„Idem…“

„Je to rozkaz!“ Edvard ho chytil za rameno. Gudbrand sa mu pokúsil vytrhnúť, veliteľ ho však držal pevne.

Gudbrand sa od zúfalstva roztriasol. Hlas mu preskakoval:

„Možno je ranený! Možno len uviazol v zátarasoch!“

Edvard ho potľapkal po pleci. „O chvíľu svitne. Uvidíme, čo sa stalo.“

Rýchlo pozrel na chlapov, ktorí celú hádku mlčky sledovali. Opäť začali prešľapovať v snehu a jeden druhému čosi mrmlať. Gudbrand videl, že Edvard podišiel k Hallgrimovi Dalemu a čosi mu šepkal. Dale si ho vypočul a pozrel na Gudbranda. Gudbrand presne vedel, čo mu hovoril. Dal mu príkaz dozrieť naňho. Nedávno niekto rozšíril chýr, že s Danielom sú viac než len dobrí priatelia. A že sa im nedá veriť. Mosken sa ho na rovinu spýtal, či chcú spolu zbehnúť. Pochopiteľne, popreli to, teraz si však Mosken zrejme myslí, že Daniel využil príležitosť na útek! A že Gudbrand pôjde hľadať kamaráta v rámci plánu spoločne prejsť na druhú stranu. Gudbrandovi sa to zdalo smiešne. Samozrejme, že bolo príjemné snívať a veriť krásnym sľubom o jedle, teple a ženách, ktorými ich Rusi na pustom bojisku zaplavovali vtieravou nemčinou, ale dalo sa tomu veriť?

„Stavíme sa, že sa vráti?“ Bol to Sindre. „O tri prídely jedla, čo povieš?“

Gudbrand spustil ruku, za opaskom pod uniformou zacítil bajonet.

„Nicht schiessen, bitte!“

Gudbrand sa zvrtol a priamo nad hlavou sa naňho spod ruskej čiapky usmievala červenolíca tvár. Vzápätí do zákopu zoskočil chlap a pristál na ľade mäkkým telemarkom.

„Daniel!“ zvolal Gudbrand.

„Zdravím!“ nadvihol Daniel čiapku. „Dobryj večer!“

Chlapi naňho hľadeli ako na zjavenie.

„Počúvaj, Edvard,“ smial sa Daniel. „Mal by si si trochu posvietiť na našich Holanďanov. Medzi hliadkami majú aspoň päťdesiatmetrové medzery.“

Edvard naňho hľadel v rovnakom šoku ako ostatní.

„Daniel, ty si išiel pochovať Rusa?“ Gudbrand celkom zbledol.

„Pochovať?“ neveriacky naňho hľadel Daniel. „Odriekal som mu aj otčenáš. Čo ste hluchí? Veď ste to museli počuť!“

Potom opäť vyskočil na okraj zákopu, zdvihol ruky nad hlavu a začal spievať hlbokým, vrúcnym hlasom:

„Náš Boh je mocný ako…“

Chlapi jasali a Gudbrandovi od radosti vyhŕkli slzy.

„Daniel, ty satan!“ vybuchol Dale.

„Nie Daniel. Volaj ma…“ Daniel si sňal čiapku a čítal nad podšívke. „…Uriáš. Len si predstav, že ten chlap vedel písať. No, no, aj tak to bol boľševik.“

Zoskočil do zákopu a poobzeral sa okolo seba.

„Dúfam, že nikto nenamieta proti môjmu novému a pravému židovskému menu!“

Na okamih sa rozhostilo ticho, potom všetci vybuchli do smiechu. A prví chlapi pristúpili k Uriášovi, aby ho potľapkali po pleci.

10/

Leningrad

31. december 1942

V guľometnom hniezde bola zima. Gudbrand mal oblečené všetko, čo našiel, napriek tomu drkotal zubami a necítil si prsty. Najviac ho oziabali nohy. Natiahol si nové onuce, veľmi mu však nepomohli.

Uprene hľadel do tmy. Ivanovia dnes v noci nedali o sebe veľa počuť, možno oslavujú Nový rok. Možno majú niečo dobré na jedenie. Jahňacinu. Alebo rebierka. Gudbrand dobre vedel, že ani Rusi nemajú mäso, no ani tak nedokázal nemyslieť na jedlo. Tu v zákope dostali len klasiku: chlieb a šošovicovú polievku. Chlieb celkom zreteľne pokrývala pleseň, no na to si už zvykli. Niekedy bolo plesne toľko, že sa im chlieb rozpadal v ruke. Vtedy z neho uvarili polievku.

„Na Vianoce sme mali aspoň párky,“ konštatoval Gudbrand.

„Prestaň,“ zahriakol ho Daniel.

„Daniel, dnes večer nijaký Rus nepríde. Sedia si doma a napchávajú sa jeleními medailónikmi. S hustou, svetlohnedou omáčkou a brusnicami. A opekanými zemiačikmi.“

„Nezačínaj zasa s rečami o jedle. Buď ticho a sleduj, či niečo uvidíš.“

„Nič nevidím, fakt. Daniel, nič.“

Skrčili sa a hlavy sklonili k zemi. Daniel mal na hlave ruskú čiapku. Oceľovú prilbu so znakom SS si položil vedľa seba. Gudbrand vedel, prečo to robí. Niečo na tvare tej prilby spôsobovalo, že ľadový, vtieravý sneh prenikal pod ňu a prievan v prilbe vytváral neprestajný, nervy drásajúci zvuk, veľmi otravný, najmä keď človek sedel na hliadke.

„Čo máš s očami?“ spýtal sa Daniel.

„Nič. Akurát v noci zle vidím.“

„To je všetko?“

„A som trochu farboslepý.“

„Trochu farboslepý?“

„Na červenú a zelenú. Nedokážem ich rozoznať, tie farby mi celkom splývajú. Keď sme chodili zbierať brusnice k nedeľnému stejku, nevedel som nájsť jednu jedinú…“

„Povedal som ti, aby si nerozprával o jedle!“

Stíchli. V diaľke zarachotil samopal. Teplomer ukazoval mínus dvadsaťpäť. Minulú zimu mali niekoľko nocí po sebe štyridsaťpäť pod nulou. Gudbrand sa utešoval tým, že v tej zime sa nehýbu ani vši, veril, že ho nebude nič svrbieť, kým neopustí post a nezalezie pod vlnenú deku. Tie beštie však chlad znášali lepšie než on. Raz urobil pokus a tričko nechal ležať v snehu v mrazivom chlade celé tri dni. Keď ho bral späť do bunkra, držal v ruke kus ľadu. Len čo ho pri peci rozmrazil, tričko akoby ožilo. Naplo ho. Tričko v tej chvíli letelo do ohňa.

Daniel si odkašľal.

„Mimochodom, ako ste jedávali ten nedeľný stejk?“ Gudbranda nebolo treba dvakrát prosiť:

„Najprv otec narezal mäso, krájal ho s pátosom ako farár a my deti sme sa len ticho prizerali. Potom mama položila na každý tanier dva plátky a naliala na ne hnedú omáčku, ktorá bola taká hustá, že ju musela neustále miešať, aby celkom nestuhla. A potom čerstvý ružičkový kel. Daniel, daj si prilbu. Čo ak ťa trafí úlomok granátu?“

„Tak ma trafí úlomok z granátu. Pokračuj.“

Gudbrand zavrel oči a na tvár vyčaroval úsmev.

„Ako dezert sme mali slivky so šľahačkou. Alebo brownies. To u nás nebolo bežné, mama si ten zvyk priniesla z Brooklynu.“

Daniel si odpľul do snehu. Normálne trvali v zime hliadky hodinu, no Sindre Fauke aj Hallgrim Dale ležali s teplotou, a tak veliteľ Edvard Mosken rozhodol, že zvýšia služby na dve hodiny, kým nebudú zasa v plnom počte.

Daniel položil Gudbrandovi ruku na plece.

„Chýba ti, však? Mama.“

Gudbrand sa usmial, odpľul si do snehu na to isté miesto ako Daniel a zahľadel sa na mrazivú hviezdnu oblohu. Neďaleko od nich zavŕzgal sneh a Daniel zdvihol hlavu.

„Líška.“

Neskutočné, že zvieratá žijú aj na poli, kde je na každom metri viac bômb a mín než kamenných kociek na hlavnej promenáde v Osle. Nežije ich tam veľa, videli však zajace aj líšky. Ba aj nejakého tchora. Pochopiteľne, skúšali ich zastreliť, v hrnci bol vítaný každý, ale potom, čo jedného Nemca zastrelili, keď vyšiel zo zákopu po zajaca, velenie uverilo, že Rusi naschvál púšťajú zajace pred ich zákopy, aby ich vylákali do krajiny nikoho. Akoby Rusi dobrovoľne pustili z rúk zajaca!

Gudbrand si oblizol popraskané pery a pozrel na hodinky. Ešte hodina. Sindreho upodozrieval, že si napchal do konečníka tabak, aby dostal teplotu. To by od neho vystalo.

„Prečo ste sa z USA vrátili domov?“ spýtal sa Daniel.

„Burzový krach. Otec prišiel v dokoch o prácu.“

„Vidíš,“ prikývol Daniel. „Taký je kapitalizmus. Drobný ľud otročí, kým bohatí bohatnú bez ohľadu na to, či je doba zlá, alebo dobrá.“

„Tak to už raz je.“

„Doteraz to tak bolo, ale aj to sa zmení. Keď vyhráme vojnu, Hitler nám určite pripraví nejaké prekvapenie. A tvoj otec sa už nebude musieť báť, že príde o prácu. Aj ty by si sa mal prihlásiť do strany.“

„Naozaj tomu všetkému veríš?“

„Ty nie?“

Gudbrand nerád Danielovi oponoval, skúšal ho odbiť pokrčením pleca, Daniel však otázku zopakoval.

„Samozrejme, že tomu verím,“ odvetil. „No teraz v prvom rade myslím na Nórsko. Aby sa k nám nedostali boľševici. Ak sa to stane, naša rodina sa určite vráti do Ameriky.“

„Do kapitalizmu?“ Danielov tón sprísnel. „Do demokracie v rukách boháčov, ponechanej napospas náhodám a skorumpovaným vodcom?“

„Radšej to než komunizmus.“

„Gudbrand, demokracia sa už prežila. Len sa pozri na Európu, na také Anglicko alebo Francúzsko. Už dávno pred vojnou to s nimi išlo dole vodou, kontinent ničila nezamestnanosť a vykorisťovanie. Existujú len dvaja ľudia, ktorí sú dosť silní na to, aby zastavili úpadok Európy a chaos, a to je Hitler a Stalin. Tu máme na výber Bratský národ, alebo barbari. Zdá sa mi, že doma nikto celkom nechápe, aké máme šťastie, že Nemci stihli prísť skôr než Stalinovi mäsiari.“

Gudbrand prikývol. To neboli len Danielove slová, aj on sám tomu veril. A bol o tom aj rovnako presvedčený.

Zrazu to vypuklo a obloha pred nimi zbelela v jase svetlíc, zem sa triasla a žlté záblesky nasledovalo hnedé blato a salvy snehu, čo akoby sám skákal do vzduchu na miestach, kde vybuchol granát.

Gudbrand ležal na dne zákopu a rukami si zakrýval hlavu, no celé sa to skončilo tak rýchlo, ako sa to začalo. Vyzrel zo zákopu a videl, ako sa Daniel pri guľomete odušu smeje.

„Čo robíš?“ zareval Gudbrand. „Zapni sirénu a zobuď chlapov!“

Daniel sa smial ešte hlasnejšie. „Kamarát môj zlatý,“ od smiechu mu stekali po lícach slzy. „Šťastný nový rok!“

Daniel ukázal na hodinky a Gudbrand pochopil. Daniel očividne celý čas čakal na ruskú novoročnú salvu, zahrabol rukou do snehu, čo navŕšili pred hniezdom, aby zakryli guľomet.

„Brandy,“ zakričal a triumfálne zdvihol fľašu s hnedou tekutinou na dne. „Šetril som si ju tri mesiace. Nech sa páči!“

Gudbrand si kľakol a usmial sa na Daniela.

„Ty prvý!“ skríkol Gudbrand.

„Si si istý?“

„Som si celkom istý, kamoš môj. Veď ty si ju ušetril. Nevypi však všetko!“

Daniel odsekol korok a zdvihol fľašu.

„Na Leningrad, na jar si pripíjame v Zimnom paláci,“ vyhlásil a sňal si ruskú čiapku. „V lete už budeme doma a celé naše milované Nórsko nás bude uctievať ako hrdinov.“

Priložil si fľašku k ústam, zaklonil hlavu, hnedá tekutina zažblnkala a roztancovala sa v hrdle. Sklo sa zablyslo v svetle padajúcich svetlíc a Gudbrand nikdy neprestal rozmýšľať nad tým, či ruský ostreľovač nespozoroval práve tento záblesk sklenenej fľaše. V nasledujúcom okamihu Gudbrand začul zasvišťanie a fľaša vyletela Danielovi z rúk. Z oblohy sa sypali sklenené črepiny, pršala brandy a Gudbrand automaticky privrel oči. Cítil, že má vlhkú tvár, podvedome vystrčil jazyk, aby zopár kvapiek zachytil. Nechutili po ničom. Len alkohol a ešte čosi – čosi sladké a kovové, kašovité, zrejme kvôli zime, uvedomil si Gudbrand a opäť otvoril oči. Daniela nevidel. Sám seba presviedčal, že sa určite skryl za guľomet, keď pochopil, že ich videli, no cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce.

„Daniel!“

Nijaká odpoveď.

„Daniel!“

Zdvihol sa zo zeme a vyliezol na okraj zákopu. Daniel ležal na chrbte s patrónovým opaskom pod hlavou a čiapkou na tvári. Sneh sa miešal s krvou a brandy. Gudbrand mu strhol čiapku. Daniel doširoka otvorenými očami hľadel na hviezdnu oblohu. Uprostred čela mu zívala veľká čierna diera. Gudbrand mal ešte vždy na jazyku sladkú, kovovú chuť a cítil, že ho naplo.

„Daniel.“

Bol to len šepot cez vyschnuté pery. Daniel vyzeral ako chlapec, ktorý sa chystal stavať snehuliakov, no zrazu v snehu zaspal. Skočil k siréne a potiahol šnúru. Kým svetlice dopadali na krajinu, rezavý nárek sirén preťal nočnú oblohu.

Toto sa nemalo stať, uvedomil si.

Oooooooo-oooooooo…!

Edvard s ostatnými boli o chvíľu pri ňom. Niekto kričal jeho meno, no Gudbrand nepočúval a len ďalej mykal šnúrou. Napokon na ňu Edvard položil ruku. Gudbrand šnúru pustil, no neotočil sa a ďalej uprene hľadel na zákop a oblohu nad ním. Slzy mu mrzli na lícach. Siréna nariekala ďalej.

„Toto sa nemalo stať,“ zašepkal.

11/

Leningrad

1. január 1943

Keď Daniela odnášali, v nose, v kútikoch očí aj úst sa mu už zjavili ľadové kryštáliky. Mŕtvych zvyčajne nechávali chvíľu ležať na mraze, potom sa ľahšie niesli. Daniel však prekážal mužom, ktorí mali zaujať jeho miesto pri guľometnom hniezde. A tak ho dvaja chlapi odniesli niekoľko metrov, kde ho v zákope položili na dve prázdne škatule od nábojov, pripravené na spálenie. Hallgrim Dale mu cez tvár natiahol vrece, aby nemuseli hľadieť na jeho mŕtvy kŕčovitý úsmev. Edvard zavolal službe pri masovom hrobe v severnej zóne a vysvetlil im, kde Daniel leží. Sľúbili, že po mŕtvolu pošlú dvoch chlapov ešte v tú noc. Veliteľ potom vytiahol z postele chorého Sindreho, aby zvyšok dňa strážil s Gudbrandom, Najprv musel očistiť zašpinený guľomet.

„Kolín zbombardovali do tla,“ povedal Sindre.

Ležali vedľa seba na okraji zákopu v úzkej priehlbine, z ktorej mali výhľad na krajinu nikoho. Gudbrand si uvedomil, že ho teší Sindreho prítomnosť.

„A aj v Stalingrade pôjdeme onedlho do pekla,“ pokračoval Sindre.

Gudbrand necítil zimu, hlavu a telo akoby mal naplnené vatou, nič sa ho už netýkalo. Uvedomoval si len páľavu studeného kovu na koži a meravé prsty, čo mu vypovedali poslušnosť. Skúsil to znova. Rukoväť a odpaľovací mechanizmus guľometu ležali vedľa neho v snehu na vlnenej deke, no uzáver sa uvoľňoval ťažšie. V Sennheime ich naučili rozložiť a znovu poskladať guľomet so zaviazanými očami. Sennheim v prekrásnom sladkom Alsasku. Keď si však človek necíti prsty, je to čosi celkom iné.

„Ty si to nepočul?“ zdvihol zrak Sindre. „Rusi nás dostanú. Tak ako dostali Gudesona.“ –

Gudbrand si spomenul na nemeckého kapitána, ktorý sa nedokázal prestať smiať, keď mu Sindre povedal, že pochádza z gazdovstva neďaleko dediny Toten.

„Toten? Wie im Totenreich?“ smial sa.

Kryt uzáveru sa mu kĺzal v prstoch.

„Do riti!“ Gudbrandov hlas sa chvel. „Zmrznutá krv všetko upchala.“

Sňal si rukavice, ku krytu priložil špičku fľaštičky s olejom a stlačil. Žltá tekutina v mraze tuhla, Gudbrand však vedel, že olej rozpustí krv. Používal ho aj do ucha, keď dostal zápal.

Sindre sa zrazu oprel o Gudbranda a škrabol nechtom do jedného z patrónov.

„Ježišu Kriste,“ šepol. Pozrel sa na Gudbranda a vyceril špinavé zuby. Jeho bledá, neholená tvár bola tak blízko, že Gudbrand dýchal jeho hnilobný dych, ktorý po určitom čase na fronte poznali všetci. Sindre mu nastrčil prst.

„Kto by povedal, že Daniel má toľko mozgu, čo?“

Gudbrand sa odvrátil.

Sindre študoval konček prsta. „Zrejme ho však veľmi nepoužíval. Inak by sa z krajiny nikoho tú noc nevrátil. Počul som, ako ste sa rozprávali, že chcete zbehnúť. No, veď ste aj boli… veľmi blízki priatelia, však?“

Gudbrand najprv nepočúval, slová k nemu doliehali z diaľky. Potom k nemu prenikla ich ozvena. A zrazu cítil, ako sa mu do tela vracia teplo.

„Nemci nám nikdy nedovolia ustúpiť,“ pokračoval Sindre. „Zomrieme tu do posledného chlapa. Mali ste zdrhnúť. Boľševici by sa lepšie správali k takým, ako ste vy. K takým blízkym priateľom.“

Gudbrand neodpovedal. Teplo cítil už aj v končekoch prstov.

„Rozhodli sme sa, že dnes v noci utečieme,“ zašepkal Sindre. „S Hallgrimom. Kým nebude neskoro.“

Zvrtol sa v snehu a pozrel na Gudbranda.

„Johansen, netvár sa tak vystrašene,“ zaškeril sa. „Čo myslíš, prečo sme tvrdili, že sme chorí?“

Gudbrand pohýbal prstami v čižmách. Naozaj začína cítiť, že ich má. Bol to teplý a príjemný pocit, čosi celkom nové.

„Ideš s nami?“ spýtal sa Sindre.

Vši. Je mu teplo, necíti však vši! Dokonca ustalo aj pískanie pod prilbou.

„Takže ty si vypustil tú fámu,“ pokojne povedal Gudbrand.

„Čo? Akú fámu?“

„S Danielom sme sa rozprávali o tom, že by sme išli do Ameriky, nie k Rusom. A nie teraz, po vojne.“

Sindre pokrčil plecom, pozrel na hodinky a kľakol si.

„Ak to skúsiš, zastrelím ťa,“ ticho povedal Gudbrand.

„Čím?“ Sindre kývol hlavou na rozloženú zbraň. Ich zbrane ležali v bunkri a obaja vedeli, že kým sa Gudbrand vráti, Sindre bude preč.

„Zostaň a zomri si tu, keď chceš. Pozdrav odo mňa Daleho a odkáž mu, že môže prísť za mnou.“

Gudbrand siahol rukou do uniformy a vytiahol bajonet. Mesačný svit sa zablysol na oceľovej čepeli. Sindre zavrtel hlavou.

„Ste rojkovia, ty aj Gudeson. Odlož ten nôž a poď so mnou. Rusi teraz cez Ladožské jazero dostávajú zásoby. Čerstvé mäso.“

„Nie som zradca,“ precedil cez zuby Gudbrand.

Sindre vstal.

„Ak sa ma pokúsiš zabiť, bude nás počuť holandská hliadka a spustí poplach. Človeče, mysli. Komu si myslíš, že budú veriť? Tebe, o ktorom už kolujú fámy, že plánuješ zdrhnúť, alebo mne, členovi strany?“

„Sindre Fauke, sadni si.“

Sindre sa usmial.

„Gudbrand, ty nie si vrah. Zdrhám. Daj mi päťdesiat metrov, kým vyhlásiš poplach, a budeš v suchu.“

Uprene na seba hľadeli. Z oblohy začali padať jemnučké snehové vločky. Sindre sa usmial:

„Mesačné svetlo a sneženie, to sa tak často nevidí, nemyslíš?“

12/

Leningrad

2. január 1943

Zákop, v ktorom stáli štyria chlapi, ležal dva kilometre severne od ich vlastného úseku frontu práve na mieste, kde sa kľukatil a vytváral malú slučku. Muž s kapitánskou hodnosťou na pleci špicou čižmy vŕtal do zeme. Snežilo. Na čiapke sa mu tvorila ľahká biela pokrývka. Edvard Mosken stál po kapitánovom boku a na Gudbranda hľadel s jedným okom doširoka otvoreným, druhým privretým.

„So,“ kričal kapitán. „Er ist hinüber zu den Russen geflohen?“

„Ja,“ opakoval Gudbrand.

„Warum?“

„Das weiss ich nicht.“

Kapitán pozrel na oblohu, zaťal zuby a čižmou dupol do snehu. Potom kývol Edvardovi, čosi zamrmlal svojmu Rottenführerovi, ktorého mal nemecký kaprál so sebou, a rozlúčil sa. Spolu s nimi sa vzďaľovalo aj vržďanie snehu.

„Tak to by sme mali,“ kývol hlavou Edvard. Ďalej hľadel na Gudbranda.

„Áno.“

„To bolo čo za vyšetrovanie?“

„Hm.“

„Kto by to povedal.“ Otvorené oko naďalej uprene a mŕtvo hľadelo na Gudbranda.

„Chlapi utekajú v jednom kuse,“ začal Gudbrand. „Veď predsa nemôžu vyšetrovať každého, kto…“

„Nie. Pýtam sa, že kto by to povedal o Sindrem, že by také čosi urobil.“

„No presne,“ prikývol Gudbrand.

„A tak jednoducho. Len sa zdvihol a ušiel.“

„Tak tak.“

„Smola s guľometom.“ Edvardov hlas bol plný sarkazmu.

„Áno.“

„A ty si ani nestihol alarmovať Holanďanov.“

„Kričal som, no bolo neskoro. Bola tma.“

„Svietil mesiac.“

Hľadeli na seba.

„Vieš, čo si myslím?“ spýtal sa Edvard.

„Nie.“

„Nie, ty to vieš. Vidím to na tebe. Gudbrand, prečo?“

„Nezabil som ho.“ Gudbrand upieral zrak na Edvardovo kyklopské oko. „Snažil som sa s ním hovoriť. Nechcel ma počúvať. Potom ušiel. Čo som mal robiť?“

Obaja sťažka dýchali, opierali sa o seba vo vetre, ktorý rýchlo odnášal paru ich slov.

„Gudbrand, pamätám si, kedy si takto vyzeral naposledy. Vtedy si zabil v bunkri Rusa.“

Gudbrand mykol plecom. Edvard položil Gudbrandovi na rameno ľadovú rukavicu.

„Počúvaj. Sindre nebol dobrý vojak. Možno to nebol ani dobrý človek. Sme však morálni ľudia a aj v tejto situácii sa musíme snažiť zachovať si dôstojnosť, chápeš?“

„Už môžem ísť?“

Edvard sa pozrel na Gudbranda. Začínali k nim prenikať chýry o tom, že Hitler prestáva víťaziť. Napriek tomu prílev nórskych dobrovoľníkov neustával a Daniela so Sindrem čoskoro nahradia nejakí dvaja chlapci z Tynsetu. Neustále nové, mladé tváre. Niektoré im utkveli v pamäti, na iné zabudli, len čo im zišli z očí. Daniel patril k tým, ktorých si Edvard zapamätá. A Edvard si uvedomoval aj to, že Sindreho tvár sa mu čoskoro vymaže z mysle. Vymaže z mysle. Edvard junior bude mať o pár dní dva roky. Snažil sa na to nemyslieť.

„Áno, len choď,“ kývol mu. „A skloň hlavu.“

„Jasná vec,“ prikývol Gudbrand. „Určite ohnem chrbát.“

„Pamätáš si ešte, čo Daniel hovoril?“ Na Edvardovej tvári sa zjavilo čosi ako úsmev. „Že sa tu pohybujeme takí zhrbení, že keď prídeme do Nórska, budeme zlomení.“

Niekde v diaľke sa ozvala salva z guľometu.

13/

Leningrad

3. január 1943

Gudbrand sa strhol zo spánku. Niekoľkokrát zažmurkal v tme, na prični nad hlavou rozoznával obrysy dosiek. Vzduch smrdel hnilým drevom a zemou. Zasa kričal? Ostatní chlapi tvrdia, že na jeho krik zo spánku sa už nebudia. Cítil, ako sa mu pulz postupne upokojuje. Poškrabal sa na boku, vši zrejme nikdy nespia.

Bol to ten istý sen, ktorý mu už dlho ničil spánok. Ešte vždy cítil laby na prsiach, videl žlté oči v tme, biele zuby dravca s kvapkami krvi a sliny, čo mu stekali na tvár. A počul piskľavé dychčanie na smrť vystrašeného tvora. Dýchal on, alebo ten dravec? Jeho sen: Spí a zároveň bdie, nedokáže sa však pohnúť. Čeľuste dravca sa práve chystajú zovrieť mu krk, keď ho zobudí od dverí salva zo samopalu. Všimne si, ako salva zrazí zviera z deky a celou silou ho šmarí o stenu bunkra. Guľky ho trhajú na kusy. Potom sa rozhostí ticho, zviera ostane ležať na zemi, krvavá a neforemná kožušinou obalená hmota. Tchor. Muž od dverí vykročí z tmy a vstúpi do úzkeho pásu mesačného svetla. Pás je taký úzky, že mu svetlo osvetľuje len polovicu tváre. Dnes v noci však vo sne bolo niečo inak. Z hlavne sa síce zadymilo a muž sa usmieval ako vždy, na čele mu však zívala veľká čierna diera. A keď sa obrátil, Gudbrand cez dieru v chlapovej hlave videl mesiac.

Gudbrand zacítil chlad od otvorených dverí, obrátil hlavu, a keď vo dverách zazrel tmavú postavu, striaslo ho. Ešte vždy sníva? Bytosť vstúpila do miestnosti, tma však bola príliš hustá na to, aby Gudbrand videl, o koho ide.

Postava z ničoho nič zastala.

„Gudbrand, si hore?“ Hlas bol jasný a zreteľný. Edvard Mosken. Chlapi na ostatných pričniach začali nespokojne mrmlať. Edvard pristúpil ku Gudbrandovmu lôžku.

„Musíš vstať.“

Gudbrand si vzdychol. „Zle si pozrel. Práve som sa vrátil zo stráže. Na rade je Dale…“

„Vrátil sa.“

„Čo hovoríš?“

„Dale ma práve zobudil. Daniel sa vrátil.“

„O čom to hovoríš?“

Gudbrand v tme rozoznával Edvardov biely dych. Potom vyskočil z postele a spod deky vytiahol čižmy. Odkladal si ich tam, aby vlhké vložky do topánok v noci nezamrzli. Natiahol si kabát, ktorý mal položený na tenkej vlnenej deke, a vyšiel za Edvardom. Nad hlavami im blikali hviezdy, nočná obloha však už na východe začínala blednúť. Odniekiaľ začul trúchlivý vzlykot, inak bolo všade zvláštne ticho.

„Holandskí zelenáči,“ vzdychol si Edvard. „Prišli včera a práve sa vrátili z prvého výletu do krajiny nikoho.“

Dale stál uprostred zákopu v zvláštnej polohe: hlavu mal naklonenú nabok a ruky ďaleko od tela. Okolo brady a vychudnutej tváre si uviazal šatku a s privretými, hlboko vpadnutými očami pripomínal žobráka.

„Dale!“ vybuchol Edvard. Dale sa strhol.

„Veď nás.“

Dale kráčal popredu. Gudbrand cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce. Mráz ho štípal na lícach, ešte sa mu však nepodarilo zmraziť v ňom pocit vysneného tepla, čo si v sebe niesol z lôžka. Zákop bol taký úzky, že museli kráčať v zástupe. Na chrbte cítil Edvardov pohľad.

„Tu,“ ukázal Dale.

Vietor pod okrajom prilby prefukoval piskľavým tónom. Na škatuliach s muníciou ležalo mŕtve telo s rozhodenými končatinami. Sneh, ktorý vietor nafúkal do zákopu, vytváral na uniforme krásnu pokrývku. Telo malo okolo hlavy obmotané vrece.

„Do riti,“ vydýchol Dale. Zavrtel hlavou a dupol do snehu.

Edvard nehovoril nič. Gudbrand cítil, že čaká na to, že niečo povie.

„Prečo ho hrobári nevzali?“ spýtal sa napokon Gudbrand.

„Vzali ho,“ odvetil Edvard. „Boli tu včera večer.“

„Tak prečo ho potom priniesli späť?“ Gudbrand si všimol, že sa naňho Edvard pozerá.

„Nikto zo štábu nevie o tom, že by existoval príkaz na vrátenie jeho tela na toto miesto.“

„Možno ide o nedorozumenie?“ uvažoval Gudbrand.

„Možno.“ Edvard z vrecka vylovil tenkú, dopoly vyfajčenú cigaretu, skrčil sa do závetria a zapálil si ju zápalkou skrytou v dlani. Zopár ráz si potiahol a poslal ju ďalej:

„Tí, čo ho vzali, tvrdia, že ho uložili do masového hrobu v severnej zóne.“

„Ak to je pravda, mal by byť pochovaný, či nie?“

Edvard zavrtel hlavou.

„Nepochovávajú ich skôr, než ich spália. A pália ich iba cez deň, aby Rusi v noci nemali svetlo na zameranie nepriateľa.

V noci zostávajú čerstvé masové hroby nestrážené a otvorené. Niekto odtiaľ v noci musel Daniela vytiahnuť.“

„Do riti,“ zopakoval Dale, prijal cigaretu a s pôžitkom si potiahol.

„Je teda naozaj pravda, že mŕtvoly pália?“ spýtal sa Gudbrand. „Prečo to robia v takej zime?“

„Vysvetlím ti to,“ začal Dale. „Zem v zime zamŕza. Zmena teploty na jar spôsobuje, že mŕtve telá sa vytláčajú na povrch.“ S nevôľou podal cigaretu ďalej. „Vorpenesa pochovali minulú zimu rovno za našimi líniami. Na jar sme oňho zas zakopávali. Teda o to, čo nám z neho nechali líšky.“

„Otázka je,“ pokrčil obočie Edvard, „ako sa sem Daniel dostal?“ Gudbrand mykol plecom.

„Gudbrand, ty si mal poslednú stráž.“ Edvard jedno oko prižmúril a druhé kyklopské prevŕtavalo Gudbranda, ktorý si vychutnával cigaretu. Dale si odkašľal.

„Prechádzal som tade štyrikrát.“ Gudbrand mu podal cigaretu. „Vtedy tu nebol.“

„Mohol si to akurát stihnúť do severnej zóny. A v snehu sú stopy po saniach:“

„To mohli byť nosiči.“

„Tie stopy prekrývajú posledné stopy po čižmách. A ty hovoríš, že si tadiaľto išiel štyrikrát.“

„Do riti, Edvard, veď aj ja vidím, že tu Daniel leží!“ vybuchol Gudbrand. „Jasná vec, že ho sem niekto priniesol, pravdepodobne na saniach. Ak ma však budeš počúvať, pochopíš, že niekto sem s ním prišiel po tom, ako som tu bol naposledy.“ Edvard neodpovedal, nahnevane však vytrhol posledný centimeter cigarety z Daleho rypáka a s nevôľou pozrel na vlhké stopy pier na cigaretovom papieri. Dale si z jazyka zotrel zvyšky tabaku a zagánil na Edvarda.

„Prečo by som si, preboha, mal také čosi vymyslieť?“ spýtal sa Gudbrand. „A ako by som sem to telo dotiahol a dostal sa sem na saniach bez toho, aby ma zastavila stráž?“

„Mohol si prejsť cez krajinu nikoho.“

Gudbrand neveriacky zavrtel hlavou. „Edvard, myslíš si, že som sa zbláznil? Čo by som s Danielovou mŕtvolou robil?“

Edvard si posledný raz potiahol, odhodil ohorok a čižmou ho zatlačil do snehu. Robil to vždy, hoci nevedel vysvetliť prečo, nedokázal však hľadieť na dymiace zvyšky cigariet. Keď potočil nohou, sneh odfrkol na všetky strany.

„Nie, ja si nemyslím, že si sem Daniela dotiahol ty,“ začal Edvard. „Lebo podľa mňa to nie je Daniel.“

Dale a Gudbrand sa strhli.

„Jasné, že to je Daniel,“ odvrkol Gudbrand.

„Alebo chlap s rovnakou postavou,“ pokračoval Edvard. „A rovnakými hviezdičkami na uniforme.“

„Vrece…“ začal Dale.

„Takže ty vidíš pod vrece?“ výsmešne sa spýtal Edvard, pohľad však upieral na Gudbranda.

„Je to Daniel,“ preglgol Gudbrand. „Poznám jeho čižmy.“

„Takže podľa teba by sme mali opäť zavolať nosičov a požiadať ich, aby po druhý raz odniesli jeho telo?“ spýtal sa Edvard. „A nemali by sa naňho zbytočne zblízka pozerať. S tým si rátal, však?“

„Choď do pekla!“

„Gudbrand, nie som si istý, či teraz pôjdem do pekla ja. Dale, daj dole to vrece.“

Dale nechápavo hľadel na dvoch chlapov, ktorí na seba dorážali ako dva bojovné psy.

„Počul si?“ zaručal Edvard. „Strhni to vrece!“

„Radšej by som ne…“

„Je to rozkaz. Hneď!“

Dale ďalej váhal, pozeral striedavo na chlapov, čo stáli pri ňom, a na meravé telo na škatuliach od nábojov. Potom pokrčil plecom, rozopol si bundu a siahol do vnútorného vrecka.

„Počkaj! Spýtaj sa, či si môžeš požičať Gudbrandov bajonet.“

Teraz už Dale vyzeral celkom zmätene. Spýtavo sa pozrel na Gudbranda, ktorý zavrtel hlavou.

„O čo ti ide?“ spýtal sa Edvard, ešte vždy otočený ku Gudbrandovi. „Stále platí rozkaz bajonet nosiť neustále pri sebe. Ty ho nemáš?“

Gudbrand neodpovedal.

„Gudbrand, s tým bajonetom vyzeráš ako nájomný vrah. Však si ho nestratil?“

Gudbrand mlčal.

„Dale, ak je to tak, použi svoj.“

Gudbrand mal sto chutí vyškriabať veliteľovi aj druhé oko. Vraj Rottenführer! Je to obyčajný Ratte, potkan s potkaními očami a potkaním mozgom. Naozaj nič nechápe?

Keď bajonet zarezal do vreca, ozval sa zvuk trhanej látky, vzápätí Dale zalapal po vzduchu. Oboch naplo. V červenom svetle brieždiaceho sa dňa na nich s nechutným úsmevom hľadela biela tvár s čiernym rozďaveným okom na čele. Bol to Daniel, o tom nemohlo byť ani najmenších pochýb.

14/

Ministerstvo zahraničných vecí

4. november 1999

Bernt Brandhaug pozrel na hodinky a zamračil sa. Osemdesiatdva sekúnd, sedem sekúnd mešká. Potom prekročil prah zasadačky, pozdravil zvučným Dobrý deň a svoj povestný dokonalý úsmev venoval štyrom tváram, čo sa k nemu obrátili.

Na jednej strane stola sedel Kurt Meirik spolu s Rachel, ženou s nevkusnou sponou vo vlasoch, ambicióznym kostýmom a prísnym výrazom na tvári. Uvedomil si, že na asistentku pôsobí jej kostým pridraho. Ešte stále veril svojej intuícii, ktorá ho presviedčala, že je rozvedená, možno však kedysi bola manželkou boháča. Alebo má bohatých rodičov? Fakt, že sa zjavila na stretnutí, ktoré Brandhaug vopred označil za dôverné, svedčil o tom, že jej pozícia v ÚSO je dôležitejšia, než dosiaľ predpokladal. Rozhodol sa, že si o nej zistí viac.

Na druhej strane stola sedela Anne Størksenová spolu s vysokým, chudým policajným šéfom, na ktorého meno si nevedel spomenúť. Najprv mu chôdza do zasadačky trvá viac než osemdesiat sekúnd, teraz si nespomenie na meno – naozaj už starne?

Tú myšlienku nestihol domyslieť, keď sa mu pred očami zjavil obraz z predošlého večera. Mladú asistentku z ministerstva pozval, ako to sám nazval, na ľahkú večeru, potom zašli na drink do hotela Continental, kde malo ministerstvo dlhodobo rezervovanú izbu na stretnutia, čo si vyžadovali mimoriadnu diskrétnosť. Nemusel ju ani prehovárať, dievča bolo ambiciózne, celá seansa sa však skončila neúspechom. Starne? Výnimočný jav, zrejme mal o jeden drink viac, no určite nestarne. Brandhaug zahnal myšlienku a sadol si.

„Ďakujem, že ste dokázali tak rýchlo prísť,“ začal. „Istotne nemusím zdôrazňovať dôvernosť tohto stretnutia, napriek tomu to urobím, keďže možno nie všetci v tejto miestnosti máte rovnaké skúsenosti.“

Rýchlym pohľadom prebehol všetkých okrem Rachel, čím dal jasne najavo, komu jeho odkaz patrí. Potom sa obrátil na Anne Størksenovú.

„Mimochodom, ako sa má váš človek?“

Strážmajsterka naňho zmätene pozrela.

„Váš policajt,“ dodal rýchlo Brandhaug. „Hole, nevolá sa tak?“

Prikývla Møllerovi, ktorý si musel dva razy odkašľať, kým prehovoril.

„Vzhľadom na okolnosti dobre. Samozrejme, je v šoku. Ale… dobre.“ Pokrčil plecom, akoby chcel dať najavo, že už nemá čo dodať.

Brandhaug prekvapene zdvihol obočie.

„Dúfam, že sa nemá tak zle, aby predstavoval riziko úniku informácií.“

„Hm,“ vzdychol si Møller. Kútikom oka si všimol, ako sa k nemu strážmajsterka obrátila. „Nemyslím. Delikátnosť problému si plne uvedomuje. A samozrejme, bol poučený o povinnosti mlčať o všetkom, čo sa stalo.“

„To isté sa týka všetkých policajtov, ktorí boli na mieste činu,“ doplnila ho Anne Størksenová.

„Takže dúfajme, že toto máme pod kontrolou,“ zhrnul Brandhaug. „V krátkosti zrekapitulujem najnovší vývoj. Práve som ukončil dlhý rozhovor s americkým veľvyslancom. Myslím, že sme sa zhodli vo všetkých dôležitých bodoch tejto tragickej udalosti.“

Pohľadom prebehol účastníkov porady. Hľadeli naňho v napätom očakávaní. Čakali na to, čo im povie on, Bernt Brandhaug. Na to, aby zmizla zlá nálada, ktorú ešte pred niekoľkými sekundami cítil, nepotreboval veľa.

„Veľvyslanec ma informoval, že stav agenta americkej tajnej služby, ktorého váš človek,“ kývol na Møllera so strážmajsterkou, „postrelil pri mýtnej stanici, je stabilizovaný a už nie je v ohrození života. Poškodená chrbtica a vnútorné krvácanie. Nepriestrelná vesta ho však zachránila. Je mi ľúto, že sme sa k tejto informácii nedostali už skôr, z pochopiteľných dôvodov sme však maximálne tlmili akúkoľvek komunikáciu. Hŕstka zainteresovaných si vymieňala len tie najnutnejšie informácie.“

„Kde je?“ spýtal sa Møller.

„Pán Møller, úprimne povedané, nepotrebujete to vedieť.“

Pozrel sa na Møllera, ktorý sa zamračil. Na sekundu v miestnosti zavládlo tiesnivé ticho. Každý sa cítil trápne, že niekoho bolo treba upozorniť na mantinely informácií, ktoré dotyčný potreboval a mal vedieť. Brandhaug sa usmial a ospravedlňujúco rozhodil ruky, akoby chcel povedať: chápem ťa, no taká je realita. Møller prikývol a sklopil zrak.

„Okej,“ kývol hlavou Brandhaug. „Môžem povedať len toľko, že po operácii bol prevezený do vojenskej nemocnice v Nemecku.“

„Aha.“ Møller sa poškrabal za krkom. „Ja…“

Brandhaug čakal.

„Predpokladám, že je v poriadku, ak sa to Hole dozvie. Informácia, že agent prežije, mu situáciu… hm… uľahčí.“

Brandhaug sa pozrel na Møllera. Šéfa policajného oddelenia celkom nechápal.

„Je to v poriadku.“

„Na čom ste sa s veľvyslancom zhodli?“ zapojila sa Rachel.

„Hneď sa k tomu dostanem,“ rýchlo odvetil Brandhaug. Pripravil si to ako ďalší bod, ale nemal rád, keď ho prerušovali. „V prvom rade chcem vyjadriť uznanie Møllerovi aj celej polícii v Osle za rýchle vyčistenie miesta. Ak správy hovoria pravdu, agent bol v lekárskej starostlivosti už dvanásť minút po incidente.“

„Hole a jeho kolegyňa Ellen Gjeltenová ho zaviezli do nemocnice Aker,“ doplnila ho Anne Størksenová.

„Obdivuhodná pohotovosť,“ prikývol Brandhaug. „A aj v tomto sme sa s americkým veľvyslancom zhodli.“

Møller si vymenil pohľad s náčelníčkou.

„Veľvyslanec okrem toho komunikoval s americkou tajnou službou a vôbec nijaké obvinenie neprichádza do úvahy. Pochopiteľne.“

„Pochopiteľne,“ súhlasil Meirik.

„Okrem toho sme sa zhodli, že chyby sa v prvom rade dopustila americká strana. Agent v tej búdke jednoducho nemal stáť. Chcem tým povedať, že tam stáť mohol, nórsky styčný dôstojník však o tom mal vedieť. Nórsky policajt z hliadky, pri ktorej agent vošiel na strážené územie, a ktorý mal – prepáčte, mohol – podať informáciu styčnému dôstojníkovi, postupoval primerane legitimácii, čo mu agent predložil. Platilo všeobecné nariadenie, že americkí agenti majú prístup na strážené územie, a policajt preto nevidel dôvod podať o vstupe agenta správu. S odstupom času sa dá iba konštatovať, že to urobiť mal.“ Pozrel sa na Anne Størksenovú, ktorá nejavila nijaké známky protestu.

„Dobrou správou je, že sa zdá, že k dnešnému dňu sa nijaká informácia nedostala von. Napriek tomu som vás však nezvolal preto, aby sme diskutovali o scenári best-case, vtedy by nám v ideálnom prípade stačilo len tíško sedieť a vyčkávať. Pravdepodobne sa tento scenár nenaplní. Veriť, že o tejto streľbe sa skôr či neskôr nikto nedozvie, je priam naivné.“

Bernt Brandhaug si pomaly prechádzal dlaňou popred ústa, akoby chcel zachytiť do dlane vety, čo mu vychádzali z úst.

„Okrem približne dvadsiatky ľudí z ÚSO, ministerstva a koordinačnej skupiny, ktorá o tejto veci vie, boli vo chvíli streľby na mieste činu približne pätnásti policajti. Nechcem nikomu krivdiť, v globále určite dodržujú všeobecnú povinnosť mlčať. Ide však o bežných policajtov, ktorí s tým stupňom mlčanlivosti, aký sa vyžaduje tu, nemajú skúsenosti. Ďalej tu máme zamestnancov nemocnice, letectva, mýtnej spoločnosti Fjelllinjen a hotela Plaza, z ktorých všetci môžu vytušiť, čo sa stalo. A ani my nemáme záruku, že nás niekto nesledoval ďalekohľadom z okolitých budov. Stačí jedno slovo niekoho z nich a…“

Nafúkol líca a ústami napodobnil výbuch.

Okolo stola sa rozhostilo ticho, kým si neodkašľal Møller:

„A prečo je to… hm… také nebezpečné?“

Brandhaug prikývol, akoby chcel dať najavo, že to nie je tá najhlúpejšia otázka, čím dal Møllerovi okamžite pocit, že to presne taká otázka je.

„Spojené štáty americké sú viac než len spojenec,“ začal Brandhaug, snažiac sa potlačiť úsmev. Povedal to tým istým tónom, akým človek cudzincovi vysvetľuje, že Nórsko je kráľovstvo a hlavné mesto je Oslo.

„V roku 1920 patrilo Nórsko k najchudobnejším európskym krajinám a nebyť americkej pomoci, dodnes by sme chudobní zostali. Zabudnite na rétoriku politikov. Emigrácia, Marshallov plán, Elvis a financovanie ropného dobrodružstva, všetko toto urobilo z Nórska pravdepodobne najproamerickejšiu krajinu na svete. Všetci, čo tu sedíme, sme tvrdo pracovali, aby sme sa dostali tam, kde sme. Ak by sa však niektorému z našich politikov donieslo do uší, že niekto z nás nesie zodpovednosť za ohrozenie života amerického prezidenta…“

Brandhaug nechal vetu visieť vo vzduchu, pohľadom však obchádzal stôl.

„Máme šťastie,“ pokračoval, „že Američania radšej príjmu zlyhanie svojho agenta než zásadné nedostatky v spolupráci s jedným zo svojich kľúčových spojencov.“

„To znamená,“ zapojila sa Rachel s pohľadom upreným na stôl, „že nepotrebujeme nórskeho obetného baránka.“

Potom zdvihla zrak a pozrela sa Berntovi Brandhaugovi do očí. „Naopak, potrebujeme nórskeho hrdinu, však?“

Brandhaug na ňu hľadel pohľadom, v ktorom sa miešalo prekvapenie a záujem. Prekvapenie, pretože odhalila, kam mieri, a záujem, keďže si uvedomoval, že s tou ženou musí rátať.

„Správne. V deň, keď sa na svetlo sveta dostane informácia, že nórsky policajt strieľal po americkom agentovi, musíme mať našu verziu hotovú,“ usmial sa. „A tá verzia musí obsahovať informáciu, že my sme nijakú chybu neurobili, že náš styčný dôstojník na mieste konal presne podľa inštrukcií a chyba spočíva výlučne v americkom agentovi. S touto verziou dokážeme žiť rovnako dobre my aj Američania. Výzvou bude to, aby nám uverili médiá. A v tej súvislosti…“

„… potrebujeme hrdinu,“ doplnila ho náčelníčka. Prikývla, aj ona už pochopila.

„Sorry,“ zamračil sa Møller. „Naozaj som v tejto miestnosti jediný s dlhým vedením?“ Svoju otázku podfarbil pomerne nedôveryhodným úsmevom.

„Policajt preukázal akcieschopnosť v situácii potenciálneho ohrozenia prezidenta,“ začal Brandhaug. „Ak by osoba v búdke skutočne bola atentátnik, čo v zmysle inštrukcií na danú situáciu predpokladal, zachránil by prezidentovi život. Fakt, že osoba sa neukázala byť atentátnikom, nemení jadro veci.“

„Správne,“ prikývla Anne Størksenová. „V takejto situácii má rozkaz prednosť pred osobnými úvahami.“

Meirik nehovoril nič, súhlasne však pokýval hlavou.

„Dobre,“ pokračoval Brandhaug. „Úlohou bude presvedčiť tlač, našich nadriadených a všetkých, ktorí sa vecou zaoberali, že ani na okamih nepochybujeme, že náš styčný dôstojník konal správne. Znamená to, že už teraz musíme konať tak, akoby sa dopustil hrdinského činu.“

Brandhaug na Møllerovi videl, v akom je šoku.

„Ak policajta nepovýšime už teraz, bude to znamenať polovičné priznanie, že konal nesprávne, čo znamená, že bezpečnostné procedúry počas prezidentovej návštevy zlyhali.“

V miestnosti vzrušene zašumelo.

„Ergo,“ Brandhaugov pohľad sa zavŕtal do stropu. To slovo miloval. Bolo zahalené brnením, neprekonateľné svojím odvolávaním sa na autoritu logiky ako takej. Z toho vyplýva.

„Ergo dáme mu medailu?“ Bola to opäť Rachel.

Brandhaug sa podráždene strhol. Prekážal mu spôsob, akým vyslovila slovo medaila. Akoby tu spolu písali scenár komédie, v ktorom sú vítané všetky smiešne návrhy. Akoby jeho návrh k takej komédii patril.

„Nie,“ povedal dôrazne. „Nedáme mu medailu. Medaily a vyznamenania sú príliš okaté a nedajú nám tú dôveryhodnosť, ktorú potrebujeme.“ Oprel sa o stoličku a zaklonil hlavu. „Toho chlapa musíme povýšiť. Dáme mu post inšpektora.“

Nastalo ticho.

„Inšpektora?“ Bjarne Møller naďalej neveriacky hľadel na Brandhauga. „Za to, že strieľal na amerického agenta?“

„Možno to znie trochu morbídne, ale skús trochu porozmýšľať.“

„To…“ Møller prižmúril oči a tváril sa, že chce niečo povedať, potom však ústa opäť zavrel.

„Možno nemusí mať všetky právomoci, ktoré normálne k tej funkcii patria,“ počul Brandhaug náčelníčkine slová. Slová z nej vychádzali opatrne. Akoby ťahala niť uchom ihly.

„Aj nad tým sme rozmýšľali, Anne,“ odvetil a dôrazne pritom vyslovil jej meno. Po prvý raz ju oslovil krstným menom. Ľavým obočím jej krátko šklblo, inak však nedala najavo, že by niečo namietala. Pokračoval:

„Problém vznikne, ak povýšenie vášho strelca začne byť podozrivé vašim kolegom a postupne pochopia, že ide iba o hru. Budeme tam, kde sme boli. Respektíve nebudeme ani tam. Ak nás začnú podozrievať, že čosi zakrývame, okamžite sa začnú šíriť fámy, a bude to vyzerať tak, že sme sa snažili zakryť našu – vašu – policajtovu chybu. Inými slovami: Musíme mu dať pozíciu, kde je pravdepodobné, že sa mu nikto nebude pozerať na prsty. Alebo ešte inak: Povýšenie v kombinácii s preložením na teplé miestečko.“

„Teplé miestečko. Kde sa mu iní nebudú pozerať na prsty.“ Rachel sa krivo usmiala. „Pán Brandhaug, mám pocit, že nám ho chcete vložiť do náručia.“

„Kurt, čo hovoríš?“ spýtal sa Brandhaug.

Kurt Meirik sa poškrabal za uchom, ticho však zamrmlal. „No áno. Podľa mňa asi nájdeme pre inšpektora nejaké rozumné miesto.“

Brandhaug prikývol. „To by nám veľmi pomohlo.“

„Áno, musíme si pomáhať vždy, keď sa dá.“

„Fajn,“ široko sa usmial Brandhaug a pohľadom na nástenné hodiny dal všetkým najavo, že schôdzka sa skončila. Stoličky zaškrípali o podlahu.

15/

Sankthanshaugen

4. november 1999

„Tonight we’re gonna party like iťs nineteen-ninety-nine!“

Ellen sa pozrela na Toma Waalera, ktorý pred chvíľou do autorádia vložil kazetu a pridal hlasitosť tak, že sa prístrojová doska pod tónmi basgitary triasla. Spevákov prenikavý falzet trhal Ellen bubienky.

„Geniálne, však?“ snažil sa Tom prekričať hudbu. Ellen sa ho nechcela dotknúť, a tak len prikývla. Niežeby si myslela, že je ľahké raniť Toma Waalera, chcela mu však vychádzať v ústrety tak dlho, ako sa len bude dať. Hádam vydrží do okamihu, kým duo Tom Waaler a Ellen Gjeltenová nepôjdu každý svojou cestou. Bjarne Møller ju predsa ubezpečoval, že budú spolupracovať len dočasne. Všetci vedeli, že Toma Waalera na jar povýšia na nové miesto inšpektora.

„Buzerantský neger,“ zakričal Tom. „Dosť zlé.“

Ellen nereagovala. Lialo ako z kanvy. Hoci stierače pracovali naplno, voda pokrývala predné okno policajného auta ako jemný filter a budovy na Ullevålsveien menila na mäkké rozprávkové domčeky, čo sa hojdajú vo vetre. Møller ich ráno poslal hľadať Harryho. Už uňho zvonili v byte na Sofiesgate a konštatovali, že nie je doma. Alebo nechce otvoriť. Alebo otvoriť nedokáže. Ellen sa bála najhoršieho. Z auta sledovala ľudí, ktorí náhlivo prechádzali po chodníku. Aj oni mali pokrivené, bizarné obrysy ako v zrkadlovom bludisku v lunaparku.

„Tu odboč doľava a zastaň,“ povedala. „Môžeš ma počkať v aute.“

„Veľmi rád,“ odvetil Waaler. „Alkáčov fakt nemusím.“

Úkosom naňho pozrela, no z tváre mu nevedela vyčítať, či má na mysli vo všeobecnosti klientelu reštaurácie Schrøder, alebo špeciálne Harryho. Zastavili na zástavke autobusu, a keď Ellen vystúpila, všimla si, že na druhej strane ulice otvorili kaviareň. Možno tu stála už dlhšie, len si ju nevšimla. Na barových stoličkách za veľkými oknami sedeli mladí ľudia v módnych rolákoch, čítali zahraničné noviny, alebo len tak pozorovali dážď, zvierajúc veľké biele kávové šálky a rozmýšľajúc, či si zvolili tú správnu školu, správnu dizajnérsku pohovku, správneho partnera, správny futbalový klub, či správne európske mesto.

V dverách krčmy sa takmer zrazila s chlapíkom v pulóvri s islandským vzorom. Alkohol mu z dúhovky zmazal takmer všetku modrosť a ruky, veľké ako panvica, mal celé špinavé. Ellen zacítila sladký pach potu a dlhoročnej opitosti. Vo vnútri vládla atmosféra, typická pre túto rannú hodinu. Iba pri štyroch stoloch sedeli ľudia. Ellen tu už kedysi dávno bola a ak si dobre pamätala, nezmenilo sa tu nič. Na stenách viseli veľké fotografie starého Osla, ktoré spolu s hnedými stenami a skleneným stropom vzdialene pripomínali atmosféru klasického londýnskeho pubu. Veľmi vzdialene, ak chcel byť človek úprimný. S umelohmotnými stolmi a pohovkami sa krčma podobala skôr na fajčiarsky salón trajektu kdesi v severnom Nórsku. Opretá o pult na druhom konci podniku pofajčievala čašníčka v zástere. S nezáujmom hľadela na Ellen. Harry sedel so sklonenou hlavou celkom v rohu pri okne. Pred ním stál dopitý polliter.

„Ahoj,“ pozdravila Ellen a prisadla si.

Harry zdvihol zrak a kývol na pozdrav. Akoby tu celý čas čakal len na ňu. Hlava mu opäť klesla.

„Dlho sme ťa hľadali. Volali sme ti aj domov.“

„A bol som doma?“ Spýtal sa to bez náznaku úsmevu.

„Neviem. Harry, si doma?“ Kývla smerom k poháru.

Pokrčil plecom.

„Prežije,“ prezradila mu.

„Počul som. Møller mi nechal odkaz na odkazovači.“ Hovoril prekvapivo zreteľne. „Nepovedal ani slovo o jeho zraneniach. Kopec nervov a chrbtica, však?“

Pozrel sa na ňu, no neodpovedala.

„Možno len ochrnie,“ Harry zdvihol prázdny pohár. „Na zdravie!“

„Tvoja péenka sa končí zajtra,“ začala. „Očakávame ťa naspäť v práci.“

Prekvapene sa strhol. „Ja som na péenke?“ Ellen na stôl položila malý fascikel. Vytŕčali z neho ružové papiere.

„Hovorila som s Møllerom. A s doktorom Aunem. Vezmi si so sebou kópiu tejto lekárskej správy. Møller povedal, že ľudia, ktorí v službe niekoho postrelia, celkom bežne dostávajú niekoľko dní voľna na upokojenie. Zajtra jednoducho príď.“

Jeho pohľad zablúdil k oknu z matného farebného skla. Pravdepodobne bolo matné z ohľadu voči hosťom. Ľudia zvonku nemali vidieť, kto sedí vo vnútri. Presný opak kaviarne oproti, uvedomila si.

„Takže? Prídeš?“

„No,“ pozrel sa na ňu zastretým pohľadom, ktorý si pamätala z raňajších stretnutí potom, čo sa vrátil z Bangkoku. „Peniaze by som na to nestavil.“

„Aj tak príď. Čaká ťa tam niekoľko vtipných prekvapení.“

„Prekvapení?“ Harry sa nežne usmial. „Čo už to len môže byť? Predčasný dôchodok? Rozlúčka so cťou? Prezident mi udelí Purpurové srdce?“

Zdvihol hlavu dosť na to, aby si Ellen všimla jeho krvou podliate oči. Vzdychol si a pozrel von z okna. Za matným sklom sa kĺzali neforemné autá ako v nejakom psychedelickom filme.

„Harry, prečo si to robíš? Ty vieš – ja viem – všetci vedia, že to nebola tvoja chyba! Dokonca aj Američania priznávajú, že bola ich chyba, že nás neinformovali. A že my – ty – sme konali správne.“

Harry odvetil potichu bez toho, aby na ňu pozrel. „Myslíš, že sa tak na to bude pozerať aj jeho rodina, keď príde domov na vozíčku?“

„Bože, Harry!“ Ellen zdvihla hlas a kútikom oka si všimla, že záujem čašníčky sa prebudil. Pravdepodobne vetrila poriadnu hádku.

„Harry, vždy sa nájdu nešťastníci, ktorým to nevyjde. Tak to proste je, to nie je ničia chyba. Vedel si, že každý rok zahynie šesťdesiat percent všetkých vrchárok modrých? Šesťdesiat percent! Ak by sa človek zastavil a začal zamýšľať nad tým, prečo to tak je, ani by sa nenazdal a medzi tými šesťdesiatimi percentami by bol aj on.“

Harry neodpovedal, len hľadel pred seba a prikyvoval kockovanému obrusu s dierami od horiacich cigariet.

„Harry, budem sa nenávidieť za to, že som ti to povedala. Ak však zajtra prídeš, budem to od teba považovať za osobnú priateľskú výpomoc. Len jednoducho príď, nebudem sa s tebou rozprávať a nebudeš musieť na mňa dýchať, platí?“

Harry do jednej z dier v obruse pichol ukazovák. Potom presunul pohár tak, aby zakryl druhú. Ellen čakala.

„V aute tam vonku sedí Waaler?“

Ellen prikývla. Presne vedela, ako sa tí dvaja nemajú radi. Dostala nápad, na chvíľu zaváhala, no potom sa rozhodla riskovať:

„Len aby si vedel, stavila som dve stovky na to, že už neprídeš.“

Harry sa opäť usmial svojím nežným úsmevom. Potom zdvihol hlavu, oprel si bradu do dlaní a pozrel sa na Ellen.

„Ellen, ty naozaj nevieš klamať. Aj tak ti ďakujem, že to skúšaš.“

„Choď do riti.“

Nadýchla sa, aby niečo povedala, no potom sa zarazila. Dlho na Harryho hľadela. Potom sa opäť nadýchla:

„Okej. Mal ti to povedať Møller, poviem ti to však teraz ja: Dostaneš miesto inšpektora v ÚSO.“

Harryho smiech pripomínal motor Cadillacu Fleetwood:

„Fajn. Po menšom tréningu sa možno predsa len naučíš klamať.“

„Je to pravda!“

„Je to nemožné.“ Pohľadom zablúdil späť na ulicu.

„Prečo? Si jeden z našich najlepších vyšetrovateľov, práve si dokázal, že si totálne akcieschopný policajt, študoval si právo, si…“

„Hovorím, že to je nemožné. Ani ak by niekto s tým šibnutým nápadom prišiel.“

„Ale prečo?“

„Z jednoduchého dôvodu. Hovorila si, že u tých vtákov je to šesťdesiat percent?“

Pohár odsunul na kraj stola.

„Vrchárok.“

„Presne. A na čo zomierajú?“

„Čo myslíš?“

„Asi si len tak neľahnú.“

„Na hlad. Dravce. Zimu. Vyčerpanie. Možno si to napália do sklenenej tabule. Všetko je možné.“

„Okej. Lebo predpokladám, že nijakého z nich nestrelí do chrbta nórsky policajt bez povolenia nosiť zbraň, lebo nezložil streleckú skúšku. Policajt, ktorého vo chvíli, keď toto vyjde najavo, odsúdia na jeden až tri roky väzenia. Nemyslíš, že to je dosť zlý predpoklad na ten post?“

Zdvihol pohár a udrel ním o stôl.

„Akú skúšku si to neurobil?“

Chladne sa na ňu pozrel. Pohľad mu opätovala so zmierlivým úsmevom.

„Čo sa pýtaš?“

„Harry, ja netuším, o čom to hovoríš.“

„Vieš veľmi dobre, že…“

„Pokiaľ viem, ty si tú skúšku urobil. A to tvrdí aj Møller. Dokonca bol dnes ráno aj u strelcov, aby si to overil u inštruktora. Nazreli do databázy, všetky údaje sedia. Vieš, neurobili by inšpektora z niekoho, kto strieľa po amerických agentoch bez toho, aby mal pri sebe strelecký preukaz, to asi chápeš.“

Zoširoka sa na Harryho usmiala. Ten teraz vyzeral skôr zmätene než opito.

„Ale veď ja som nemal preukaz!“

„Ale áno, len si ho niekam zastrčil. Určite ho nájdeš, Harry, o tom vôbec nepochybujem.“

„Počúvaj, ja…“

Zrazu sa zastavil a hľadel na fascikel. Ellen vstala.

„Inšpektor, takže sa uvidíme o deviatej, však?“

Harry sa zmohol len na to, že mlčky prikývol.

16/

Hotel Radisson SAS, Holbergs plass

5. november 1999

Betty Andresenová mala svetlé kučeravé vlasy v štýle Dolly Partonovej, ktoré pripomínali parochňu. Boli však pravé a aj každá podoba s Dolly Partonovou sa začínala a končila pri vlasoch. Betty Andresenová bola vysoká a štíhla a usmievala sa tak, že pri tom ledva ukázala zuby. Tento úsmev bol určený staršiemu pánovi na druhej strane recepcie v hoteli Radisson SAS na námestí Holbergs plass. Nešlo o klasickú recepciu, ale o jedno z mnohých polyfunkčných ôk s obrazovkami, ktoré umožňovali obsluhovať niekoľko klientov súčasne.

„Príjemné predpoludnie,“ pozdravila Betty Andresenová. Rozdeľovať deň na rôzne fázy pri zdravení ľudí sa naučila na hotelovej akadémii v Stavangeri. V súlade s tým ešte pred hodinou zdravila hostí dobré ráno, o hodinu bude zdraviť dobrý deň, o šesť hodín príjemné popoludnie, a o ďalšie dve hodiny dobrý večer. Potom odíde do svojho dvojizbového bytu v Torshove a bude si želať, aby ju tam čakal niekto, komu bude môcť povedať dobrú noc.

„Rád by som sa pozrel na izbu na jednom z najvyšších poschodí.“

Betty Andresenová hľadela na jeho premočený kabát. Vonku sa všetci čerti ženili. Jedna kvapka dažďa sa mu zúfalo držala okraja klobúka.

„Radi by ste sa pozreli na takú izbu?“

Betty Andresenová sa neprestala usmievať. Bola vyškolená na to, že každý hosť je rovnako dôležitý, kým sa definitívne nepotvrdí opak. Ale rovnako dobre vedela, že situácia, ktorej čelí, je príklad typu starý-chlap-na-návšteve-hlavného-mesta-ktorý-si–chce-ísť-pozrieť-výhľad-z-hotela-SAS-bez-toho-aby-za-to-zaplatil. Prichádzali sem často, najmä v lete. Nielen kvôli výhľadu. Raz ju jedna dáma požiadala o prehliadku apartmánu Palace na dvadsiatom druhom poschodí, aby ho mohla opísať priateľom, keď im bude tvrdiť, že v ňom spala. Dokonca ponúkla Betty päťdesiat korún za to, aby ju zapísala do knihy hostí. Chcela to použiť ako dôkaz.

„Jedno– či dvojposteľovú?“ spýtala sa Betty. „Fajčiar, nefajčiar?“

Väčšina z nich začala v tejto chvíli koktať.

„To je jedno,“ usmial sa starec. „Najdôležitejší je výhľad. Rád by som sa pozrel na izbu, obrátenú na juhozápad.“

„Áno, odtiaľ uvidíte celé mesto.“

„Presne tak. Ktorá je najlepšia?“

„Pochopiteľne, apartmán Palace, ale poprosím o chvíľočku strpenia, pozriem sa, či nemáme voľnú štandardnú izbu.“

Chvíľku ťukala do klávesnice a čakala, či sa chytí. Netrvalo to dlho.

„Rád by som si pozrel apartmán.“

Samozrejme, že chceš vidieť apartmán. Zadívala sa na starého chlapa. Betty Andresenová nebola zlá žena. Ak sa starý pán chce pozrieť na výhľad z hotela SAS, nebude mu v tom brániť.

„Tak sa poďme pozrieť,“ prikývla a venovala mu svoj najžiarivejší úsmev, ktorý si inokedy šetrila len pre stálych hostí.

„Prišli ste do Osla na návštevu?“ zdvorilo a bez záujmu sa spýtala vo výťahu.

„Nie,“ odvetil starec. Mal také biele a husté obočie, aké mal aj jej otec.

Betty stlačila gombík patričného poschodia, dvere sa zavreli a výťah sa pohol. Stále si nevedela zvyknúť na pocit, že ju čosi nasalo a vynieslo do nebies. Potom sa dvere opäť otvorili a ako vždy, aj teraz podvedome očakávala, že vystúpi do celkom iného, nového sveta, asi ako dievča z rozprávky. Vždy sa však pred ňou otvoril ten istý starý svet. Prechádzali chodbou s tapetami, vkusne skombinovanými s kobercami, a drahým, nudným umením na stenách. Vložila kľúčovú kartu do zámky apartmánu, povedala nech sa páči a pridržala dvere starcovi, ktorý prešiel okolo nej s výrazom na tvári, očividne vyjadrujúcim očakávanie.

„Apartmán Palace má stopäť metrov štvorcových,“ vysvetľovala. „Dve spálne, každá posteľ s veľkosťou king-size, dve kúpeľne, obe s vírivkou a dva telefóny.“

Vošla do izby, kde starec zaujal pozíciu pri okne.

„Nábytok navrhol dánsky dizajnér Poul Henriksen,“ pokračovala a rukou prešla po jemnučkom skle na stolíku. „Môžem vám ukázať kúpeľne?“

Starec neodpovedal. Ešte vždy mal na hlave premočený klobúk a v tichu, čo nastalo, počula dopadnúť kvapku na parkety z višňového dreva. Pristúpila k nemu. Videli všetko, čo v meste stálo za to: Radnicu, Národné divadlo, Kráľovský zámok, Parlament a pevnosť Akershus. Pod nohami sa im rozprestieral Zámocký park, v ktorom stromy čiahali k oceľovosivej oblohe svojimi čiernymi, kostnatými strigônskymi prstami.

„Väčšmi by sa vám tu páčilo, keby ste prišli v nejaký krásny jarný deň.“

Starec sa otočil a nechápavo na ňu pozrel. Vtedy jej došlo, čo povedala. Rovnako dobre mohla dodať: Keďže ste sa aj tak prišli len pozrieť na výhľad.

Usmiala sa svojím najlepším úsmevom.

„Keď je tráva zelená a na stromoch rašia prvé listy. Vtedy je to skutočná krása.“

Hľadel na ňu, no myšlienkami bol očividne celkom inde.

„V tom máte pravdu,“ prikývol. „Na stromoch rašia listy, na to som nemyslel.“

Ukázal na okno.

„Dá sa otvoriť?“

„Len trochu.“ Betty sa uľavilo, že sa jej podarilo zmeniť tému. „Treba otočiť touto kľučkou.“

„Prečo len trochu?“

„Aby niekomu nenapadla nejaká hlúposť.“

„Hlúposť?“

Rýchlo sa naňho pozrela. Nie je trochu senilný?

„Vyskočiť,“ vysvetlila mu. „Spáchať samovraždu. Na svete žije veľa nešťastných ľudí, ktorí…“

Rukou mu naznačila, čo robia ľudia, keď sú nešťastní.

„Takže to je hlúposť?“ Starec si pošúchal bradu. Naozaj mu tvárou prebehol úsmev? „Aj keď je človek nešťastný?“

„Áno,“ rozhodne odvetila Betty. „V mojom hoteli celkom určite. A počas mojej zmeny.“

„Počas mojej zmeny,“ zamrmlal starec. „Pani Andresenová, to ste pekne povedali.“

Pri vyslovení svojho mena sa strhla. Pochopiteľne, prečítal si ho na menovke. Zrak má teda očividne v poriadku, písmená jej mena boli malé, veľký bol však nápis RECEPČNÁ. Usmiala sa a diskrétne pozrela na hodinky.

„Takže,“ usmial sa. „Určite máte aj iné povinnosti ako ukazovať hosťom výhľad.“

„To bude zrejme pravda.“

„Môže byť.“

„Prosím?“

„Vezmem si tento apartmán, síce nie dnes v noci, ale…“

„Budete si želať túto izbu?“

„Áno. Veď predsa je pre hostí, či nie?“

„No, to áno, je však skutočne drahá.“

„Rád zaplatím vopred.“

Starec vytiahol z vnútorného vrecka peňaženku a vytiahol balíček bankoviek.

„Nie, nie, tak som to nemyslela, jedna noc tu však stojí sedemtisíc korún. Nepozriete si radšej…“

„Mne sa táto izba páči,“ povedal starec. „Pre istotu si ich, prosím, prepočítajte.“

Betty civela na bankovky.

„Zaplatiť môžete aj po príchode,“ usmiala sa. „Hm, kedy by ste si…“

„Betty, budem sa držať vašich odporúčaní. Niekedy na jar.“

„Správne. Prajete si konkrétny dátum?“

„Samozrejme.“

17/

Policajná stanica

15. november 1999

Bjarne Møller si vzdychol a pozrel z okna. Myšlienky mu lietali na všetky strany, v poslednom čase si však už na to zvykol. Práve prestalo pršať, nad policajnou stanicou v štvrti Grønland sa ešte prevaľovali oceľovosivé mraky. Na hnedej, mŕtvej lúke za oknom poskakoval čísi pes. V Bergene sa uvoľnilo miesto šéfa oddelenia. Uzávierka prihlášok je na budúci týždeň. Od kolegu, ktorý v Bergene žil, počul, že na jeseň u nich prší len dvakrát. Od septembra do novembra a od novembra do januára. Bergenčania stále preháňajú. Jemu sa Bergen páči. Politici z hlavného mesta sú odtiaľ dostatočne ďaleko a bergenská atmosféra ho láka svojou útulnosťou. Malosť druhého najväčšieho nórskeho mesta mu bola sympatická.

„Čo?“ Møller sa strhol a zazrel Harryho zúfalý pohľad.

„Práve si sa mi chystal vysvetliť, že by mi pomohlo, keby som sa niekam pohol.“

„Aha?“

„To sú tvoje slová, šéfe.“

„Ach, áno. Presne. Musíme si dávať pozor, aby sme neuviazli v rutine vybehaných koľají. Aby sme sa posúvali dopredu, aby sme rástli. Aby sme sa pohli ďalej.“

„Ďalej ako ďalej. Úsek sledovania osôb leží o tri poschodia vyššie.“

„Ďalej od všetkého. Meirik, vedúci toho úseku, tvrdí, že si ideálny kandidát na miesto, čo tam má.“

„Na takéto pozície sa nevypisuje konkurz?“

„Harry, s tým sa netráp.“

„No nie, ale môžem vedieť, prečo, preboha, ma tam chcete mať? Vyzerám ako špión?“

„Nie, nie.“

„Nie?“

„No teda áno. No nie áno, ale teda… prečo nie?“

„Prečo nie?“

Møller sa poškrabal na zátylku. Potom zvraštil čelo.

„Do riti, Harry, veď ti ponúkame pozíciu inšpektora. Posunieš sa o päť platových tried, skončia sa ti nočné služby, zabudneš na nulový rešpekt mladých zasranov. Harry, to sú samé dobré veci.“

„Ja mám rád nočné služby.“

„Nikto nemá rád nočné služby.“

„Prečo mi neponúkaš voľné miesto inšpektora u teba?“

„Harry! Urob mi láskavosť a povedz áno.“

Harry v prstoch žmolil nejaký papier. „Šéfe,“ začal, „ako dlho sa poznáme?“

Møller varovne zdvihol ukazovák. „Neskúšaj to. Neskúšaj to na mňa s rečami o tom, koľko sme toho spolu preskákali…“

„Sedem rokov. A počas tých siedmich rokov som vypočúval ľudí, ktorí nepochybne patria k tomu najhlúpejšiemu, čo kráča ulicami tohto mesta, aj tak však každý jeden z nich vedel klamať lepšie než ty. Možno som hlúpy, ešte stále však mám v hlave zopár mozgových buniek, ktoré sa snažia zo všetkých síl. A tie mi hovoria, že k tomu miestu som sa nedostal svojím životopisom. Okrem toho mi vravia, že nebude celkom náhoda, ak z ničoho nič mám z celého oddelenia najlepší výsledok na streleckom teste. Všetko to súvisí s faktom, že som skolil agenta americkej tajnej služby. Nemusíš nič hovoriť.“

Møller, ktorý práve otváral ústa, ich znovu zavrel a demonštratívne prekrížil ruky na hrudi. Harry pokračoval:

„Chápem, že to nie je tvoj plán. A hoci nevidím presne, o čo ide, mám dosť fantázie na to, aby som mohol hádať. A ak mám pravdu, znamená to, že moje vlastné želania ohľadom ďalšieho kariérneho postupu sú druhoradé. Odpovedz mi len na jednu otázku. Mám na výber?“

Møller zatvoril oči. Opäť si spomenul na Bergen. Na zimy bez snehu. Na nedeľné prechádzky so ženou a chlapcami na Fløyene. Mesto, v ktorom sa dalo dospieť. Drobné chlapčenské pestvá, občas nejaká maličkosť, ale nijaké tínedžerské gangy či štrnásťročné predávkované decká. Bergenský policajný zbor. Ach bože.

„Nie.“

„Okej,“ prikývol Harry. „To som si aj myslel.“ Pokrčil papier a namieril do koša. „Spomínal si päť platových tried?“

„A vlastná kancelária.“

„Počítam s tým, že bude dostatočne oddelená od ostatných.“ Hodil papier pomalým, prepracovaným švihom ruky. „Platené nadčasy?“

„Harry, v tejto platovej triede už nie.“

„Tak potom budem každý deň o štvrtej doma.“ Papier dopadol na dlážku pól metra od koša.

„S tým určite nebude problém.“ Na Møllerovej tvári sa zjavil sotva viditeľný úsmev.

18/

Zámocký park

10. november 1999

Bol jasný, studený večer. Keď starec vystupoval z metra, okamžite si všimol, že ulice sú ešte vždy plné ľudí. Očakával, že centrum bude v takomto čase už ľudoprázdne, na Ulici Karla Johana sa však v svetle neónov preháňali taxíky a na chodníkoch postávalo množstvo ľudí. Zastal a čakal na zelenú spolu s hŕstkou počerných mladíkov, ktorí sa spolu bavili zvláštnou hatlaninou. Tipoval ich na Pakistan. Alebo možno Arábiu. Myšlienky mu prerušila zelená, rozhodne vykročil cez cestu a začal stúpať k osvetlenej fasáde Kráľovského zámku. Dokonca aj tu stáli ľudia, zväčša mladí, na ceste niekam alebo odniekiaľ. Zastal a zhlboka sa nadýchol. Priamo nad ním na koni sedel kráľ Karl Johan a zasnene pozoroval parlament, symbol moci, ktorú sa celý čas pokúšal preniesť do svojho zámku.

Už takmer týždeň nepršalo. Keď starec odbočil medzi stromy v parku, pod nohami mu šušťalo lístie. Zaklonil hlavu a hľadel na holé konáre a hviezdnu oblohu. V mysli mu prebehol verš:

Dub a topoľ, breza, brest,

Čierny kabát, bledá smrť…

Napadlo mu, že by bolo lepšie, keby nesvietil mesiac. Na druhej strane takto ľahšie nájde, čo hľadá. Veľký dub, pri ktorom odpočíval v deň, keď mu oznámili, že sa mu život chýli ku koncu. Pohľadom prechádzal kmeň až ku korune stromu. Koľko môže mať rokov? Dvesto? Tristo? Tento strom bol možno košatý už v čase, keď sa Karl Johan dal korunovať za nórskeho kráľa. Nech je, ako chce: každý život sa raz skončí. Jeho život, život tohto stromu, dokonca aj život kráľa. Postavil sa za strom, aby ho nevideli z chodníka, a zložil si plecniak. Potom si k nemu čupol a čosi vybral. Tri fľašky s glyfosátovým roztokom, ktorý predavač v Jernii na Kirkeveien nazval Round-up, a striekačku s mohutným oceľovým hrotom, ktorú dostal v lekárni. Povedal, že ju potrebuje na varenie, na to, aby do mäsa mohol vstreknúť tuk. Nič však ani nemusel vysvetľovať, predavač sa naňho aj tak len ľahostajne pozrel a zabudol naňho skôr, než z lekár ne vyšiel.

Starec sa poobzeral, potom oceľovú ihlu zapichol do korku jednej z fľašiek a pomaličky ťahal. Striekačka sa naplnila bledou tekutinou. Ohmatal kôru a našiel miesto, kam mohol striekačku zapichnúť. Išlo to ťažšie, než predpokladal. Na to, aby ihla prenikla do tvrdého dreva, musel poriadne zatlačiť. Keby zostal s ihlou len na povrchu, efekt by bol nulový, musel preniknúť ku kambiu, k vnútorným živým orgánom stromu. Zatlačil ešte väčšmi. Ihla sa chvela. Do pekla! Nesmie sa mu zlomiť, veď druhú nemá. Ihla chvíľu prenikala drevom, potom sa však zastavila. Napriek chladnému vzduchu mu na čelo vystúpili kvapky potu. Pevnejšie chytil striekačku a chystal sa pritlačiť ešte viac, keď za sebou začul šuchot lístia. Pustil striekačku, zvuky sa blížili. Zavrel oči a zatajil dych. Kroky prešli tesne popri ňom. Keď opäť otvoril oči, rozoznal dve postavy, ktoré zmizli za kríkmi na vyhliadke smerom k ulici Fredriks gate. Vydýchol si a op
äť sa pustil do práce. Rozhodol sa, že zariskuje a zatlačí celou silou. Buď – alebo. A práve keď očakával, že sa hrot zlomí, prenikol hlboko do stromu. Starec si zotrel z čela pot. Zvyšok už bola hračka.

Po desiatich minútach boli v strome dve fľašky látky. Keď vstrekoval tretiu, začul za sebou hlasy. Dve postavy obchádzali kríky, predpokladal, že sú to tí istí, ktorých videl predtým.

„Zdravím!“ Bol to muž.

Starec reagoval inštinktívne, vystrel sa a postavil sa tak, aby dlhým kabátom zakryl striekačku, čo trčala z kmeňa. O chvíľu ho oslepilo ostré svetlo. Rukou si zakryl tvár.

„Tom, zhasni to.“ Žena.

Svetlo sa pohlo a starec videl svetelný kužeľ tancovať medzi stromami v parku.

Obaja k nemu pristúpili celkom blízko a žena čosi po tridsiatke s všednými črtami tváre mu pred oči strčila legitimáciu tak, že aj v mizivom mesačnom svetle rozoznal jej očividne staršiu fotografiu s vážnym výrazom. A meno. Ellen-čosi.

„Polícia,“ oznámila mu. „Ľutujem, ak sme vás vystrašili.“

„Pane, čo robíte v parku takto neskoro v noci?“ spýtal sa muž. Obaja boli v civile, pod čiernou pletenou čiapkou videl tvár pekného muža so studenými, modrými očami.

„Išiel som sa len prejsť.“ Starec dúfal, že si nevšimnú, ako sa mu trasie hlas.

„Aha,“ usmial sa ten, čo sa volal Tom. „Za strom v parku v dlhom kabáte. Viete, ako to voláme?“

„Tom, prestaň!“ Žena. „Ešte raz prepáčte,“ povedala starcovi. „Pred niekoľkými hodinami v tomto parku došlo k prepadnutiu. Zbili tu mladého chlapca. Počuli, alebo videli ste niečo podozrivé?“

„Len teraz som sem prišiel.“ Starec sa koncentroval na ženu, aby sa vyhol mužovmu skúmavému pohľadu. „Nevidel som nič. Len Veľký voz a Veľkú medvedicu.“ Ukázal na oblohu. „Je mi ľúto. Je zranený?“

„Možno. Prepáčte, že sme vás vyrušili,“ usmiala sa. „Pekný večer.“

Zmizli. Starec zavrel oči a oprel sa o strom. Vzápätí ho však niekto chytil zozadu za golier a pri uchu zacítil niečí teplý dych. Potom začul mladý hlas:

„Keď ťa niekedy chytím pri čine, odrežem ti ho. Počuješ? Nenávidím takých, ako si ty.“

Ruky ho pustili. Chlap zmizol.

Starec klesol k zemi a cítil, ako mu šatami presakuje zo zeme vlhkosť. V hlave mu znel dokola ten istý verš:

Dub a topoľ, breza, brest,

Čierny kabát, bledá smrť.

19/

U Herberta, Youngstorget

12. november 1999

Sverre Olsen vstúpil, kývol na pozdrav chlapom k stolu v kúte, pri bare si kúpil pivo a vzal si ho k stolu. Už viac než rok sedával len pri tomto stole. Patril mu, odkedy naložil tomu rákosníkovi v Dennis Kebabe. Dnes prišiel skôr než zvyčajne, pri stole sedel sám, o chvíľu sa však malá pizzeria na rohu ulice Torggata a námestia Youngstorget naplní. Dnes sa totiž vyplácajú dávky. Pozrel sa na chlapov v rohu. Boli tam traja z tvrdého jadra, v súčasnosti však s nimi nekomunikoval. Patrili k novej Strane národnej aliancie a ich vzťah s Olsenom sa dal charakterizovať ako ideologický rozpor. Poznal ich ešte z čias Patriotickej mládeže, boli to skutoční patrioti, teraz však skĺzli medzi odpadlíkov. Roy Kvinset s bezchybne a čerstvo vyholenou hlavou bol ako vždy oblečený vo svojich ošúchaných, obtiahnutých rifliach, kanadách a bielom tričku s logom Národnej aliancie vo farbách trikolóry. Halle však zmenil imidž. Vlasy si nafarbil nač
ierno a použil olej, aby mu priliehali k hlave. Ľudí asi najviac provokovali jeho fúzy – čierna, pedantne zostrihnutá, dokonalá kópia Vodcu. Široké jazdecké nohavice aj topánky nechal doma a namiesto nich sa vytasil so zelenými maskáčmi. Gregersen bol jediný, ktorý vzhľadom pripomínal bežných mladých ľudí: krátka bunda, briadka a slnečné okuliare na čele. Nepochybne bol zo všetkých troch najbystrejší.

Sverre pohľadom prechádzal podnik. Pri jednom zo stolov sa nejaký pár napchával pizzou. Doteraz ich tu ešte nevidel, nevyzerali však ako poliši. Ani ako novinári. Žeby boli z Monitoru?

V zime jedného chlapa z Monitoru odhalil, chlapa s červenými očami, ktorý sem chodil pričasto, hral sa na idiota a nadväzoval rozhovor s hosťami. Sverre zavetril zradu, chlapa vytiahli von a strhli z neho pulóver. Mal pod ním kazeťák a mikrofón. Priznal, že je z Monitoru skôr, než sa ho stihli čo i len dotknúť. Bál sa o život. Títo ľudia z Monitoru boli fakt mimo. Oni naozaj verili, že táto chlapčenská hra, toto dobrovoľné pozorovanie fašistických podnikov, je také dôležité a nebezpečné, že sa pokladali za tajných agentov, neustále v ohrození života. No musel uznať, že niektorí z jeho kumpánov túto predstavu aj spĺňali. Tento chlap sa však začal tak báť, že ho zabijú, až sa pomočil. Doslova. Sverre objavil tmavý pramienok, čo mu vytekal z nohavice a roztekal sa po asfalte. To si z celého večera pamätal najlepšie. V zle osvetlenom dvore žiarila svetlá riečka moču, hľadajúca najnižší bod terénu.

Sverre Olsen sa rozhodol, že párik sú jednoducho dvaja mladí ľudia, ktorých do tejto pizzerie zahnal hlad. Rýchlosť, akou jedli, svedčila o tom, že až teraz si všimli, čo za klientelu sem chodí, a chceli čím skôr zmiznúť. Pri okne sedel starec v klobúku a kabáte. Pravdepodobne opilec, hoci oblečenie hovorilo čosi iné. Takto však väčšinou vyzerajú prvé dni potom, čo ich oblečie Armáda spásy do pekného, hoci ošúchaného kvalitného kabáta a obleku. Keď ho sledoval, starec zrazu zdvihol zrak a pohľad mu opätoval. Nebol to opilec. Mal žiarivo modré oči a Sverre sa automaticky odvrátil. Ten starec mal diabolsky uhrančivý pohľad.

Sverre sa opäť sústredil na svoj polliter. Čoskoro príde chvíľa, keď bude musieť zas začať zarábať peniaze. Bude si musieť nechať narásť vlasy, aby mu zakryli tetovanie na krku, dať si košeľu s dlhými rukávmi a pustiť sa do hľadania práce. Roboty mal pritom už dosť. Mal až po krk zasraných prác. Všetky príjemné, dobre platené práce už vzali negri. Teploši, pohania a negri.

„Môžem si prisadnúť?“

Sverre zdvihol zrak. Stál nad ním ten starec. Sverre si ani nevšimol, že sa blíži.

„Toto je môj stôl,“ odvrkol Sverre.

„Chcem sa len chvíľu porozprávať.“ Starec položil na stôl noviny a sadol si na stoličku oproti. Sverre naňho ostražito hľadel.

„Upokoj sa, som jeden z vás,“ povedal starec.

„Koho nás?“

„Z vás, čo sem chodíte. Národný socialista.“

„A čo?“

Sverre si navlhčil pery a priložil pohár k ústam. Starec naňho len nehybne hľadel. Pokojne, akoby mal všetok čas sveta. Veď ho aj mal, vyzeral tak na sedemdesiat. Minimálne. Mohol patriť k starcom zo skupiny Zorn 88? Jeden z chlapíkov v pozadí, o ktorých Sverre toľko počul, nikdy ich však nevidel?

„Potrebujem pomoc.“ Starec hovoril veľmi ticho.

„A čo?“ spýtal sa znovu Sverre. Predsa však trochu tlmil svoj pohŕdavý tón. Človek nikdy nevie.

„Zbraň,“ povedal potichu starec.

„Čo zbraň?“

„Potrebujem. Pomôžeš mi?“

„Prečo by som mal?“

„Pozri sa do novín. Strana dvadsaťosem.“

Sverre sa načiahol po novinách a kým listoval, kútikom oka sledoval starca. Na strane dvadsaťosem našiel článok o španielskych neonacistoch. Napísal ho ten židák Even Juul, ach, ďakujem. Veľký čiernobiely portrét mladíka, ktorý drží v rukách obraz generála Franca, sčasti zakryla tisíckorunová bankovka.

„Ak mi pomôžeš,“ povedal starec.

Sverre pokrčil plecom.

„… príde ešte deväťtisíc.“

„A čo?“ Sverre si odpil. Poobzeral sa po podniku. Mladý pár už odišiel, Halle, Gregersen aj Kvinset ešte vždy sedeli. Už čoskoro prídu ďalší a akýkoľvek diskrétny rozhovor sa stane nemožným. Desaťtisíc korún.

„Akú zbraň?“

„Pušku.“

„To by sa malo dať.“

Starec zavrtel hlavou.

„Märklin.“

„Märklin?“

Starec prikývol.

„Ako v železničnej stavebnici?“ spýtal sa Sverre.

Na vráskavej tvári sa zjavila štrbinka. Starec sa dokáže aj usmiať.

„Ak mi nedokážeš pomôcť, povedz to teraz. Môžeš si tú tisícku nechať, a tým sa to skončilo. Predpokladám, že sa už nikdy neuvidíme.“

Sverre zacítil vôňu adrenalínu. Toto nie je bežný rozhovor o sekerách, brokovniciach, nejakých dynamitových hračkách, toto je vážne. Tento chlap vie, čo chce.

Vtedy sa otvorili dvere. Sverre sa pozrel starcovi cez plece. Nebol to nikto z chlapcov, len nejaký opilec v červenom pulóvri s islandským vzorom. Keď žobral o pivo, vedel byť dotieravý, inak však bol celkom v pohode.

„Uvidím, čo sa bude dať.“ Sverre siahol po tisícke.

Sverre nestihol postrehnúť, čo sa deje. Starcova ruka priklincovala jeho dlaň k stolu ako orlí zobák.

„To som od teba nechcel počuť.“ Jeho hlas bol chladný ako kus ľadu.

Sverre sa pokúšal uvoľniť dlaň, nedokázal ňou však ani len pohnúť. Prečo sa nevládze uvoľniť zo zovretia nejakého starca?

„Pýtal som sa ťa, či mi vieš pomôcť. A chcem počuť áno, alebo nie. Rozumieš?“

Sverre cítil, ako sa v ňom prebúdza jeho starý kamarát – neovládateľná zlosť. Zatiaľ ju však do úzadia zatlačilo čosi iné: desaťtisíc korún. Tento chlap mu môže pomôcť. Nebude to ľahké, no mal pocit, že tento chlap o jeho provízii nebude vyjednávať.

„Viem… viem vám pomôcť.“

„Kedy?“

„O tri dni. Tu. V rovnakom čase.“

„Nezmysel! Takú zbraň za tri dni nezoženieš.“ Starec ho pustil. „Bež však za tým, čo ti môže pomôcť, a popros ho, aby utekal za tým, čo môže pomôcť jemu, a potom ma tu stretni o tri dni, aby sme si dohodli čas a miesto odovzdania tovaru.“

Sverre na lavičke v ľahu zdvihol stodvadsať kilogramov. Ako ho môže tento starec…

„Odkáž im, že zaplatím v hotovosti v nórskych korunách pri odovzdaní zbrane. Ty dostaneš zvyšok svojej odmeny o tri dni.“

„Aha? A čo ak tie peniaze len vezmem a…“

„Tak sa vrátim a zabijem ťa.“

Sverre si pošúchal zápästie. Nepotreboval ďalšie vysvetlenie.

Pred telefónnou búdkou pri obchode Torggata Bad fúkal studený vietor. Sverre Olsen chvejúcimi sa prstami vyťukával číslo. Bože, to je zima! Navyše sa mu odlepovali špičky čižiem. Na druhom konci niekto zdvihol slúchadlo.

„Áno?“

Sverre Olsen preglgol. Prečo ho ten hlas vždy tak rozruší?

„Tu je Olsen.“

„Hovor.“

„Mám niekoho, kto chce zbraň. Märklin.“

Nijaká odpoveď.

„Presne ako v železničnej stavebnici,“ dodal Sverre.

„Olsen, ja viem, čo to je Märklin.“ Hlas v slúchadle bol studený a ľahostajný, Sverre si však nemohol nevšimnúť pohŕdanie. Nepovedal nič, a hoci muža na druhom konci linky veľmi nenávidel, jeho strach bol ešte väčší, ani sa nehanbil si to priznať. Toho chlapa všeobecne považovali za nebezpečného. Počulo o ňom len zopár ľudí a ani Sverre nepoznal jeho skutočné meno. Vďaka svojim kontaktom však niekoľkokrát vytiahol Sverreho s kamošmi z problémov. Niežeby mal Sverreho Olsena mimoriadne rád, išlo mu vždy o vec. Ak by však Sverre poznal ešte niekoho iného, kto by mu dokázal zabezpečiť to, čo hľadá, určite by radšej oslovil jeho.

Hlas: „Kto to je a na čo chce použiť zbraň?“

„Starý chlap, doteraz som ho nikdy nevidel. Povedal, že je náš. A ja som sa ho nepýtal, koho sa chystá odprasknúť. Možno nikoho. Možno ju chce mať len tak pre…“

„Olsen, drž hubu. Vyzeral na to, že by mohol mať peniaze?“

„Bol dobre oblečený. A dal mi tisícku len za to, že som mu odpovedal na otázku, či mu viem pomôcť.“

„Dal ti tisícku za to, aby si držal hubu, nie za odpoveď.“

„No veď.“

„Zaujímavé.“

„Stretnem sa s ním o tri dni. Dovtedy chce vedieť, či to zvládneme.“

„My?“

„No, teda…“

„Chcel si povedať, či to ja zvládnem.“

„Samozrejme. Ale…“

„Čo platí za službu?“

Sverre zaváhal. „Desať papierov.“

„To isté dostaneš odo mňa. Desať. Ak z toho čosi bude. Pochopil si?“

„Chápem.“

„Za čo dostaneš tých desať?“

„Za to, aby som držal hubu.“

Keď Sverre položil, necítil si prsty na nohách. Potrebuje nové čižmy. Chvíľu študoval prázdne vrecko od čipsov, ktoré vietor nadvihol a odnášal smerom k ulici Storgata.

20/

U Herberta, Youngstorget

15. november 1999

Starec za sebou nechal zapadnúť sklenené dvere. Zostal stáť na chodníku a čakal. Popri ňom prešla pakistanská žena s kočíkom, hlavu mala zahalenú v šatke. Kúsok opodiaľ prefrčalo auto, v ktorého sklách na chvíľu zazrel odraz seba a veľkých okien pizzerie. Naľavo od dverí bolo sklo prelepené páskou. Zrejme sa niekto pokúšal vykopnúť dvere. Vzor bielych prasklín v skle pripomínal pavúčiu sieť. Za sklom videl Sverreho Olsena, ktorý naďalej sedel pri stole, kde si dohodli detaily. Nákladný prístav v Bjørvike. Mólo 4. O druhej v noci. Heslo: Voice of an Angel. Hlas anjela. Určite nejaká popová skladba. Žiaľ, cena nebola až taká skvelá. Sedemstopäťdesiattisíc. Nehodlal však o nej diskutovať. Teraz bolo len otázkou, či dodržia svoju časť dohody, alebo ho v prístave prepadnú. Apeloval na ich lojalitu, tomu mladému nacistovi prezradil, že kedysi bojoval na fronte. Nemohol si však byť istý, že mu uveril. Je to preňho vôbec
zaujímavé? Starec si dokonca vymyslel aj príbeh o tom, kde slúžil, pre prípad, že by mu ten mladík kládol otázky. Na nič sa však nepýtal.

Prešlo niekoľko áut. Sverre Olsen zostával pri stole, v podniku sa však od stola zdvihol niekto iný, kto neistým krokom vykročil k dverám. Starec si jeho tvár pamätal, videl ho tam aj naposledy. A dnes ich s Olsenom po celý čas sledoval. Dvere sa otvorili. Čakal. Chvíľu nešli autá, no muž z podniku aj tak zastal vedľa starca. Potom to prišlo:

„Aha, takže to je on?“

Hlas zvučal zvláštne chrapľavo, za čo jeho majiteľ vďačil rokom chľastania, fajčenia a minima spánku.

„Poznám vás?“ spýtal sa starec bez toho, aby sa na muža pozrel.

„Myslím, že áno.“

Starec na muža hodil krátky pohľad a znovu hľadel na ulicu.

„Nie ste mi ničím povedomý.“

„Bože! Nepamätáš si na starého kamoša z vojny?“

„Ktorej vojny?“

„Vtedy sme bojovali obaja za jednu vec.“

„Ak hovoríš. Čo chceš?“

„Čo?“ začudoval sa opilec a poškrabal sa za uchom.

„Pýtam sa ťa, čo chceš,“ zopakoval hlasnejšie starec.

„Chcem a nechcem. Veď predsa nie je nič zvláštne na tom, že človek chce prehodiť zopár slov so starým známym. Najmä s takým, ktorého dlho nevidel. A v prvom rade s takým, o ktorom si myslel, že je mŕtvy.“

Starec sa naňho pozrel.

„Vyzerám ako mŕtvy?“

Muž v červenom pulóvri naňho hľadel očami takými belasými, že vyzerali ako tyrkysové gule na biliard. Jeho vek sa nijako nedal odhadnúť. Štyridsať, a možno osemdesiat. Starec však presne vedel, koľko má opilec rokov. Ak by sa zamyslel, možno by si spomenul aj na dátum jeho narodenia. Počas vojny si na oslave narodenín dávali záležať.

Opilec pristúpil bližšie.

„Nie, nevyzeráš ako mŕtvy. Chorý áno, nie však mŕtvy.“

Podal mu obrovskú, špinavú dlaň a starec ihneď zavoňal zmes potu, moču a opitosti.

„Čo je? Nechceš podať svojmu starému kamošovi ruku?“ Hlas znel ako volanie smrtky.

Starec nastrčenú ruku rýchlo stisol bez toho, aby si sňal rukavicu.

„Dobre,“ pokýval hlavou. „Takže sme si podali ruku. Ak ti išlo len o to, rozlúčil by som sa.“

„Išlo a nešlo.“ Opilec sa knísal a snažil sa zaostriť pohľad na starca. „Išlo mi o to, že čo robí muž ako ty robí v takejto diere. Veď predsa nie je nič čudné na tom, že sa človek zamyslí. Možno len zablúdil, napadlo mi, keď som ťa tu videl prvý raz. Potom si však sedel s tým zlým chlapcom, ktorý vraj bije ľudí bejzbalovou palicou. A dnes si s ním sedel zas…“

„Áno?“

„Vtedy mi napadlo, že sa radšej na to spýtam jedného z tých novinárov, čo sem zvyknú chodiť, chápeš? A tí vedia, čo taký muž, ako si ty, robí v tomto prostredí. Oni totiž vedia všetko. A to, čo nevedia, si veru ľahko zistia. Napríklad: ako je možné, že človek, o ktorom si všetci mysleli, že zomrel vo vojne, je zrazu nažive. Oni si veru ľahko zistia všetky informácie. Chápeš?“

Urobil zúfalý pokus lusknúť prstami.

„A potom to bude v novinách, chápeš?“

Starec si vzdychol. „O čo ti ide? Potrebuješ nejakú pomoc?“

„Vyzerám na to?“ Opilec rozhodil rukami a usmial sa štrbavým úsmevom.

„Chápem,“ povedal starec a otočil sa. „Poďme sa prejsť. Nemám rád divákov.“

„Čo?“

„Nemám rád divákov.“

„Nie, o čo ide teraz?“

Starec mu položil na rameno ruku.

„Poďme sem.“

„Show me the way, kamarát,“ veselo zanôtil opilec.

Vošli pod bránu do dvora vedľa pizzerie, kde stáli veľké, preplnené vrecia so smeťami. Rady sivého igelitu boli ukryté pred očami ulice.

„Ešte si nikomu nehovoril, že si ma tu videl, však?“

„Si blázon? Najprv som si myslel, že vidím duchov. Mátohy za bieleho dňa. U Herberta!“

Hlasno sa zasmial, smiech však čoskoro prešiel do chrchľavého, vlhkého kašľa. Predklonil sa a opieral sa o múr, kým kašeľ neustal. Potom sa znovu vystrel a z úst si utrel sliny.

„Nie, božeuchovaj – to by ma určite hneď zavreli.“

„Čo myslíš, na akú cenu odhaduješ svoje mlčanie?“

„Odhadujem a neodhadujem. Videl som predsa, ako ten zloduch schmatol tvoju tisícku…“

„Áno?“

„Niekoľko takých papierikov by určite pomohlo, to je jasná vec.“

„Koľko?“

„Koľko máš?“

Starec si vzdychol, poobzeral sa okolo seba a siahol do vnútorného vrecka.

Sverre Olsen prešiel dlhými krokmi námestie, mávajúc pritom zelenou igelitkou. Pred dvadsiatimi minútami sedel bez koruny v deravých čižmách v pizzerii U Herberta, a naraz mal na nohách novučičké kanady s dvanástimi dierkami na šnúrky, kúpené v Top Secret na Ulici Henrika Ibsena. K tomu obálku, ktorá ešte stále obsahovala osem novučičkých tisíckorunáčok. A na ďalších desať sa môže tešiť. Vtipné, ako rýchlo sa veci dokážu zmeniť. Ešte na jeseň bol na najlepšej ceste dostať sa na tri roky do basy, kým advokát neprišiel na to, že tá tučná ženská zložila prísahu na nesprávnom mieste!

Sverre mal takú dobrú náladu, že rozmýšľal, či nepozve Halleho, Gregersena a Kvinseta k svojmu stolu. Kúpi im po pive. Len aby videl, ako budú reagovať. Áno, do pekla, to urobí!

Prešiel ulicu Pløens gate pred pakistanskou chuderou s kočíkom a len tak sa na ňu usmial. Pri dverách pizzerie si uvedomil, že je nezmysel, aby nosil po meste igelitku s párom zničených topánok. Vošiel do dvora, otvoril kontajner a igelitku položil navrch. Keď chcel smetiak zatvoriť, všimol si, že medzi dvoma kontajnermi ďalej vzadu vytŕčajú ľudské nohy. Poobzeral sa. Na ulici nikto nie je. Nikto nie je ani vo dvore. Čo to má znamenať? Opilec? Narkoman? Pristúpil bližšie. Na mieste, kde vytŕčali nohy, boli kontajnery na kolieskach zrazené dokopy. Cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce. Narkomani vedia byť agresívni, keď ich človek vyruší. Sverre si stal obďaleč a vystretou nohou odkopol jeden kontajner nabok.

„Do riti!“

Sverre Olsen síce takmer sám zabil človeka, no ešte nikdy nevidel mŕtvolu. Teraz sa mu podlomili kolená. Muž opretý o stenu s vyvrátenými očami bol taký mŕtvy, aký človek len môže byť. Príčina smrti bola zjavná. Rozďavená, červená rana na krku ukazovala, kde má prerezaný krk. Hoci krv tiekla už len tenučkým pramienkom, ešte pred chvíľou očividne z rany prúdila, lebo chlapov červený pulóver bol premočený a lepkavý od krvi. Zo zápachu smetí a moču Olsena naplo. V ústach zacítil chuť žlče, dvoch pív a pizze. Potom sa oprel o smetiak a vracal. Zvratky mu sfarbili špičky topánok dožlta. Teraz mu to však bolo jedno. Len uprene hľadel na tenučký, červený pramienok, ktorý svietil v chabom svetle, keď hľadal najnižší bod terénu.

21/

Leningrad

17. január 1944

Nad hlavou Edvarda Moskena preletela ruská stíhačka. Mosken sa plazil v zákope.

Stíhačky zvyčajne nenarobili veľa škody, Rusom akoby dochádzali bomby. Naposledy počul, že pilotom dávajú ručné granáty, ktorými sa snažia trafiť nepriateľské posty!

Edvard sa práve vracal zo severnej zóny, kde bol vziať listy pre chlapov a vypočuť si najnovšie správy. Celú jeseň dostávali ubíjajúce správy o porážkach a ústupe na celom východnom fronte. V novembri Rusi dobili späť Kyjev a v októbri len-len že neobkľúčili nemeckú južnú armádu pri Čiernom mori. Fakt, že Hitler vzdal východný front a prevelil jednotky na západ, situáciu neuľahčil. Najneuveriteľnejšiu správu si však Edvard vypočul dnes. Pred dvoma dňami generálporučík Gusev spustil mohutnú ofenzívu z Oranienbaumu na juhu Fínskeho zálivu. Edvard si Oranienbaum pamätal. Malá diera, ktorou pri pochode na Leningrad len prešli. Nechali ju Rusom, lebo jej neprikladali strategický význam. Teraz sa Ivanovi podarilo nepozorovane vybudovať pod pevnosťou Kronstadt armádu a správy hovorili, že kaťuše neprestajne ostreľujú nemecké pozície. Z kedysi bohatého ihličnatého lesa dnes zostali len zvyšky. Je pravda, že posledných nie
koľko nocí sa napočúvali Stalinových organov dosť, nikto však doteraz netušil vážnosť celej situácie.

Edvard návštevu využil na to, aby v lazarete pozdravil jedného zo svojich chlapov, ktorému v poli mína odtrhla nohu. Sestrička, malá Estónka s utrápeným pohľadom a takými kruhmi pod očami, že vyzerala, akoby mala na tvári masku, odvetila po nemecky slovom, ktoré vyslovovala určite najčastejšie: „Tot.“ Edvard sa musel tváriť veľmi zronene, pretože sa ho pokúsila povzbudiť gestom, ktorým ukázala na posteľ, kde očividne ležal ďalší Nór.

„Leben,“ usmiala sa naňho. Utrpenie však z jej pohľadu nezmizlo.

Edvard spiaceho chlapa nepoznal, keď si však všimol bielu koženú bundu prevesenú cez stoličku, pochopil, kto pred ním v posteli leží: Bol to sám kapitán Lindvig z nórskeho regimentu. Živá legenda. A teraz leží tu! Rozhodol sa, že chlapov tejto správy ušetrí.

Nad hlavou zahučalo ďalšie lietadlo. Odkiaľ sa tu naraz všetky tie lietadlá vzali? Ešte na jeseň sa zdalo, že Ivan už ďalšie lietadlá nemá.

Zašiel za roh a vrazil do Daleho, ktorý sa chrbtom k nemu skláňal k zemi.

„Dale!“

Dale sa neotočil. Potom, čo ho v novembri ohlušil granát, sa mu zhoršil sluch. Veľa toho ani nenahovoril a jeho pohľad bol sklený a obrátený do seba tak, ako to u chlapov, ktorí zažili granátový šok, bolo obvyklé. Dale sa spočiatku sťažoval na bolesti hlavy. Lekár, ktorý ho ošetroval, však povedal, že mu nemá ako pomôcť, že mu nezostáva nič iné, len čakať, či to samo neprejde. Nedostatok vojakov bol priveľký na to, aby zdravých ľudí posielali do lazaretu.

Edvard položil Dalemu ruku na plece. Ten sa strhol, až Edvard na ľade stratil rovnováhu. Keď ležal na roztápajúcom sa, vlhkom ľade, uvedomil si, akú miernu zimu zažívajú tento rok. Začal sa smiať, no smiech mu zamrzol na perách, keď sa mu pred očami zjavila hlaveň Daleho zbrane.

„Passwort!“ zareval Dale. Edvard hľadel do jeho vypučených očí.

„Prestaň, Dale! To som ja.“

„Passwort!“

„Odlož tú zbraň. Do riti, to som ja, Edvard!“

„Passwort!“

„Gluthaufen!“

Edvard zacítil, ako sa ho zmocňuje panika. Daleho prsty sa dotkli spúšte. Čo nepočuje?

„Gluthaufen!“ zakričal z plných pľúc. „Gluthaufen, do riti!“

„Fehl! Ich schiesse!“

Bože, ten chlap zošalel. V tej sekunde si Edvard uvedomil, že dnes ráno heslo menili. Keď odišiel do druhej zóny! Daleho prst stlačil spúšť, tá sa však nepohla. Nad okom sa mu zjavila čudná vráska. Potom odistil a opäť zamieril prstom na spúšť. Naozaj sa to skončí takto? Po všetkom, čo prežil, zomrie guľkou vojnou postihnutého krajana? Edvard civel do čiernej hlavne a čakal na iskru. Stihne ju zaregistrovať? Panebože na nebi! Pohľadom zamieril k modrej oblohe, na ktorej sa zjavil čierny kríž – ruská stíhačka. Bola privysoko na to, aby ju počul. Zavrel oči.

„Engelstimme!“ zakričal ktosi.

Edvard otvoril oči, všimol si, ako Dale zažmurkal.

Gudbrand. Ústa mal priložené k Daleho uchu a z plného hrdla hulákal.

„Engelstimme!“

Dale zložil zbraň. Potom sa usmial na Edvarda a prikývol. „Engelstimme.“ Hlas anjela.

Edvard opäť zavrel oči a vydýchol.

„Listy?“ spýtal sa Gudbrand.

Edvard sa pozviechal a podal zväzok listov Gudbrandovi. Dale mal naďalej na perách úsmev, prázdny výraz v očiach mu však zostal. Edvard pevne chytil Daleho hlaveň a priblížil sa k nemu na dotyk.

„Dale, je ešte niekto doma?“

Chcel to povedať pokojným hlasom, z hrdla sa mu však vydral len zachrípnutý šepot.

„Nepočuje.“ Gudbrand si listoval v pošte.

„Nevedel som, že je to s ním také zlé.“ Edvard zamával Dalemu dlaňou pred očami.

„Nemal by tu už byť. Tu je list od jeho rodiny. Ukáž mu ho, pochopíš, čo mám na mysli.“

Edvard vzal list a priblížil ho Dalemu k tvári. Jedinou reakciou bol rýchly úsmev, ktorý sa v tom okamihu zmenil späť na pohľad upretý do večnosti, alebo kam to jeho oči vlastne hľadeli.

„Máš pravdu,“ prikývol. „Je hotový.“

Gudbrand podal list Edvardovi. „Ako sa majú doma?“

„Ach, veď vieš.“ Edvard na list dlho hľadel.

Gudbrand nevedel. S Edvardom toho od minulej zimy veľa nenahovorili. Zvláštne, ale aj za týchto okolností sa dvaja ľudia dokázali jeden druhému vyhýbať, stačilo, že im na tom naozaj záleží. Niežeby Gudbrandovi Edvard prekážal, naopak, vážil si ho a pokladal ho za múdreho muža, udatného vojaka a dobrú oporu mladých a nováčikov v mužstve. Na jeseň Edvarda povýšili na Scharführera, titul, ktorý v nórskej armáde zodpovedal seržantovi. Jeho zodpovednosť sa však nezmenila. Edvard zo žartu tvrdil, že ho povýšili preto, lebo všetci ostatní seržanti boli mŕtvi a v sklade mali priveľa seržantských čiapok.

Gudbrandovi neraz napadlo, že za iných okolností z nich mohli byť dobrí priatelia. Ale to, čo sa stalo minulú zimu, keď zmizol Sindre a Daniel sa za zvláštnych okolností opäť zjavil, medzi nimi ležalo ako balvan.

Tupá ozvena vzdialených výbuchov prerušila ticho. Nasledovalo ju rapotanie samopalov, ktoré si navzájom odpovedali z oboch strán.

„Tuším ide do tuhého,“ povedal Gudbrand s otázkou v hlase.

Edvard prikývol. „To robí tá odporná teplá zima. Naše zásobovanie zapadáva do blata.“

„Musíme sa stiahnuť?“

Edvard mykol plecom. „Možno niekoľko kilometrov. O chvíľu sme však späť.“

Gudbrand si rukou zaclonil oči a pozrel na východ. Už sa mu nechcelo vrátiť. Najradšej by išiel domov a zistil, či je ešte schopný nájsť si nejaký život.

„Videl si nórsku tabuľu na križovatke kúsok od lazaretu?“ spýtal sa. „Šípka pozdĺž cesty smerujúca na východ s nápisom Leningrad 5 kilometrov.“

Edvard prikývol.

„Pamätáš si, čo je na šípke, obrátenej na západ?“

„Oslo. 2611 kilometrov.“

„To je ďaleko.“

„Áno, veľmi ďaleko.“

Dale nechal zbraň Edvardovi a sadol si na kopček. Ruky zaboril do snehu. Hlava mu medzi úzkymi ramenami visela ako zlomená púpava. Počuli nový výbuch, tentoraz už zreteľne bližšie.

„Ďakujem ti za…“

„To je v poriadku,“ rýchlo odvetil Gudbrand.

„V lazarete som videl Olafa Lindviga.“ Nevedel, prečo to povedal. Možno preto, že Gudbrand bol okrem Daleho jediný chlap, ktorý bojoval v mužstve rovnako dlho ako on.

„Je…?“

„Myslím, že iba ľahko zranený. Videl som jeho bielu bundu.“

„Počul som, že je to dobrý chlap.“

„Áno, máme veľa dobrých chlapov.“

Edvard si odkašľal a siahol do vrecka.

„Zo Severu som doniesol nejaké ruské cigarety. Ak máš oheň…“

Gudbrand prikývol, rozopol si bundu, našiel zápalky a jednou z nich škrtol o drsný papier. Keď zdvihol zrak, videl najprv len Edvardovo divoko rozďavené oko. Hľadel mu niekam cez rameno. Vtom začul piskľavý zvuk.

„Na zem!“ zreval Edvard.

Okamih nato už ležali na ľade a obloha nad nimi sa s divokým revom otvorila. Gudbrand stihol zazrieť chvost ruskej stíhačky, čo letela pozdĺž ich zákopov tak nízko, že zo zeme odfrkával sneh. Potom zmizla a nastalo ticho.

„Bolo to ako…“ zašepkal Gudbrand.

„Prorok Jeremiáš,“ vzdychol si Edvard, prevrátil sa na bok a usmial sa. „Videl som pilota, stiahol si okienko a vykláňal sa z kokpitu. Ivan sa zbláznil.“ Rozrehotal sa. „Toto je fakt dobrý deň.“

Gudbrand civel na zlomenú zápalku, ktorú stále držal v dlani. Potom sa začal smiať aj on.

„Hehe,“ smial sa aj Dale, ktorý na nich hľadel zo snehu na okraji zákopu. „Hehe.“

Gudbrand na okamih pozrel na Edvarda a dal sa do hurónskeho smiechu. Smiali sa tak, že nepočuli blížiaci sa zvláštny zvuk.

Klop – klop.

Akoby niekto hrabľami klopkal po ľade.

Klop…

Potom zvuk úderu kovu o kov a Gudbrand s Edvardom videli, ako Dale klesol do snehu.

„Doboha…“ vydýchol Gudbrand.

„Granát!“ zreval Edvard.

Gudbrand zareagoval inštinktívne na Edvardov výkrik a schúlil sa k zemi. V poslednej chvíli si všimol palicu, ktorá sa asi meter od neho točila na ľade. Na jednom konci k nej bol pripevnený nejaký kov. Keď pochopil, čo sa má stať, telo mu zmeravelo.

„Utekaj!“ zrúkol za ním Edvard.

Takže to bola pravda, ruskí piloti naozaj hádžu z lietadiel granáty! Gudbrand ležal na chrbte a snažil sa uniknúť, ruky aj nohy sa mu však na vlhkom ľade kĺzali.

„Gudbrand!“

Zvláštny zvuk vydával ručný granát, ktorý poskakoval na ľade na dne zákopu. Daleho musel trafiť priamo do helmy!

„Gudbrand!“

Granát tancoval na ľade a Gudbrand od neho nedokázal odtrhnúť zrak. Štyri sekundy od odistenia do detonácie. Neučili ich toto v Sennheime? Rusi majú možno iné granáty, možno je to šesť? Možno osem? Granát sa točil dokola ako jeden z veľkých, červených tancujúcich vĺčikov, ktoré mu v Brooklyne vyrobil otec. Gudbrand ho roztočil a Sonny a jeho malý brat počítali, koľkokrát sa otočí. „Twenty-one – twenty-two…“ Mama z tretieho poschodia zakričala, že je obed na stole, že majú ísť domov. Otec bude doma každú chvíľu. „Ešte chvíľu,“ zakričal naspäť. „Točí sa nám vĺčik!“ Mama ho však nepočula, zatvorila zavreté okno. Edvard už nekričal a potom nastalo ticho.

22/

Čakáreň doktora Buera

22. december 1999

Starec sa pozrel na hodinky. V čakárni už sedí pätnásť minút. Nikdy predtým nebol nútený čakať. Konrad Buer nikdy nevzal viac pacientov, než mohol stihnúť podľa plánu.

Na druhom konci miestnosti sedel muž tmavej pleti. Afričan. Listoval v nejakom časopise a starec si všimol, že aj na túto vzdialenosť dokáže prečítať celú titulnú stranu. Niečo o kráľovskej rodine. Vari tento Afričan práve číta o nórskej kráľovskej rodine? Táto predstava sa mu videla absurdná.

Afričan listoval ďalej. Mal fúzy, ktoré mu lemovali kútiky úst, presne také isté mal aj kuriér, ktorého dnes v noci stretol. Stretnutie bolo krátke. Kuriér prišiel do prístavu na Volve, určite to bolo auto z požičovne. Zastal, okienko sa s bzučaním stiahlo a on vyslovil heslo: Voice of an Angel. Aj on mal presne také isté fúzy. A smutné oči. Ihneď mu oznámil, že kvôli bezpečnosti musia po ňu niekam ísť. Starec na chvíľu zaváhal, potom si povedal, že keby ho chceli okradnúť, urobili by to v prístave. A tak si sadol, vyrazili a zamierili priamo k hotelu SAS na námestí Holbergs plass. Keď prechádzali popri recepcii, všimol si Betty Andresenovú, ona sa však jeho smerom nepozerala.

Kuriér odpočítaval peniaze v kufri, mrmlúc si pri tom nemecké číslovky. A tak sa ho na to starec spýtal. Kuriér mu odpovedal, že jeho rodičia pochádzajú odniekiaľ z Alsaska, a starcovi napadlo, že mu povie, že tam bol, v Sennheime. Nezmysel.

Podľa toho, čo si na internete v Univerzitnej knižnici naštudoval o zbraniach Märklin, samotná zbraň bola čosi ako antiklimax. Vyzerala ako obyčajná lovecká puška, len o čosi väčšia. Kuriér mu ukázal, ako sa skladá a rozkladá, a oslovoval ho Pán Uriáš. Potom starec rozmontovanú zbraň vložil do veľkej tašky cez plece a výťahom sa zviezol na recepciu. Chvíľu rozmýšľal nad tým, že by zašiel pozdraviť Betty Andresenovú a požiadal ju, aby mu objednala taxík. Ďalší nezmysel.

„Haló!“

Starec sa strhol.

„Myslím, že by sme vám mali prekontrolovať aj sluch.“

Doktor Buer stál vo dverách a pokúšal sa o žoviálny úsmev. Uviedol ho do ordinácie. Vačky pod doktorovými očami sa opäť zväčšili.

„Vaše meno som volal tri razy.“

Zabúdam svoje meno, uvedomil si starec. Zabúdam všetky svoje mená.

Zo spôsobu, ako mu lekár podal ruku, starec vytušil, že ho čakajú zlé správy.

„Áno. Mám výsledky všetkých testov,“ začal rýchlo, skôr než sa starec stihol poriadne usadiť. Akoby zlé správy chcel mať čím skôr za sebou.

„Bohužiaľ, vo vašom tele sme objavili metastázy.“

„Samozrejme, že k tomu muselo prísť,“ prikývol starec. „Nie je to v samotnej povahe rakovinových buniek? Že sa rozširujú?“

„He-he. Ale áno.“ Buer zo stola zmietol neviditeľný prach.

„Rakovina je ako my,“ pokračoval starec. „Robí len to, čo musí.“

„Áno,“ prikývol Buer. Sedel schúlene a kŕčovito sa snažil tváriť uvoľnene.

„Doktor, aj vy robíte len to, čo musíte.“

„To máte pravdu, naozaj máte pravdu.“ Doktor Buer sa usmial a nasadil si okuliare. „Ešte stále zvažujeme chemoterapiu. Oslabí vás, no predĺži… hm…“

„Život?“

„Áno.“

„Koľko mi zostáva bez nej?“

Buerov ohryzok sa zdvihol a opäť klesol. „O čosi menej než sme očakávali.“

„A to znamená?“

„To znamená, že rakovina sa krvným obehom rozšírila z pečene do…“

„Prestaňte a povedzte mi čas.“

Doktor Buer sa naňho pozrel prázdnych pohľadom.

„Vy túto prácu nenávidíte, však?“ spýtal sa starec.

„Prosím?“

„Nič. Takže poprosím o ten termín.“

„Nedá sa…“

Keď starcova päsť dopadla na stôl tak tvrdo, že telefónne slúchadlo vyskočilo z vidlice, doktor Buer sa strhol. Otvoril ústa, aby čosi povedal, potom sa však zarazil, keď zazrel starcov trasúci sa ukazovák. Vzdychol si, zložil okuliare a unavene si rukou prešiel po tvári.

„Leto. Jún. Možno skôr. Najneskôr august.“

„Fajn,“ kývol starec. „To akurát vyjde. Bolesti?“

„Môžu prísť kedykoľvek. Dostanete lieky.“

„Budem fungovať?“

„Ťažko povedať. To závisí od bolestí.“

„Potrebujem lieky, ktoré mi zaručia, že budem fungovať. To je dôležité, rozumeli ste?“

„Všetky lieky tíšiace bolesť…“

„Bolesť znášam dobre. Potrebujem čosi, čo ma udrží pri plnom vedomí, čo mi nebude brániť racionálne myslieť a konať.“

Pekné sviatky. To boli posledné slová doktora Buera. Starec stál na schodoch. Spočiatku nechápal, prečo je mesto také plné ľudí, ale teraz, keď si uvedomil blížiace sa sviatky, pochopil paniku v očiach tých, ktorí sa po chodníkoch náhlili za poslednými vianočnými darčekmi. Na námestí Egertorget sa okolo nejakej hudobnej skupiny zhromaždili ľudia. Obchádzal ich chlapík v uniforme Armády spásy. Neďaleko dupal v snehu nejaký narkoman, ktorého pohľad pripomínal vyhasínajúcu sviečku. Obišli ho dve mladé červenolíce dievčatá, zavesené do seba a na prasknutie naplnené tajomstvami o chlapcoch a očakávaniami života, čo ich čaká. A svetlá. V každom jednom prekliatom okne svietilo svetlo. Zdvihol zrak k oblohe nad Oslom. Hľadel na teplú, zlatú kupolu zrkadleného svetla mesta. Bože, ako po nej túži. Najbližšie Vianoce, napadlo mu. Zlatko, najbližšie Vianoce budeme sláviť spolu.

Tretia časť / URIÁŠ

23/

Nemocnica Rudolfa II., Viedeň

7. jún 1944

Helena Langová rýchlym krokom tlačila vozík k sále číslo štyri. Okná boli dokorán a ona sa zhlboka nadýchla. Pľúca aj mozog sa jej naplnili vôňou čerstvo pokosenej trávy. Dnes necítila pach ničenia a smrti.

Odo dňa, keď Viedeň bombardovali po prvý raz, uplynul rok. Posledné týždne padali bomby počas každej jasnej noci. Hoci Nemocnica Rudolfa II. ležala niekoľko kilometrov od centra, polohou vo Viedenskom lese odčlenená od vojny, zápach dymu z ruín mesta aj tu dusil vôňu leta.

Helena zašla za roh a usmiala sa na doktora Brockharda. Zdalo sa, že má chuť zastaviť sa na slovíčko, preto sa rýchlo ponáhľala ďalej. Brockhard ju so svojimi meravými skúmavými očami, skrytými za okuliarmi, dokázal znervózniť vždy, keď sa stretli vo dvojici. Niekedy mala pocit, že tie stretnutia s Brockhardom na nemocničných chodbách nie sú náhodné. Jej mame by sa určite zrýchlil tep, keby videla, akým spôsobom sa Helena vyhýba stretnutiam s týmto mladým, sľubným lekárom, najmä preto, že Brockhard pochádzal z výnimočne dobrej viedenskej rodiny. Helene sa však nepáčil ani Brockhard, ani jeho rodina, ani mamine pokusy využiť ju ako spiatočný lístok do dobrej spoločnosti. Mama zo všetkého vinila vojnu. Vojna bola na vine, že Henrik Lang, Helenin otec tak náhle prišiel o svojich židovských veriteľov, a preto svoje dlhy nemohol splácať, ako zamýšľal. Peňažná kríza však spôsobila, že musel improvizovať, a prinútila
ho primäť svojich židovských bankárov k odstúpeniu obligácií, ktoré by inak rakúsky štát zhabal, v prospech Langa. A tak teraz Henrik Lang sedel vo väzení, obvinený z konšpirácie s nepriateľskými židovskými silami.

Na rozdiel od mamy Helene chýbal otec viac než spoločenské postavenie, ktorému sa kedysi tešila ich rodina. Nechýbali jej napríklad plesy, nedospelé, povrchné rozhovory ani neustále pokusy zblížiť ju s jedným z bohatých, rozmaznaných mládencov.

Pozrela sa na hodinky a pridala do kroku. Cez jedno z otvorených okien vletel vtáčik a teraz si nerušene pospevoval z lampy vysoko pod stropom. Helena niekedy nedokázala pochopiť, že vonku naozaj zúri vojna. Možno vďaka lesu, vďaka hustým zástupom ihličnatých stromov zostávali ušetrení všetkého, čo nechceli vidieť. Keď však človek vošiel do niektorej zo sál, okamžite si uvedomil, že ide o ilúziu. Vojaci svojimi zmrzačenými telami a doráňanými dušami prinášali vojnu až sem. Spočiatku načúvala ich príbehom, pevne presvedčená o tom, že svojou silou a vierou im pomôže vymaniť sa z ničoty. Všetci však rozprávali zdanlivo jeden príbeh, nočnú moru o tom, čo človek dokáže a musí zniesť na Zemi, o tom, aké poníženia so sebou život prináša. Že iba mŕtvi odchádzajú nepoznačení. A tak Helena prestala počúvať. Keď im vymieňala obväzy, merala teplotu či prinášala lieky a jedlo, svoj záujem už len predstierala. A k
eď spali, snažila sa na nich nehľadieť, pretože ich tváre v spánku rozprávali ten istý príbeh. V bledých chlapčenských tvárach čítala utrpenie, v zatvrdnutých, uzavretých črtách videla hrôzu, v bolesťou skrivenom výraze človeka, ktorý sa práve dozvedel, že mu musia odrezať nohu, videla túžbu zomrieť.

Napriek tomu dnes kráčala ľahkým krokom. Možno preto, že bolo leto, možno preto, že istý lekár jej pred chvíľou povedal, že je krásna. Možno to bolo vďaka tomu, že sa na ňu o chvíľu usmeje nórsky pacient v sále 4, zaželá jej Guten Morgen so svojím smiešnym prízvukom. Potom bude raňajkovať, pričom z nej nespustí zrak, keď ona bude obchádzať ostatné postele a roznášať raňajky a povzbudivé slová. A pri každej piatej alebo šiestej posteli mu na malú chvíľu pohľad opätuje, a ak sa ňu usmeje, usmeje sa aj ona, a bude pokračovať, akoby sa nič nestalo. Nič. A napriek tomu to bolo všetko. Práve spomienka na tieto krátke okamihy jej v týchto dňoch pomáhala, dávala jej silu usmiať sa, keď sa kapitán Hadler z postele pri dverách nespýtal, či už došli z frontu poštou jeho genitálie.

Otvorila dvere sály 4. Slnečné svetlo farbilo steny, strop aj posteľné plachty do biela. Takto to musí vyzerať v raji, napadlo jej:

„Guten Morgen, Helena.“

Usmiala sa. Sedel na stoličke pri posteli a čítal si.

„Spali ste dobre, Uriáš?“

„Ako medveď.“

„Medveď?“

„Áno… ako sa to povie po nemecky, to miesto, kde spia v zime?“

„Brloh.“

„Áno medveď v brlohu.“

Obaja sa usmiali. Helena vedela, že ostatní pacienti ich sledujú a že mu nemôže venovať viac času než ostatným.

„A hlava? Každým dňom sa to zlepšuje, však?“

„Ale áno, každým dňom to je lepšie. Uvidíš, jedného dňa budem rovnako pekný ako kedysi.“

Spomenula si, ako vyzeral, keď ho sem priviezli. Predstava, že by prežil s dierou, ktorú mal v čele, sa priečila prírodným zákonom. Priblížila sa k jeho čajovej šálke s džbánom, až ju takmer prevrátila.

„Haló!“ usmial sa. „Prezraďte mi, však ste boli včera do noci na zábave?“

Zdvihla zrak. Zažmurkal.

„Áno,“ prikývla a zahanbila sa, že klame o takých hlúpostiach.

„Tak mi prezraďte, čo za tance tancujete tu vo Viedni.“

„Chcem povedať nie, ja netancujem, len som si išla neskoro ľahnúť.“

„Určite tancujete valčík. Viedenský valčík.“

„No asi áno.“ Snažila sa sústrediť na teplomer.

„Tak.“ Vstal a pustil sa do spevu. Všetci pacienti naňho hľadeli. Slovám nerozumeli, no spieval krásnym, mäkkým hlasom. Zdravší pacienti mu tlieskali a usmievali sa naňho, keď sa po izbe pohojdával v krátkych, opatrných krokoch valčíka tak, že uvoľnená šnúra opasku županu lietala na všetky strany.

„Uriáš, poďte naspäť, inak vás pošlem rovno na východný front,“ povedala prísne.

Poslušne sa vrátil a sadol si. Nevolal sa Uriáš, trval však na tom, aby ho tak oslovovali.

„Poznáte rheinlender?“

„Rheinlender?“

„Ten tanec sme si požičali z Porýnia. Ukážem vám ho?“

„Kým sa nevyliečite, budete pokojne ležať!“

„A potom vás vezmem do Viedne a naučím rheinlender.“

Hodiny, ktoré posledné dni strávil na letnom slnku na terase, jeho tvári už dali peknú hnedú farbu, a biele zuby na jeho veselej tvári krásne žiarili.

„Mám pocit, že ste už dosť zdravý na to, aby sme vás poslali naspäť,“ odrazila jeho útok, nedokázala však zastaviť červeň, čo sa jej nahrnula do tváre. Vstala, aby pokračovala vo vizite, keď zacítila dotyk ruky.

„Povedzte áno,“ zašepkal.

S veselým smiechom prešla k ďalšej posteli, no srdce v hrudi jej spievalo ako najkrajšie vtáča.

„Áno?“ spýtal sa doktor Brockhard a zdvihol zrak od papierov. Ako vždy, ani teraz netušila, či toto jeho áno je otázka, úvod k dlhšiemu rozhovoru, alebo len fráza. A tak nepovedala nič, len zostala stáť pri dverách jeho kancelárie.

„Hľadali ste ma, pán doktor?“

„Helena, prečo trváte na vykaní?“ Brockhard sa usmial. „Panebože, veď sa poznáme od detstva.“

„Čím vám môžem pomôcť?“

„Rozhodol som, že Nóra zo sály 4 vyhlásim za zdravého.“

„Aha.“

Nepohla ani brvou, prečo by aj mala? Ľudia sú tu na to, aby vyzdraveli a pohli sa ďalej. Alternatívou je smrť. Taký je život v nemocnici.

„Pred piatimi dňami som informoval Wehrmacht. Už sme aj dostali jeho nové zaradenie.“

„Išlo to rýchlo.“ Hovorila pokojným, istým hlasom.

„Áno, zúfalo potrebujú nových ľudí. Ako viete, vedieme vojnu.“

„Áno,“ prikývla. A nepovedala to, čo si myslí: vedú vojnu a ty tu, stovky kilometrov od frontu, ako dvadsaťdvaročný robíš robotu, ktorú by zvládol aj sedemdesiatnik. Vďaka pánovi Brockhardovi staršiemu.

„Napadlo mi, že by ste mu správu mohli odovzdať vy. Zdá sa mi, že si veľmi dobre rozumiete.“

Všimla si, že ju pozoruje.

„Čo sa vám na ňom tak páči? Helena, čo je na ňom také iné v porovnaní so štyrmi stovkami ďalších vojakov, čo tu máme?“

Chcela protestovať, no on ju zarazil.

„Ospravedlňte ma, Helena, samozrejme, netýka sa ma to. Je to len moja zvedavá povaha. Ja…“

Končekmi ukazovákov chytil pero, otočil sa a vyzrel z okna.

„… len mi napadlo, čo asi vidíte na tomto vtieravom podvodníkovi, ktorý sa dopúšťa zrady na vlastnej krajine, aby si získal priazeň víťaza. Ak mi rozumiete. A ako sa má pani matka?“

Helena preglgla:

„O moju matku si nemusíte robiť starosti, pán doktor. Ak mi dáte ten príkaz, postarám sa o to, aby bol odovzdaný.“

Brockhard sa na ňu pozrel. Zdvihol list, čo ležal pred ním na stole.

„Pôjde do tretej tankovej divízie v Maďarsku. Viete, čo to znamená?“

Pokrčila čelo. „Tretia tanková divízia? Veď on je dobrovoľník Waffen-SS. Prečo má byť začlenený do regulárnej armády Wehrmachtu?“

Brockhard pokrčil plecom.

„V týchto časoch musíme konať, ako nám náleží, a vykonávať tie úlohy, pred ktoré sme postavení. Vari s tým, Helena, nesúhlasíte?“

„Čo tým myslíte?“

„On je pešiak, však? To znamená, že bude kráčať za tankami, nebude v nich sedieť. Kamarát, čo bol na Ukrajine, mi hovoril, že Rusov strieľajú každý deň, kým sa im neprehrejú samopaly, že mŕtvoly ležia vo veľkých kopách, a neustále pribúdajú v nikdy sa nekončiacom prúde.“

S vypätím všetkých síl sa ovládla, aby Brockhardovi nevytrhla list a neroztrhala ho na kúsky.

„Možno by mladá žena, ako ste vy, mala byť trochu realistická a neviazať sa na muža, ktorého s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy neuvidí. Helena, tá šatka vám, mimochodom, veľmi pristane. Darovala vám ju vaša pani matka?“

„Prekvapuje a teší má vaša starostlivosť, pán doktor, ale môžem vás ubezpečiť, že je celkom nepotrebná. Voči tomuto pacientovi necítim nič výnimočné. Ideme podávať obed, takže ak dovolíte, pán doktor…“

„Helena, Helena…“ Brockhard zavrtel hlavou a usmial sa. „Naozaj si myslíte, že som slepý? Naozaj si myslíte, že mi nie je ľúto, že sa zhrýzate? Blízke priateľstvo našich rodín mi dáva pocit, že nás čosi spája. Helena, inak by som sa s vami takto dôverne nerozprával. Musíte mi prepáčiť, ale určite ste si všimli, že ja k vám chovám veľké…“

„Stop!“

„Prosím?“

Helena zavrela za sebou dvere a zvýšila hlas:

„Pán Brockhard, ja som v tejto nemocnici celkom dobrovoľne. Nie som jedna z vašich sestričiek, s ktorými sa môžete podľa vôle zahrávať. Dajte mi ten list a povedzte mi, čo chcete, inak v tejto sekunde odchádzam.“

„Drahá Helena,“ Brockhard sa zatváril ustarostene. „Nechápete, že rozhodnutie je na vás?“

„Na mne?“

„Vyhlásenie za zdravého je veľmi subjektívna vec. Najmä ak ide o poranenie hlavy.“

„To viem.“

„Mohol by som ho vypísať na ďalšie tri mesiace, a kto vie, či o tri mesiace bude ešte východný front existovať?“

Nechápavo naňho hľadela.

„Helena, viem, že usilovne študujete Bibliu. Poznáte príbeh o kráľovi Dávidovi, ktorý sa uchádza o Batšebu, hoci je vydatá za jedného z jeho vojakov, však? A tak prikáže generálom poslať jej manžela na vojnu do prvej frontovej línie. Aby jej mohol nerušene dvoriť.“

„Ako to s týmto súvisí?“

„Nijako. Nijako, Helena. Nikdy by som neposlal vyvoleného vášho srdca na front, keby naozaj nebol zdravý. Ani nikoho iného. Presne toto hovorím. A keďže vy poznáte zdravotný stav pacienta minimálne rovnako dobre ako ja, napadlo mi, že skôr, než prijmem definitívne rozhodnutie, vypočujem si váš názor. Ak myslíte, že celkom zdravý nie je, zrejme by som mal informovať Wehrmacht.“

Začalo jej dochádzať.

„Helena, máte iný názor?“

Nedokázala tomu uveriť: Chce využiť Uriáša ako rukojemníka na to, aby dostal ju. Ako dlho snoval tento plán? Posledné týždne len striehol a čakal na vhodný okamih? A ako ju vlastne chce? Ako manželku, či milenku?

„No?“ spýtal sa Brockhard.

Myšlienky sa jej preháňali hlavou, snažili sa nájsť cestu z labyrintu. Všetky cesty však boli zatvorené. Samozrejme. Nie je hlúpy. Kým tu bude z jej milosti Uriáša držať, bude ho musieť vo všetkom poslúchať. Vykonanie rozkazu sa len odloží. Až keď Uriáš zmizne, stratí nad ňou Brockhard akúkoľvek moc. Moc? Bože, veď toho Nóra ani nepozná. A netuší, čo k nej cíti.

„Ja…“ začala.

„Áno?“

So záujmom sa predklonil. Chcela pokračovať, chcela povedať to, čo bolo nutné, aby sa oslobodila, no zarazila sa. Trvalo sekundu, kým pochopila, čo ju zastavilo. Lži. Lož, že sa oslobodí, lož, že nevie, čo k nej Uriáš cíti, lož, že ľudia sú vždy nútení sa podrobiť a pokoriť, aby prežili, lži o všetkom. Zahryzla si do dolnej pery, keď zacítila, že sa jej začína chvieť.

24/

Bislett

Silvester 1999

O dvanástej vystúpil Harry Hole z električky pri hoteli Radisson SAS na ulici Holbergs gate a všimol si, že nízke dopoludňajšie slnko sa na chvíľu odrazilo v okenných tabuliach nemocnice, než opäť zmizlo za oblakmi. Naposledy bol v svojej kancelárii. Aby upratal, aby skontroloval, že si naozaj vzal všetko – aspoň si ten dôvod navrával. Svoj neveľký majetok si však v igelitke odniesol domov už deň predtým. Chodby zívali prázdnotou. Tí, čo nemali hliadku, sa doma pripravovali na poslednú párty tisícročia. Na stoličke ležali zvyšky konfiet ako spomienka na včerajšiu rozlúčkovú oslavu, ktorá sa, pochopiteľne, odohrala v réžii Ellen. Triezvy rozlúčkový príhovor Bjarneho Møllera celkom neladil s jej modrými balónikmi a smotanovou tortou ozdobenou sviečkami, aj tak ho však potešil. Vedúci oddelenia pravdepodobne vedel, že Harry by mu nikdy neprepáčil, ak by skĺzol do sentimentu a gýčových fráz. A Harry musel uznať, že dáv
no necítil takú hrdosť ako vo chvíli, keď mu Møller gratuloval k postu inšpektora a želal mu veľa úspechov na Úseku sledovania osôb. Tú chvíľu nedokázal zničiť ani sarkastický úsmev a nesúhlasné vrtenie hlavou Toma Waalera niekde v zadných radoch divákov.

Dnešná návšteva kancelárie bola najmä o tom, aby si ešte raz sadol na svoju rozkývanú, zničenú stoličku v miestnosti, kde strávil takmer sedem rokov. Harry to zo seba striasol. Nie sú všetky tieto emócie len ďalším dôkazom, že už naozaj starne?

Harry vyšiel na ulicu a odbočil doľava na Sofies gate. Väčšina budov v tejto úzkej uličke boli staré robotnícke domy z prelomu storočí, o ktoré sa dlho nikto nestaral. Potom, čo ceny bytov stúpli a nasťahovali sa sem mladí príslušníci strednej triedy, ktorí nemali na to, aby bývali v štvrti Majorstua, zdvihla sa úroveň celej štvrte. Teraz zostával s neupravenou fasádou len jeden jediný dom: číslo osem, v ktorom býval Harry. Neprekážalo mu to.

Zamkol za sebou a dole pri schodišti otvoril schránku. Ponuka pizze, nejaká úradná obálka, ktorú okamžite pochopil ako upomienku na zaplatenie pokuty za nesprávne parkovanie. Zanadával a vykročil po schodoch. Za smiešnu cenu si kúpil pätnásťročný Fort Escort od uja, ktorého v podstate ani nepoznal. Trochu hrdzavý a trochu zodratá spojka, okej, ale má otváraciu strechu. Doteraz však zažil viac pokút za parkovanie a účtov zo servisu než vetra vo vlasoch. Okrem toho sa ten šrot nedal naštartovať, a tak si musel vždy dávať pozor na to, aby zaparkoval dole kopcom, aby mal na druhý deň rozbeh.

Zavrel za sebou dvere do bytu. Býval v sparťansky vybavenom, čistom dvojizbovom byte s drevenými parketami. Jedinou ozdobou na stene bola fotografia matky a sestry a filmový plagát Krstného otca, čo ukradol z kina Symra ešte ako šestnásťročný. Nijaké rastliny, sviečky či drobné predmety na poličkách. Raz na stenu upevnil tabuľu, ktorú chcel používať na pohľadnice, obrázky a zapisovanie múdrych výrokov, ktoré zachytil počas dňa. Takéto tabule videl v mnohých iných bytoch. Keď však zistil, že nijaké pohľadnice nedostáva, že v podstate nikdy nefotografuje, vystrihol z novín aspoň citát od Bjørneboa:

A táto akcelerácia v produkcii konských síl je opäť len prejavom akcelerácie nášho pochopenia takzvaných prírodných zákonov. Toto pochopenie = strach.

Harry krátkym pohľadom zistil, že na odkazovači nemá nijaké odkazy (ďalšia zbytočná investícia), rozopol si košeľu, odložil ju do koša so špinavou bielizňou a z poličky si vzal čistú.

Nechal zapnutý odkazovač (možno zavolá niekto z Ústavu pre výskum verejnej mienky) a zamkol za sebou dvere.

U Aliho si bez náznaku emócií kúpil posledné noviny tisícročia, pevnejšie si pozapínal kabát a vykročil po ulici Dovregata. Ulicou Waldemara Thranesa sa náhlili ľudia z posledných nákupov na veľký miléniový večer. Prišiel k prahu reštaurácie Schrøder, vlhké teplo ľudí ho však zastavilo. Bolo plno, všimol si však, že jeho obľúbený stôl sa práve uvoľňuje, a namieril si to priamo k nemu. Pán v rokoch, ktorý sa od stola zdvihol, si nasadil klobúk, rýchlym pohľadom spod bieleho, hustého obočia si Harryho premeral, a než odišiel, mlčky mu kývol na pozdrav. Stôl stál pri okne a počas dňa bol jedným z mála miest, kde si človek v dennom svetle mohol aj v tomto tmavom podniku čítať noviny Ledva si stihol sadnúť, už pri ňom stála Maja.

„Ahoj, Harry.“ Prebehla stôl sivou handrou. „Menu?“

„Ak je kuchár ešte triezvy.“

„Je. Na pitie?“

„Tak okej.“ Pozrel sa na ňu. „Čo odporúčaš?“

„Takže.“ Odstúpila si od stola a začala prednášať vznešeným hlasom: „Celkom v rozpore s tým, čo tvrdia ľudia, má toto mesto najčistejšiu pitnú vodu v krajine. A najmenej jedovaté vodovodné rúry nájdeš v domoch z prelomu storočia, v takých, ako je aj tento.“

„A to ti kto povedal, Maja?“

„Harry, nebol si to ty?“ Smiala sa veselo a srdečne. „Mimochodom, pri nealku vyzeráš lepšie.“ Povedala to potichu, zapísala si objednávku a zmizla.

Ostatné noviny boli plné miléniových článkov, a tak sa Harry pustil do hospodárskych denníkov. Na strane šesť si všimol veľký obrázok jednoduchej drevenej tabule s nápisom: Oslo 2611 km na jednej šípke, Leningrad 5 km na druhej.

Článok napísal Even Juul, profesor histórie. Text pod obrázkom bol krátky: Fašizmus vo svetle rastúcej nezamestnanosti v západnej Európe.

Harry si meno Juul všimol v novinách už neraz. V krajine bol uznávanou autoritou v oblasti histórie nórskej okupácie a obdobia fašizmu. Prelistoval zvyšok novín, nenašiel však nič zaujímavé.

A tak sa vrátil k Juulovmu článku. Išlo o komentár k predchádzajúcim príspevkom o silnom postavení neonacizmu vo Švédsku. Juul opísal, akým spôsobom sa neonacizmus, ktorý bol v bohatých deväťdesiatych rokoch na ústupe, s čerstvými silami vracia opäť na scénu. Písal, že typickým znakom novej vlny je jeho silnejšie ideologické ukotvenie. Kým neonacizmus v osemdesiatych rokoch bol väčšmi o móde a príslušnosti k určitej skupine, uniformovanom obliekaní, holení hláv a archaických pozdravoch ako sieg heil, nová vlna sa organizovala oveľa prísnejšie. Má svoju ekonomickú základňu a nestavia tak ako predtým len na niekoľkých bohatých vodcoch, či sponzoroch. Okrem toho táto nová vlna nie je len odpoveďou na spoločenskú situáciu, nezamestnanosť či prisťahovalectvo. Juul písal, že jej cieľom je vytvoriť alternatívu k sociálnej demokracii. Heslom je obnova – morálna, vojenská a rasová. Ústup kresťanstva, šírenie HIV a n
arkotík používa ako dôkaz úpadku morálky. A aj obraz nepriateľa je nový Európska únia, ktorá odstraňuje národné a rasové hranice, NATO, ktoré drží ochrannú ruku nad ruskými a slovanskými podľuďmi, a nová ázijská kapitálová šľachta, ktorá prevzala úlohu židov ako bankárov sveta.

Maja prišla s večerou.

„Zemiakové fašírky?“ spýtal sa Harry a hľadel na sivé fašírky na čínskej kapuste, zaliate omáčkou.

„Podľa Schrødera,“ prikývla Maja. „Zvyšky zo včera. Dobrú chuť.“

Harry nadvihol noviny, aby mohol jesť, ale dostal do seba len prvý kúsok umelohmotných fašírok, keď sa spoza novín ozval hlas:

„Hovorím vám, že to je príšerné.“

Harry odsunul noviny. Pri vedľajšom stole sedel Mohykán a uprene naňho hľadel. Možno tam sedel po celý čas a Harry si ho len nevšimol, keď vchádzal. Volali ho Mohykán, pretože bol pravdepodobne posledným svojho druhu. Slúžil ako vojnový námorník, dva razy ho zbombardovali a všetci jeho spolubojovníci boli už dávno mŕtvi, to všetko mu porozprávala Maja. Dlhú, neupravenú bradu si namáčal v pive a ako vždy sedel v kabáte. V tvári, ktorá bola taká vychudnutá, že človek rozoznával obrysy lebky, sa mu na kriedovobielej pokožke jasne vynímali žilky ako červená sieťka. Červené, mútne oči na Harryho hľadeli cez vrstvy ovisnutej kože.

„Príšerné!“ zopakoval.

Harry sa už napočúval toľkých ožranských výlevov, že nezvykol venovať pozornosť tomu, čo majú na srdci štamgasti Schrødera, no toto bolo čosi iné. Počas všetkých tých rokov, čo chodil do tohto podniku, to boli totiž prvé zrozumiteľné slová, ktoré od Mohykána počul. Dokonca ani po tej noci minulej zimy, keď Harry našiel Mohykána spať opretého o stenu na ulici Dovregata a pravdepodobne ho zachránil pred zamrznutím, ho Mohykán nikdy nepozdravil inak než krátkym kývnutím hlavy. Aj teraz to vyzeralo tak, že Mohykán už povedal, čo chcel, pretože stiahol pery a sústredil na svoj pohár Harry sa poobzeral okolo seba a predklonil sa k Mohykánovmu stolu.

„Konrad Åsnes, spomínate si na mňa?“

Starec čosi zamrmlal a ďalej hľadel do prázdna.

„Našiel som vás spať v záveji kúsok odtiaľto. Bolo mínus osemnásť.“

Mohykán zagúľal očami.

„Nesvieti tam jediná pouličná lampa, ledva som vás zbadal. Pán Åsnes, mohlo byť po vás.“

Mohykán prižmúril červené oko a škaredo pozeral na Harryho, kým nezdvihol pohár.

„No, tak ti teda krásne ďakujem.“

Opatrne si odpil. Potom hľadal miesto, kam by položil pohár, akoby mohol stáť len na presne určenom mieste.

„Tých banditov treba postrieľať.“

„Prosím? Koho?“

Mohykán namieril krivý ukazovák na Harryho noviny. Harry ich obrátil k sebe. Titulnú stranu zdobila veľká fotografia vystríhaného švédskeho nacistu.

„Postavme ich k múru!“ Mohykán buchol dlaňou po stole, zopár tvárí sa k nim otočilo. Harry mu rukou naznačil, aby sa upokojil.

„Pán Åsnes, je to len mládež. Skúste sa teraz upokojiť. Je Silvester.“

„Mládež? A čo si myslíš, že sme boli my? Nemcov to nezastavilo. Kjell mal devätnásť, Oscar dvadsaťdva. Postrieľať ich, kým sa ten mor nerozšíri, to ti hovorím. Je to choroba, musíš ju zastaviť v zárodku.“

Trasľavý ukazovák mieril na Harryho.

„Tam, kde sedíš ty, taký jeden sedel. Oni tuším nezomierajú! Ty, ak si policajt, ty by si ich mal pochytať!“

„Odkiaľ viete, že som policajt?“ prekvapene sa spýtal Harry.

„Veď čítam noviny. Tam dole si strelil nejakého chlapa. Dobrá práca, ale čo tak postrieľať ešte ďalších?“

„Åsnes, nejaký ste dnes rozrečnený.“

Mohykán zošpúlil pery, venoval Harrymu ešte posledný zlostný pohľad, obrátil sa k stene a začal sa venovať maľbe starého Osla. Harry pochopil, že rozhovor sa skončil, mávol Maji, že môže priniesť kávu, a pozrel sa na hodinky. Nové tisícročie je za rohom. O štvrtej podnik zatvára z dôvodu uzavretej silvestrovskej oslavy. To aspoň napísali na plagát na vchodových dverách. Harry sa poobzeral po známych tvárach. Ak sa nemýli, prišli všetci hostia.

25/

Nemocnica Rudolfa II., Viedeň

8. jún 1944

Zvuky v sále 4 svedčili o tom, že jej obyvatelia spia. Vládlo tu väčšie ticho ako inokedy, nikto sa od bolesti neprevaľoval, ani nekričal zo sna a nejakej nočnej mory. Helena nepočula ani sirény z Viedne. Ak dnes v noci nebudú bombardovať, všetko možno bude jednoduchšie. Vkradla sa do sály, postavila sa k posteli a ticho naňho pozerala. Sedel v kuželi svetla lampy na čítanie taký ponorený do knihy, že nevnímal nič iné. Stála v tme. So všetkou múdrosťou nevidených.

Všimol si ju, keď chcel obrátiť list. Usmial sa a knihu hneď odložil.

„Dobrý večer, Helena. Nevedel som, že máte dnes službu.“

Položila mu prst na pery a prišla bližšie.

„Odkiaľ viete, kto má kedy službu?“

Usmial sa.

„O ostatných neviem nič. Viem len to, kedy ju máte vy.“

„Naozaj?“

„Streda, piatok a nedeľa, potom pondelok a štvrtok. Potom zasa streda, piatok a nedeľa. Nebojte sa, je to kompliment. A ničím iným si tu človek nemôže zamestnávať mozog. Viem aj to, kedy chodí Hadler na klystír.“

Ticho sa zasmiala.

„Asi však neviete, že vás vyhlásili za zdravého.“

Prekvapene sa na ňu pozrel.

„Odvelili vás do Maďarska,“ šepkala. „Tretia tanková divízia.“

„Tanková divízia? Ale veď to je Wehrmacht. Tam ma predsa nemôžu preveliť. Veď som Nór.“

„Viem.“

„A čo budem robiť v Maďarsku, ja…“

„Ticho, Uriáš, zobudíte ostatných. Čítala som rozkaz. Bojím sa, že s tým už nič neurobíme.“

„To však musí byť omyl. To…“

Kniha mu skĺzla z postele a tupo buchla na dlážku. Helena sa zohla, aby ju zdvihla. Na obálke pod nápisom The Adventures of Huckleberry Finn bola nakreslená malá postavička chlapca na drevenej plti. Uriáš sa očividne nahneval.

„To nie je moja vojna,“ precedil pomedzi zuby.

„Aj to viem,“ zašepkala a knihu vložila do tašky, čo mal pod stoličkou.

„Čo to robíte?“ šepkal.

„Uriáš, musíte ma počúvať. Nemáme veľa času.“

„Času?“

„Vizita bude prechádzať izbami o polhodinu. Dovtedy sa musíte rozhodnúť.“

Odsunul kryt lampy, aby ju lepšie videl.

„Helena, čo sa deje?“

Preglgla.

„A prečo dnes na sebe nemáte uniformu?“ spýtal sa.

Tohto sa obávala najviac. Nie toho, že musí klamať mame a povedať jej, že ide za sestrou do Salzburgu. Nie toho, že musí prehovoriť syna lesníka, aby ju odviezol do nemocnice a počkal na ceste za bránou. Ani len toho, že sa musí rozlúčiť s vecami, kostolom a pokojným životom vo Viedenskom lese. Bála sa chvíle, keď mu bude musieť povedať všetko: že ho miluje, že sa mu rozhodla obetovať svoj život aj svoju budúcnosť. Lebo sa môže mýliť. Nie v tom, čo on cíti k nej, o tom nepochybovala. Ale v jeho charaktere. Nájde odvahu a rozhodnosť urobiť to, čo navrhuje? Aspoňže pochopil, že vojna proti Červenej armáde nie je jeho vojnou.

„Vlastne by sme mali mať viac času na to, aby sme sa lepšie spoznali,“ začala a položila svoju ruku na jeho. Chytil ju a pevne zovrel.

„Ten luxus však nemáme,“ ruku mu pevne stisla. „O hodinu odchádza vlak do Paríža. Kúpila som dva lístky. Býva tam môj učiteľ.“

„Váš učiteľ?“

„Je to dlhý a zložitý príbeh, príjme nás.“

„Čo tým myslíte, že nás príjme?“

„Môžeme uňho bývať. Býva sám. A pokiaľ viem, nemá priateľov. Máte pas?“

„Čo? No…“

Vyzeral šokovane, akoby rozmýšľal nad tým, či len nezaspal nad knihou o šibalskom chlapcovi a všetko sa mu len sníva.

„Áno, mám pas.“

„Dobre. Cesta potrvá dva dni, máme miestenky, pripravila som pre nás dostatok jedla.“

Zhlboka sa nadýchol:

„Prečo Paríž?“

„Je to veľké mesto, mesto, v ktorom sa dá stratiť. Počúvajte, mám v aute nejaké otcove šaty, tam sa prezlečiete do civilu. Číslo jeho topánok…“

„Nie.“ Zdvihol ruku a tichý, intenzívny prúd jej slov sa v tom okamihu zastavil. Zadržala dych a hľadela na jeho zamyslenú tvár.

„Nie,“ zopakoval šeptom. „To je nezmysel.“

„Ale…“ Odrazu cítila v žalúdku kus ľadu.

„Bude lepšie, ak pôjdem v uniforme,“ zašepkal. „Mladík v civile môže zbytočne budiť podozrenie.“

Bola taká šťastná, že nedokázala povedať nič, len mu pevne stískala ruku. Srdce jej bilo tak šialene, že ho musela tíšiť.

„A ešte jedna vec,“ pomaly spustil nohy z postele.

„Áno?“

„Milujete ma?“

„Áno.“

„Dobre.“

V tej chvíli už mal oblečenú bundu.

26/

ÚSO, Policajná stanica

21. február 2000

Harry sa obzrel. Pred sebou mal prehľadne upratané poličky s fasciklami v chronologickom poradí. Na stenách viseli diplomy a vyznamenania, svedčiace o kariére na neustálom vzostupe. Čiernobiely portrét mladšieho Knuta Meirika v armádnej uniforme s majorskými hviezdičkami, zdraviaceho kráľa Olava, visel rovno nad písacím stolom tak, že si ho okamžite všimol každý, kto do miestnosti vstúpil. Práve na tento obraz Harry hľadel, keď sa dvere za ním odrazu otvorili.

„Harry, je mi ľúto, že si musel čakať. Len seď.“

Meirik. Harry ani len nenaznačil, že by sa chcel postaviť.

„Takže,“ sadol si Meirik za písací stôl. „Aký bol prvý týždeň u nás?“

Meirik sedel s vystretým chrbtom a dva rady svojich veľkých žltých zubov odhalil spôsobom, budiacim podozrenie, že si na úsmeve nedal záležať.

„Nuda,“ odvetil Harry.

„Ale ale,“ čudoval sa Meirik. „Také zlé to hádam nie je.“

„No, kávu máte lepšiu než my o poschodie nižšie.“

„Myslíš tým oddelenie násilných trestných činov?“

„Prepáč,“ zmiernil tón Harry. „Chce to čas, kým si zvyknem, že my teraz znamená ÚSO.“

„No áno, budeme trpezliví. A netýka sa to len toho, však Harry?“

Harry prikývol. Nemá zmysel zápasiť s veternými mlynmi. Určite nie hneď po prvom týždni. Podľa očakávania dostal kanceláriu celkom na konci dlhej chodby, vďaka čomu spolupracovníkov vídal len v nevyhnutných prípadoch. Jeho úlohou bolo čítať správy, čo regionálne pobočky zasielali do ÚSO, a jednoducho posúdiť, či ich treba zaslať vyššie do systému. Meirikove inštrukcie boli jasné, ak to nie je vyslovene vata, treba to zaslať ďalej. Inými slovami plnil Harry úlohu filtra na odpadky. Tento týždeň dostal tri správy. Pokúšal sa ich čítať pomaly, no aj jeho schopnosť naťahovať čas mala svoje hranice. Jedna zo správ prišla z Trondheimu a týkala sa odpočúvacieho systému. Keď odpočúvací expert podal výpoveď a odišiel, nikto v Trondheime netušil, ako systém spustiť. Harry poslal správu ďalej. Druhá správa z Bergenu sa týkala nemeckého obchodníka, ktorého vyhlásili za podozrivého, lebo naozaj splnil dodávku tyčí
na závesy, kvôli ktorej, ako sám tvrdil, do Bergenu prišiel. Harry správu poslal ďalej. Tretia prišla z východného Nórska, z policajného oddelenia v Skiene. Majitelia chalúp v Siljane políciu informovali, že minulý víkend počuli streľbu. Keďže nebola lovecká sezóna, jeden z policajtov vyrazil na miesto a situáciu preskúmal. V lese naozaj našiel nábojnice neznámeho pôvodu. Poslali ich na technickú expertízu, ktorá ich informovala, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o náboje k zbrani značky Märklin, ktorá sa v Nórsku vyskytuje naozaj zriedka.

Harry správu poslal ďalej až potom, keď si urobil vlastnú kópiu. „Áno, chcel som sa s tebou rozprávať o letáku, čo sa nám dostal do rúk. Neonacisti plánujú na sedemnásteho mája zapáliť v Osle mešity. Práve tento rok na oslavy sedemnásteho mája pripadá aj nejaký moslimský pohyblivý sviatok a časť prisťahovalcov nechce svoje deti pustiť do sprievodu, pretože v mešite sa konajú modlitby.“

„Eid.“

„Prosím?“

„Eid. Tak sa volá ten sviatok, čosi ako moslimské Vianoce.“

„Takže sa v tom vyznáš?“

„Nie. Minulý rok ma však susedia pozvali k sebe na večeru. Pakistanci. Pripadalo im smutné, že by som bol na Eid doma sám.“

„Aha. Hm.“ Meirik si nasadil svoje horsttappertovské okuliare: „Mám tu ten leták. Píšu v ňom, že oslavovať sedemnásteho mája čokoľvek iné ako štátny sviatok je výsmech hosťovskej krajiny. A že negri si žijú ako v bavlnke, no vyhýbajú sa všetkým povinnostiam nórskych občanov.“

„Tomu, aby v sprievode poslušne vybľakovali Nech žije Nórsko.“ Harry vytiahol balíček cigariet. Na knižnici si všimol popolník a na jeho spýtavý pohľad Meirik prikývol. Harry si zapálil, vdýchol dym hlboko do pľúc a snažil sa predstaviť si, ako pahltné dýchacie cesty nasávajú nikotín. Život sa tým skracuje, no myšlienka, že nikdy neprestane fajčiť, ho napĺňala zvláštnym pokojom. Kašlať na varovné nápisy na škatuľkách možno nebol ten najextravagantnejší spôsob vzbury, aký si vedel predstaviť, mohol si ho však dovoliť.

„Zistíš, čo sa dá?“ spýtal sa Meirik.

„Skvelé. Varujem ťa však, že pri kožohlavcoch sa fakt neviem ovládať.“

Meirik sa zasmial a opäť odhalil svoje veľké žlté zuby. Harry si konečne uvedomil, koho mu pripomína: dobre cvičeného parkúrového koňa.

„Haha.“

„Je tam ešte jedna vec,“ začal Harry. „Správa o nábojniciach, čo sa našli v Siljane, ten Märklin.“

„Marí sa mi, že som o tom niečo počul, to sedí.“

„Trochu som sa tomu venoval na vlastnú päsť.“

„A?“

Harry si všimol Meirikov odmeraný tón.

„Dal som skontrolovať register zbraní za posledné roky.

V Nórsku nijaký Märklin registrovaný nie je.“

„To ma neprekvapuje. Harry, ten register už určite skontrolovali ľudia z ÚSO potom, len čo si správu podal ďalej. Vieš, že to nie je tvoja práca.“

„Možno nie je. Chcel som však mať istotu, že povolaní túto vec dali do súvisu so správami Interpolu o pašovaní zbraní.“

„Interpol? Prečo by sme mali?“

„Do Nórska nikto tieto zbrane nedováža. To znamená, že ich sem museli prepašovať.“

Harry vytiahol z náprsného vrecka nejaký vytlačený list.

„Toto je zoznam odberateľov, ktorých Interpol našiel počas jednej razie v novembri v Johannesburgu. Všimni si, Märklin. A pozri si destináciu: Oslo.“

„Hm. Odkiaľ ho máš?“

„Stránka Interpolu na internete. V ÚSO k nej má prístup každý. Každý, komu sa chce.“

„Aha?“ Meirik chvíľu hľadel na Harryho, potom začal študovať výpis pozornejšie.

„Všetko je to pekné, pašovanie zbraní však nie je naša šálka kávy, Harry. Keby si len vedel, koľko nelegálnych zbraní zhabú každý rok…“

„Šesťstojedenásť,“ prerušil ho Harry.

„Šesťstojedenásť?“

„V priebehu tohto roka. A to len v Osle. Dve z troch zbraní pochádzajú z kriminálneho prostredia, najmä ľahké ručné zbrane.

V deväťdesiatych rokoch sa počet takmer zdvojnásobil.“

„Fajn. Možno si teda uvedomuješ, že v ÚSO sa nemôžeme špeciálne venovať jednej neregistrovanej zbrani niekde v Buskerude.“

Meirik sa snažil udržať pokoj. Harry vydýchol dym a sledoval, ako stúpa k stropu.

„Siljan leží v Telemarku.“

Meirik zaťal zuby.

„Harry, volal si colníkom?“

„Nie.“

Meirik pozrel na hodinky, neforemný, neelegantný kus ocele, ktorý Meirik zrejme dostal za dlhú a vernú prácu.

„Tak ti navrhujem, aby si tak urobil. Toto je ich vec. Práve v tejto chvíli mám naliehavejšie…“

„Meirik, vieš, čo za zbraň je Märklin?“

Harry pozoroval šéfove poskakujúce obočie a rozmýšľal, či predsa už nie je neskoro. Cítil ťah veterných mlynov.

„Harry, ani to nie je naša vec. Tvojou úlohou bude…“

Kurt Meirik si zrejme začínal uvedomovať, že je Holeho jediným nadriadeným.

„Zbraň Märklin,“ začal Harry, „je nemecká poloautomatická lovecká zbraň s projektilmi s priemerom 16 milimetrov, čo je viac než pri akejkoľvek inej zbrani. Je určená na lov divej zveri, vodných byvolov či slonov. Prvý Märklin vyrobili roku 1970, stihli ich však vyrobiť len čosi cez tristo, kým nemecké úrady roku 1973 nezakázali jeho predaj. Dôvodom bol fakt, že jednoduchou úpravou a s ďalekohľadom sa Märklin rýchlo stával profesionálnym vražedným nástrojom. Už roku 1973 bol Märklin najvyhľadávanejšou zbraňou atentátnikov na svete. Z tých tristo kusov sa minimálne sto dostalo do rúk nájomným vrahom a teroristickým organizáciám ako Baader-Meinhof a Červené brigády.“

„Hm. Povedal si sto?“ Meirik vrátil výpis Harrymu. „To ale znamená, že dvaja z troch ľudí dodnes zbraň využívajú na jej pôvodný účel. Na lov.“

„Meirik, toto nie je zbraň, s ktorou by sa lovili losy či iná nórska zver.“

„Prečo nie?“

Harry rozmýšľal, čo Meirika vedie k tomu, aby toto znášal, aby s ním hneď nevyrazil dvere. A prečo je on sám posadnutý vyvolávaním takýchto situácií. Možno o nič nejde, možno sa z neho len stáva starý mrzutý chlap. Je to jedno: Meirik sa správa ako dobre platená au-pairka, ktorá sa neodváži dieťa udrieť. Harry pozoroval dlhý cigaretový popol, čo sa skláňal ku kobercu.

„Po prvé: v Nórsku nie je lov tradičným koníčkom milionárov. Takýto Märklin s ďalekohľadom stojí okolo stopäťdesiattisíc nemeckých mariek, to je asi toľko čo nový Mercedes. A každý náboj stojí deväťdesiat mariek. Po druhé: los, ktorého by takýto šestnásťmilimetrový projektil trafil, by vyzeral, akoby ho prešlo auto.“

„No, no.“ Meirik sa očividne rozhodol zmeniť taktiku, pohodlne sa oprel, ruky zopäl za holou lebkou, akoby chcel dať Harrymu najavo, že nemá nič proti tomu, aby ho ešte chvíľu zabával. Harry vstal, z vrchnej poličky vzal popolník a opäť si sadol.

„Pochopiteľne, nie je vylúčené, že nábojnice pochádzajú od nejakého fanatického zberateľa zbraní, ktorý len skúšal novú zbraň. Že teraz náš Märklin odpočíva pod sklom v nejakej vile v strednom Nórsku a už nikdy ho nepoužijú. Môžeme si však dovoliť vychádzať z toho?“

Meirik pomaly zavrtel hlavou. „Ty teda chceš, aby sme vychádzali z toho, že v Nórsku sa v súčasnosti nachádza profesionálny zabijak?“

Harry zavrtel hlavou.

„Navrhujem len to, aby som mohol navštíviť Skien a obzrel si miesto na vlastné oči. Okrem toho pochybujem, že tu máme do činenia s profesionálom.“

„A teda čo?“

„Profíci za sebou zametajú. Zabudnuté nábojnice slúžia ako vizitka. Nebudem však oveľa pokojnejší, ani ak je Märklin v rukách amatéra.“

Meirik si niekoľkokrát vzdychol. Potom prikývol.

„Výborne. A informuj ma, ak zistíš čosi o plánoch našich neonacistov.“

Harry zahasil cigaretu. Na hrane popolníka v tvare gondoly bol nápis Venice, Italy.

27/

Linz

9. jún 1944

Päťčlenná rodina vystúpila z vlaku a naraz mali celé kupé pre seba. Keď sa vlak pomaly pohol, Helena si sadla k oknu, no v tme okrem obrysov budov pri trati toho veľa nevidela. On sedel oproti nej a pozoroval ju s ľahkým úsmevom na perách.

„Vy Rakúšania ste naozaj šikovní v zatemňovaní miest. Nevidím ani len jediné svetlo.“

Vzdychla si. „My Rakúšania sme šikovní v plnení všetkého, čo nám prikážu.“

Pozrel sa na hodinky. O chvíľu budú dve.

„Ďalšie mesto je Salzburg,“ začala. „To sme už celkom pri hraniciach s Nemeckom. A potom…“

„Mníchov, Zürich, Bazilej, Francúzsko a Paríž. Už si to povedala tri razy.“

Predklonil sa a stisol jej ruku.

„Uvidíš, že to bude fajn. Sadni si sem.“

Presadla si, nepúšťajúc pri tom jeho ruku, a položila mu hlavu na rameno. V uniforme vyzeral celkom inak.

„Takže ten Brockhard poslal novú správu o tom, že som chorý s platnosťou jeden týždeň?“

„Áno, včera poobede ju mal zaniesť na poštu.“

„Prečo tak krátko?“

„Takto mal nad situáciou – a nado mnou – väčšiu moc. Každý týždeň by som mu musela poskytovať dôvod na to, aby tvoj pobyt v nemocnici predĺžil. Chápeš?“

„Áno, chápem.“ Pery sa mu roztriasli.

„Už o Brockhardovi nehovorme,“ zamračila sa. „Radšej mi povedz nejaký príbeh.“

Pohladkala ho po líci a on si sťažka vzdychol. „Aký príbeh chceš počuť?“

„Akýkoľvek.“

Príbehy. Príbehmi vzbudil jej záujem v Nemocnici Rudolfa II. Boli úplne odlišné od príbehov ostatných vojakov. Uriášove príbehy hovorili o odvahe, priateľstve a nádeji. Ako vtedy, keď sa vrátil z hliadky a našiel na kamarátovej hrudi sedieť tchora, pripraveného vrhnúť sa mu na krk. Boli od seba na desať metrov a v bunkri s hlinenými stenami tma ako v rohu. Nemal však na výber, namieril a vyprázdnil doň zásobník. Tchora si dali na druhý deň na večeru.

Tých príbehov bolo viac, Helena si nepamätala všetky, vedela však, že ho začala počúvať. Jeho zábavné príbehy boli plné života, hoci vlastne nevedela, či im má veriť. Verila im, pretože slúžili ako vakcína proti iným príbehom o osudoch bez osudu a nezmyselnej smrti.

Zatemnený vlak pomaly hrkotal nocou na opravených koľajniciach a Uriáš rozprával o tom, ako v krajine nikoho zastrelil ruského ostreľovača, vyšiel za ním a ateistickému boľševikovi pripravil kresťanský pohreb so spievaním žalmov a všetkým okolo.

„Počul som, ako mi z ruskej strany aplaudujú,“ rozprával Uriáš. „Tak pekne som v ten večer spieval.“

„Skutočne?“ usmiala sa.

„Krajší spev nepočuli ešte ani v Staatsoper.“

„Klamár.“

Uriáš si ju pritiahol bližšie a potichu jej do ucha zanôtil:

Pridaj sa v kruh okolo ohňa a hlaď na jeho žltý plameň,

čo žiada vernosť, víťazstvá a ženie nás vpred a stále ďalej.

V plamennej žiare ohňa vidíš Nórsko slávnych čias.

Vidíš ľudí kráčať k delu, cítiš, že ty si jeden z nás.

Vidíš boj našich otcov, obete nórskych mužov a žien,

vidíš tisíce ľudí, čo žili len pre svoju vlasť, jej lepší deň.

Vidíš mužov pri práci, pri práci pre svoj drsný kraj,

pre ich mozole a drinu ty teraz svoju domovinu bráň.

Vidíš Nórov, ktorých osud dnes ospevujú ságy,

stáročia po ich smrti na slávu volá sever i juh.

Najväčší z nich je však Quisling – náš milovaný vodca.

Nech plameň ohňa navždy šíri dielo jeho rúk!

Potom stíchol a hľadel do tmavého okna. Helena cítila, že myšlienkami je niekde ďaleko preč. Nechala ho tam. Objala ho.

Klop – klop – klop…

Znelo to, akoby pod nimi niekto bežal, akoby sa ich niekto usiloval dobehnúť.

Bála sa. Nebála sa neznáma, do ktorého vchádzali, strach mala pred neznámym mužom, ktorý ju objímal. Keď bol naraz tak blízko, akoby všetko, čo videla a na čo si uňho za ten čas zvykla, zmizlo.

Snažila sa počúvať údery jeho srdca, no klepot koľajníc bol prihlučný. Mohla len predpokladať, že niekde tam srdce je. Usmiala sa sama pre seba a zacítila, ako ju zaplavuje radosť. Aké krásne šialenstvo! Nič, vôbec nič o ňom nevie, tak málo o sebe hovoril, len tieto príbehy.

Jeho uniforma voňala zemou, na okamih jej napadlo, že takto musí voňať uniforma vojaka, ktorý už nejaký čas ležal mŕtvy na bitevnom poli. Alebo ktorého už pochovali. Odkiaľ sa berú takéto myšlienky? Tak dlho žila v napätí, že si až teraz uvedomila, aká je unavená.

„Spi,“ zašepkal, akoby jej myšlienky počul.

„Áno,“ prikývla. Vo chvíli, keď svet okolo nej zmizol, niekde v diaľke akoby začula letecký poplach.

„Čo?“

Počula svoj vlastný hlas, cítila, ako ňou Uriáš trasie. Vyskočila. Vo chvíli, keď zazrela vo dverách chlapíka v uniforme, napadlo jej, že je všetko stratené, že ich dostali.

„Lístky, prosím.“

„Ach,“ vykĺzlo jej. Snažila sa upokojiť, no kým sa horúčkovito prehŕňala v taške, všimla si sprievodcov skúmavý pohľad. Potom konečne našla žlté lístky, kúpené na stanici vo Viedni, a podala mu ich. Pozorne ich skúmal, hojdajúc sa pri tom v rytme vlaku. Trvalo mu to o čosi dlhšie, než bolo Helene milé.

„Smerujete do Paríža?“ spýtal sa. „Obidvaja?“

„Áno,“ prikývol Uriáš.

Sprievodca bol starší muž. Pozrel na nich.

„Počuť, že nie ste Rakúšan.“

„Nie, som Nór.“

„Ach, Nórsko. Niekto mi hovoril, že máte krásnu krajinu.“

„Ďakujem veľmi pekne. Zrejme sa nemýlite.“

„Takže vy ste sa dobrovoľne prihlásili do vojny za Hitlera?“

„Áno, bol som na východnom fronte. V severnej časti.“

„Aha? Kde na severe?“

„Pri Leningrade.“

„Hm. A teraz idete do Paríža aj s vašou…“

„Priateľkou.“

„Presne tak, s priateľkou. Máte priepustku?“

„Áno.“

Sprievodca označil lístky.

„Ste z Viedne?“ spýtal sa Heleny a podal jej lístky. Prikývla.

„Vidím, že ste katolíčka,“ ukázal na krížik na jej blúzke. „Aj moja žena je.“

Zaklonil sa a vyzrel do chodby. Potom sa obrátil na Nóra.

„Ukázala vám vaša priateľka aj Stephansdom?“

„Nie. Ležal som v nemocnici. Veľa som z mesta nevidel.“

„Rozumiem. Asi v katolíckej nemocnici, však?“

„Áno. Rudo…“

Helena ho prerušila. „V katolíckej nemocnici.“

„Hm.“

Prečo už nejde? spýtala sa v duchu Helena.

Sprievodca si odkašľal.

„Áno?“ spýtal sa napokon Uriáš.

„Nie je to moja starosť, no dúfam, že máte so sebou papiere aj priepustku.“

„Papiere?“ vyhŕkla Helena. Už dva razy bola vo Francúzsku s otcom a ani jej nenapadlo, že by mohli potrebovať iné doklady okrem pasu.

„Áno. Vy nemáte problém, Fräulein, no pre vášho priateľa v uniforme je nevyhnutné preukázať sa dokladmi o tom, kde je umiestnený a kam smeruje.“

„Na to, pochopiteľne, máme doklady,“ hlesla. „Snáď si nemyslíte, že by sme cestovali bez nich?“

„Nie, nie,“ ubezpečil ju sprievodca. „Chcel som vám to len pripomenúť. Len pred niekoľkými dňami…“

Pozrel sa na Nóra.

„… vzali chlapa, ktorý očividne nebol prevelený na miesto, kam smeroval, a tak ho, pochopiteľne, považovali za zbeha. Vyviedli ho na perón a zastrelili.“

„Žartujete?“

„Bohužiaľ, nie. Nechcel som vás vystrašiť, no vojna je vojna. Vy však máte všetko v poriadku, a tak nemusíte mať starosti, keď hneď za Salzburgom dorazíme na nemeckú hranicu.“

Vlakom myklo a sprievodca sa musel chytiť rámu dverí. Traja ľudia na seba hľadeli v hrobovom tichu.

„Takže tam je prvá kontrola?“ spýtal sa napokon Uriáš. „Za Salzburgom.“

Sprievodca prikývol.

„Ďakujem,“ dodal Uriáš.

Sprievodca si odkašľal:

„Mal som syna vo vašom veku. Padol na východnom fronte, pri Dnepri.“

„To mi je ľúto.“

„No, Fräulein, je mi ľúto, že som vás zobudil. Mein Herr.“

Ukazovákom sa dotkol čiapky a zmizol.

Helena skontrolovala, či sú dvere zamknuté. Potom si skryla tvár do dlaní.

„Ako som mohla byť taká naivná?“ vzlykla.

„No, no,“ objal ju okolo ramena. „Na doklady som mal myslieť ja. Veď som predsa vedel, že si nemôžem len tak cestovať po Európe.“

„Keď im však povieš o nemocnici a o tom, že si si chcel ísť pozrieť Paríž? Veď je to súčasť Tretej ríše, veď je…“

„Tak zavolajú do nemocnice a Brockhard im povie, že som ušiel.“

Schúlila sa mu v náručí. Hladkal ju po jej jemných hnedých vlasoch.

„Okrem toho mi malo byť jasné, že toto je príliš fantastické na to, aby to bola pravda,“ pokračoval. „Len si predstav – ja a sestrička Helena v Paríži?“

V jeho hlase začula úsmev.

„Nie, určite sa o chvíľu zobudím v nemocničnej posteli a poviem si, to bol ale sen! A budem sa tešiť, že sa o chvíľu zjavíš s raňajkami. Okrem toho máš zajtra nočnú, nezabudla si? Porozprávam ti o Danielovi, ktorý Švédom šlohol dvadsať dávok jedla.“

Obrátila k nemu zaslzenú tvár.

„Uriáš, pobozkaj ma.“

28/

Siljan,Telemark

22. február 2000

Harry opäť pozrel na hodinky a pridal plyn. Dohodol sa na štvrtú, už polhodinu mešká. Ak príde v čase, keď sa už bude stmievať, celú cestu sem meral celkom zbytočne. Zvyšky klincov v pneumatikách škriabali ľad. Hoci na zľadovatenej kľukatej lesnej ceste šoféroval len štyridsať kilometrov, mal pocit, že z hlavnej cesty odbočil už pred niekoľkými hodinami. Lacné slnečné okuliare, čo si kúpil na benzínovej pumpe Shell, mu veľmi nepomáhali, oči mu rezalo ostré slnko, odrážajúce sa od snehu.

Napokon sa pri ceste zjavilo policajné auto s miestnou ešpézetkou. Opatrne pribrzdil, zastavil priamo za ním a zo záhradky na streche si zložil lyže. Vyrobili ich v strednom Nórsku vo firme, ktorá skrachovala už pred pätnástimi rokmi. Približne odvtedy je na nich aj nanesený vosk, čo sa medzičasom zmenil na sivú mazľavú hmotu. Našiel stopu, ktorá presne podľa opisu viedla z cesty k chate. Lyže sa lepili k stope. Akokoľvek sa snažil, nedokázal sa poriadne odraziť. Keď prišiel k chate, slnko sa už dotýkalo ihličnatých korún stromov. Na schodoch drevenice sedeli v hrubých bundách dvaja chlapi a chlapec, ktorého vek Harry, nestretávajúci sa s tínedžermi, odhadol na dvanásť až šestnásť rokov.

„Ove Bertelsen?“ spýtal sa Harry a oprel sa o palice. Ledva lapal po dychu.

„Tak je,“ prikývol jeden z chlapov a podal mu ruku. „A toto je policajt Folldal.“

Druhý chlap prikývol.

Harry pochopil, že chlapec musí byť ten, čo nábojnice našiel.

„Skvelý pocit dostať sa na chvíľu von zo smogu Osla, však?“ spýtal sa Bertelsen.

Harry vylovil škatuľku cigariet.

„Mne je vždy lepšie, keď nemusím dýchať vzduch Skienu.“

Folldal si sňal policajnú čiapku a vystrel chrbát.

Bertelsen sa usmial: „V rozpore s tým, čo si myslí väčšina ľudí, je vzduch v Skiene čistejší než v iných nórskych mestách.“

Harry si zápalku zakryl dlaňou a zapálil cigaretu.

„Áno? Tak to si budem nabudúce pamätať. Našli ste niečo?“

„Je to hneď tu vedľa.“

Všetci traja si nasadili lyže a s Folldalom na čele vykročili po chodníčku, čo viedol na čistinku do lesa. Folldal palicou ukázal na čierny kameň, vytŕčajúci dvadsať centimetrov nad tenký ľad.

„Chlapec našiel nábojnice tu pri tomto kameni. Odhadoval by som to na tréning nejakého lovca. Vidíte tie stopy v snehu? Už týždeň nesnežilo, pokojne teda môžu byť aj jeho. Vyzerá to tak, že mal tie široké telemarky.“

Harry si čupol. Prstom prešiel popri kameni na miesto, kde sa ho široká stopa dotýkala.

„Hm. Alebo staré drevené.“

„Áno?“

Harry zdvihol drobnú svetlú triesku.

„Okkesom,“ Folldal pozrel na Bertelsena.

Harry sa obrátil na chlapca, oblečeného v otepľovačkách s veľkými vreckami a s vlnenou čiapkou, stiahnutou do čela.

„Na ktorej strane si našiel nábojnice?“

Chlapec ukázal prstom. Harry si vyzul lyže, obišiel kameň a ľahol si na chrbát do snehu. Obloha bola svetlomodrá, aká zvykne byť počas jasných zimných dní tesne predtým, ako slnko definitívne zapadne. Potom sa obrátil na bok a hľadel ponad kameň, vyzeral na otvorenú čistinku v lese, ktorou vošli. V otvore sa týčili štyri kmene.

„Našli ste tam guľky alebo stopy po výstreloch?“

Folldal sa poškrabal po zátylku. „Pýtate sa, či sme preskúmali každý jeden kmeň v okruhu päťsto metrov?“

Bertelsen si diskrétne položil rukavicu na ústa. Harry si odklepol popol z cigarety a študoval iskru, ktorá dopadala na zem.

„Nie, pýtam sa len to, či ste preskúmali tie kmene.“

„Prečo by sme mali skúmať práve tie?“ spýtal sa Folldal.

„Pretože Märklin vyrába najťažšie lovecké zbrane na svete. Pätnásťkilová zbraň človeka neláka, aby strieľal postojačky, a tak je logické predpokladať, že použil tento kameň ako opierku. Zbraň Märklin vyhadzuje prázdne nábojnice doprava. Tým, že nábojnice ležia tu, určite strieľal smerom, z ktorého sme prišli my. A neprekvapilo by ma, ak by predmet, na ktorý cielil, položil na jeden z tých kmeňov. Chápete ma?“

Bertelsen a Folldal na seba pozreli.

„No môžeme sa ísť na to pozrieť,“ povedal napokon Bertelsen.

„Ak tú dieru nevyhrýzol nejaký obrovský chrobák,“ vzdychol si o tri minúty neskôr Bertelsen, „tak je to ohromne veľká diera po guľke.“ Kľakol si do snehu a prst vopchal do jednej z dier. „Do riti, guľka prenikla príliš hlboko, neviem ju nahmatať.“

„Skúste sa pozrieť dnu.“

„Prečo?“

„Pozrite sa, či vyletela von.“

„Či prerazila tento hrubý peň?“

„Len sa pozrite, či uvidíte svetlo na druhej strane.“

Harry počul, ako Folldal za ním zaprskal. Bertelsen priložil oko k diere.

„Pre pána…“

„Vidíš niečo?“ spýtal sa Folldal.

„Nech sa prepadnem… vidím celú rieku.“

Harry sa obrátil k Folldalovi, ktorý si práve odpľul do snehu. Bertelsen vstal. „Čo vám pomôže nepriestrelná vesta, keď na vás strieľa takéto hovädo?“

„Nič,“ mykol plecom Harry. „Pomohol by vám len pancier.“ Zahasil cigaretu o hrubý peň a opravil sa: „Hrubý pancier.“ Chvíľu zostal stáť, len šúchal lyžami po snehu.

„Mali by sme vyspovedať obyvateľov okolitých chalúp,“ navrhol Bertelsen. „Možno niekto z nich niečo videl. Alebo sa nám niekto zdôverí s tým, že túto pekelnú zbraň sám vlastní.“

„Potom, čo sme tu minulý rok mali zbraňovú amnestiu…“ začal Folldal, no keď sa naňho Bertelsen pozrel, zarazil sa.

„Môžeme vám ešte nejako pomôcť?“ spýtal sa Bertelsen Harryho. „No,“ Harry už zamyslene poškuľoval na cestu, „mali by ste niečo proti tomu, že by ste mi roztlačili auto?“

29/

Nemocnica Rudolfa II., Viedeň

23. jún 1944

Helena Langová prežívala déjà vu. Okná boli dokorán a teplé slnečné ráno napĺňalo chodby vôňou čerstvo pokosenej trávy. Posledné dva týždne bombardovali každú noc, necítila však vôňu dymu. V ruke držala list. Zvláštny list. Keď Helena zanôtila svoje guten Morgen, musela sa usmiať aj inak vždy zamračená vrchná sestra.

Bez zaklopania vletela do kancelárie, doktor Brockhard prekvapene zdvihol zrak od papierov.

„Áno?“

Sňal si okuliare a premeral si ju chladným pohľadom. Na okamih zazrela jeho vlhký jazyk, ktorým sa dotkol rámu okuliarov. Sadla si.

„Christopher,“ začala. Krstným menom ho naposledy oslovila, keď boli deti.

„Niečo vám musím povedať.“

„Fajn,“ prikývol. „Práve na tom som čakal.“

Vedela, na čo čaká: vysvetlenie, prečo ešte nesplnila jeho želania a nenavštívila ho v jeho byte v hlavnej budove nemocnice napriek tomu, že Uriášov pobyt v nemocnici už dvakrát predĺžil. Helena mu tvrdila, že sa neodváži chodiť von, keď padajú bomby. Ponúkol sa, že ju môže navštíviť v maminej letnej vilke, čo rozhodne odmietla.

„Poviem vám všetko.“

„Všetko?“ usmial sa.

Nie, pomyslela si. Takmer všetko.

„V to ráno, keď Uriáš…“

„Helena, on sa nevolá Uriáš.“

„V to ráno, keď zmizol a vy ste vyhlásili poplach, ešte si spomínate?“

„Samozrejme.“

Brockhard položil okuliare vedľa listu papiera na stole tak, že ich rám presne kopíroval hárok.

„Rozmýšľal som nad tým, že zmiznutie oznámim na vojenskej polícii. Potom sa však opäť zjavil s tým príbehom, že celú noc chodil po lese.“

„Nechodil. Vrátil sa nočným vlakom zo Salzburgu.“

„Naozaj?“ Brockhard sa zaklonil a nasadil výraz tváre, čo svedčil o človeku, ktorý nerád dáva najavo prekvapenie.

„Vlakom pred polnocou opustil Viedeň, vystúpil v Salzburgu, kde hodinu a pol čakal na nočný vlak opačným smerom. O deviatej bol na hlavnej stanici.“

„Hm.“ Brockhard sa sústredil na pero, čo držal medzi prstami. „A čo uviedol ako dôvod takéhoto idiotského výletu?“

„No,“ začala Helen a neuvedomovala si svoj úsmev. „Pamätáte si, že som v to ráno meškala aj ja?“

„No…“

„Aj ja som sa vrátila zo Salzburgu.“

„Skutočne?“

„Áno.“

„Helena, myslím, že mi dlhujete vysvetlenie.“

Uprene sa zahľadela na Brockhardov palec a všetko mu povedala. Pod hrotom pera sa zjavila kvapka krvi.

„Chápem,“ prikývol Brockhard, keď skončila. „Chystali ste sa do Paríža. A čo ste si mysleli, koľko sa tam dokážete skrývať?“

„Vôbec sme sa nad tým nezamýšľali. Uriáš však chcel, aby sme pokračovali do Ameriky. Do New Yorku.“

Brockhard sa sucho zasmial. „Helena, veď vy ste také rozumné dievča! Chápem, že ten zradca vás mohol oslepiť svojimi sladkými klamstvami o Amerike. Ale viete, čo vám poviem?“

„Nie.“

„Odpúšťam vám.“

A keď videl jej prekvapený výraz, pokračoval: „Áno, odpúšťam vám. Možno by ste si zaslúžili trest. Viem však, aké zbrklé sú dievčenské srdcia…“

„Neprišla som kvôli…“

„Ako sa má pani matka? Musí to mať veľmi ťažké, keď ste teraz zostali samy. Otec dostal tri roky však?“

„Štyri. Christopher, mohli by ste ma počúvať?“

„Helena, prosím, aby ste nepovedali ani neurobili nič, čo budete neskôr ľutovať. Nič z toho, čo ste povedali doteraz, na veci nič nemení. Naša dohoda naďalej platí.“

„Nie!“ Helena vstala tak prudko, že stolička za ňou sa prevrátila, a list, čo doteraz žmolila v prstoch, hodila na stôl.

„Presvedčte sa teda sám! Nemáte nado mnou ani nad Uriášom už nijakú moc!“

Brockhard chytil do rúk list. Otvorená hnedá obálka mu nič nehovorila. Vytiahol list, nasadil si okuliare a začal čítať:

Waffen-SS

Berlín, 21. jún

Prijali sme žiadosť vrchného veliteľa nórskej polície Jonasa Lieho o Vaše okamžité prevelenie na políciu v Osle so zámerom Vášho zamestnania v jej službách. Keďže ste nórsky štátny občan, nevidíme dôvod tomuto želaniu nevyhovieť. Toto nariadenie s okamžitou platnosťou anuluje predchádzajúce nariadenie o prevelení k Wehrmachtu. Bližšie detaily o mieste a čase, keď ste povinný dostaviť sa na nórske policajné veliteľstvo, Vám budú zaslané čoskoro.

Heinrich Himmler,

Vrchný veliteľ Schutzstaffel (SS)

Brockhard si podpis musel prečítať dva razy. Heinrich Himmler osobne! Potom zdvihol list proti svetlu.

Helena: „Ak chcete, môžete si to skontrolovať, ale verte mi – je pravý.“

Cez otvorené okno počula spev vtákov. Brockhard si dvakrát odkašlal:

„Takže ste napísali do Nórska list veliteľovi polície?“

„Nie ja, Uriáš. Ja som len našla správnu adresu a zaniesla ho na poštu.“

„Vy ste ho poslali?“

„Áno. Alebo vlastne nie. Poslal ho telegraf.“

„Celú žiadosť?“

„Áno.“

„Aha. To muselo stáť… majetok.“

„Áno. Mali sme však naponáhlo.“

„Heinrich Himmler…“ povedal pre seba.

„Christopher, je mi ľúto.“

Opäť zaznel suchý smiech:

„Naozaj? Helena, nemáte teraz presne to, čo ste chceli?“

Prepočula otázku a prinútila sa k priateľskému úsmevu.

„Christopher, chcem vás o niečo poprosiť.“

„Hovorte.“

„Uriáš chce, aby som do Nórska odišla s ním. Na povolenie vycestovať potrebujem odporúčanie nemocnice.“

„A teraz sa bojíte, že vám budem hádzať pod nohy polená?“

„Váš otec je vo vedení nemocnice.“

„Áno, mohol by som vám robiť problémy.“ Pošúchal si bradu. Jeho meravý pohľad uviazol niekde nad jej obočím.

„Aj tak nás nezastavíte. S Uriášom sa milujeme. Chápete to?“

„Prečo by som mal urobiť službu vojakovej pipke?“

Helena zabudla zavrieť ústa. Hoci ním pohŕdala, hoci hovoril v afekte, aj tak ju jeho slová zasiahli do živého. Kým však stihla odpovedať, Brockhard skrivil tvár, akoby tieto slová ublížili jemu.

„Helena, odpusťte mi. Ja… do riti!“ Rýchlo sa jej obrátil chrbtom.

Helena by najradšej vstala a vyšla von, nenašla však slová, čo by ju oslobodili. Pokračoval napätým hlasom:

„Helena, nechcel som vám ublížiť.“

„Christopher…“

„Nechápete. Nehovorím to z pýchy, no mám kvality, ktoré by ste sa časom naučili ceniť. Možno som zašiel priďaleko, nezabudnite však, že som vždy myslel na vaše dobro.“

Hľadela mu na chrbát. Lekársky plášť bol na úzky, zhrbený chrbát o číslo väčší. Spomenula si na časy, keď Christophera poznala ako dieťa. Mal pekné, čierne kučery a nosil skutočný oblek, hoci mal len dvanásť rokov. Jedno leto doňho dokonca bola zaľúbená, či nie?

Sťažka zavzdychal. Vykročila k nemu, no potom sa rozhodla inak. Prečo by mala súcitiť s takým chlapom? Možno preto, lebo jej vlastné srdce zaplavuje šťastie, o ktoré sa nijako nepričinila. A Christopher Brockhard, ktorý každý jeden deň o svoje šťastie bojuje, navždy zostane sám.

„Christopher, už musím ísť.“

„Áno. Samozrejme. Helena, robte to, čo uznáte za vhodné.“

Vykročila k dverám.

„A ja urobím to isté,“ dodal.

30/

Policajná stanica

24. február 2000

Wright zanadával. Už vyskúšal všetko, no obraz z premietačky naďalej zostával neostrý.

Niekto zakašľal:

„Pán Wright, myslím, že problém nie je v premietačke. Tá fotografia je neostrá sama osebe.“

„No, nech je, ako chce, toto je Andreas Hochner.“ Wright si zatienil oči, aby videl prítomných. Miestnosť nemala okná, a keď vypli svetlo, bola v nej tma ako v rohu. Wrightovi niekto povedal, že ju zabezpečili aj proti odpočúvaniu, nech to znamenalo čokoľvek.

Okrem neho – Andreasa Wrighta, poručíka v informačnej službe Ministerstva obrany – boli prítomní len traja ľudia: major Bård Ovesen z rovnakého oddelenia, Harry Hole, nový človek z ÚSO a sám šéf ÚSO Kurt Meirik. Meno obchodníka so zbraňami z Johannesburgu mu faxom zaslal Hole. A odvtedy každý deň naliehavo žiadal informácie. Časť ÚSO si očividne myslí, že sú tu len pre nich. Asi nečítali inštrukcie, podľa ktorých ide o dve rovnocenné, spolupracujúce organizácie. Wright ich čítal. Napokon musel tomu chlapovi vysvetliť, že veci, ktoré nemajú prioritu, musia počkať. O polhodinu mu telefonicky Meirik oznámil, že táto záležitosť prioritu má. Prečo to nemohli povedať hneď?

Na neostrej čiernobielej fotografii na plátne vychádzal z reštaurácie nejaký chlap. Zrejme ho fotili z okna auta. Muž mal širokú, hrubú tvár s tmavými očami a veľký, neforemný nos nad hustými čiernymi fúzmi.

„Andreas Hochner, narodený roku 1954 v Zimbabwe nemeckým rodičom,“ čítal Wright z poznámok, ktoré si priniesol so sebou. „Bývalý žoldnier v Kongu a v Južnej Afrike, venuje sa pašovaniu zbraní zrejme už od polovice osemdesiatych rokov. Ako devätnásťročný patril k siedmim obvineným z vraždy čierneho chlapca v Kinshase, no oslobodili ho pre nedostatok dôkazov. Dvakrát ženatý a rozvedený. Jeho zamestnávateľ v Johannesburgu je podozrivý z podpory pašovania protileteckých zbraní do Sýrie a nákupu chemických zbraní z Iraku. Počas vojny v Bosne údajne predával zbrane Karadžičovi a cvičil ostreľovačov počas obliehania Sarajeva. Toto posledné je zatiaľ nepotvrdené.“

„Buď taký dobrý a detaily vynechaj,“ pozrel Meirik na hodinky. Večne meškali, no na zadnej strane ich zdobilo logo vrchného veliteľstva obrany.

„Tak potom,“ zalistoval Wright v papieroch. „Tu. Andreas Hochner patrí k štyrom osobám, zatknutým počas razie u obchodníka so zbraňami v Johannesburgu. Pri tejto príležitosti sa našiel zakódovaný zoznam objednávateľov, v ktorom bola jedna zbraň značky Märklin označená poznámkou Oslo. A dátumom 21. december To je všetko.“ Ticho. Hučal len ventilátor premietačky. Niekto si v tme odkašlal, zrejme Bård Ovesen. Wright si zaclonil oči.

„Ako vieme, že kľúčovou postavou je práve Hochner?“ spýtal sa Ovesen.

Tmu preťal hlas Harryho Holeho:

„Rozprával som sa s policajným inšpektorom Esaiasom Burnem v johannesburskom Hillbrowe. Informoval ma, že po spomínaných zatknutiach vykonali prehliadku bytov zapletených osôb a v Hochnerovom byte našli zaujímavý pas. Jeho fotografia, ale iné meno.“

„Priekupník so zbraňami s falošným pasom… Na tom nie je nič spektakulárne.“

„Ešte zaujímavejšia je však jedna z pečiatok v pase. Oslo, Norway. Desiaty december.“

„Takže bol v Osle,“ prikývol Meirik. „Na zozname kupcov je Nór a my sme našli prázdne nábojnice tejto zbrane. Môžeme vychádzať z toho, že Andreas Hochner bol v Nórsku a obchod sa uskutočnil. Kto je však ten Nór?“

„Zoznam objednávateľov, žiaľ, nie je klasický súpis mien a adries,“ ozval sa Harryho hlas. „Klient z Osla je označený ako Uriáš, určite ide o kód. A podľa Burneho z Johannesburgu Hochnerovi nie je do reči.“

„Myslel som si, že polícia v Johannesburgu má efektívnejšie vypočúvacie metódy,“ poznamenal Ovesen.

„Možno má. Hochner však zrejme riskuje viac, keď prehovorí, ako keď bude držať hubu. Zoznam klientov je dlhý…“

„Počul som, že v Južnej Afrike používajú aj prúd,“ pokračoval Wright. „Na priehlavky, na prsné bradavky a… no. Strašne to bolí. Mimochodom, mohol by niekto zasvietiť svetlo?“

„V prípade, v ktorom figuruje aj nákup chemických zbraní od Saddáma, je táto obchodná cesta do Osla pomerne bezvýznamná. Okrem toho si dovolím povedať, že Juhoafričania si prúd šetria na dôležitejšie okamihy. A Hochner ani nemusí vedieť, kto je Uriáš. Kým nevieme, kto je Uriáš, musíme sa pýtať ďalej: Aké sú jeho plány? Atentát? Teror?“ znova sa ozval Harry.

„Prepadnutie?“ doplnil ho Meirik.

„S Märklinom?“ Ovesen zvraštil obočie. „To je ako s bubnom na zajace.“

„Možno narkoatentát,“ navrhol Wright.

„Hm,“ zamyslel sa Harry. „Na to, aby zastrelili najstráženejšieho muža Švédska, im stačila pištoľ. A vraha Palmeho nikdy nechytili. Tak na čo by si niekto kupoval zbraň za pol milióna?“

„Harry, čo si myslíš ty?“

„Možno cieľom nie je Nór, ale niekto zvonka. Nejaký konštantný cieľ teroristov, ktorý je v domovskej krajine príliš chránený na to, aby sa atentát mohol uskutočniť tam. Osoba, o ktorej predpokladajú, že ju ľahšie zabijú v malej, mierumilovnej krajine s tomu zodpovedajúcimi bezpečnostnými opatreniami.“

„Kto by to bol?“ spýtal sa Ovesen. „V Nórsku momentálne nie je nikto zo zahraničia, pri kom by bolo zvýšené riziko atentátu.“

„A nikto sa sem ani nechystá,“ doplnil ho Meirik.

„Možno plánujú dlhodobejšie.“

„Zbraň sem prišla pred mesiacom,“ vrtel hlavou Ovesen. „Nesedí mi fakt, že by teroristi zo zahraničia prišli do Nórska viac než mesiac pred uskutočnením atentátu.“

„Možno nie sú zo zahraničia, možno sú Nóri.“

„V Nórsku nemáme nikoho, kto by bol schopný vykonať úlohu, o ktorej hovoríš.“ Wright rukou hmatal po vypínači.

„Presne tak,“ prikývol Harry. „V tom to celé je.“

„Prosím?“

„Predstavte si situáciu, keď terorista v zahraničí plánuje atentát na človeka vo vlastnej krajine a vie, že tento človek sa chystá do Nórska. Tajná služba v jeho domovskej krajine ho nespúšťa z očí, a tak namiesto toho, aby riskoval prechod hraníc, skontaktuje osoby v Nórsku, ktoré by mohli mať rovnaký motív. Fakt, že tieto osoby sú len amatéri, je v podstate výhodou. Terorista si môže byť istý, že nebudú pod dohľadom miestnych orgánov.“

Meirik: „Tie prázdne nábojnice by mohli svedčiť o tom, že sú naozaj amatéri.“

„Terorista a amatér sa dohodnú, že nákup zbrane zaplatí terorista, a následne sa celé spojenie preruší. Nikto ich spätne nevystopuje. Tým spustia proces bez akéhokoľvek rizika pre seba, s výnimkou finančného.“

„Čo ak ten amatér nebude schopný úlohu splniť?“ spýtal sa Ovesen. „Alebo zbraň predá a utečie aj s peniazmi?“

„Pochopiteľne, určité riziko tam je, musíme však vychádzať z toho, že zadávateľ úlohy predpokladá u tohto amatéra vysokú mieru motivácie. Možno má vlastné motívy, prečo je ochotný riskovať život.“

„Zaujímavá hypotéza,“ zhrnul Ovesen. „Ako si ju chceš overiť?“

„To sa nedá. Hovorím o človeku, o ktorom nevieme nič. Nevieme, ako rozmýšľa, nemáme istotu, že koná racionálne.“

„Fajn,“ prikývol Meirik. „Máme ešte iné teórie o tom, prečo sa táto zbraň dostala do Nórska?“

„Celý rad,“ odvetil Harry. „Toto je však najhoršia.“

Meirik si vzdychol. „Našou prácou je naháňať duchov, a tak sa musíme pokúsiť o rozhovor s tým Hochnerom. Môžem obvolať niekoľkých ľudí a… ach.“

Wright našiel vypínač a miestnosť sa naplnila bielym, ostrým svetlom.

31/

Letná rezidencia rodiny Langovcov, Viedeň

25.jún 1944

Helena sa pozorovala v zrkadle v spálni. Najradšej by otvorila okno dokorán, aby počula kroky na štrkovom chodníčku, matka však zatemňovanie brala veľmi vážne. Pozrela sa na otcovu fotografiu na nočnom stolíku. Zarazilo ju, ako mlado a nevinne na nej vyzerá.

Vlasy si zopla jednoduchou sponou, ako zvykla. Mala by to zmeniť. Beatrice prešila matkinu červenú mušelínovú sukňu, aby sedela na Heleninu štíhlu postavu. Matka sa s otcom zoznámila práve v tejto sukni. Táto predstava bola zvláštna, vzdialená a určitým spôsobom bolela. Možno aj preto, že vždy, keď o nej matka rozprávala, akoby hovorila o dvoch iných ľuďoch – dvoch pekných mladých ľuďoch, ktorí verili, že niekam smerujú.

Helena si uvoľnila sponu a mykla hlavou, aby jej vlasy zakryli tvár Niekto zazvonil pri dverách. Z chodby počula kroky Beatrice. Helena sa hodila na posteľ. Cítila šteklenie v žalúdku. Nemôže za to – akoby mala opäť štrnásť a prežívala svoju letnú lásku! Zdola k nej prenikali hlasy, matkin ostrý, nosový tón, štrngot vešiakov, keď Beatrice odkladala plášť do skrine. Plášť! uvedomila si Helena. Prišiel v plášti, hoci bol teplý letný večer, aké kedysi nezvykli byť ani v auguste.

Čakala trpezlivo, potom začula matkin hlas:

„Helena!“

Zdvihla sa z postele, ešte raz si upravila sponu, pozrela sa na ruky a zopakovala si: nemám veľké ruky, nemám veľké ruky. Potom hodila krátky pohľad do zrkadla – je krásna! – roztrasene si vydýchla a otvorila dvere.

„Hele…“

Keď sa Helena zjavila na schodoch, matka stíchla. Helena opatrne položila nohu na vrchný schodík, inokedy po schodoch skákala, no teraz sa na vysokých opätkoch necítila isto.

„Prišiel tvoj hosť.“

Tvoj hosť. Za iných okolností by Helene možno prekážal matkin spôsob, akým dávala najavo, že ten prostý nórsky vojak nie je hosť domu. Teraz však žijú výnimočné časy a Helena by matku najradšej vybozkávala za to, že jej to nesťažila ešte viac, že naozaj vyšla a prijala ho skôr, než sa na scéne zjavila Helena.

Helena pohľadom prešla k Beatrice. Stará slúžka sa usmiala, na tvári však mala tú istú melanchóliu ako matka. Obrátila sa k nemu. Oči mu žiarili tak, že cítila ich teplo na lícach, musela pohľadom prejsť jeho hnedý, čerstvo oholený krk, golier s dvoma veľkými S a zelenú uniformu, ktorá bola pokrčená, keď sedeli vo vlaku, no teraz dokonale vyžehlená. V ruke držal kyticu ruží, Beatrice mu už ponúkla vázu, on však chcel počkať, kým ju neuvidí Helena.

Zišla ešte o schodík nižšie. Rukou sa zľahka držala zábradlia. Už to ide ľahšie. Zdvihla hlavu a pohľadom obsiahla celú miestnosť. V tej chvíli si uvedomila, že toto je zrejme najkrajší okamih v jej živote. Vedela, čo vidia, zrkadlila sa v ich pohľadoch.

Matka videla po schodoch schádzať samu seba, svoj vlastný stratený sen a mladosť, Beatrice videla dievčatko, ktoré vychovala ako vlastnú dcéru, a On videl ženu, ktorú miloval tak, že svoju lásku nedokázal ukryť ani za škandinávsku hanblivosť a dobré mravy.

„Si krásna,“ naznačila jej perami Beatrice. Helena na ňu žmurkla. A bola dole.

„Takže si našiel cestu aj v tejto tme?“ usmiala sa na Uriáša.

„Áno,“ odpovedal jasným, zvučným hlasom a vo vysokej, presvetlenej hale sa jeho hlas ozýval ako vo vysokých múroch.

Matka rozprávala ostrým, trochu preskakujúcim hlasom, Beatrice vchádzala a vychádzala z jedálne ako nejaký prívetivý duch. Helena nemohla spustiť zrak z retiazky s diamantom, čo mala matka na krku, jej najcennejší šperk, ktorý používala len pri mimoriadnych príležitostiach.

Matka urobila výnimku a dvere do záhrady nechala pootvorené. Mraky ležali tak nízko, že dnes večer asi nebudú bombardovať. Prievan z otvorených dverí roztancoval svetlo sviečok a tiene tancovali na portrétoch vážnych tvárí mužov a žien s priezviskom Lang. Matka mu dôkladne vysvetlila, kto je kto, čo vykonal a z akej rodiny si našiel druha či družku. Uriáš mal pri tom na tvári čosi, čo Helena vnímala ako sarkastický úsmev, no v šere nevidela jasne. Matka mu vysvetlila, že kvôli vojne musia šetriť elektrinou. Samozrejme, novú ekonomickú situáciu rodiny obišla, a s ňou aj fakt, že Beatrice je posledná zo štyroch slúžok, ktorá jej v dome zostala.

Uriáš odložil vidličku a odkašlal si. Matka ich usadila na južný koniec dlhého jedálenského stola, mladí sedeli oproti sebe, ona na opačnom konci.

„Pani Langová, skutočne mi veľmi chutilo.“

Večera bola jednoduchá. Nie taká jednoduchá, aby sa mohol uraziť, v nijakom prípade mu však jej zloženie nemohlo poskytnúť pocit, že je čestným hosťom.

„To Beatrice,“ rýchlo sa zapojila Helena. „Robí najlepšie viedenské rezne v celom Rakúsku. Už ste ich ochutnali?“

„Pokiaľ viem, iba raz. No nevyrovnajú sa týmto.“

„Schwein,“ opravila ho matka. „Ten, ktorý ste chutnali vy, bol zrejme z bravčového. V našom dome ich vždy pripravujeme z teľaciny. V najväčšej núdzi z morky.“

„Nespomínam si, že by v nich bolo mäso,“ usmial sa. „Myslím, že to boli najmä vajcia a strúhanka.“

Helena sa ticho zasmiala, matka ju zahriakla pohľadom.

Počas večere sa rozhovor niekoľkokrát zasekol, po dlhšej prestávke sa však Uriáš ujímal slova rovnako často ako matka a Helena. Helena sa už skôr, než ho pozvala na večeru, rozhodla, že nebude dbať o to, čo si myslí matka. Uriáš bol zdvorilý, pochádzal však z jednoduchých sedliackych pomerov, bez rafinovanosti a manierov typických pre výchovu v panskom dome. Nemusela si však robiť starosti. Až ju udivilo, ako uvoľnene a svetácky sa Uriáš správa.

„Keď sa vojna skončí, zrejme plánujete začať pracovať,“ spýtala sa matka a k ústam si priložila posledný kúsok zemiaka.

Uriáš prikývol a trpezlivo čakal na ďalšiu otázku, ktorá nevyhnutne mala nasledovať, len čo pani Langová dožuje.

„A ak sa smiem spýtať, čo za prácu to bude?“

„Poštár. Ešte než sa vojna začala, prisľúbili mi prácu.“

„Poštár? Nie je to v krajine, kde ľudia bývajú tak ďaleko od seba, príliš vyčerpávajúce?“

„Nie je to také zlé. Usádzame sa tam, kde nám to príroda dovolí. Pozdĺž fjordov, v údoliach a na ďalších miestach, ukrytých pred vrtochmi počasia a vetra. A potom, samozrejme, máme aj zopár miest a väčších dedín.“

„Skutočne? Zaujímavé. Smiem sa spýtať, a máte nejaký majetok?“

„Mama!“ Helena neveriacky hľadela na matku.

„Áno, drahá moja?“ Matka si osušila pery servítkou a mávla na Beatrice, nech odprace taniere.

„Veď ty tu robíš skutočný výsluch.“ Tmavé obočie zvraštilo jej biele čelo.

„Áno.“ Matka sa žiarivo usmiala na Uriáša a zdvihla pohár. „Veď toto aj je výsluch.“

Uriáš zdvihol pohár a úsmev jej opätoval.

„Pani Langová, ja vám rozumiem. Je to vaša jediná dcéra. Máte plné právo, dokonca by som povedal, že máte povinnosť zistiť, čo za muža si našla.“

Úzke pery pani Langovej, ktoré sa už zošpúlili na odpitie z pohára, zmeraveli.

„Nie som majetný,“ pokračoval Uriáš. „Mám však chuť do práce a fungujúcu hlavu, a určite sa mi podarí uživiť seba, Helenu aj ďalších, čo prídu. Pani Langová, sľubujem, že sa o ňu budem starať zo všetkých síl.“

Helena cítila, že už-už vybuchne do smiechu, zároveň ju premklo zvláštne vzrušenie.

„Bože môj!“ vybuchla matka a odložila pohár. „Mladý muž, nie ste trochu prirýchly?“

„Som.“ Uriáš si odpil a dlho hľadel na pohár. „A musím zopakovať, že pijeme skutočne kvalitné víno.“

Helena sa ho pokúšala kopnúť, pod širokým dubovým stolom však naňho nedočiahla.

„Časy sú však zvláštne. Navyše máme tak málo času!“ Odložil pohár, nespúšťal však z neho pohľad. Ľahučký úsmev, ktorý uňho Helena ešte pred chvíľou cítila, zmizol.

„Pani Langová, zažil som veľa večerov so svojimi kamarátmi. Rozprávali sme sa o tom, čo budeme robiť v budúcnosti, o tom, aké bude nové Nórsko, a o všetkých našich snoch. O veľkých a malých snoch. O niekoľko hodín už ležali na bojisku mŕtvi a nemali nijakú budúcnosť.“

Zdvihol zrak a hľadel priamo na pani Langovú.

„Som prirýchly, pretože som našiel ženu, ktorú chcem a ktorá chce mňa. Zúri vojna a všetko, čo vám poviem o plánoch do budúcnosti, je len dym vo vetre. Pani Langová, môj život trvá vždy len hodinu. A možno aj váš.“

Helena sa rýchlo pozrela na matku, ktorá sedela ako skamenená.

„Dnes som dostal list z nórskeho ministerstva. Mám sa hlásiť vo vojenskom lazarete v škole Sinsen v Osle na lekársku prehliadku. Odchádzam o tri dni. A vašu dcéru plánujem vziať so sebou.“

Helena zadržala dych. Miestnosťou dunelo tikanie nástenných hodín. Matkine diamanty sa ligotali, pod zvráskavenou kožou na krku sa napínali a opäť uvoľňovali svaly. Náhly závan vetra zo záhrady roztancoval plameň sviečok, na striebornej tapete sa preháňali tiene medzi tmavým nábytkom. Len tieň Beatrice pri dverách do kuchyne sa ani nepohol.

„Strudel,“ mávla matka na Beatrice. „Viedenská špecialita.“

„Chcem, aby ste vedeli, že sa na to naozaj teším,“ zakončil Uriáš.

„To by ste aj mali.“ Matka zo seba dostala kŕčovitý úsmev. „Sú v nej jablká z našej záhrady.“

32/

Johannesburg

28. február 2000

Policajná stanica Hillbrow ležala v centre Johannesburgu a vyzerala ako pevnosť. Obopínali ju múry s ostnatým drôtom a s oceľovými mrežami na oknách, takých malých, že pripomínali strieľne.

„Len v tomto policajnom okrsku dnes v noci zabili dvoch čiernych,“ vysvetľoval Esaias Burne, prevádzajúc Harryho labyrintom koridorov s nabielo natretými, ošarpanými múrmi a zošliapaným linoleom. „Videli ste ten obrovský hotel Carlton? Aj ten je zavretý. Bieli už dávno utiekli na predmestia, a tak teraz môžeme strieľať akurát tak jeden po druhom.“

Esaias si vytiahol nohavice. Bol to vysoký obézny černoch s krivými nohami. Biela nylonová košeľa mala pod pazuchami tmavé prepotené polia.

„Andreas Hochner v súčasnosti sedí vo väzení za mestom, ktoré nazývame Sin City,“ pokračoval. „Dnes sme ho sem priviedli iba kvôli výsluchom.“

„Tých výsluchov je viac?“ spýtal sa Harry.

„A sme tu.“ Esaias vošiel do dverí. Vstúpili do miestnosti, v ktorej dvaja muži so skríženými rukami hľadeli cez nahnedo natreté sklo. „Je to v poriadku,“ zašepkal Esaias. „Nevidí nás.“

Dvaja muži pred oknom im kývli na pozdrav a uvoľnili miesto. Za sklom sa pred nimi otvorila malá, tmavá miestnosť so stoličkou a malým stolíkom. Na stole stál mikrofón a popolník plný ohorkov. Muž sediaci na stoličke mal hnedé oči a husté čierne fúzy, čo mu lemovali kútiky úst. Harry v ňom okamžite spoznal muža z Wrightovej rozmazanej fotografie.

„Nór?“ zamrmlal jeden z tých dvoch chlapov a kývol Harrymu. Esaias Burne prikývol.

„OK,“ povedal chlap Harrymu, nespúšťajúc pritom zrak z muža v miestnosti. „Nór, je váš. Máte dvadsať minút.“

„Vo faxe bolo napísané…“

„Nór, serte na fax. Viete, koľko krajín od nás žiada výsluch, či dokonca vydanie tohto chlapa?“

„No. Nie.“

„Buďte rád, že sa s ním vôbec môžete porozprávať.“

„Prečo s tým súhlasil?“

„Odkiaľ to mám vedieť? Spýtajte sa ho sám.“

Keď Harry vstúpil do tesnej výsluchovej miestnosti, snažil sa zhlboka dýchať. Na múre, kde pásiky červenej hrdze vytvárali mozaiku, viseli hodiny. Pol dvanástej. Harry si spomenul na policajtov, ktorí ho uprene sledovali. Možno preto sa mu potia dlane. Postava na stoličke bola schúlená, oči dopoly zavreté.

„Andreas Hochner?“

„Andreas Hochner?“ zašepkal muž na stoličke, zdvihol zrak a vyzeral tak, že práve zočil človeka, ktorého má obrovskú chuť rozdrviť na kašu. „Nie, ten je doma a trtká ti matku.“

Harry si opatrne sadol a zdalo sa mu, že spoza čierneho zrkadla začul hurónsky smiech.

„Som Harry Hole z nórskej polície,“ povedal potichu. „Súhlasili ste so stretnutím.“

„Z Nórska?“ skepticky sa spýtal Hochner. Predklonil sa a pozorne študoval Harryho preukaz. Potom sa hanblivo usmial: „Prepáč, Hole. Chápeš, nepovedali mi, že dnes je na rade Nórsko. Čakal som ťa.“

„Kde máte advokáta?“ Harry vytiahol fascikel a otvoril poznámkový blok s pripravenými otázkami.

„Naňho zabudni, neverím mu. Je mikrofón zapnutý?“

„Neviem. Záleží na tom?“

„Nechcem, aby nás počúvali negri. Mám záujem o obchod. S tebou. S Nórskom.“

Harry zdvihol zrak. Hodiny nad Hochnerovou hlavou tikali. Tri minúty. Niečo mu hovorilo, že čoskoro príde o možnosť využiť svoj pridelený čas.

„Aký obchod?“

„Je mikrofón zapnutý?“ precedil Hochner pomedzi zuby.

„Aký obchod?“

Hochner zagúľal očami. Potom sa predklonil a rýchlo zašepkal:

„V Južnej Afrike je za činy, z ktorých som obvinený, trest smrti. Chápeš?“

„Možno. Pokračujte.“

„Poviem ti niečo o tom chlapovi z Osla, ak mi budeš garantovať, že vaša vláda požiada týchto negrov o milosť pre mňa. Za to, že som vám pomohol, chápeš? Mali sme tu tú vašu premiérku, objímala sa nám s Mandelom. Tí papaláši z kongresu majú Nórsko radi. Podporovali ste ich a bojkotovali nás podľa toho, ako to tí negerskí komunisti chceli. Budú vás počúvať, chápeš?“

„Prečo nemôžeš urobiť výmenný obchod s miestnou políciou?“

„Do riti!“ Hochner buchol päsťou po stole tak, že popolník vyskočil a ohorky sa vysypali na stôl. „Nič nechápeš, ty kretén? Oni si myslia, že som zabil malého negra!“

Rukami pevne zovrel okraj stola a civel na Harryho. Potom akoby mu tvár náhle praskla a scvrkla sa ako vyfučaná lopta. Tvár si skryl do dlaní.

„Chcú ma vidieť visieť, chápeš?“

Vzlyk. Harry ho pozoroval. Pánbohvie, ako dlho ho tí dvaja už držia v bdelom stave. Zhlboka sa nadýchol. Potom sa predklonil, zakryl mikrofón rukou a vytiahol ho zo zástrčky.

„Hochner, deal. Máme desať sekúnd, kto je Uriáš?“

Hochner naňho hľadel pomedzi prsty.

„Čo?“

„Rýchlo Hochner, o chvíľu sú tu!“

„On… je to starý chlap, určite má cez sedemdesiat. Stretol som ho len raz, pri odovzdaní zbrane.“

„Ako vyzeral?“

„Starý, už som povedal…“

„Opis!“

„Mal kabát a klobúk. A bola hlboká noc v zle osvetlenom nákladnom prístave. Modré oči, myslím, normálne vysoký… hm.“

„O čom ste sa rozprávali? Rýchlo!“

„Kraviny. Najprv sme hovorili po anglicky, potom sme prešli do nemčiny, lebo som pochopil, že po nemecky vie. Prezradil som mu, že moji rodičia pochádzajú z Alsaska. Povedal, že aj on tam bol, v meste Sennheim.“

„Čo je jeho úlohou?“

„Neviem. Ale je to amatér, hovoril priveľa, a keď chytil zbraň, povedal, že zbraň drží po prvý raz po päťdesiatich rokoch. Povedal, že nenávidí…“

Dvere do miestnosti sa prudko otvorili.

„Nenávidí čo?“ skríkol Harry.

V tej chvíli zacítil, ako ho niekto z celej sily udrel medzi lopatky. Nejaký hlas mu zasyčal do ucha:

„Čo si to, do riti, dovoľuješ?“

Keď ho po zemi ťahali z miestnosti, nespúšťal Hochnera z očí. Hochnerov pohľad bol ako zo skla, pery sa mu však hýbali. Harry to videl, nepočul však, čo hovorí.

Potom sa dvere zabuchli.

Keď ho Esaias viezol na letisko, ešte vždy ho bolel krk. Kým Esaias prehovoril, prešlo dvadsať minút.

„Na tomto prípade pracujeme šesť rokov. Zoznam dodávok zbraní pokrýva dvadsať krajín. A celý čas sme sa obávali práve toho, že niekto ako návnadu vytiahne diplomatickú pomoc, aby získal informácie.“

Harry mykol plecom.

„A čo? Vy ste ho chytili, a tým splnili svoju úlohu. Esaias, už si len prevezmite medaily. To, aké dohody niekto urobí s Hochnerom a vládou, nie je vaša vec.“

„Harry, vy ste policajt, viete, aké to je vidieť zločincov na slobode, ľudí, ktorí neváhajú zabiť, ktorí – a vy to dobre viete – budú v zabíjaní pokračovať, len čo sa dostanú na slobodu.“

Harry neodpovedal.

„Však to viete? Fajn. Pretože mám návrh. Mám pocit, že ste z Hochnera dostali jeho časť obchodu. Znamená to, že je na vás, či splníte svoju časť. Alebo ju nesplníte. Understand – izzit?“

„Esaias, ja si len robím svoju prácu a Hochnera budem vedieť využiť neskôr ako svedka. Je mi ľúto.“

Esaias buchol po volante tak, že sa Harry strhol.

„Harry, niečo vám poviem. Pred voľbami roku 1994, keď sme ešte stále mali vládu menšiny, zabil Hochner dve malé jedenásťročné černošky z vodnej veže pri školskom dvore v čiernom townshipe menom Alexandra. Domnievame sa, že za tou vraždou stál niekto z Afrikaner Volkswag, zo strany apartheidu. Škola vyvolávala emócie, pretože ju navštevovali traja bieli žiaci. Použil guľku Singapore, ten istý typ, aký sa používal v Bosne. Otvorí sa až po sto metroch a prevŕta všetko, čo trafí. Obe dievčatá dostali zásah do krku a po prvý raz vôbec nezohralo úlohu to, že sa sanitka v čiernej štvrti zjavila ako zvyčajne až po hodine.“

Harry neodpovedal.

„Harry, ak si však myslíte, že nám ide o pomstu, mýlite sa. Už sme pochopili, že nová spoločnosť sa nedá vybudovať na pomste. Preto prvá čierna väčšinová vláda vytvorila komisiu na odhaľovanie zločinov apartheidu. Nešlo o pomstu, ale o priznanie a odpustenie. Zahojilo sa tak mnoho rán a celá spoločnosť na tom profitovala. Zároveň však prehrávame vojnu s kriminalitou, a najmä tu v Joburgu sa nám situácia vymyká spod kontroly. Harry, sme mladý a zraniteľný národ a ak sa máme posunúť ďalej, musíme dať všetkým jasne najavo, že zákony a poriadok niečo znamenajú, že chaos nemôže slúžiť pre zločincov ako zámienka. Všetci si vraždy z roku 1994 pamätajú, všetci teraz sledujú noviny. Harry, preto je toto dôležitejšie než vaša agenda.“

Zaťal päsť a opäť udrel na volant.

„Nejde o to, že chceme rozhodovať o živote a smrti, ale o to, aby sme bežným ľuďom vrátili vieru v spravodlivosť. A na to je niekedy potrebný aj trest smrti.“

Harry vytiahol zo škatuľky cigaretu, stiahol okienko a hľadel na žlté troskové haldy, ktoré narúšali inak monotónnu, vyschnutú krajinu.

„Tak čo hovoríte?“

„Že by ste mal pridať. Inak nestihnem lietadlo.“

Esaias treskol po volante tak silno, až Harryho prekvapilo, že sa nezlomil.

33/

Lainzer Tiergarten, Viedeň

27. jún 1944

Helena sedela sama na zadnom sedadle čierneho mercedesu Andrého Brockharda. Auto pomaly prechádzalo pomedzi veľké gaštany, ktoré strážili alej z oboch strán. Boli na ceste k stajniam v Lainzer Tiergarten.

Hľadela na zelené lúky. Za autom sa na suchej prašnej ceste zdvíhal kúdoľ prachu, a aj keď mala stiahnuté okienko, v aute bolo až neznesiteľne teplo.

Črieda koní pasúca sa na kraji bučiny začala nepokojne pobiehať, keď videla blížiace sa auto.

Helena toto miesto milovala. Pred vojnou nedele často trávievali v tejto oblasti na južnom okraji Viedenského lesa, na piknikoch s rodičmi, ujami, tetami, či na výlete na koňoch s priateľmi.

Keď dnes ráno od vrchnej sestry v nemocnici dostala správu, že André Brockhard sa chce s ňou porozprávať a pošle po ňu auto, bola pripravená na všetko. Odkedy dostala odporúčanie vedenia nemocnice spolu s povolením na vycestovanie, cítila sa ako v siedmom nebi. Prvé, čo jej napadlo, bolo, že využije príležitosť a poďakuje sa Christopherovmu otcovi za pomoc. Druhá myšlienka smerovala k tomu, že André Brockhard si ju sem určite nezavolal kvôli tomu.

Len pokoj, Helena, hovorila si v duchu. Už nás nemôžu zastaviť. Zajtra ráno sme preč.

Zbalila dva kufre plné šiat a najmilovanejších častí svojho majetku. Krucifix sponad postele položila navrch. Hracia skrinka, ktorú dostala od otca, naďalej stála na nočnom stolíku. Veci, o ktorých si nikdy nemyslela, že sa ich dobrovoľne vzdá, boli naraz bezvýznamné! Beatrice jej pomáhala a rozprávali sa o starých časoch, načúvajúc krokom matky, ktorá sa o poschodie nižšie prechádzala po izbe. Čaká ich ťažká a náročná rozlúčka. Uriáš totiž povedal, že by bola škoda a hanba, keby z Viedne odišiel bez toho, aby si aspoň trochu pozrel mesto, a tak ju pozval na večeru. Nevedela kam, len tajnostkársky zažmurkal a spýtal sa, a by si mohli požičať lesníkovo auto.

„Fräulein Lang, sme na mieste,“ ukázal šofér na miesto, kde sa alej končila pri malej fontánke. Nad vodou balansoval pozlátený amor s jednou nohou na zemeguli z mastenca. Za ním sa rozprestieral panský dom zo sivého kameňa. Po oboch stranách ležali dve dlhé, nízke, na červeno maľované budovy, ktoré spolu s jednoduchým kamenným domom vytvárali vnútorný dvor za hlavnou budovou. Šofér zastavil, vystúpil a otvoril Helene dvere.

André Brockhard stál vo dverách. Vyšiel im v ústrety, jeho vyleštené jazdecké čižmy sa leskli na slnku. André Brockhard bol päťdesiatnik, jeho svižná chôdza by však mohla patriť aj mladému mužovi. Červenú vlnenú bundu si v teple rozopol, dobre si uvedomujúc, že takto lepšie vynikne jeho vyšportované telo. Jazdecké nohavice mu obopínali atletické stehná. Brockhard starší nemohol byť menej podobný svojmu synovi.

„Helena!“ Jeho hlas bol presne taký srdečný a teplý, aký zvyknú mať muži dosť mocní na to, aby sami rozhodovali o tom, kedy má byť situácia srdečná a teplá. Už dávno ho nevidela, teraz sa jej však zdalo, že sa vôbec nezmenil: biele vlasy, vzpriamená chôdza a modré oči nad veľkým majestátnym nosom. Pery v tvare srdca síce naznačovali, že v mužovi je aj čosi jemné, väčšina z jeho známych však nemala možnosť spoznať túto jeho stránku.

„Ako sa má pani matka? Dúfam, že nebolo odo mňa trúfalé stiahnuť ťa z práce takýmto spôsobom,“ podal jej ruku a krátko, sucho ju stisol. Pokračoval bez toho, aby počkal na odpoveď: „Musím sa s tebou porozprávať a mal som pocit, že to nepočká.“ Ukázal smerom k domu. „Veď už si tu bola, však?“

„Nie,“ Helena sa naňho milo usmiala.

„Nie? Rátal som s tým, že Christopher ťa sem už priviedol, veď ste za mladi vychádzali ako brat a sestra.“

„Pán Brockhard, mám pocit, že sa mýlite. S Christopherom sme sa síce poznali, ale…“

„Naozaj? V takom prípade ti to tu musím poukazovať. Prejdime k stajniam.“

Zľahka sa dotkol jej chrbta a nasmeroval ju k jednej z drevených budov. Pod nohami im škrípal štrk.

„Helena, to s tvojím otcom mi je ľúto. Naozaj ľúto. Želal by som si, aby som ti mohol s matkou nejako pomôcť.“

Mohol si nás pozvať na vianočnú oslavu, ako ste zvykli kedysi, napadlo Helene. V podstate však bola rada, že sa tak nestalo, aspoň nemusela čeliť maminmu naliehaniu.

„Janič,“ zakričal na čiernovlasého chlapca, ktorý pri stene zaliatej slnkom leštil sedlo. „Vyveď Veneziu.“

Chlapec zmizol v stajni a Brockhard si zľahka udieral bičíkom po kolene, pohojdávajúc sa pritom na opätkoch. Helena pozrela na hodinky.

„Obávam sa, že nemám toľko času, pán Brockhard. Moja zmena…“

„Nie, samozrejme. Chápem. Prejdime k veci.“

Počuli prenikavé erdžanie a dupot kopýt na drevených fošniach. „Vec sa má tak, že s otcom sme rozbehli niekoľko obchodov. Samozrejme, ešte pred tým smutným konkurzom.“

„To viem.“

„Áno, a určite vieš aj to, že otec mal mnoho dlhov. Aj to bol nepriamy dôvod, prečo skončil tak, ako skončil. Chcem tým povedať, táto nešťastná…“ Hľadal vhodné slovo. A našiel ho:

„… afinita k židovským žralokom mu veľmi poškodila.“

„Máte na mysli Josepha Bernsteina?“

„Nepamätám si mená všetkých tých ľudí.“

„To by ste mali. Veď k vám zvykol chodiť na vianočné oslavy.“

„Joseph Bernstein?“ André Brockhard sa usmial, smiech sa však nedostal k jeho očiam. „To už muselo byť dávno.“

„Vianoce 1938. Rok pred vojnou.“

Brockhard prikývol a netrpezlivým pohľadom pozrel na dvere stajne.

„Helena, máš dobrú pamäť. To je dobre. Christopher bude tvoju hlavu potrebovať. Svoju vlastnú niekedy stráca. Inak je to dobrý chlapec, veď uvidíš sama.“

Helena zacítila, ako sa jej rozbúchalo srdce. Deje sa niečo? Brockhard starší sa s ňou rozpráva ako s nastávajúcou nevestou. Namiesto strachu ju však ovládol hnev. Keď prehovorila, chcela, aby jej hlas naďalej znel priateľsky, hnev jej však stisol hrdlo a hlas získal tvrdý a kovový nádych:

„Pán Brockhard, chcem veriť, že tu nevzniklo nedorozumenie.“ Brockhard si musel všimnúť tón jej hlasu. V každom prípade po vrúcnom privítaní nebolo ani stopy:

„V takom prípade je načase nedorozumenie odstrániť. Budem rád, ak sa pozrieš na toto.“

Vytiahol z vnútorného vrecka bundy papier, vyrovnal ho a podal Helene.

V úvode listu, ktorý pripomínal nejaký kontrakt, stál veľký nápis Bürgschaft. Očami prebehla husté riadky. Nechápala všetko, no v dokumente sa spomínal dom vo Viedenskom lese, dole bol podpísaný André Brockhard s otcom. Spýtavo sa naňho pozrela:

„Vyzerá to ako zmenka.“

„To je zmenka,“ prikývol. „Keď tvoj otec pochopil, že židovským pôžičkám, a tým aj jeho vlastným, je koniec, prišiel za mnou a poprosil ma, aby som mu zmenkou pomohol s refinancovaním istého plánu v Nemecku. Ja som, bohužiaľ, nenašiel silu povedať mu nie. Tvoj otec bol hrdý muž a aby kaucia nevyzerala len ako prejav milosrdenstva, trval na tom, aby letný dom, v ktorom teraz s matkou bývate, slúžil ako garancia zmenky.“

„Prečo zmenky a nie pôžičky?“

Brockhard na ňu prekvapene pozrel.

„Dobrá otázka. Odpoveď je tá, že hodnota domu nestačila ako garancia peňazí, ktoré tvoj otec potreboval.“

„Podpis Andrého Brockharda však stačil?“

Usmial sa a rukou si prešiel po mohutnej šiji, čo sa na slnku leskla potom.

„Ja toho vo Viedni vlastním trochu viac.“

A to sa ešte hlboko podcenil. Všetci vedeli, že Andrému Brockhardovi patria veľké balíky akcií v dvoch najväčších rakúskych priemyselných spoločnostiach. Po Anschlusse – Hitlerovej okupácii z roku 1938 – spoločnosti zmenili výrobu náradia a strojov na výrobu zbraní pre mocnosti Osi a z Brockharda sa stal multimilionár. A teraz Helena vedela, že mu patrí aj ich dom. Cítila, akoby mala v žalúdku kameň.

„Ale moja drahá Helena, netvár sa tak skormútene.“ Do hlasu sa mu naraz vrátilo teplo. „Veď predsa nechcem pani matke ten dom zobrať.“

Kameň v žalúdku však ďalej rástol. Rovnako dobre mohol dodať: „Alebo vlastnej neveste.“

„Venezia!“ vykríkol.

Helena sa otočila k stajni, odkiaľ chlapec práve vychádzal s trblietavo bielym koňom. Hoci sa jej myšlienky hlavou hnali ako šialené, tento pohľad jej na okamih dovolil na všetko zabudnúť.

Nikdy predtým krajšieho koňa nevidela, stál pred ňou ako nadpozemský zjav.

„Lipican,“ usmial sa Brockhard. „Najušľachtilejšia rasa na svete. Dovezená zo Španielska roku 1562 Maximiliánom II. Určite ste sa s mamou boli pozrieť v meste na drezúre v Španielskej jazdeckej škole, však?“

„Samozrejme.“

„Je to ako balet, nemyslíš?“

Helena prikývla. Z tohto zvieraťa nedokázala odtrhnúť zrak.

„Tu v Lainzer Tiergarten majú letné prázdniny až do konca augusta. Žiaľ, právo jazdiť na týchto koňoch majú len jazdci ich školy. Netrénovaní jazdci by ich mohli naučiť zlozvykom. Roky tvrdej drezúry by vyšli navnivoč.“

Kôň bol osedlaný. Brockhard chytil uzdu a chlapec sa stiahol. Zviera sa ani nepohlo.

„Nájdu sa ľudia, ktorí tvrdia, že učiť kone baletné kroky je strašné. Že zvieratá trpia tým, že musia konať proti svojej náture. Tí, čo to tvrdia, nemajú takéto kone v stajni, ja ich však v stajni mám. A ver mi, kone to milujú. Vieš prečo?“

Pohladkal koňa po nozdrách.

„Pretože taký je poriadok v prírode. Boh vo svojej múdrosti rozhodol, že podradené stvorenia sú najšťastnejšie, keď môžu slúžiť a poslúchať nadradené bytosti. Len sa pozri na deti a dospelých. Na muža a ženu. Dokonca aj v takzvaných demokratických krajinách slabí dobrovoľne odovzdávajú moc elite, ktorá je silnejšia a múdrejšia než oni. Tak to jednoducho je. A pretože sme všetci Božie deti, je otázkou zodpovednosti nadradených bytostí postarať sa o to, aby sa podradené bytosti naozaj aj podriadili.“

„Aby sme ich tak urobili šťastnými?“

„Presne tak, Helena. Rozumieš mnohým veciam na to, že si… taká mladá žena.“

Nevedela určiť, na ktoré slovo dal väčší dôraz.

„Je dôležité uvedomiť si, kde má človek svoje miesto, a to smerom nahor aj nadol. Ak sa prieči, dlhodobo nikdy nebude šťastný.“

Potľapkal koňa a pozrel sa do veľkých hnedých očí Venezie.

„Ty nie si taká, čo by sa priečila, však nie?“

Helena pochopila, že sa pýta jej, zavrela oči a snažila sa zhlboka dýchať. Pochopila, že to, čo teraz povie a nepovie, môže rozhodnúť o zvyšku jej života, že nemá priestor na to, aby sa nechala riadiť hnevom okamihu.

Naraz sa Venezia strhla, mykla hlavou, Brockhard sa pokĺzol na štrku, stratil rovnováhu a zostal visieť na uzde na konskej šiji. Rýchlo k nemu vybehol chlapec, avšak skôr, než stihol dobehnúť, Brockhard sa červený a spotený v tvári postavil na nohy a nahnevane ho odstrčil. Helena nedokázala potlačiť úsmev. Brockhard to zrejme videl. Zdvihol bič, no spamätal sa a opäť ho spustil. Jeho ústa vytvorili niekoľko slov, ktoré Helenu ešte väčšmi pobavili. Potom pristúpil k Helene, zľahka, no naliehavo jej položil ruku na chrbát.

„Videli sme toho už dosť, teba čaká dôležitá práca. Helena, odprevadím ťa k autu.“

Postavili sa k schodom, šofér si sadol za volant, aby auto pristavil.

„Verím, že ťa čoskoro opäť uvidím, Helena.“ Chytil ju za ruku. „Mimochodom, moja manželka ma požiadala, aby som odovzdal srdečné pozdravy tvojej pani matke. Dokonca mám pocit, že jeden z blížiacich sa víkendov sa vás chystá pozvať na večeru. Nepamätám si kedy, no určite sa vám ozve.“

Helena počkala, kým šofér nevyjde a neotvorí jej dvere:

„Pán Brockhard, viete, prečo vás ten kôň zhodil?“

Pozrela sa naňho a videla, ako mu v očiach zablýskalo:

„Pán Brockhard, pretože ste sa mu pozreli priamo do očí. Kone očný kontakt považujú za vyzývavý, za prejav nerešpektu voči nim a ich čriede. Ak sa mu nepodarí očnému kontaktu vyhnúť, musí reagovať inak, napríklad tým, že sa vzbúri. Bez toho, aby ste im prejavili rešpekt, sa v drezúre ďaleko nedostanete, nech je váš druh akokoľvek nadradený. To vám povie každý krotiteľ. Niektoré druhy nedokážu nedostatok rešpektu zniesť. V argentínskych horách žije divý kôň, ktorý skáče do priepasti, len čo sa ho nejaký človek pokúsi osedlať. Zbohom, pán Brockhard.“

Posadila sa na zadné sedadlo mercedesu, a keď sa dvere mäkko zabuchli, vydýchla si. Pohli sa dolu alejou, zavrela oči, no naďalej videla meravú postavu Andrého Brockharda miznúť v kúdole prachu.

34/

Viedeň

28. jún 1944

„Dobrý večer, meine Herrschaften.“

Nízky, chudý hlavný čašník sa hlboko uklonil a Helena štipla Uriáša do ramena, lebo sa nedokázal ubrániť smiechu. Celou cestou z nemocnice sa smiali na chaose, čo spôsobili. Keď sa totiž ukázalo, že Uriáš je strašný šofér, Helena žiadala, aby zastal vždy, keď sa na úzkej ceste smerom na Hauptstrasse míňali s protiidúcim autom. Namiesto toho Uriáš začal trúbiť a výsledkom bolo, že všetky autá, ktoré ich míňali, schádzali na kraj cesty, alebo radšej úplne zastavili. Našťastie, vo Viedni nejazdilo veľa áut, a tak živí a zdraví pred pol ôsmou dorazili na Weihburggasse v centre mesta.

Chlap rýchlo pozrel na Uriášovu uniformu a začal s hlbokou, ustarostenou vráskou na čele študovať knihu rezervácií stolov. Helena mu nazrela cez plece. Vravu a smiech pod krištáľovými lustrami na klenutom zlatom strope, ktorý držali biele korintské stĺpy, len tak-tak prehlušovali tóny orchestra.

Takže toto je slávna reštaurácia Drei Husaren, uvedomila si. Akoby ich tie tri schodíky zázrakom preniesli z vojnou týraného mesta do sveta, kde bomby a podobné odpornosti hrajú len bezvýznamnú úlohu. Richard Strauss a Arnold Schönberg patrili k pravidelným návštevníkom tohto miesta, stretávala sa tu totiž bohatá, kultivovaná a liberálna elita Viedne. Taká liberálna, že jej otcovi by nikdy ani len nenapadlo vziať ich sem.

Hlavný čašník si odkašľal. Helena cítila, že Uriášove výložky slobodníka naňho neurobili dojem. Možno ho zarazilo aj nezvyčajné, cudzo znejúce meno v knihe rezervácií.

„Váš stôl je pripravený. Prosím, nasledujte ma.“ Vzal dva jedálne lístky, venoval im ľahostajný úsmev a vykročil. Reštaurácia bola na prasknutie.

„Nech sa páči.“

Uriáš sa na Helenu smutne usmial. Dostali neprestretý stôl pri lietacích dverách do kuchyne.

„Váš čašník tu bude o malú chvíľu,“ povedal a zmizol.

Helena sa poobzerala okolo seba a usmiala sa:

„Pozri,“ ukázala. „Tam je náš pôvodný stôl.“

Uriáš obrátil hlavu. A správne: pri pódiu s orchestrom čašník práve spratával voľný stôl, prestretý pre dvoch.

„Je mi ľúto,“ povedal. „Myslím, že keď som sem volal, použil som pred svojím menom slovko major. Veril som, že tvoja krása zatieni môj nízky vojenský status.“

Chytil ju za ruku a práve v tej chvíli začal orchester hrať svižný čardáš.

„To hrajú pre nás.“

„Možno.“ Sklopila zrak. „Ak aj nie, to nič. Je to cigánska hudba, dobrá, keď ju hrajú cigáni. Ty tu nejakých cigánov vidíš?“

Zavrtel hlavou bez toho, aby od nej odtrhol skúmavý pohľad. Akoby bolo dôležité zapamätať si každú jej črtu, každý záhyb kože, každý vlas.

„Všetci sú preč,“ pokračovala. „Aj židia. Ty veríš tým fámam?“

„Akým fámam?“

„O koncentračných táboroch.“

Pokrčil plecom.

„Ku každej vojne patria kadejaké fámy. Za seba môžem povedať, že by som sa v Hitlerovom zajatí cítil bezpečne.“

Orchester začal trojhlasne spievať v nejakom cudzom jazyku, zopár hlasov sa pridalo.

„Čo to je?“ spýtal sa Uriáš.

„Verbunkos,“ odvetila Helena. „Vojenská pieseň ako tá nórska, čo si mi spieval vo vlaku. Mala regrutovať mladých Maďarov do vojny za Rákociho. Čo ti je smiešne?“

„Že toho toľko vieš. Vieš aj, o čom spievajú?“

„Trochu. Prestaň sa smiať.“ Usmiala sa. „Beatrice je Maďarka. Keď som bola malá, zvykla mi spievať maďarské pesničky, a tak občas nejaké slovo zachytím. Spievajú o zabudnutých hrdinoch, ideáloch a tak ďalej.“

„Zabudnuté.“ Stisol jej ruku. „Presne tak bude raz zabudnutá aj táto vojna.“

Čašník nepozorovane pristúpil k stolu a diskrétne si odkašľal, aby ich upozornil na svoju prítomnosť.

„Sú meine Herrschaften pripravené objednať si?“

„Myslím, že áno,“ prikývol Uriáš. „Čo by ste nám odporučili vy?“

„Hähnchen.“

„Kuriatko? To znie dobre. Možno by ste nám mohli vybrať aj nejaké dobré víno? Čo povieš, Helena?“

Helenine oči prebehli jedálny lístok.

„Prečo tu nemáte ceny?“ spýtala sa.

„Vojna, Fräulein. Ceny sa menia každý deň.“

„A čo stojí kuriatko?“

„Päťdesiat šilingov.“

Kútikom oka Helena zachytila, ako Uriáš zbledol.

„Guláš,“ povedala. „Práve sme jedli a okrem toho sa o vás hovorí, že máte výbornú maďarskú kuchyňu. Uriáš, nedáš si aj ty? Jesť dve večere za deň nie je zdravé.“

„Ja…“ začal.

„A stolové víno.“

„Dva guláše a stolové víno?“ Čašník zdvihol obočie.

„Pán čašník,“ vrátila mu jedálny lístok so žiarivým úsmevom. „Určite ste mi rozumeli správne.“

Kým čašník nezmizol v kuchyni, nespustili jeden z druhého zrak. Potom vybuchli od smiechu.

„Ty si blázon!“ smial sa.

„Ja? To nie ja som ťa pozvala na večeru k Trom husárom bez toho, aby som vo vrecku mala čo len päťdesiat šilingov.“

Vytiahol vreckovku a predklonil sa. „Viete čo, Fräulein Lang?“ Opatrne jej utieral slzy smiechu. „Milujem vás. Skutočne vás milujem.“

Práve v tej chvíli začali húkať sirény.

Keď si Helena neskôr na ten večer spomínala, musela sa sama seba neustále pýtať, do akej miery si ho skutočne pamätá, či naozaj bomby padali tak husto, ako si myslí, či sa naozaj všetci naraz zvrtli, keď kráčali hlavnou loďou Stephansdomu. Ale hoci ich posledná noc vo Viedni zostávala zahalená závojom neuveriteľnosti, nebránilo jej to hriať sa teplom svojich spomienok počas chladných dní. A vždy si spomínala na ten istý krátky okamih letnej noci: raz sa na ňom smiala, druhý raz plakala, ani nevedela vysvetliť prečo.

Keď vypukol poplach, všetky ostatné zvuky stíchli. Na sekundu celá reštaurácia zamrzla ako zátišie, potom sa pod pozlátenými stropnými oblúkmi začali triasť lustre.

„Hunde!“

„Scheisse! Veď je len osem.“

Uriáš zavrtel hlavou.

„Angličania sa museli zblázniť,“ povedal. „Veď ešte ani tma nie je.“

Naraz boli všetci čašníci pri stoloch a hlavný čašník prechádzal popri nich, vykrikujúc povely.

„Pozri,“ kývla hlavou Helena. „Z tejto reštaurácie možno čoskoro zostanú len ruiny, no ich zaujíma len to, aby hostia zaplatili účty skôr, než zmiznú.“

Na pódium, kde si orchester práve balil nástroje, vyskočil chlap v tmavom obleku.

„Prosím o vašu pozornosť!“ skríkol. „Prosíme všetkých, čo si už vyrovnali účet, aby sa okamžite pohli smerom k najbližšiemu krytu, ktorý sa nachádza v podzemí ulice Weihburggasse 20. Prosím, počúvajte ma! Keď vyjdete von, pôjdete doprava, potom dvesto metrov dolu ulicou. Hľadajte mužov s červenou páskou na rukáve, oni vám ukážu cestu. A prosím, udržujte pokoj, ešte chvíľu potrvá, kým sem lietadlá priletia.“

V tej chvíli sa ozval prvý výbuch. Muž sa pokúšal ešte niečo povedať, hlasy a výkriky ho však prehlušili. Napokon to vzdal, prežehnal sa, zoskočil z pódia a zmizol.

Všetci sa tlačili k východu, kde sa medzitým už nakopil dav prestrašených ľudí. V šatni nejaká žena kričala: „Mein Regenschirm!“, šatniarky však nebolo. Nové výbuchy, už o poznanie bližšie. Helena pozrela na opustený vedľajší stôl, na ktorom o seba cinkali dva nedopité poháre vína vysokým, dvojhlasným tónom. Dve mladšie ženy pred sebou k východu tlačili tučného a očividne opitého chlapa. Košeľa sa mu vyhrnula a na perách mal blažený úsmev.

V priebehu dvoch minút sa reštaurácia vyprázdnila, nad miestom sa rozhostilo zvláštne ticho. Ozývali sa len tiché vzlyky zo šatne, kde sa žena prestala dožadovať svojho dáždnika a plakala s čelom na pulte. Zvyšky jedál a otvorené fľaše zostali na bielych obrusoch. Uriáš držal Helenu za ruku. Nový výbuch, krištáľové lustre sa roztriasli, žena v šatni sa strhla a s krikom vybehla von.

„Konečne sami,“ usmial sa Uriáš.

Zem sa im triasla pod nohami a ľahký prach pozlátenej omietky sa trblietal vo vzduchu. Uriáš vstal a vystrel k nej ruky.

„Práve sa uvoľnil náš najlepší stôl, Fräulein. Ak dovolíte…“

Chytila ho za ruku, vstala a spolu vykročili k pódiu. Vysoké, piskľavé zvuky zvonka nevnímala. Ozvena výbuchov, čo nasledovali, trhala ušné bubienky. Omietka sa sypala zo stien ako piesok pri púštnej búrke a veľkými oknami vylietavala na Weihburggasse. Svetlo zhaslo.

Uriáš zapálil sviečky na stole, odsunul Helene stoličku, chytil poskladanú servítku medzi palec a ukazovák, otvoril ju vo vzduchu a nechal zľahka dopadnúť na jej lono.

„Hähnchen a Prädikatswein?“ spýtal sa, diskrétne pritom zametajúc sklo zo stola, z tanierikov aj jej vlasov.

Možno to boli sviečky a pozlátený prach, trblietajúci sa vo vzduchu, kým vonku sadala tma, možno to bol chladivý prievan, prichádzajúci cez otvorené okná, zmierňujúci horúce, panónske leto. Možno to však bolo len jej vlastné srdce, krv, čo jej vrela v žilách, no spôsobili, že mohla tento okamih prežiť ešte intenzívnejšie. Pamätala si hudbu, čo bolo nemožné, lebo orchester už dávno zmizol. Alebo to bol len sen? Až o veľa rokov neskôr, krátko predtým, než sa jej mala narodiť dcéra, náhodou prišla na to, čo jej do spomienok vnieslo hudbu. Nad novú kolísku otec jej dcéry zavesil farebnú sklenenú zvonkohru. Raz večer potiahol šnúrku a ona okamžite tú hudbu spoznala. A pochopila, čo to je. Krištáľové lustre v Troch husároch hrali pre nich. Krásna, tichá zvonkohra gulí, hojdajúcich sa pri otrasoch zeme. Uriáš vpochodoval do kuchyne a vyšiel z nej so Salzburger Nockerl a troma fľaškami mladého vína. V kúte pivnice natr
afil na jedného z kuchárov s fľašou v ruke, ktorý sa netváril, že by chcel Uriášovi nejako brániť, naopak, keď mu Uriáš ukázal, aké víno si vybral, uznanlivo prikývol.

Potom položili svojich štyridsať šilingov pod svietnik a vyšli do príjemného júnového večera. Na Weihburggasse bolo ticho, vzduch však naplnil dym, prach a hlina.

„Poďme sa prejsť,“ navrhol Uriáš.

Bez slova vykročili ku Kärntner Strasse a naraz vyšli na zatemnený, ľudoprázdny Stephansplatz.

„Bože môj,“ zašepkal Uriáš. Obrovská katedrála pred nimi naplnila mladú noc.

„Stephansdom?“

„Áno.“ Helena zaklonila hlavu a pohľadom prechádzala po Južnej veži až k jej čiemozelenému hrotu, k oblohe, kde sa už zjavili prvé hviezdy.

Helena si pamätala aj chvíľu, keď stáli v katedrále obklopení bledými tvárami ľudí, ktorí tu hľadali svoj úkryt, detský plač a organovú hudbu. Vyšli k oltáru, ruka v ruke, alebo aj to sa jej len snívalo? Naozaj ju k sebe nepritisol a nezašepkal jej, že chce, aby bola jeho, a ona neopakovala áno, áno, áno, kým slová katedrála neschytila a nevyniesla ich k vysokej klenbe, k holubom a Ukrižovanému, kde sa ozývali tak dlho, až sa stali pravdou? Či sa to stalo, alebo nie, tieto slová boli aj tak oveľa pravdivejšie než tie, ktoré ju umárali od rozhovoru s Andrém Brockhardom:

„Nemôžem s tebou odísť.“

Aj tie slová boli v ten deň vyrieknuté, ale kedy? A kde?

Ešte v to popoludnie oznámila matke, že neodíde, nepovedala jej však dôvod. Matka sa ju pokúšala utešiť, Helena však nezvládla tón jej ostrého, sebaistého hlasu a zavrela sa v spálni. Potom prišiel Uriáš, zaklopal na dvere, a ona sa rozhodla, že nebude ďalej rozmýšľať, že bez strachu padne, ani na chvíľu nezaváha. Možno to videl vo chvíli, keď otvoril dvere, možno sa na prahu mlčky dohodli, že zvyšok života prežijú do chvíle, kým odíde vlak.

„Nemôžem s tebou odísť.“

Meno André Brockhard cítila na jazyku ako žlč, vypľula ho. Spolu so zvyškom myšlienok: zmenka, matka, ktorej hrozí, že skončí na ulici, otec, ktorý by sa nemal kam vrátiť, Beatrice, ktorá by skončila bez rodiny. Toto všetko bolo vyrieknuté, ale kedy? Povedala mu to v katedrále? Alebo potom, keď prebehli mestom k Filharmonikerstrasse, kde chodníky pokrývalo murivo a rozbité sklo a kde im žlté plamene, blčiace z okien starej cukrárne, ukazovali cestu do pompéznej, ale teraz ľudoprázdnej a zatemnenej hotelovej recepcie? Zapálili zápalku, schmatli náhodný kľúč zo steny a vybehli po schodoch, na ktorých boli také hrubé koberce, že stlmili každý zvuk. Boli ako duchovia lietajúci chodbou, hľadajúc izbu číslo 342. Potom boli v objatí, strhávali zo seba šaty, akoby aj tie pohlcovali plamene, a keď jeho dych pálil jej telo, ona mu nechtami trhala kožu na chrbte a k ranám prikladala pery. Ako zaklínadlo opakovala slová „Nemôžem s tebo u odísť.“

Keď sa ozvali sirény signalizujúc, že bombardovanie sa tentoraz skončilo, ležali zakliesnení do seba v krvavých perinách a ona odušu plakala.

Potom sa všetko zlialo do víru tiel, spánku a snov. Kedy sa milovali a kedy len snívala, že sa milujú, nevedela. Zobudila sa uprostred noci na dážď a okamžite vedela, že odišiel, prešla k oknu a hľadela na ulicu, z ktorej dážď zmýval popol a zem. Voda už stekala po chodníkoch a otvorený dáždnik bez majiteľa plachtil ulicou smerom k Dunaju. Potom sa vrátila do postele a znova si ľahla. Keď sa opäť zobudila, bolo už vonku svetlo, ulice vyschli a on ležal vedľa nej, zadržiavajúc dych. Pozrela sa na hodinky na nočnom stolíku. Ešte dve hodiny do odchodu vlaku. Pohladkala ho po líci.

„Prečo nedýchaš?“ zašepkala.

„Práve som sa zobudil. Ani ty nedýchaš.“

Pritúlila sa k nemu. Bol nahý, ale zohrieval ju svojím spoteným telom.

„Takže sme asi mŕtvi.“

„Áno,“ odvetil.

„Bol si preč.“

„Áno.“

Cítila, že chveje.

„Ale teraz si sa vrátil.“

Štvrtá časť / OČISTEC

35/

Nákladný prístav, Bjørvika

29. február 2000

Harry zaparkoval vedľa skladov firmy Moelven, na jedinom svahu, ktorý našiel v prístavnom areáli, inak rovnom ako placka. Náhle oteplenie roztopilo sneh, slnko svietilo, bol jednoducho krásny deň. Prechádzal pomedzi kontajnery, nastavané na seba ako gigantické kocky, ktoré teraz zaliate slnkom vrhali ostré tiene. Písmená a kresby prezrádzali, že pochádzajú z ďalekých končín, ako sú Tajwan, Buenos Aires či Kapské mesto. Harry sa postavil k mólu, prižmúril oči a v myšlienkach sa do nich preniesol, vdychujúc zmes slanej vody, rozhorúčeného asfaltu a nafty. Keď oči opäť otvoril, do zorného poľa mu práve vchádzala dánska výletná loď. Pripomínala chladničku. Chladničku, ktorá preváža hore-dole tých istých ľudí a umožňuje im zabiť čas.

Vedel, že na to, aby našiel stopy stretnutia medzi Hochnerom a Uriášom, je už neskoro, veď si ani nebol istý, že sa stretli práve tu, rovnako dobre sa ich stretnutie mohlo udiať vo Filipstade. Aj tak však dúfal, že mu samo miesto niečo prezradí, dá potrebný popud jeho fantázii.

Kopol do pneumatiky, čo ležala na móle. Možno by si mal kúpiť loď, aby mohol v lete brať otca so sestrou na more. Otec potrebuje zmenu. Kedysi spoločenský chlap sa od maminej smrti pred ôsmimi rokmi zmenil na odľuda. A sestra si sama nevie pomôcť, hoci človek často zabúda na fakt, že trpí Downovým syndrómom.

Medzi kontajnery prudko vletel nejaký vták. Sýkorka lieta rýchlosťou dvadsaťosem kilometrov za hodinu. To mu prezradila Ellen. Kačica šesťdesiatdva. Obom sa darí približne rovnako. Nie, so sestrou nemá problém. Väčšie starosti si robil o otca.

Harry sa pokúšal koncentrovať. Všetko, čo mu Hochner povedal, zapísal do správy, slovo za slovom, teraz sa však pokúšal vybaviť si jeho tvár; aby si spomenul na to, čo nepovedal. Ako vyzeral Uriáš?

Hochner toho nestihol prezradiť veľa. Keď však niekto opisuje osobu, začne väčšinou tým, čo je najnápadnejšie, čo je iné. A prvá vec, ktorú Hochner na Uriášovi spomenul, boli jeho modré oči. Ak Hochner nezastával názor, že modré oči sú čímsi zvláštnym, zrejme to svedčí o tom, že Uriáš nemá nijaký viditeľný hendikep, nekráča ani nehovorí nijako zvláštne. Hovoril po nemecky aj anglicky a v Nemecku bol v meste, ktoré sa volá Sennheim. Harry hľadel za dánskou loďou, ktorá pomaly smerovala k Drøbaku. Scestovaný človek. Žeby bol Uriáš námorníkom? Harry si prelistoval atlas, dokonca aj podrobné mapy Nemecka, nikde nijaký Sennheim nenašiel. Možno si to Hochner len vymyslel. Pravdepodobne to nie je dôležité.

Hochner mu povedal, že Uriáš nenávidí. Možno teda hádal správne. Hľadaný človek má osobný motív. Čo však nenávidí?

Slnko zmizlo za ostrovom Hovedøya a vetrík z Oslofjordu vyceril ostré zúbky. Harry si lepšie zapol kabát a vykročil späť k autu. A ten polmilión? Dostal ho Uriáš od zákazníka, alebo to bola sólová akcia s vlastnými peniazmi?

Vytiahol mobil. Maličká Nokia, má len dva týždne. Dlho sa mobilu bránil, napokon ho Ellen prehovorila. Vyťukal jej číslo.

„Ahoj, Ellen, tu je Harry. Si sama? Okej. Chcem, aby si sa sústredila. Áno, trochu sa zahráme. Si pripravená?“

Robili to už veľakrát. Hra spočívala v tom, že jej hovoril rôzne slová. Nedal jej nijaké iné informácie, nijako nenaznačil body, v ktorých si je istý, poskytol len zlomky informácií od jedného do piatich slov v náhodnom poradí. Postupne si na to vyvinuli metódu. Najdôležitejším pravidlom bolo, že vždy musela dostať aspoň päť čiastkových informácií, nie však viac než desať. Tento nápad dostal Harry, keď sa s Ellen stavil o nočnú zmenu, že si nezapamätá poradie kariet v balíčku, keď sa na ne bude pozerať dve minúty, teda dve sekundy na každú kartu. Prehral tri zmeny, potom to vzdal. Vtedy mu prezradila metódu, akou si poradie pamätá. Nemyslí na karty ako karty, ale dopredu si každú kartu spojí s nejakou udalosťou, prípadne osobou, a ako karty prichádzajú, vytvára si v hlave príbeh. Pokúsil sa jej kombinačné schopnosti využiť v práci. Niekoľkokrát dosiahla udivujúce výsledky.

„Muž, sedemdesiat rokov,“ hovoril pomaly Harry. „Nór. Pol milióna korún. Zatrpknutý. Modré oči. Zbraň Märklin. Hovorí po nemecky. Nijaké očividné telesné chyby. Pašovanie zbraní v nákladnom prístave. Strelecký tréning pri Skiene. To je všetko.“

Sadol si do auta.

„Nič? To som si myslel. Okej. Chcel som to aspoň skúsiť. Aj tak ďakujem. Maj sa.“

Harry vyšiel na kruhový objazd pred budovou Poštovej banky, keď mu zrazu niečo napadlo a opäť vyťukal jej číslo.

„Ellen? To som zasa ja. Počúvaj, na jednu vec som zabudol. Si tam? Nemal zbraň v ruke vyše päťdesiat rokov. Opakujem Nemal zbraň… áno, viem, že to je viac než štyri slová. Stále nič? Do riti, minul som odbočku. Zavoláme si neskôr.“

Mobil položil na sedadlo spolujazdca a sústredil sa na jazdu. Ešte len schádzal z kruhového objazdu, keď zazvonil telefón.

„Harry. Čo? Ako si na to, preboha, prišla? No, no, tak sa teraz nehnevaj. Ellen, ja len niekedy zabúdam, že sama nevieš, čo sa ti odohráva v gebuli. V mozgu. V tvojom veľkom, živom, úžasnom mozgu. Naozaj, Ellen, ako to hovoríš, znie to celkom logicky. Ďakujem ti.“

Položil a spomenul si, že jej ešte stále tie tri zmeny dlhuje. Teraz, keď už nepracujú na tom istom oddelení, bude si musieť nájsť čosi iné. Asi tri sekundy sa pokúšal vymyslieť, čo by to mohlo byť.

36/

Ulica Irisveien

1. marec 2000

Dvere sa otvorili a Harry hľadel do páru ostrých, modrých očí v zvráskavenej tvári.

„Harry Hole, polícia,“ predstavil sa. „To ja som volal ráno.“

„Aha, rozumiem.“

Sivé vlasy mal starec sčesané dozadu, spod pletenej vesty mu vytŕčala kravata. Na schránke pred bránou k červenému domčeku, ležiacemu v pokojnej vilovej štvrti severne od centra, boli dve mená: Even a Signe Juulovci.

„Nech sa páči, poďte ďalej, pán Hole.“

Jeho hlas bol pokojný a pevný, niečo v jeho pohyboch dávalo ľuďom pocit, že Even Juul je mladší, než sa uvádza. Harry sa mu trochu venoval, okrem iného zistil, že tento profesor histórie bol v nórskom partizánskom hnutí. A hoci už žil na dôchodku, Nórsko ho ešte vždy pokladalo za popredného odborníka na obdobie druhej svetovej vojny a nemeckej okupácie.

Harry sa sklonil, aby sa vyzul. Na stene pred ním viselo niekoľko vyblednutých čiernobielych fotografií v malých rámikoch. Na jednej z nich bola zdravotná sestra v uniforme, na druhej nejaký mladík v bielom fraku.

Vošli do izby, kde staručký teriér prestal štekať, z povinnosti privoňal k Harryho stehnu a uložil sa k Juulovmu kreslu.

„Čítal som vaše články v Dagsavisen,“ začal Harry, keď sa usadili.

„Bože môj, tie ešte existujú?“ usmial sa Juul.

„Zdá sa, že považujete za dôležité varovať spoločnosť pred neonacizmom.“

„Nechcem varovať. Len poukazujem na niektoré historické paralely. Úlohou historika je odhaľovať, nie súdiť.“

Juul si zapálil fajku.

„Mnohí si myslia, že dobro a zlo sú dve formy absolútna. To však nie je pravda. Rokmi sa vyvíjajú a menia. Úlohou historika je v prvom rade hľadať historickú pravdu, výroky prameňov, predkladať ich objektívne a bez akýchkoľvek vášní. Ak sa historici pustia do posudzovania ľudských bláznovstiev, naša práca sa časom zmení na mŕtvu skamenelinu – odtlačok tých, čo si v danom období uzurpovali pravdu.“

K stropu sa vzniesol modrý obláčik. „Ale neprišli ste sem kvôli tomu, alebo sa mýlim?“

„Zaujímalo by nás, či by ste nám vedeli pomôcť nájsť istého muža.“

„Spomínali ste to v telefóne. Kto je ten muž?“

„To nevieme. Predpokladáme však, že má modré oči, je Nór a má viac než sedemdesiat rokov. A hovorí po nemecky.“

„A?“

„To je všetko.“

Juul sa usmial. „No, v každom prípade si máte z čoho vyberať.“

„Asi áno. V Nórsku žije stopäťdesiatosemtisíc ľudí starších než sedemdesiat rokov a predpokladám, že takých stotisíc z nich má modré oči a hovorí po nemecky.“

Juul zdvihol obočie. Harry sa hanblivo usmial:

„Štatistická ročenka. Pre zábavu som si v nej trochu zalistoval.“

„Prečo si myslíte, že vám budem vedieť pomôcť práve ja?“

„Dostanem sa k tomu. Táto osoba povedala inej osobe, že vyše päťdesiat rokov nedržala v ruke zbraň. Napadlo mi, teda mojej kolegyni napadlo, že vyše päťdesiat je viac než päťdesiat, ale menej než šesťdesiat.“

„To je logické.“

„Áno, ona je veľmi… no, logická. Takže povedzme, že to bolo pred päťdesiatimi piatimi rokmi. Ocitáme sa uprostred druhej svetovej vojny. Má takých dvadsať a v ruke zbraň. Všetci Nóri však museli zbrane odovzdať Nemcom, takže kde ho máme?“

Harry vystrčil tri prsty.

„No, buď je medzi partizánmi, buď ušiel do Nemecka, alebo je na fronte v nemeckých službách. Hovorí lepšie po nemecky než po anglicky. Takže…“

„Takže táto kolegyňa dospela k záveru, že musel bojovať na fronte?“ spýtal sa Juul.

„Presne tak.“

Juul si potiahol z fajky.

„Mnohí partizáni boli nútení naučiť sa po nemecky,“ pokračoval Juul. „Infiltrácia, odpočúvanie a tak ďalej. A zabúdate na Nórov vo švédskych policajných silách.“

„Tento záver teda neobstojí?“

„Hm, budem chvíľu uvažovať nahlas,“ zamyslel sa Juul. „Na front sa dobrovoľne prihlásilo takých pätnásťtisíc Nórov, sedemtisíc z nich akceptovali, čím získali právo nosiť zbraň. Bolo ich oveľa viac než tých, čo sa dostali do anglických služieb. A hoci koncom vojny nórskych partizánov pribudlo, len minimum z nich držalo v ruke zbraň.“

Juul sa usmial.

„Predpokladajme teda, že má pravdu. Títo bojovníci z frontu, pochopiteľne, nie sú uvedení v telefónnom zozname s poznámkou bývalý vojak Waffen-SS. Vychádzam však z toho, že ste už prišli na to, kde máte hľadať.“

Harry prikývol.

„Archív zradcov národa. Kompletný archív mien so všetkými údajmi zo súdnych procesov. Prešiel som ich, veril som, že z týchto ľudí už väčšina odišla na druhý svet, čím sa dostaneme k rozumnému číslu. Mýlil som sa.“

„Áno, tí hajzli sú ozaj húževnatí.“

„A tu sa dostávame k bodu, keď som vám zavolal. Problematiku poznáte lepšie než ktokoľvek iný. Bol by som veľmi rád, keby ste mi pomohli pochopiť, ako takýto chlap rozmýšľa, čo ho ženie vpred.“

„Pán Hole, ďakujem za dôveru, som však historik a o pohnútkach jednotlivcov neviem viac než ktokoľvek iný. Možno viete, že som bol členom Milorgu, a to mi nedáva predpoklady vcítiť sa do spôsobu uvažovania vojakov z frontu.“

„Pán Juul, myslím si, že aj tak viete dosť.“

„Naozaj?“

„Verím, že viete, čo mám na mysli. Ja som sa na naše stretnutie pripravil.“

Juul zabafkal a pozrel sa na Harryho. V následnom tichu si Harry všimol, že niekto stojí vo dverách. Otočil sa a všimol si staršiu ženu, ktorá naňho hľadela miernym, pokojným pohľadom.

„Signe, s pánom sa tu rozprávame,“ povedal jej Even Juul.

Kývla Harrymu, otvorila ústa, akoby čosi chcela povedať, keď si však všimla Juulov pohľad, zarazila sa. Potom znovu kývla hlavou, ticho zavrela dvere a zmizla.

„Takže viete?“

„Áno, ona pracovala ako zdravotná sestra na východnom fronte, však?“

„Pri Leningrade. Od roku 1942 do ústupu v marci 1943.“ Odložil fajku. „Prečo toho chlapa hľadáte?“

„Ak mám byť úprimný, to nevieme ani my. Môže však ísť o atentát.“

„Hm.“

„Takže koho máme hľadať? Čudáka? Muža, ktorý je dodnes presvedčeným nacistom? Zločinca?“

Juul zavrtel hlavou.

„Väčšina bojovníkov z frontu si odkrútila svoje tresty a opäť sa začlenila do spoločnosti. Mnohým sa darilo až prekvapujúco dobre, hoci mali večný biľag zradcu národa. Možno to ani nie je ničím zvláštne. Často sa ukazuje, že v kritických situáciách dokážu postoj zaujať tí, čo majú dosť zdrojov.“

„Takže možno treba hľadať úspešného človeka?“

„Určite áno.“

„Zo spoločenských špičiek?“

„Dvere k spoločensky dôležitým pozíciám v hospodárstve a politike boli zrejme zatvorené.“

„Možno je podnikateľom, zakladateľom nejakej firmy. Určite je to človek, ktorý má dosť peňazí na to, aby si kúpil zbraň za pol milióna. Proti komu ju chce použiť?“

„Musí to mať naozaj niečo spoločné s bojom na fronte?“

„Niečo mi hovorí, že áno.“

„Túžba po pomste?“

„Je to až také nepredstaviteľné?“

„Nie, určite nie. Mnohí bojovníci z frontu sami seba považovali za skutočných patriotov, boli presvedčení, že v situácii roka 1940 konali v záujme krajiny. Fakt, že boli odsúdení ako zradcovia, je pre nich formou justičnej vraždy.“

„Takže?“

Juul sa poškrabal za uchom.

„Hm. Sudcovia z povojnového obdobia sú už väčšinou mŕtvi. Rovnako aj politici, ktorí na tieto súdy vytvorili podmienky. Teória pomsty je postavená na vode.“

Harry si vzdychol.

„Máte pravdu. Snažím sa len z tých kamienkov, čo mám, poskladať nejakú mozaiku.“

Juul sa krátko pozrel na hodinky. „Sľubujem, že budem nad tým uvažovať. Naozaj však neviem, či vám dokážem pomôcť.“

„Aj tak ďakujem.“ Harry vstal. Potom mu však čosi napadlo a z vrecka saka vytiahol zopár zložených papierov.

„Mám tu so sebou kópiu správy výsluchu svedka z Johannesburgu. Nemohli by ste sa pozrieť, či v nej nenájdete nejaký zaujímavý detail?“

Juul povedal áno, no zavrtel hlavou, akoby chcel povedať nie. Keď sa Harry v chodbe obúval, ukázal na fotografiu muža v bielom fraku:

„To ste vy?“

„Áno, v polovici minulého storočia. Urobili ju v Nemecku pred vojnou. Mal som kráčať v stopách otca a starého otca a študovať medicínu. Keď vojna vypukla, vrátil som sa domov a práve medzi chlapcami v odboji som sa dostal k prvým knižkám o histórii. Potom už bolo neskoro: stal som sa závislým.“

„Takže ste medicínu nechali tak?“

„Záleží na tom, ako sa na to pozriete. Snažil som sa nájsť vysvetlenie, ako jeden človek, jedna ideológia dokáže zviesť toľkých ľudí. A možno nájsť aj liek.“

Usmial sa. „Bol som veľmi, veľmi mladý.“

37/

Druhé poschodie, Hotel Continental

1. marec 2000

„Je fajn, že sme sa mohli takto stretnúť.“ Bernt Brandhaug nadvihol pohár.

Pripili si a Aud Hildeová sa na radcu ministerstva zahraničných vecí usmiala.

„A že sa nevidíme len v práci,“ upieral na ňu pohľad, až kým nesklopila zrak. Brandhaug ju pozoroval. Nebola vyslovene pekná, možno aj trochu pri sebe a mala trochu prihrubé črty. Jej šarm a flirtujúci pohľad však spôsoboval, že aj pri kilogramoch navyše pôsobila mlado.

Dnes doobeda mu z personálneho oddelenia zavolala, že si nevie poradiť s istým problémom. Skôr než stihla povedať viac, zavolal si ju do kancelárie. A keď vstúpila, ihneď rozhodol, že teraz má primálo času a lepšie bude, keď to preberú pri večeri po pracovnom čase.

„Veď aj my štátni zamestnanci sa občas potrebujeme uvoľniť,“ usmial sa. Pravdepodobne verila, že má na mysli večeru.

Doteraz išlo všetko hladko. Hlavný čašník im ponúkol jeho obľúbený stôl a ak dobre videl, nikto v podniku ich nepoznal.

„Áno, ten prípad sa k nám dostal včera,“ začala a čašníkovi dovolila, aby jej položil na kolená obrúsok. „Navštívil nás starší muž, ktorý tvrdil, že mu dlhujeme peniaze. My ako Ministerstvo zahraničných vecí. Tvrdil, že ide takmer o dva milióny korún a odvolával sa na list, ktorý nám zaslal roku 1970.“

Zagúľala očami. Mohla by sa menej maľovať, napadlo Brandhaugovi.

„Prezradil, za čo mu tie peniaze dlhujeme?“

„Tvrdil, že vo vojne slúžil na lodi. Týkalo sa to vraj spoločnosti Nortraship, ktorá mu vraj zadržiava žold.“

„Ach, tak už asi potom viem, o čo ide. Čo ešte hovoril?“

„Že už nemôže ďalej čakať. Že sme ho aj s ďalšími vojakmi zradili. Že nás Boh potrestá za naše hriechy. Neviem, či bol opitý alebo chorý, no určite nevyzeral zdravo. Ukázal mi list, podpísaný nórskym generálnym konzulom v Bombaji roku 1944, ktorý mu v mene nórskeho štátu garantoval doplatenie rizikového príplatku za štyri roky práce kormidelníka v nórskej obchodnej flotile. Ak by nemal ten list, boli by sme ho, pochopiteľne, ihneď vyhodili a ďalej sa týmto prípadom nezaoberali.“

„Slečna Aud Hildeová, za mnou môžete prísť kedykoľvek,“ povedal a na chvíľu sa ho zmocnila panika. Volá sa naozaj Aud Hildeová?

„Chudák chlap.“ Brandhaug naznačil čašníkovi, nech donesie ešte fľašu vína. „Smutné na celej veci je, že, pochopiteľne, má pravdu. Nortraship sa zriadila na administráciu tej časti nórskej obchodnej flotily, ktorú nezabrali Nemci. Išlo o organizáciu, v ktorej sa stretávali politické a sčasti komerčné záujmy. Napríklad Briti vyplácali spoločnosti veľké rizikové príplatky za možnosť využívať jej lode. Namiesto toho, aby tieto peniaze išli námorníkom, končili priamo v pokladniach štátu a spoločnosti. Hovoríme o niekoľkých stovkách miliónov korún. Námorníci sa pokúšali obrátiť na súd, na Najvyššom súde roku 1954 však prehrali. Parlament až roku 1972 rozhodol, že na peniaze majú nárok.“

„Tento muž očividne nič nedostal. Pretože pôsobil v Čínskom mori a torpédovali ho Japonci, nie Nemci.“

„Povedal, ako sa volá?“

„Konrand Åsnes. Počkajte chvíľu, ukážem vám ten list. Dokonca urobil aj kalkuláciu úrokov a úrokov z úrokov.“

Sklonila sa ku kabelke. Jej ramená sa trochu triasli. Mala by viac športovať. O štyri kilogramy menej a Aud Hildeová by bola kyprá, a nie tučná.

„To je v poriadku,“ zastavil ju. „Nepotrebujem to vidieť. Nortraship spadá pod Ministerstvo hospodárstva.“

Pozrela sa naňho.

„Trval na tom, že peniaze mu dlhujeme my. Dal nám lehotu – štrnásť dní.“

Brandhaug sa usmial.

„Naozaj? A prečo to podľa neho po šesťdesiatich rokoch tak ponáhľa?“

„To neprezradil. Ale povedal mi, že dôsledky si ponesieme sami.“

„Bože.“ Brandhaug počkal, kým im čašník obom nenalial, potom sa predklonil. „Nenávidím niesť dôsledky, vy áno?“

Neisto sa usmiala.

Brandhaug pozdvihol pohár.

„Rozmýšľam, čo s tým vieme urobiť,“ povedala.

„Zabudnite na to,“ usmial sa. „Ja ešte rozmýšľam nad inou vecou, slečna Hildeová.“

„Nad čím?“

„Videli ste už izbu, ktorú máme v tomto hoteli k dispozícii?“

Aud Hildeová sa usmiala a odvetila, že tú izbu ešte nevidela.

38/

Fitness-centrum, Ila

2. marec 2000

Z Harryho sa lial pot. Športové centrum malo osemnásť hypermoderných ergometrických bicyklov. Na všetkých sedeli mestské, viac-menej pekné typy, ktoré hľadeli na nemé televízory, visiace zo stropu. Harry sledoval Elisu z Expedície Robinson, ktorá sa tvárila, že nedokáže vystáť Poppeho. Harry vedel, o čo ide. Bola to repríza.

„That don’t impress me much!“ hučalo z reproduktorov.

Ach nie, vzdychol si Harry, ktorému sa nepáčila ani zavýjajúca hudba, ani zvláštny zvuk, ktorý mu vychádzal z pľúc. Na policajnej stanici mali posilňovňu zadarmo, Ellen ho však prehovorila, aby začal chodiť sem. Súhlasil, no keď sa ho pokúšala zapísať na hodiny aerobiku, vzoprel sa. Hýbať sa do rytmu jalla-jalla v stáde ľudí, ktorí majú radi rytmus jalla-jalla, zatiaľ čo kŕčovito sa škeriaci inštruktor ich povzbudzuje k plnému nasadeniu duchaplnosťami ako „no pain, no gain“, Harry pokladal za nepochopiteľnú formu dobrovoľného sebaponižovania. Najväčšiu výhodu tohto fitness-centra videl v tom, že môže súčasne pri tréningu sledovať Expedíciu Robinson bez toho, aby musel používať jednu miestnosť s Tomom Waalerom, ktorý očividne väčšinu voľného času trávil v policajnej posilňovni. Harry sa rozhliadol okolo a skonštatoval, že aj dnes je v miestnosti najstarší. Väčšinou tu boli dievčatá so slúchadlami v ušia
ch, ktoré pravidelne obracali zrak jeho smerom. Nie preto, že by hľadeli naňho, no hneď vedľa Harryho sedel najpopulárnejší zabávač krajiny v sivej bunde s kapucňou, bez kvapiek potu pod chlapčenskou ofinou. Na Harryho speedometri zablikala kontrolka: You’re training well.

„But dressing badly,“ dodal v duchu a pohľadom prešiel po vyťahaných, vypratých teplákoch, ktoré si musel kvôli mobilu neustále vyťahovať, lebo mu ťahal vrecko. Zošľapané adidasy neboli ani dosť nové na to, aby boli moderné, ani nie dosť staré, aby boli zase trendy. Tričko Joy Divison, ktoré mu kedysi dodávalo istý kredit, teraz vysielalo len signály o tom, že už pekných pár rokov nesleduje, čo nové sa odohráva na hudobnom poli. No až tak mimo sa Harry necítil, kým mu nezačal zvoniť telefón a sedemnásť vyčítavých pohľadov, vrátane zabávačovho, sa neobrátilo jeho smerom. Malú, čiernu pekelnú vec musel vytiahnuť z vrecka.

„Hole.“

Okay, so you’re a rocket scientist, that don’t impress…

„Tu je Juul. Neruším?“

„Nie, to je len hudba.“

„Dychčíte ako tuleň. Zavolajte mi neskôr“

„Nie, to je v poriadku. Som práve v posilňovni.“

„Ach tak. Mám dobré správy. Čítal som vašu správu z Johannesburgu. Prečo ste mi nepovedali, že bol v Sennheime?“

„Uriáš? Je to dôležité? Veď som si ani nebol istý, že som si to meno zapamätal správne. V nemeckom atlase som nijaký podobný názov nenašiel.“

„Odpoveď na vašu otázku – áno, je to dôležité. Ak ste doteraz pochybovali, a je ten chlap vojakom z frontu, už nemusíte. Je to stopercentne isté. Sennheim je malé mestečko a všetci Nóri, ktorí ho navštívili, tam boli počas vojny. V tréningovom tábore pred odchodom na východný front. Dôvod, prečo ste ho nenašli v nemeckom atlase, je ten, že neleží v Nemecku, ale vo francúzskom Alsaska“

„Ale…“

„Alsasko si Nemci a Francúzi niekoľkokrát podávali. Preto sa tam hovorí po nemecky. Fakt, že náš chlapík bol v Sennheime, značne zužuje okruh potenciálnych osôb. Výcvik tam totiž dostávali len Nóri z regimentu Nordland a regimentu Nórsko. A ešte čosi – viem vám povedať meno človeka, ktorý v Sennheime bol a takmer určite bude ochotný spolupracovať.“

„Áno?“

„Vojak z regimentu Nordland. K partizánom sa prihlásil dobrovoľne roku 1944.“

„No páni moji…“

„Vyrástol na odľahlom gazdovstve s rodičmi a staršími bratmi, všetci boli fanatickí nacisti, a tí ho donútili k dobrovoľnej účasti na fronte. Nikdy nebol presvedčený nacista a roku 1943 pri Leningrade dezertoval. Chvíľu ho držali v zajatí Rusi, dokonca za nich chvíľu aj bojoval, skôr než sa mu podarilo vrátiť cez Švédsko do Nórska.“

„Vy ste verili vojakovi z frontu?“

Juul sa zasmial. „Stopercentne.“

„Prečo sa smejete?“

„To je dlhý príbeh.“

„Mám čas.“

„Dali sme mu príkaz zlikvidovať člena vlastnej rodiny.“

Harry prestal šliapať do pedálov. Juul si odkašľal:

„Keď sme ho našli v Nordmarke, severne od Ullevålseteru, spočiatku sme jeho príbehu neverili, pokladali sme ho za infiltranta. Chceli sme ho zastreliť. Mali sme však prístup do policajného archívu v Oslo, vďaka čomu sme si ho mohli preveriť. Ukázalo sa, že je naozaj nezvestný a polícia ho upodozrieva, že zbehol. Jeho rodinná situácia sedela, papiere potvrdzovali, že je ten, za koho sa vydáva. Toto všetko však, samozrejme, mohlo byť dielom Nemcov, a tak sme sa ho rozhodli vyskúšať.“

Ticho.

„A?“ spýtal sa Harry.

„Ukryli sme ho do chaty, kde bol izolovaný od nás aj od Nemcov. Niekto navrhol, aby sme mu dali príkaz na likvidáciu jedného z bratov. Chceli sme najmä vidieť, ako bude reagovať. Keď dostal príkaz, nepovedal ani slovo. Na druhý deň sme ho však v chate nenašli. Boli sme si istí, že zdrhol, o dva dni sa však opäť zjavil. Oznámil nám, že bol za rodinou v doline Gudbrandsdalen. O niekoľko dní sme dostali správu od našich ľudí. Jedného brata našli v maštali, druhého v senníku. Rodičia ležali v spálni.“

„Panebože,“ vydýchol Harry. „Ten chlap musel byť šialený.“

„Asi áno. Šialení sme boli všetci. Mohla za to vojna. Nehovorili sme o tom ani vtedy, ani neskôr. Ani vy by ste nemali…“

„Samozrejme. Kde býva?“

„Tu v Osle. Myslím, že na Holmenkollene.“

„A volá sa?“

„Fauke. Sindre Fauke.“

„Skvelé. Ozvem sa mu. Ďakujem, pán Juul.“

Na obrazovke Poppe v detailnom výreze tváre práve posielala zaslzený pozdrav domov. Harry si telefón vložil do vrecka teplákov, vytiahol si ich vyššie a vykročil k činkám.

… whatever, that don’t impress me much…

39/

Obchod House of Singles

2. marec 2000

„Vlna výbornej kvality, stupeň 110,“ povedala predavačka a pridržala starcovi kabát. „Najlepšia. Je ľahká a odolná.“

„Použijem ju len jediný raz,“ usmial sa starec.

„Ach,“ vzdychla si prekvapene. „To potom máme lacnejšie…“

„Táto je dobrá.“ Pozrel sa do zrkadla.

„Klasický strih,“ uistila ho predavačka. „Ten najklasickejší v našej ponuke.“

Vystrašene sa pozrela na starca, ktorý sa skrčil k zemi.

„Je vám zle? Mám…“

„Nie, len ma niečo pichlo. To prejde.“ Starec sa opäť vystrel. „Ako rýchlo dokážete ušiť nohavice?“

„Do stredy budúceho týždňa. Ak to neponáhľa. Potrebujete ich na špeciálnu príležitosť?“

„To áno. No streda je fajn.“

Zaplatil jej v stovkách. Kým ich počítala, stihla tovar pochváliť:

„No, jednu vec vám poviem, tento kabát už budete mať do smrti.“

Jeho smiech sa jej ozýval v ušiach ešte dlho potom, čo vyšiel z obchodu.

40/

Štvrť Holmenkollåsen

3. marec 2000

Na ulici Holmenkollveien pri Besserude, na veľkom hnedom dome v tieni mohutných ihličnatých stromov, Harry našiel číslo, ktoré hľadal. K domu viedla cesta posypaná štrkom a Harry autom vyšiel až k domu, kde sa otočil. Plánoval zaparkovať dole kopcom, keď však podradil, motor zakašľal a stíchol. Harry zanadával, otočil kľúčik, štartér však len vyčítavo zavzdychal.

Vyšiel z auta a vykročil k domu, keď sa vo dverách zjavila žena. Očividne ho nepočula prichádzať a zastala na schodoch so spýtavým úsmevom.

„Dobré ráno,“ kývol Harry k autu. „Nie je celkom zdravé. Potrebuje… nejaký liek.“

„Liek?“ Jej hlas bol hlboký a hrejivý.

„Áno. Myslím, že chytil vírus, čo teraz obchádza aj ľudí.“

Ešte väčšmi sa usmiala. Vyzerala asi na tridsať. Oblečený mala čierny kabát, ktorý Harry okamžite zaradil medzi jednoduché, nenútene elegantné a neuveriteľne drahé kúsky odevu.

„Práve som sa chystala von,“ začala žena. „Hľadáte niekoho?“

„Myslím, že áno. Hľadám pána Sindreho Faukeho.“

„Ste takmer správne,“ prikývla. „Niekoľko mesiacov však meškáte. Otec sa presťahoval do mesta.“

Harry pristúpil bližšie a všimol si jej krásu. Jej uvoľnený spôsob reči, to, ako mu hľadela priamo do očí, dával tušiť jej sebaistotu. Určite pracuje niekde, kde potrebuje racionálne, chladné uvažovanie. Maklérka, vysoký post v banke, politička, čosi také. Určite sa jej darí dobre, o tom nepochyboval ani chvíľu. Nielen kvôli kabátu a kolosálnemu domu, čo stál za ňou. Z jej postoja aj vysokých, aristokratických lícnych kostí vyžaroval úspech. Zišla po schodoch, nohy kládla pred seba, akoby kráčala po lane. Hodiny baletu, uvedomil si.

„Môžem vám nejako pomôcť ja?“

Spoluhlásky vyslovovala jasne, intonácia s ja vysloveným tak dôrazne, že to pôsobilo takmer teatrálne.

„Som z polície.“ Harry začal hľadať po vreckách služobný preukaz, s úsmevom ho však zadržala.

„No, a rád by som sa porozprával s vaším otcom.“

Harry si s nevôľou uvedomil, že podvedome začal tiež vyslovovať slová vznešenejšie ako zvyčajne.

„Prečo?“

„Hľadáme istú osobu. A verím, že váš otec nám bude vedieť pomôcť.“

„Koho hľadáte?“

„To vám, žiaľ, nemôžem prezradiť.“

„Fajn.“ Prikývla, akoby Harry práve obstál v nejakej skúške.

„Ale ak tomu mám rozumieť tak, že tu nebýva…“ zaclonil si Harry oči. Mala štíhle prsty. Hodiny klavíra. A okolo očí vrásky od úsmevu. Možno má predsa len viac než tridsať?

„Nebýva,“ prikývla. „Presťahoval sa do štvrte Majorstuen. Ulica Vibes gate osemnásť. Nájdete ho tam, alebo v univerzitnej knižnici.“

Univerzitná knižnica. Vyslovila to tak, že nezhltla ani jedinú hlásku.

„Vibes gate osemnásť. Rozumiem.“

„Fajn.“

„Áno.“

Harry prikývol. A prikývol ešte raz. Ako jeden z tých umelých psov, čo niektorí šoféri majú na palubnej doske v aute. Usmiala sa so stisnutými perami a zdvihla obočie, akoby sa chcela spýtať, či to je všetko, či sa stretnutie skončilo, ak už nie sú ďalšie otázky.

„Rozumiem,“ zopakoval Harry.

Mala čierne a symetrické obočie. Určite si ho vytrháva, napadlo mu.

„Už musím ísť,“ povedala. „Električka mi…“

„Rozumiem,“ zopakoval Harry po tretí raz bez toho, aby sa pohol k odchodu.

„Verím, že ho nájdete. Otca.“

„Určite áno.“

„Pekný deň.“ Keď vykročila, kamienky jej zaškrípali pod nohami.

„Mám menší problém…“ zastavil ju Harry.

„Ďakujem za pomoc.“

„Niet začo,“ usmiala sa. „Ste si istý, že to nie je priveľká obchádzka?“

„Vôbec nie, ako som povedal, idem tým istým smerom.“ Harry znepokojene hľadel na tenučké a nepochybne mimoriadne drahé kožené rukavičky, ktoré teraz zosiveli od špiny zadnej nápravy Escortu.

„Otázne je len to, či toto auto vydrží.“

„No, zdá sa, že už všeličo preskákalo, to je pravda.“ Ukázala na dieru v prístrojovej doske, odkiaľ z miesta, kde malo byť rádio, vytŕčala spleť červených a žltých káblov.

„Vlámanie,“ pokrčil plecom Harry. „Preto sa nedajú ani zamknúť dvere. Zničili aj zámku.“

„Takže teraz má doň každý voľný prístup?“

„Áno. Tak to chodí, keď sa zostarne.“

Usmiala sa. „Naozaj?“

Hodil na ňu pohľad. Možno patrí k ľuďom, ktorí dlho vyzerajú rovnako – od dovŕšenia dvadsiatky až po päťdesiatku na tridsať. Páčil sa mu jej profil, jemné línie tváre. Jej pokožka mala teplý, prirodzený odtieň, nie vysušenú matnú hnedosť, ktorú si ženy v jej veku zvyknú kupovať vo februári. Rozopla si kabát a odhalila mu tak svoj dlhý štíhly krk. Pozrel sa na jej ruky, ktoré spočívali v lone.

„Červená,“ povedala pokojne.

Harry dupol na brzdy.

„Ospravedlňujem sa.“

Čo to robí? Naozaj sa pozeral na jej ruky, aby zistil, či má prsteň? Preboha!

Poobzeral sa okolo a v tej chvíli pochopil, kde sa nachádzajú.

„Niečo sa stalo?“ spýtala sa.

„Nie, nie.“ Zasvietila zelená, pridal plyn. „Iba sa mi k tomuto miestu viažu zlé spomienky.“

„Aj mne,“ prikývla. „Pred niekoľkými rokmi som sa tadiaľto viezla vo vlaku krátko potom, ako jedno policajné auto prešlo koľaje a vpálilo do tamtoho múra.“ Ukázala rukou. „Bolo to strašné. Jeden z policajtov ešte visel na stĺpe ako ukrižovaný. Niekoľko nocí som potom nemohla spať. Vraj policajt za volantom bol opitý.“

„To kto hovoril?“

„Jeden muž, čo som s ním študovala. Z policajnej školy.“

Prešli Frøen. Vindern nechali za sebou. Ďaleko za sebou, rozhodol sa.

„Takže vy ste chodili na policajnú školu?“

„Nie. Zbláznili ste sa?“ Opäť sa zasmiala. Harrymu sa jej smiech páčil. „Študovala som na univerzite právo.“

„Aj ja,“ prikývol. „Kedy ste tam chodili?“

Harry, toto bolo dobré.

„Skončila som v deväťdesiatom druhom.“

Harry počítal a stiahol rok. Takže minimálne tridsať.

„A vy?“

„V deväťdesiatom.“

„Tak potom si možno pamätáte koncert Raga Rockers počas dní študentov v osemdesiatom ôsmom?“

„Samozrejme. Bol som pri tom. V záhrade.“

„Aj ja! Fantázia, však?“ Pozrela sa naňho. Oči jej žiarili.

Kde? spýtal sa v duchu. Kde si bola?

„No áno, veľký zážitok.“ Harry si z koncertu veľa nepamätal. Spomenul si však na všetky dievčatá z dobrých rodín, ktoré prichádzali na každý koncert Raga Rockers.

„Ak sme však študovali spolu, musíme mať veľa spoločných známych,“ pokračovala.

„Pochybujem. Ja som už vtedy pracoval ako policajt a veľmi som sa so študentmi nestretával.“

Mlčky prešli ulicu Industrigata.

„Tu ma môžete vysadiť.“

„Idete sem?“

„Áno, tu je to dobre.“

Odbočil k chodníku a ona sa k nemu obrátila. Do tváre jej padal zblúdený vlas. Pohľad mala mäkký a zároveň priamy. Hnedé oči. Zrazu si celkom nečakane uvedomil: Chcem ju pobozkať.

„Ďakujem,“ usmiala sa.

Chytila kľučku. Nič sa nestalo.

„Prepáčte.“ Harry sa predklonil a zhlboka sa nadýchol. „Zámka…“ Dvere z celej sily potlačil. Otvorili sa. Cítil sa ako pripitý.

„Možno sa uvidíme,“ povedala.

„Možno.“

Chcel sa jej spýtať, kam ide, kde pracuje, či sa jej to páči, čo iné sa jej ešte páči, či má priateľa, či by nemala chuť ísť s ním na koncert, hoci to nebude Raga. Našťastie však už bolo neskoro, baletnými krokmi sa mu vzďaľovala po chodníku.

Harry si vzdychol. Stretol ju pred tridsiatimi minútami a ani nevie, ako sa volá. Možno ho len začína chytať kríza stredného veku.

Pozrel sa do spätného zrkadla a proti všetkým predpisom sa obrátil na ceste. Ulica Vibes gate bola odtiaľto len kúsok.

41/

Vibes gate, Majorstua

3. marec 2000

Vo dverách bytu stál muž. Keď videl dychčiaceho Harryho prichádzať na štvrté poschodie, zoširoka sa usmial.

„Je mi ľúto, že tu nie je výťah,“ podal mu pravicu. „Sindre Fauke.“

Oči mal stále mladé, v tvári však vyzeral na to, že prešiel dvoma svetovými vojnami. Minimálne dvoma. To, čo mu z bielych vlasov zostalo, mal sčesané dozadu. Pod rozopnutou vestou mu vytŕčala červená flanelová košeľa. Stisk jeho ruky bol teplý a pevný.

„Práve som postavil na kávu,“ pozval ho dnu. „A viem, prečo ste prišli.“

Vošli do izby, zariadenej ako pracovňa s písacím stolom a počítačom. Všade sa váľali papiere, kopy kníh a časopisov pokrývali stoly aj dlážku.

„Ešte som sa tu celkom nezabýval,“ vysvetlil Harrymu a uvoľnil mu miesto na pohovke.

Harry sa poobzeral. Nijaké obrazy na stenách, len kalendár supermarketu RIMI s fotografiami z Nordmarky.

„Pracujem na jednom väčšom projekte, z ktorého hádam raz vznikne kniha. Dejiny vojny.“

„Nie je taká kniha už napísaná?“

Fauke sa od srdca zasmial. „No, to teda je. Ibaže všetkým takým knihám ešte čosi chýba. A tu ide o moju vojnu.“

„Aha. Prečo to robíte?“

Fauke pokrčil plecom.

„Nech to aj znie pateticky – všetci, čo sme sa na nej skutočne zúčastnili, máme zodpovednosť za to, aby sme naše skúsenosti odovzdali potomkom skôr, než sa pominieme. Aspoň tak to vidím ja.“

Fauke zmizol v kuchyni, o chvíľu zakričal:

„Volal mi Even Juul. Hovoril mi, že budem mať návštevu. Vraj ste z polície?“

„Áno. Pán Juul mi však povedal, že bývate na Holmenkollene.“

„S Evenom sa nestretávame až tak často a číslo som si nechal, keďže som sa presťahoval len na krátky čas. Kým nebudem hotový s knihou.“

„Aha. Bol som u vás. Túto adresu mi dala vaša dcéra.“

„Našli ste ju doma? Tak to si potom vybrala voľno za nadčasy.“

Z akej práce? dralo sa Harrymu na jazyk, no uvedomil si, že by to pôsobilo nápadne.

Fauke sa vrátil s veľkým džbánom kávy, z ktorého sa krásne parilo, a dvoma šálkami.

„Čiernu?“ Jednu šálku postavil pred Harryho.

„Môže byť.“

„To je dobre. Lebo nemáte na výber.“ Fauke sa smial tak, že kávu rozlieval po stole.

Harry si uvedomil, ako málo sa Fauke podobá so svojou dcérou. Nemal ani jej kultivované vystupovanie či prejav, ani jej črty či tmavý odtieň pokožky. Rovnaké mali len čelo. Vysoké čelo s modrými hrubými žilami.

„Tam hore máte teda veľký dom,“ povedal po chvíli.

„Je s ním len starosť. Neustále odpratávanie snehu,“ odvetil Fauke, usrkol si z kávy a spokojne mľaskol. „Tmavý, smutný dom, ďaleko od všetkého. Holmenkollen neviem vystáť. Bývajú tam samí snobi. Jediným prisťahovalcom z raja Gudbrandsdalenu som ja.“

„Tak prečo ho potom nepredáte?“

„Dcére sa páči. Vyrástla tam. Ak dobre chápem, chceli ste hovoriť o Sennheime.“

„Vaša dcéra tam býva sama?“

Harry by si najradšej odhryzol z jazyka. Fauke si odpil z kávy. Pregĺgal. Dlho.

„Býva tam s chlapcom. Volá sa Oleg.“

Jeho pohľad bol naraz neprítomný. Už sa neusmieval.

Harry urobil zopár rýchlych záverov. Možno prirýchlych, no ak sa nemýli, Oleg je jedným z dôvodov, prečo Sindre Fauke teraz býva v Majorstua. Nech je, ako chce, je koniec. Býva s mužom, môže na ňu zabudnúť. Vlastne je to aj dobre.

„Pán Fauke, sám vám toho veľa nepoviem. Ako určite viete, pracujeme na…“

„Viem.“

„Dobre. Potreboval by som počuť, či viete niečo o Nóroch, ktorí boli v Sennheime.“

„Ach. Viete, bolo nás tam veľa.“

„O tých, čo ešte žijú.“

Fauke sa usmial.

„Nechcem byť morbídny, no to nám celú situáciu dosť uľahčí. Na východnom fronte sme umierali ako muchy. V priemere šesťdesiat percent našej jednotky každý rok pošlo.“

„Bože, smrteľná kvóta vrchárok… hm.“

„Prosím?“

„Prepáčte. Len pokračujte, prosím.“

Harry sa zahanbene zahľadel do kávy.

„Pointa je v tom, že vo vojne sa človek rýchlo učí,“ vysvetľoval Fauke. „Ak vydržíte prvých šesť mesiacov, vaše šance na prežitie v okamihu niekoľkonásobne stúpnu. Nešliapete na míny, hlavu si chránite medzi ramenami. Keď počujete nabíjať Mosin-Nagant, zobudíte sa. A viete, že hrdinovia tu nemajú miesto a že strach je váš najlepší priateľ. Po šiestich mesiacoch sme sa teda scvrkli na skupinku prežívajúcich Nórov, ktorí pochopili, že majú šancu vojnu prežiť. A väčšina z nás bola v Sennheime. Postupne, ako vojna pokračovala, presúvali výcvik hlbšie do Nemecka. Alebo dobrovoľníci prichádzali priamo z Nórska. Tí, ktorí prišli bez výcviku…“

Fauke zavrtel hlavou.

„Zomierali?“ spýtal sa Harry.

„Ani sme sa len nesnažili naučiť ich mená. Načo? Ťažko tomu uveriť, ale ešte roku 1944 prúdili na východný front dobrovoľníci, dávno potom, ako sme my už pochopili, kam to celé speje. Tí chudáci si mysleli, že zachránia Nórsko.“

„Ak som to pochopil správne, vy ste tam už roku 1944 neboli.“

„To je pravda. Ušiel som. Na Silvestra 1942. Dvakrát som sa dopustil zrady.“ Fauke sa usmial. „A dvakrát som skončil v zlom tábore.“

„Bili ste sa za Rusov?“

„Takmer. Sedel som vo vojenskom zajatí. Umierali sme od hladu. Jedno ráno sa po nemecky spýtali, či niekto z nás tuší čosi o spojárstve.

Ja som niečo vedel, a tak som zdvihol ruku. Ukázalo sa, že v jednom z regimentov padol všetok personál. Do poslednej duše! Na druhý deň som už obsluhoval poľný telefón, kým sme mojich niekdajších kamarátov hnali do Estónska. Bolo to pri Narve…“

Fauke zdvihol šálku a držal ju pevne oboma rukami.

„Ležal som na kopci a sledoval, ako Rusi útočia na nemecké guľometné hniezdo. Nemci to do nich pálili. Ležalo pred nimi stodvadsať mužov a štyri kone, vtedy sa guľomet zadrel. Rusi ich zabíjali bajonetmi, aby šetrili muníciu. Od začiatku útoku do jeho konca prešla polhodina. Stodvadsať mŕtvych. A potom k ďalšiemu hniezdu. A ten istý postup.“

Harry videl, ako sa ruka so šálkou zachvela.

„Pochopil som, že zomriem. A že zomriem za vec, ktorej neverím. Neveril som ani v Stalina, ani v Hitlera.“

„Prečo ste odišli na front, keď ste v Hitlera neverili?“

„Mal som osemnásť rokov. Vyrástol som na gazdovstve hlboko v doline Gudbrandsdalen, kde sme okrem najbližších susedov v podstate nestretli živú dušu. Nečítali sme noviny, nemali knihy – nevedel som nič. Všetky informácie o politike som čerpal od otca. Boli sme poslední z rodiny, čo ešte zostávali v Nórsku, ostatní príbuzní sa v dvadsiatych rokoch vysťahovali do USA. Rodičia aj susedia z oboch strán boli nadšení prívrženci Quislinga a členovia jeho strany. Mal som dvoch starších bratov, ktorých som vo všetkom nasledoval. Boli členovia fašistickej mládeže a za úlohu dostali získavať pre stranu mladých ľudí. Aj oni sa hlásili na front. Aspoň mi to tvrdili. Až neskôr som sa dozvedel, že získavali udavačov. To však už bolo neskoro, vtedy som bol na ceste na front.“

„Takže na fronte ste zmenili stranu?“

„Nenazýval by som to zmenou strany. Väčšina z nás dobrovoľníkov myslela viac na Nórsko a menej na politiku. Zlomom pre mňa bola chvíľa, keď som pochopil, že bojujem vojnu inej krajiny. Vlastne to bolo celkom jednoduché. A z tohto pohľadu bojovať za Rusov nebolo o nič lepšie. V júni 1944 som pracoval v prístave v Talline, kde sa mi podarilo dostať na loď švédskeho Červeného kríža. Zahrabal som sa do kuchynského skladu a zostal tam tri dni. Chytil som otravu oxidom uhoľnatým, dostal som sa však do Štokholmu. Odtiaľ som postupoval až k nórskym hraniciam, cez ktoré som prešiel na vlastnú päsť. To už bol august.“

„Prečo na vlastnú päsť?“

„Tých zopár ľudí, s ktorými som sa vo Švédsku dostal do kontaktu, mi neverilo, môj príbeh sa im zdal byť príliš fantastický. To je však v poriadku, ani ja som nikomu neveril.“

Znovu sa hlasno zasmial.

„A tak som sa držal v ústraní a nejako sa prebíjal sám. Prechod hraníc bola hračka. Verte mi, určite je nebezpečnejšie kradnúť v Leningrade jedlo, ako prechádzať počas vojny hranicu medzi Nórskom a Švédskom. Ešte kávu?“

„Ďakujem. Prečo ste nezostali vo Švédsku?“

„Dobrá otázka. Kládol som si ju sám už veľakrát.“

Rukou si prehrabol riedke sivé vlasy.

„Musíte však pochopiť jedno – hnala ma túžba po pomste. Bol som mladý, a keď je človek mladý, často žije vo falošných predstavách o spravodlivosti, o tom, že každý človek je povolaný ju presadzovať. Bol som mladý muž s množstvom vnútorných konfliktov na východnom fronte, k spolubojovníkom som sa často choval ako hajzeľ. Aj tak, alebo možno práve preto, som si prisahal, že sa pomstím za všetkých, čo položili životy za lži, ktorými nás tam doma kŕmili. A že sa pomstím za svoj zničený život, o ktorom som bol presvedčený, že už nikdy nebude normálny. Jedinou mojou túžbou bolo porátať sa s ľuďmi, ktorí skutočne našu krajinu zradili. Dnes by to psychológovia nazvali vojnovou psychózou a okamžite ma umiestnili do ústavu. Namiesto toho som išiel do Osla bez toho, aby som mal kde bývať, či tam mal niekoho, kto by sa o mňa postaral. Jediné papiere, čo som mal, by mi ako zbehovi zaručili okamžitú popravu. V deň, ke som na nákladnom aute dorazil do Osla, okamžite som zmizol v lesoch severne od mesta. Spával som opretý o kmeň a tri dni jedol len bobule. Potom ma našli.“

„Partizáni?“

„Even Juul vám vraj povedal všetko.“

„Áno.“ Likvidácia. Nepochopiteľná vec sa nestala pochopiteľnejšou ani vo chvíli, keď tohto muža stretol. Celý čas tam bola, vírila mu v mozgu, odkedy sa na Harryho vo dverách usmial Fauke a podal mu ruku. Tento muž popravil dvoch bratov a vlastných rodičov.

„Viem, na čo myslíte,“ začal po chvíli Fauke. „Bol som vojak, ktorý dostal príkaz na likvidáciu. Keby som ten príkaz nedostal, neurobil by som to. Jedno však viem: Patrili k tým, čo nás zradili.“

Fauke sa Harrymu pozrel priamo do očí. Šálka sa už netriasla.

„Možno rozmýšľate nad tým, prečo som zabil všetkých, keď príkaz hovoril len jedného. Problém bol v tom, že neurčili, koho mám zabiť. Rozhodnutie o živote a smrti nechali na mňa. A to som nezvládol. A tak som ich zabil všetkých. Jedného chlapa na fronte sme volali Červienka. Podľa toho vtáka. Naučil ma, že zabíjať bajonetom je najhumánnejší spôsob popravy. Krčná tepna prechádza od srdca rovno do mozgu, a vo chvíli, keď toto spojenie pretnete, mozog obete stratí kyslík a v tej chvíli prestane pracovať. Srdce možno ešte tri, možno štyrikrát udrie, potom však prestane. Gudbrand, ako sa Červienka volal, bol majster. Ja som však s mamou zápasil dvadsať minút a podarilo sa mi ju len zraniť. Napokon som ju musel zastreliť.“

Harrymu vyschlo v ústach. „Rozumiem.“

Tie nezmyselné slová zostali visieť vo vzduchu. Harry odsunul šálku na stole a z koženej bundy vytiahol zápisník.

„Možno by sme sa mohli porozprávať o tých ľuďoch, s ktorými ste boli v Sennheime?“

Sindre Fauke náhle vstal.

„Pán Hole, je mi ľúto. Nechcel som, aby to vyzeralo ako chladný a neľudský čin. Skôr než prejdeme ďalej, dovoľte, aby som vám vysvetlil jednu vec: nie som neľudský, je to len môj spôsob, akým sa s tým snažím vyrovnať. Nemusel som vám to hovoriť, aj tak to však robím. Lebo nedokážem inak. Preto aj píšem túto knihu. Musím s tým bojovať vždy, keď sa táto téma ocitne na svetle dňa. Aby som si bol istý, že neuhnem. V ten deň, keď uhnem, strach vyhral svoju prvú bitku. Neviem, prečo je to tak. Psychológ by mi to možno vysvetlil.“

Vzdychol si.

„Teraz som však už povedal všetko, čo som chcel. Aj tak toho bolo priveľa. Ešte kávu?“

„Nie, ďakujem.“

Fauke si opäť sadol. Bradu si oprel do dlane.

„Takže. Sennheim. Tvrdé nórske jadro. Vrátane mňa ide o piatich chlapov. A jeden z nich, Daniel Gudeson, zomrel v tú noc, keď som ja zmizol. Takže štyria. Edvard Mosken, Hallgrim Dale, Gudbrand Johansen a ja. Po vojne som videl jedine Edvarda Moskena, veliteľa nášho mužstva. V lete 1945. Dostal tri roky za zradu krajiny. O tých ostatných ani len netuším, či prežili. Poviem vám však to, čo o nich viem.“

Harry obrátil v zápisníku list a začal písať na čistú stranu.

42/

Úsek sledovania osôb

3. marec 2000

G-u-d-b-r-a-n-d J-o-h-a-n-s-e-n. Harry sa zľahka dotýkal písmen na klávesnici. Chlapec z dediny. Podľa Faukeho milý, trochu slabý typ, ktorý uctieval toho Daniela Gudesona, čo ho na stráži zastrelili, ako svoj vzor a náhradného brata. Harry stlačil enter a program začal pracovať.

Civel do steny. Na stenu. Na obrázok sestry. Strúhala grimasu ako vždy, keď ju fotili. Letné prázdniny pred mnohými rokmi. Na jej biele tričko dopadal tieň fotografa. Mama.

Pípnutie počítača signalizovalo, že vyhľadávanie sa skončilo. Pohľadom sa vrátil na monitor.

Register obyvateľov evidoval dvoch Gudbrandov Johansenov, podľa dátumu narodenia však nemali ešte šesťdesiat. Sindre Fauke mu tie mená vyhláskoval, nemohol sa teda pomýliť. Muselo to znamenať, že si zmenil meno. Že býva v zahraničí. Alebo je mŕtvy.

Harry vyskúšal ďalšie. Veliteľ z Mjøndalenu. Otec malých detí. E-d-v-a-r-d M-o-s-k-e-n. Vyvrheľ rodiny za to, že sa prihlásil na front. Dvojklik na Hľadaj.

Naraz sa miestnosť rozsvietila. Harry sa otočil.

„Keď pracuješ neskoro v noci, zasvieť si aspoň svetlo.“ Vo dverách stál Kurt Meirik s prstom položeným na vypínači. Vošiel a sadol si na kraj stola.

„Čo si našiel?“

„Hľadáme muža, staršieho než sedemdesiat rokov. Zrejme bol na fronte.“

„Myslím na tých nacistov a oslavy sedemnásteho mája.“

„Ach.“ Pípnutie počítača. „Kurt, ešte som nemal čas sa na to pozrieť.“

Na monitore boli dvaja Edvardovia. Jeden narodený roku 1942, druhý roku 1921.

„V sobotu máme na oddelení žúr.“

„Hej, dostal som pozvánku.“ Harry dvakrát klikol na 1921 a zjavila sa adresa Moskena staršieho. Býva v Drammene.

„Šéf personalistov mi hovoril, že si sa zatiaľ neprihlásil. Chcel som sa len ubezpečiť, že prídeš.“

„Prečo?“

Harry vložil rodné číslo Edvarda Moskena do Registra trestov.

„Chceme, aby sa naši zamestnanci poznali. Doteraz som ťa nevidel ani len v kantíne.“

„Mne sa páči tu v kancelárii.“

Nula. Prepol na register osôb, ktoré niekedy akýmkoľvek spôsobom prišli do kontaktu s políciou. Nemuseli byť obvinení, mohli ich predviesť, mohli niečo sami nahlásiť, prípadne sa stať obeťou kriminálneho činu.

„Páči sa mi tvoja angažovanosť, nemôžeš však žiť len týmto. Harry, uvidím ťa v sobotu?“

Enter.

„Neviem. Na ten deň mám už čosi dávnejšie dohodnuté,“ zaklamal.

Nula. Keď už tak či tak bol v registri, vložil meno tretieho chlapa, ktoré mu Fauke dal. H-a-l-l-g-r-i-m D-a-l-e. Podľa Faukeho oportunista. Veril, že keď Hitler vyhrá vojnu, odmení tých, ktorí zvolili správnu stranu. Oľutoval svoje rozhodnutie skôr, než sa dostali do Sennheimu, no už bolo neskoro. Keď Fauke to meno vyslovil, zdalo sa mu nejako povedomé, teraz sa mu ten pocit vrátil.

„Poviem to inak,“ nedal sa odbiť Meirik. „Je to rozkaz.“

Harry zdvihol zrak, Meirik sa usmial.

„Žartujem. Bolo by však fajn, ak by si sa tam zjavil. Pekný večer ešte.“

„Pekný večer,“ zamrmlal Harry a vrátil sa k monitoru. Jeden Hallgrim Dale. Narodený 1922. Enter.

Monitor sa naplnil textom. Ešte jedna strana. A ďalšia.

Takže nie všetkým sa darilo rovnako. Hallgrim Dale, bytom na Schweigaards gate v Osle, patril k tým, ktorých noviny s radosťou označovali ako polícii dobre známych. Harry očami prebehol záznam.

Výtržníctvo, opitosť, hádka so susedmi, drobné krádeže, bitka. Veľa, no nič skutočne vážne. Najzaujímavejší je fakt, že vôbec ešte žije. Dokonca v auguste bol na záchytke. Zobral telefónny zoznam a našiel Daleho číslo. Kým čakal na odpoveď, vrátil sa k Registru obyvateľstva a našiel druhého Edvarda Moskena, narodeného roku 1942. Aj on býva v Drammene. Poznačil si rodné číslo a otvoril Register trestov.

„Volaný smer nie je zapojený. Toto je informácia spoločnosti Telenor. Volaný smer nie…“

Harryho to neprekvapilo. Položil.

Edvard Mosken mladší bol odsúdený. Na dlho, ešte stále sedí. Za čo? Zrejme narkotiká, tipoval Harry a stlačil enter. Tretina odsúdených vždy sedí za drogy. Tu. Presne. Pašovanie hašiša. Štyri kilogramy. Štyri roky nepodmienečne.

Harry zívol a vystrel si kosti. Naozaj sa niekam hýbe, alebo tu sedí len preto, že jediným miestom, kam by ešte išiel, je Schrøder; a teraz sa mu tam naozaj nechce vysedávať? Poondený deň. Zhrnul si to: Gudbrand Johansen neexistuje, aspoň nie v Nórsku. Edvard Mosken býva v Drammene a má syna odsúdeného za drogy. A Hallgrim Dale je ožran, určite nie človek, ktorý by mal k dispozícii polmilión.

Harry si pretrel oči.

Skúsi v telefónnom zozname pohľadať Faukeho číslo z Holmenkollveien? Vzdychol si.

Býva s priateľom. A má peniaze. A pôvod. Jednoducho všetko to, čo ty nemáš.

Naťukal rodné číslo Hallgrima Daleho do registra. Enter. Počítač pracoval.

Dlhý zoznam. Jednostaj to isté. Chudák ožran.

Obaja ste študovali právo. A tiež má rada Raga Rockers.

Počkaj chvíľu. V poslednej veci bol Dale poškodený. Čo mu niekto naložil? Enter:

Zabudni na ňu. Takže: zabudnutá. Nezavolá Ellen a nespýta sa jej, či nemá chuť ísť do kina, nech film vyberie ona? Nie, radšej pôjde do posilňovne. Trochu sa vypotiť.

Na monitore sa zjavil nápis:

HALLGRIM DALE. 151199. VRAŽDA.

Harrymu sa zastavilo srdce. Bol prekvapený, prečo však nie väčšmi? Klikol na DETAILY. Počítač chvíľu bzučal. Ešte raz však jeho mozgové závity pracovali rýchlejšie než počítač, a keď sa na monitore zjavila fotografia, vedel už presne, o koho ide.

43/

Fitnescentrum

3. marec 2000

„Ellen.“

„Ahoj, to som ja.“

„Kto?“

„Harry. A netvár sa, že ti volajú iní chlapi, čo sa predstavia ahoj, to som ja.“

„Choď do pekla. Kde si? Čo to je za šibnutú hudbu?“

„Fitness.“

„Čo?“

„Som na bicykli. Už mám osem kilometrov.“

„Harry, len aby som mala jasno: Sedíš na bicykli v posilňovni a zároveň telefonuješ?“ Dôraz kládla na slová posilňovňa a telefonuješ.

„Je na tom niečo zlé?“

„Harry, preboha.“

„Celý večer som sa ťa snažil zastihnúť. Pamätáš si ešte na tú smrť, čo ste riešili s Tomom Waalerom v novembri, prípad Hallgrim Dale?“

„Jasná vec. Kriminálka to v podstate okamžite prebrala. Prečo?“

„Neviem. Možno to má niečo spoločné s tým vojakom, ktorého hľadám. Čo mi o tom vieš povedať?“

„Harry, toto je o práci. Zavolaj mi zajtra.“

„Ellen, povedz mi aspoň čosi. Prosím.“

„Jeden z kuchárov U Herberta našiel Daleho v bráne. Ležal medzi kontajnermi s prerezaným hrdlom. Pri obhliadke miesta nič nenašli. Lekár, ktorý robil pitvu, konštatoval dokonalý rez. Označil ho za čistý chirurgický zákrok.“

„Čo myslíš, kto to urobil?“

„Netuším. Do úvahy pripadajú, samozrejme, neonacisti, no ja si to nemyslím.“

„Prečo nie?“

„Ak neonacista zabije chlapa rovno pred svojím hniezdom, je buď ľahkovážny, alebo hlúpy. Táto vražda však pôsobí čisto a premyslene. Nijaké znaky boja, nijaké stopy, nijakí svedkovia. Všetko svedčí o tom, že vrah presne vedel, čo robí.“

„Motív?“

„Ťažko povedať. Dale mal určite dlhy, nemal však peniaze, kvôli ktorým by ho niekto mohol vydierať. Pokiaľ vieme, s drogami neobchodoval. Prešli sme jeho byt, okrem prázdnych fľašiek sme tam však nič nenašli. Hovorili sme s jedným z jeho švagrov. Z nejakých nevysvetliteľných dôvodov priťahoval k sebe pijanské spoločníčky.“

„Pijanské čo?“

„Tie, čo sa večne motajú okolo opilcov. Veď si ich predsa videl. Vieš, čo myslím.“

„Ale áno… no pijanské spoločníčky.“

„Harry, ty sa vždy chytíš úplnej hlúposti. A niekedy ma to irituje, vieš? Možno by si mal…“

„Sorty, Ellen. Vždy máš pravdu a budem na sebe pracovať. Čo si hovorila?“

„Medzi alkoholikmi dochádza často k striedaniu partnerov, takže nevylučujeme ani vraždu zo žiarlivosti. Mimochodom, vieš, koho sme vtedy mali na výsluchu? Tvojho starého kamoša Sverreho Olsena. Kuchár ho videl U Herberta v čase, keď sa udiala vražda.“

„A?“

„Alibi. Sedel tam celý deň, bol si len na desať minút niečo kúpiť. Potvrdil to aj predavač v obchode.“

„Mohol stihnúť…“

„No tebe by sa to určite páčilo. Ale Harry…“

„Možno mal Dale okrem peňazí aj niečo iné.“

„Harry…“

„Možno mal informáciu. O niekom.“

„Vy tam zo šiesteho máte radi konšpiračné teórie, však? Harry, môžeme sa o tom porozprávať zajtra?“

„Odkedy kladieš taký dôraz na pracovný čas?“

„Už som si ľahla.“

„O pol jedenástej?“

„Neľahla som si sama.“

Harry prestal bicyklovať. Až teraz si uvedomil, že ľudia okolo neho si mohli ich rozhovor vypočuť. Rozhliadol sa. Našťastie, takto neskoro večer trénuje len zopár ľudí.

„Ten umelec z Tørstu?“ zašepkal.

„Hm.“

„A ako dlho sa už spolu kamarátite?“

„Chvíľu.“

„Prečo si mi nič nepovedala?“

„Nepýtal si sa.“

„Leží teraz vedľa teba?“

„Hm.“

„Je dobrý?“

„Hm.“

„Už ti povedal, že ťa ľúbi?“

„Hm.“

Ticho.

„Myslíš na Freddieho Mercuryho, keď…“

„Harry, dobrú noc.“

44/

Harryho kancelária

6. marec 2000

Keď Harry prišiel do práce, hodiny na recepcii ukazovali pol deviatej. Nebola to klasická recepcia, skôr vstupná časť, slúžiaca ako vpust, ktorému vládla Linda. Veselo ho od počítača pozdravila. Linda bola v ÚSO dlhšie než ktokoľvek iný a vlastne bola jediným človekom, s ktorým musel byť Harry pri každodennej robote v kontakte. Okrem funkcie šéfky vpustu slúžila táto urečnená, drobná päťdesiatnička ako akýsi tajomník, recepčný a dievča pre všetko. Harry zopár ráz rozmýšľal nad tým, že ak by sa ako špión cudzej mocnosti rozhodol dostať k informáciám z oddelenia, určite by si vybral Lindu. Okrem Meirika bola na oddelení jedinou osobou, ktorá vedela, čo Harry robí. Čo si myslia ostatní, netušil. Počas tých sporadických návštev kantíny, keď si išiel kúpiť jogurt či cigarety (ktoré, ako sa ukázalo, nepredávalo, si všimol pohľady od stolov. Nesnažil sa ich však dešifrovať a rýchlo sa vracal do kancelárie.

„Niekto ti volal,“ oslovila ho Linda. „Po anglicky. Počkaj…“

Z monitora odlepila žltý lístok.

„Z Južnej Afriky.“

„Hochner?“ vybuchol Harry.

Linda sa neisto pozrela na lístok. „Áno, Hochnerová.“

„Ona? Asi on, nie?“

„Nie, bola to žena. Povedala, že zavolá o…“

Linda sa obrátila k hodinám na stene. „… teraz. Zdá sa, že jej dosť záleží na tom, aby ťa zachytila. Harry, keď ťa tu teraz mám – už si sa bol pozdraviť s kolegami?“

„Nemám teraz čas. Linda, na budúci týždeň.“

„Veď si tu už mesiac. Včera sa ma Steffensen pýtal, kto je ten svetlovlasý chlap, ktorého stretol na toalete.“

„Aha. A čo si mu povedala?“

„Povedala som mu, že to je on a need-to-know basis.“ Zasmiala sa. „A že sa chystáš v sobotu na žúr.“

„To som už počul,“ zamrmlal a z priečinka vybral dva papiere. Na jednom bolo pripomenutie oslavy, na druhom informácia o nejakom novom internom pravidle. Oba skončili v koši na papier, len čo za sebou zavrel dvere.

Potom si sadol, stlačil REC a PAUSE na odkazovači a čakal.

O tridsať sekúnd zazvonil telefón.

„Harry Hole speaking.“

„Herri? Spíking?“ Bola to Ellen.

„Prepáč. Myslel som, že to bude niekto iný.“

„Je to zviera,“ povedala skôr, než stihol čokoľvek dodať. „Teda fakin anbilívibl.“

„Ellen, ak hovoríš o tom, o čom si myslím, budem radšej, ak ma toho ušetríš.“

„Si nudný. Kto ti má volať?“

„Žena.“

„Konečne!“

„Zabudni, asi ide o príbuznú alebo manželku toho chlapa, čo som ho vypočúval.“

Vzdychla si. „Harry, kedy aj ty niekoho stretneš?“

„Ty si teraz zaľúbená, čo?“

„Hádaj! Ty nie?“

„Ja?“

Ellenin spokojný tón mu drásal uši.

„Neodpovedal si! Harry Hole, dostala som ťa! Kto, kto?“

„Prestaň, Ellen.“

„Povedz, že mám pravdu!“

„Ellen, nestretol som nikoho.“

„Neklam mame.“

Harry sa zasmial. „Povedz mi radšej niečo o Hallgrimovi Dalem. Kam pokročilo vyšetrovanie?“

„Neviem. Spýtaj sa kriminálky.“

„To aj urobím. Čo ti však o vrahovi hovorí tvoja intuícia?“

„Že to je profík. Nevraždil pre zábavu. A hoci som povedala, že vražda bola čistá, nemyslím, že ju vopred plánoval.“

„Nie?“

„Vykonal ju odborne a nezanechal stopy. Miesto však volil zle, mohli ho vidieť aj z ulice, aj z dvora.“

„Pípa mi druhá linka, zavolám ti.“

Stlačil REC na odkazovači a skontroloval, či sa páska naozaj roztočila, potom sa prepojil na druhú linku.

„Harry.“

„Hello, my name is Constance Hochner.“

„How do you do, Ms. Hochner?“

„Som sestra Andreasa Hochnera.“

„Rozumiem.“

Aj napriek zlému spojeniu počul v jej hlase nervozitu. Prešla priamo k veci:

„Mister Hole, uzavreli ste s bratom dohodu. A vy ste svoju časť nedodržali.“

Hovorila so zvláštnym prízvukom, ten istý prízvuk mal aj Andreas Hochner. Harry sa ju automaticky pokúšal predstaviť, zvyk, ktorý si ako vyšetrovateľ rýchlo osvojil.

„Teda, pani Hochnerová, pre vášho brata nemôžem urobiť nič, kým si neoverím informácie, ktoré nám poskytol. Predbežne sme nenašli nič, čo by jeho slová potvrdzovalo.“

„Pán Hole, prečo by vás klamal? Človek v jeho situácii?“

„Práve preto, pani Hochnerová. Ak nič nevie, môže byť dosť zúfalý na to, aby predstieral, že niečo vie.“

Na praskajúcej linke z… odkiaľ… z Johannesburgu?… nastalo ticho. Constance Hochnerová pokračovala:

„Andreas ma varoval, že mi niečo také poviete. Volám vám, aby som vás informovala, že mám od brata ďalšie informácie, ktoré by vás mohli zaujímať.“

„Áno?“

„Nedostanete ich však, kým vaša vláda v bratovom prípade niečo nepodnikne.“

„Urobíme, čo sa bude dať.“

„Budem vás kontaktovať, len čo zistíme, že nám pomáhate.“

„Pani Hochnerová, ako asi chápete, takto to nefunguje. Najprv musíme vidieť výsledky informácií, ktoré dostávame, potom mu môžeme pomôcť.“

„Brat potrebuje záruku. Proces sa mu začína o dva týždne.“

Uprostred vety sa jej zlomil hlas. Harry pochopil, že má plač na krajíčku.

„Jediné, čo vám môžem povedať, je to, že máte moje slovo, že urobíme maximum, pani Hochnerová.“

„Ja vás nepoznám. Nič nechápete. Oni ho chcú odsúdiť na smrť. Oni…“

„Napriek tomu vám nedokážem ponúknuť viac.“

Rozplakala sa. Harry čakal. Po chvíli bolo ticho.

„Pani Hochnerová, máte deti?“

„Áno,“ vzlykla.

„A viete, z čoho je váš brat obvinený?“

„Samozrejme.“

„Tak potom chápete, že potrebuje všetky odpustky, ktoré môže ponúknuť. Ak nám vaším prostredníctvom pomôže zabrániť atentátu, urobí dobrý skutok. A vy tiež, pani Hochnerová.“

V slúchadle počul ťažký nádych. Na okamih si myslel, že sa znovu rozplače.

„Pán Hole, sľubujete, že urobíte maximum? Brat neurobil všetko to, z čoho ho obviňujú.“

„Sľubujem.“

Harry počul vlastný hlas. Pokojný a rozhodný hlas. Zároveň však kŕčovito zvieral slúchadlo.

„V poriadku,“ ticho začala Constance Hochnerová. „Andreas hovorí, že osoba, ktorá zbraň prijala a zaplatila mu za ňu v tú noc v prístave, nie je tá, ktorá si zbraň objednala. Objednávateľ zbrane bol jeho takmer stabilný klient, mladý muž. Hovoril dobre po anglicky so škandinávskym prízvukom. A trval na tom, aby Andreas používal jeho pseudonym Princ. Andreas vám odkazuje, aby ste hľadali v prostredí, orientovanom na zbrane.“

„To je všetko?“

„Andreas ho nikdy nevidel, no hovorí, že hlas by spoznal okamžite. Stačí, keď mu zašlete nahrávku.“

„Dobre,“ prikývol Harry. Dúfal, že z hlasu nepočuje jeho sklamanie. Vystrel sa, akoby sa chcel nadýchnuť skôr, než jej naservíruje lož: „Len čo niečo zistím, začnem konať.“

Slová ho v ústach pálili ako kyselina sírová.

„Pán Hole, ďakujem vám.“

„Pani Hochnerová, to nie je potrebné.“

Keď položila, poslednú vetu si v duchu dvakrát zopakoval.

„Je to na riť,“ vybuchla Ellen, keď si vypočula príbeh rodiny Hochnerovcov.

„Tak sa pozrime, či tvoj mozog je schopný na chvíľu zabudnúť, že je zaľúbený, a predviesť jeden zo svojich trikov. Máš svoje záchytné body.“

„Nelegálny dovoz zbraní, stabilný klient, Princ, prostredie fixované na zbrane. To sú len štyri.“

„Viac nemám.“

„Prečo ti hovorím áno?“

„Lebo ma ľúbiš. Musím bežať.“

„Počkaj. Povedz mi niečo o tej žene, čo…“

„Ellen, verím, že tvoja intuícia ti slúži lepšie pri vyšetrovaní zločinov. Maj sa.“

Harry vyťukal drammenské číslo, ktoré dostal na informáciách. „Mosken.“ Pevný hlas.

„Pán Edvard Mosken?“

„Áno. S kým hovorím?“

„Inšpektor Hole z Úseku sledovania osôb. Mám pre vás niekoľko otázok.“

Harry si uvedomil, že sa po prvý raz predstavil ako inšpektor. Pripadal si, akoby tým niekoho klamal.

„Týka sa to môjho syna?“

„Nie. Pán Mosken, vyhovovalo by vám stretnutie zajtra o dvanástej u vás?“

„Som dôchodca. A žijem sám. Pán inšpektor, ťažko by ste hľadali termín, ktorý mi nevyhovuje.“

Harry zavolal Evenovi Juulemu a informoval ho o poslednom vývoji.

Cestou do kantíny po jogurt rozmýšľal nad tým, čo Ellen povedala o vražde Hallgrima Daleho. Chcel zavolať na kriminálku a vyžiadať si aktuálny stav veci, mal však silný pocit, že Ellen mu už o veci povedala všetko dôležité. Aj tak. Štatistická pravdepodobnosť, že vás v Nórsku zavraždia, je asi desatina promile. Keď sa osoba, ktorú hľadáte, zjaví ako obeť vraždy v prípade starom štyri mesiace, je ťažké uveriť, že ide o náhodu. Dá sa táto vražda nejako spojiť s kúpou Märklinu? Bolo ešte len deväť hodín a Harryho už bolela hlava. Dúfal, že Ellen napadne niečo v súvislosti s Princom. Čokoľvek. Minimálne im to poslúži ako východiskový bod.

45/

Sogn

6. marec 2000

Po práci sadol Harry do auta a odviezol sa k sociálnym bytom v Sogne. Sestra ho už čakala vo dverách. Posledný rok dosť pribrala, no Henrikovi, jej priateľovi, ktorý býval o kúsok ďalej na chodbe, sa to vraj tak páčilo.

„Ale veď Henrik je mongo.“

Zvykla to opakovať, keď mala vysvetliť Henrikove drobné zlozvyky. Ona mongo nebola. Hranica medzi nimi bola krehká, ale bola tam. A sestra Harrymu rada vysvetľovala, kto z obyvateľov je celkom a kto len takmer mongo.

Rozprávala Harrymu o všetkých bežných veciach, o tom, čo Henrik za posledný týždeň povedal (niekedy boli jeho výroky pomerne pozoruhodné), čo videli v televízii, čo jedli a kam sa chystajú na dovolenku. Vždy si plánovali dovolenku. Tentoraz to boli Havajské ostrovy a Harry sa musel usmiať, keď si predstavil sestru a Henrika v havajskej košeli na letisku v Honolulu.

Spýtal sa jej, či hovorila s otcom, a ona mu prezradila, že ju predvčerom navštívil.

„To sa teším,“ prikývol Harry.

„Myslím, že už zabudol na mamu,“ povedala sestra. „A to je dobre.“

Harry sa na chvíľu zamyslel nad tým, čo povedala. Potom zaklopal Henrik a oznámil im, že o tri minúty sa na TV2 začína seriál Hotel Cézar. Harry si vzal kabát a sľúbil, že sa čoskoro ozve.

Na semaforoch pri štadióne Ullevål sa premávka ako vždy vliekla. Príliš neskoro zistil, že kvôli prácam na ceste mal odbočiť doprava na Ringveien. Myslel na to, čo mu povedala Constance Hochnerová. Že Uriáš použil prostredníka, ktorý bol pravdepodobne Nór. Znamená to, že niekto musí vedieť, kto je Uriáš. Už požiadal Lindu o to, aby prehľadala tajné archívy a pátrala po prezývke Princ. Bol si však pomerne istý, že nič nenájde. Cítil, že tento človek je bystrejší než bežní kriminálnici. Ak je pravda to, čo Andreas Hochner tvrdí, že Princ je jeho stabilný zákazník, znamená to, že sa mu podarilo vybudovať vlastnú skupinu klientov bez toho, aby to ÚSO, prípadne ktokoľvek iný objavil. To si žiada svoj čas a ostražitosť, prefíkanosť a disciplínu – ani jednou z týchto vlastností sa gauneri, akých poznal Harry, nevyznačovali. Samozrejme, možno mal len viac šťastia, že ho nechytili. Možno má pozíciu, ktorá ho ch
ráni. Constance Hochnerová povedala, že hovorí dobre po anglicky. Mohol to byť, napríklad, diplomat – človek, ktorý môže prechádzať hranicami bez toho, aby ho zastavili.

Harry odbočil na Slemdalsveien a začal stúpať k Holmenkollenu.

Má požiadať Meirika o dočasné preloženie Ellen na jeho oddelenie? Vzápätí túto myšlienku zavrhol. Meirik bol posadnutejší počítaním neonacistov a účasťou na spoločenských večierkoch než naháňaním duchov z vojnových čias.

Až keď dorazil k jej domu, uvedomil si, kde je. Zastal a hľadel pomedzi stromy. Z hlavnej cesty to bolo asi šesťdesiat metrov. Na prvom poschodí sa svietilo.

„Idiot,“ povedal si nahlas a pri zvuku vlastného hlasu sa strhol. Práve sa chcel obrátiť, keď sa brána otvorila a na schodoch sa rozsvietilo svetlo. Pri predstave, že ho uvidí a spozná auto, sa ho zmocnila panika. Zaradil spiatočku, aby potichu a diskrétne vycúval z dohľadu, no pridal málo plynu a motor mu zhasol. Počul hlasy. Na schody vyšiel vysoký muž v dlhom tmavom kabáte. Hovoril, no osobu, s ktorou sa rozprával, zakrývala brána. Potom sa predklonil a Harrymu jeho postava zmizla z dohľadu.

Bozkávajú sa, uvedomil si. Vyšiel som až na Holmenkollen, aby som pri bozkávaní s priateľom špehoval ženu, s ktorou som sa rozprával pätnásť minút.

Potom sa dvere zatvorili, muž sadol do svojho audi a popri Harrym vyšiel na hlavnú cestu.

Cestou domov rozmýšľal, ako sa potrestá. Musí byť na seba prísny, vymyslieť niečo, čo mu bude slúžiť v budúcnosti ako odstrašujúci príklad. Hodina aerobicu vo fitness centre.

46/

Drammen

7. marec 2000

Harry nikdy netušil, prečo ľudia tak nadávajú práve na Drammen. Nie je to krásne mesto, no čím je škaredšie než množstvo iných vybudovaných dedín v Nórsku? Chvíľu uvažoval nad tým, že sa zastaví v Børsen na kávu, no keď sa pozrel na hodinky, uvedomil si, že nestíha.

Edvard Mosken býval v červenom drevenom dome s výhľadom na dostihovú dráhu. Pred garážou parkoval starší mercedes. Sám Mosken ho čakal vo dverách. Skôr než čokoľvek povedal, dôkladne si preštudoval Harryho preukaz.

„Narodený roku 1965? Pán Hole, vyzeráte staršie.“

„Zlé gény.“

„Škoda.“

„Hm. Keď som mal štrnásť, púšťali ma na filmy pre dospelých.“

Ťažko povedať, či Edvard Mosken dokázal oceniť humor. Naznačil Harrymu, aby vošiel.

„Bývate sám?“ spýtal sa Harry, kým ho Mosken viedol do obývačky. Byt bol čistý a dobre udržiavaný. Bolo v ňom však primálo osobných vecí a bol presne tak prehnane uprataný, ako to majú radi niektorí muži, keď môžu rozhodovať sami. Harrymu pripomenul jeho vlastný byt.

„Áno. Žena ma opustila po vojne.“

„Opustila?“

„Ubzikla. Zbalila sa. Odišla.“

„Chápem. Deti?“

„Mal som syna.“

„Mal?“

Edvard Mosken sa zarazil a obrátil na Harryho.

„Pán Hole, vyjadrujem sa nejasne?“

Jedno zdvihnuté obočie vytváralo na vysokom jasnom čele ostrý uhol.

„Moja chyba,“ prikývol Harry. „Ja všetko musím mať ako na tácke.“

„Dobre. Takže, mám syna.“

„Ďakujem. Kde ste pracovali pred odchodom do dôchodku?“

„Patrilo mi niekoľko kamiónov. Mosken Transport. Firmu som pred siedmimi rokmi predal.“

„Darilo sa?“

„Asi áno. Kupec si ponechal pôvodné meno.“

Sadli si na opačné strany stola. Harry pochopil, že káva sa nebude podávať. Edvard sa predklonil a skrížil ruky, akoby chcel povedať: tak poďme, nech to už máme za sebou.

„Kde ste boli v noci 22. decembra?“

Harry sa cestou sem rozhodol, že touto otázkou začne. Tým, že vytiahne svoju jedinú kartu skôr, než Mosken stihne preskúmať terén a pochopiť, že viac v rukách nemá, mohol Harry aspoň dúfať v reakciu, čo mu niečo naznačí. Pravda, ak Mosken niečo skrýva.

„Som z niečoho podozrivý?“ spýtal sa Mosken. Jeho tvár neprezrádzala nič okrem mierneho údivu.

„Bol by som rád, ak by ste mi len odpovedali na otázku, pán Mosken.“

„Ako chcete. Bol som tu.“

„To išlo rýchlo.“

„Čo tým myslíte?“

„Nemuseli ste sa ani zamyslieť.“

Mosken vystrúhal grimasu, pri ktorej ústa parodujú úsmev a oči na človeka len ľahostajne hladia.

„Keď budete v mojom veku, aj vy si budete pamätať všetky večery, keď ste doma neboli.“

„Sindre Fauke mi dal zoznam Nórov, ktorí boli vo výcvikovom tábore v Sennheime. Gudbrand Johansen, Hallgrim Dale, vy a sám Fauke.“

„Zabudli ste na Daniela Gudesona.“

„Zabudol? Nezomrel ešte počas vojny?“

„Ale áno.“

„Prečo ho potom spomínate?“

„Pretože bol s nami v Sennheime.“

„Pochopil som to tak, že v Sennheime vás bolo viac, no len vy štyria ste vojnu prežili.“

„To sedí.“

„Tak prečo ste potom spomenuli Gudesona?“

Edvard Mosken uprene hľadel na Harryho. Potom sa pozrel na strop.

„Pretože bol s nami tak dlho. Mysleli sme, že prežije. Áno, takmer sme verili, že je nesmrteľný. Bol to neobyčajný človek.“

„Vedeli ste, že Hallgrim Dale je mŕtvy?“

Mosken zavrtel hlavou.

„Netvárite sa prekvapene.“

„Prečo by som mal? Dnes ma väčšmi prekvapí, keď sa dozviem, že niekto ešte žije.“

„A keď vám prezradím, že ho zavraždili?“

„Ach, to je potom čosi iné. Prečo mi to hovoríte?“

„Čo viete o Hallgrimovi Dalem?“

„Nič. Naposledy som ho videl pri Leningrade. Vtedy mal granátový šok.“

„Nevracali ste sa domov spolu?“

„Ako sa dostal domov Hallgrim Dale a ostatní, neviem. Mňa v zime 1944 zranil ručný granát, ktorý do zákopu hodila ruská stíhačka.“

„Stíhačka?“

Mosken sa krivo usmial a prikývol.

„Keď som sa v lazarete zobudil, bol už ústup v plnom prúde. Koncom leta 1944 som sa ocitol v lazarete školy Sinsen v Osle. Potom prišla kapitulácia.“

„Takže potom, čo vás zranili, ste nikoho z nich nevideli?“

„Len Sindreho, tri roky po vojne.“

„Potom, ako vás prepustili?“

„Áno, stretli sme sa náhodou v reštaurácii.“

„Čo si myslíte o tom, že zbehol?“

Mosken pokrčil plecom. „Asi mal svoje dôvody. V každom prípade si zvolil chvíľu, keď nikto nemohol tušiť, ako to dopadne. To sa o väčšine Nórov povedať nedá.“

„Čo tým myslíte?“

„Počas vojny kolovalo heslo: Ten, kto počká s rozhodnutím, rozhodne sa správne. Na Vianoce 1943 sme videli, že sme v defenzíve, nikto z náš však netušil, aké zlé to v skutočnosti je. Nikto teda nemôže Sindreho obviňovať z toho, že išiel s vetrom. Na rozdiel od tých, čo celú vojnu presedeli doma na riti a posledné mesiace sa zrazu ponáhľali hlásiť k partizánom. Volali sme ich svätci posledných dní. Niektorí z nich sa dodnes verejne vyjadrujú k hrdinskému nasadeniu Nórov na správnej strane.“

„Myslíte tým niekoho konkrétneho?“

„Vždy máte niekoho, kto si dodatočne buduje ligotavú gloriolu hrdinu. To však nie je dôležité.“

„A čo Gudbrand Johansen, naňho si spomínate?“

„Samozrejme. Koncom vojny mi zachránil život. On…“ Mosken si zahryzol do pery. Akoby povedal priveľa, všimol si Harry.

„Čo sa stalo s ním?“

„S Gudbrandom? Skutočne neviem. Ten granát… Gudbrand, Hallgrim Dale a ja sme ležali v zákope, keď k nám priskákal granát a trafil Daleho do prilby. Pamätám si len to, že Gudbrand bol v momente výbuchu najbližšie. Keď som sa prebral z kómy, nikto mi nevedel povedať, čo sa s Gudbrandom či s Dalem stalo.“

„Čo tým myslíte? Zmizli?“

Moskenove oči hľadeli von oknom.

„Stalo sa to v ten istý deň, keď sa naplno začala ruská ofenzíva. Všade vládol, jemne povedané, chaos. Vo chvíli, keď som sa zobudil, bol zákop, v ktorom sa to stalo, už dávno v ruských rukách. Regiment sa premiestnil inam. Ak Gudbrand prežil, pravdepodobne skončil v lazarete v Nordlande, na severnom úseku. A to isté aj Dale. Myslím, že som tam bol aj ja, no ako som povedal, zobudil som sa už inde.“

„Gudbrand Johansen nie je zapísaný v registri obyvateľstva.“

Mosken pokrčil plecom.

„Tak ho ten granát potom asi zabil. To som si aj myslel.“

„Nikdy ste sa ho nepokúšali nájsť?“

Mosken zavrtel hlavou.

Harry sa poobzeral okolo seba a snažil sa nájsť nejaký dôkaz, že Mosken má v dome kávu – džbán, šálky. Na sporáku stála fotografia ženy v zlatom ráme.

„Cítite krivdu za to, čo sa s vami a vašimi spolubojovníkmi dialo po vojne?“

„Ak ide o trest – nie. Som realista. Proces bol taký, aký bol, lebo to bolo politicky nevyhnutné. Prehral som vojnu. Nesťažujem sa.“

Edvard Mosken sa zrazu zasmial – škriekal ako vrana, no Harry nepochopil na čom. Potom opäť zvážnel.

„To, čo má páli najviac, je označenie zradcovia národa. Utešujem sa tým, že my, čo sme tam boli, vieme, že sme bránili našu vlasť vlastnými životmi.“

„Vaše vtedajšie politické názory…“

„Či ich ešte stále mám?“

Harry prikývol, Mosken sa sucho usmial.

„Pán inšpektor, odpoveď je jednoduchá. Nie. Mýlil som sa. Je to celkom jednoduché.“

„Neboli ste neskôr v kontakte s neonacistami?“

„Bože uchovaj – nie! V Hokksunde pred niekoľkými rokmi to bola istý čas móda. Vtedy mi jeden z tých idiotov zavolal, nech im prídem porozprávať o vojne. Myslím, že sa nazývali čosi ako Blood and Honour.“

Mosken sa načiahol k rohu stola, kde ležalo niekoľko časopisov, vzorne zarovnaných s okrajom stola.

„O čo vám teraz ide? Mapujete neonacistov? V takom prípade ste tu na nesprávnom mieste.“

Harry si nebol istý, koľko toho môže prezradiť. Jeho odpoveď však bola čestná.

„Neviem celkom presne, o čo nám ide.“

„Áno, to už vyzerá na políciu, ktorú poznám ja.“

Opäť sa zasmial, skôr zakrákal. Jeho smiech mal vysoký a nepríjemný tón.

Harry si až neskôr uvedomil, že kombinácia ironického smiechu a faktu, že nedostal kávu, rozhodla o tom, že svoju ďalšiu otázku formuloval takto:

„Čo si myslíte, ako vnímali vaše deti, že vyrastajú s otcom, ktorý má nacistickú minulosť? Myslíte si, že to mohlo rozhodnúť o tom, že Edvard Mosken mladší dnes sedí vo väzení odsúdený za drogy?“

Harry svoju otázku oľutoval v okamihu, keď v očiach starca zazrel zmes hnevu a bolesti. Vedel, že to, čo sa chcel dozvedieť, mohol odhaliť aj bez úderu pod pás.

„Ten proces bol fraška!“ vybuchol Mosken. „Obhajca, ktorého môjmu synovi pridelili, bol vnukom sudcu, ktorý súdil po vojne mňa. Snažia sa potrestať moje deti, aby zakryli vlastnú hanbu z toho, čo vykonali po vojne. Ja…“

Zarazil sa. Harry čakal na pokračovanie, nijaké však neprichádzalo. Naraz a nečakane zacítil v žalúdku kŕče. Už peknú chvíľu sa mu žalúdok neozval. Potrebuje drink.

„Jeden zo svätcov posledných dní?“ spýtal sa Harry.

Mosken mykol plecom. Harry pochopil, že v tejto chvíli je téma vyčerpaná. Mosken sa pozrel na hodinky.

„Predsa len plány?“ spýtal sa Harry.

„Idem na chalupu.“

„Aha? Je ďaleko?“

„Grenland. Potrebujem tam byť skôr, než sa zotmie.“

Harry vstal. V predizbe chvíľu hľadal slová vhodné na rozlúčku. Vtedy si spomenul:

„Povedali ste, že vás zranili pri Leningrade v zime 1944 a skončili ste v škole Sinsen v Osle koncom leta. Kde ste boli medzitým?“

„Čo tým myslíte?“

„Práve som čítal knihu od Evena Juula. Zaoberá sa dejinami vojny.“

„Dobre viem, kto je Even Juul,“ usmial sa Mosken záhadným úsmevom.

„Píše, že regiment Nórsko bol rozpustený pri Krasnom Sele v marci 1944. Kde ste boli od marca do okamihu, keď ste sa ocitli v škole Sinsen?“

Mosken dlho na Harryho hľadel. Potom otvoril dvere a vyzrel von.

„Je len čosi nad nulou,“ povedal. „Choďte opatrne.“

Harry prikývol. Mosken sa vystrel a prižmúrenými očami hľadel na prázdnu dostihovú dráhu, ktorej sivý ovál sa vynímal na bielom snehu.

„Bol som na miestach, ktoré kedysi mali meno,“ povedal Mosken. „Ktoré sa však zmenili tak, že ich dnes už nikto nespozná. Na našich mapách boli zakreslené len cesty, voda a mínové polia, nijaké mená. Ak poviem, že som bol v estónskom Pärnu, je to možno pravda, neviem to ani ja, ani nikto iný. Na jar a v lete 1944 som ležal na nosidlách, počúval salvy z guľometov a myslel na smrť. Nie na to, kde sa nachádzam.“

Harry pomaly prechádzal popri rieke, pri moste zastal na červenú. Druhý most, na ceste E18, prechádzal ako zubný strojček krajinou a uzatváral výhľad na drammenský fjord. Áno, Drammen má aj svoje chyby. Harry sa rozhodol, že sa cestou späť zastaví v Børsen na kávu, no potom si to opäť rozmyslel. Spomenul si, že čapujú aj pivo.

Zasvietila zelená. Harry pridal plyn.

Edvard Mosken na otázku o synovi reagoval prudko. Harry sa rozhodol, že podrobnejšie preskúma, kto o tej veci rozhodoval. Potom hodil posledný pohľad na Drammen v spätnom zrkadle. Určite existujú aj škaredšie mestá.

47/

Ellenina kancelária

7. marec 2000

Ellen sa nepodarilo na nič prísť.

Harry si v jej kancelárii sadol na svoju starú rozheganú stoličku. Zamestnali nového muža, mladého chlapca zo Steinkjerského okrsku. O mesiac má nastúpiť.

„Ani ja nie som veštec,“ povedala, keď videla Harryho sklamanie. „Na raňajšej porade som sa bavila aj s ostatnými, nikto o Princovi nepočul.“

„A čo zbraniari? Oni by mali mať prehľad o pašerákoch zbraní.“

„Harry!“

„Prosím?“

„Ja už pre teba nepracujem.“

„Pre mňa?“

„S tebou, ak chceš. Veď práveže som vždy mala pocit, že robím pre teba, ty zloduch.“

Harry sa odrazil a štyrikrát sa na stoličke otočil. Nikdy sa mu nepodarilo otočiť viackrát. Ellen zagúľala očami.

„Tak dobre, volala som aj na zbrane,“ pokračovala. „Ani oni o Princovi nepočuli. Prečo ti u vás nedajú asistenta?“

„Tá vec nie je prioritou. Meirik ma necháva na pokoji, no najradšej by bol, keby som zisťoval, ako sa neonacisti chystajú narušiť Eid.“

„Jedno z hesiel bolo prostredie fixované na zbrane. Nenapadá mi nijaké iné prostredie ako neonacisti. Prečo nezačneš tam a nezabiješ dve muchy jednou ranou?“

„Myslel som na to.“

48/

Krčma Ryktet, Grensen

7. marec 2000

Keď Harry prišiel k domu Evena Juula, už ho čakal na schodoch.

Burre sa mu pri nohách nepokojne mykal na obojku.

„To je ale rýchlosť,“ konštatoval Juul.

„Sadol som do auta, len čo sme dotelefonovali,“ vysvetlil Harry. „Ide aj Burre?“

„Len som ho vyviedol, kým som na vás čakal. Burre, choď dnu!“

Pes sa na Juula prosebne pozrel.

„Hneď!“

Burre odskočil a vbehol dnu. Pri tom výkriku sa strhol aj Harry.

„Tak poďme.“

Keď sadali do auta, Harry si za závesom v Juulovom okne všimol niečiu tvár.

„Už je svetlejšie,“ začal, keď sa auto pohlo.

„Naozaj?“

„Myslím dni. Už sa predlžujú.“

Juul bez slova prikývol.

„Rozmýšľal som nad jednou vecou. Ako zomrela rodina Sindreho Fauka?“

„Veď som to už hovoril. Zabil ich.“

„Áno, ale ako?“

Even Juul na Harryho dlho hľadel:

„Zastrelil ich. Do hlavy.“

„Všetkých štyroch?“

„Áno.“

Napokon sa im podarilo nájsť miesto na zaparkovanie neďaleko ulice Grensen a pešo pokračovali k miestu, ktoré mu Juul chcel za každú cenu ukázať.

„Takže toto je Ryktet,“ konštatoval Harry, keď vošli do tmavého, takmer ľudoprázdneho podniku, kde len zopár ľudí posedávalo pri stole, potiahnutom ošúchaným igelitom. Harry a Juul si objednali kávu a sadli si k oknu. Dvaja starší chlapi pri stole hlbšie v podniku sa prestali rozprávať a poškuľovali na nových hostí.

„Pripomína mi to kaviareň, kam občas chodím,“ povedal Harry a kývol tým dvom chlapom.

„Večne verní,“ vysvetľoval Juul. „Starí nacisti a vojaci z frontu, čo sú dodnes presvedčení, že mali pravdu. Tu zo seba vykričia celé sklamanie z veľkej zrady, Nygaardsvoldovej vlády a celkového stavu vecí. Aspoň tí, čo ešte vládzu dýchať. Ako vidím, rady tu postupne rednú.“

„Ešte stále sa politicky angažujú?“

„No áno, ešte vždy sa hnevajú. Pre pomoc poskytnutú rozvojovým krajinám, krátenie rozpočtu obrany, ženských kňazov, registrované partnerstvo homosexuálov, na našich nových spoluobčanov.

Vopred si môžete vytipovať všetko, čo týchto chlapcov rozčuľuje. Vo svojich srdciach zostávajú fašistami.“

„A vy si myslíte, že Uriáš sem občas zájde?“

„Ak mu ide o takú či onakú pomstu spoločnosti, rozhodne tu nájde svojich súkmeňovcov. Samozrejme, že takých miest existuje viac, majú napríklad každoročné kamarátske zhromaždenia tu v Osle, kde sa schádzajú vojaci a iní účastníci východného frontu z celého Nórska. Tie stretnutia však majú celkom inú atmosféru ako táto diera – tamto sú čisto spoločenské podujatia, kde si pripomínajú padlých a majú zakázané baviť sa o politike. Nie, ak by som hľadal bývalého vojaka z frontu s túžbou po pomste, začal by som na tomto mieste.“

„Vaša žena bola na niektorom z týchto, ako ste to nazvali, kamarátskych zhromaždení?“

Juul sa na Harryho prekvapene pozrel. Potom pomaly zavrtel hlavou.

„To mi len tak napadlo,“ ospravedlnil sa Harry. „Myslel som, že ona by možno mala nejaké informácie.“

„Nemá,“ odsekol Juul.

„Dobre. Existuje nejaké spojenie medzi tými, ktorých vy nazývate večne vernými, a neonacistami?“

„Prečo sa pýtate?“

„Dostal som tip, podľa ktorého Uriáš pri kúpe zbrane Märklin použil ako sprostredkovateľa osobu, ktorá sa pohybuje v prostredí, orientovanom na zbrane.“

Juul zavrtel hlavou.

„Väčšina bývalých vojakov by sa ostro ohradila, keby ste ich postavili vedľa neonacistov. Hoci neonacisti vo všeobecnosti preukazujú účastníkom frontu rešpekt, pretože pre nich predstavujú naplnenie dokonalého sna – obranu vlasti a rasy so zbraňou v ruke.“

„Takže ak by si účastník frontu išiel zabezpečiť zbraň, mohol by rátať s pomocou neonacistov?“

„Pravdepodobne by sa stretol s porozumením, to áno. Musel by však vedieť, koho má osloviť. Zbraň, ktorú hľadáte, by mu nedokázal zabezpečiť hocikto. Je napríklad typické, že keď polícia v Hønefosse nedávno vykonala raziu v garáži skupiny neonacistov, našla starý zhrdzavený Nissan Datsun, plný doma vyrobených obuškov, drevených oštepov a niekoľkých tupých sekier. Väčšina príslušníkov tohto hnutia sa ešte stále pohybuje doslova v kamennej dobe.“

„Takže kde mám začať hľadať osobu z tohto prostredia s kontaktmi na medzinárodných pašerákov zbraní?“

„Problémom krajiny nie je veľkosť tohto hnutia. Noviny Fritt Ord, hlásna trúba neonacistov, síce tvrdia, že v Nórsku žije asi tisícpäťsto národných socialistov a národných demokratov, no ak zavoláte do Monitora, dobrovoľnej organizácie, ktorá sleduje fašistickú scénu, povedia vám, že aktívnych nie je viac než päťdesiat. Problém však spočíva v tom, že nevidíte osoby v pozadí, tých, ktorí skutočne ťahajú nitky. Oni sa nebudú prechádzať v kanadách, nebudú vám vytŕčať predlaktia potetované svastikami. Možno majú v spoločnosti pozíciu, ktorú využívajú v prospech Veci. Aby to však tak zostalo, musia sa správať nenápadne.“

Zrazu sa za nimi ozval hrubý hlas:

„Even Juul, ako sa sem opovažuješ prísť?“

49/

Kino Gimle, Bygdøy allé

7. marec 2000

„Čo som mal robiť?“ spýtal sa Harry a postrčil Ellen v rade. „Práve som uvažoval nad tým, že sa niektorého z tých zamračených chlapov spýtam, či nepoznajú niekoho, kto by práve spriadal plány na atentát a v tej súvislosti si zadovážil nadpriemerne drahú búchačku. A vtom jeden z nich stojí pri našom stole a pýta sa: Even Juul, ako sa sem opovažuješ prísť?“

„A čo si urobil?“ spýtala sa Ellen.

„Nič. Len som sledoval, ako sa Even Juul prepadá do seba. Vyzeral, akoby sa pred ním zjavil netvor. Očividne sa poznali. Dnes je to už druhý človek, čo poznal Juula. Aj Edvard Mosken ho poznal.“

„Je to také čudné? Juul píše do novín, chodí do televízie, je to známa osobnosť.“

„Asi máš pravdu. V každom prípade Juul vstal a ťahal sa von. Musel som za ním utekať. Keď som ho na ulici zastavil, bol úplne bledý. Tvrdil mi však, že netuší, kto bol ten chlap. Potom som ho odviezol domov. Ledva povedal dobrú noc. Vyzeral úplne mimo. Čo povieš na desiaty rad?“

Harry sa zohol k okienku a vypýtal si dva lístky.

„Som skeptický.“

„Prečo?“ spýtala sa Ellen. „Lebo som film vyberala ja?“

„Počul som v autobuse nejaké dievča, ako so žuvačkou v ústach hovorí kamarátke, že Všetko o mojej matke je milučký film. Chápeš?“

„A čo?“

„Keď dievčatá hovoria o filme, že je milučký, v momente mi napadne niečo v štýle Vyprážané zelené paradajky. Keď vy ženy dostanete presladenú žbrndu, ktorá je len trochu inteligentnejšia než šou Oprah Winfreyovej, hneď si myslíte, že to bol hrejivý a inteligentný film. Pukance?“

Postrčil ju dopredu.

„Harry, ty si už úplne stratený. Úplne. Vieš čo? Kim žiarlil, keď som mu povedala, že idem do kina s kolegom.“

„Gratulujem.“

„Skôr než zabudnem,“ pokračovala. „Našla som meno toho obhajcu Edvarda Moskena mladšieho, na ktorého si sa pýtal. Jeho dedo bol sudcom v procese so zradcami národa.“

„Naozaj?“

Ellen sa usmiala.

„Johan Krohn a Kristian Krohn.“

„Čo nepovieš?“

„Rozprávala som sa so žalobcom vo veci proti tomu mladému. Keď súd uznal syna za vinného, chytil starého Moskena amok a fyzicky Krohna napadol. Padali tvrdé obvinenia, že Krohn a jeho dedo konšpirujú proti rodine Moskenovcov.“

„Zaujímavé.“

„Myslíš, že si zaslúžim veľké pukance?“

Všetko o mojej matke bolo oveľa lepšie, než Harry čakal. Počas scény, v ktorej pochovávajú Rosu, sa však aj tak musel uplakanej Ellen spýtať, kde leží Grenland. Odpovedala mu, že je to oblasť medzi Porsgrunnom a Skienom. Potom jej dal až do konca filmu pokoj.

50/

Oslo

8. marec 2000

Harry videl, že oblek mu je primalý. Videl to, no nechápal. Od osemnástich rokov nepribral a odkedy si oblek v Dressmanovi kúpil na promócie roku 1990, sedel mu ako uliaty. Napriek tomu teraz v zrkadle výťahu videl, že spod nohavíc mu vytŕčajú ponožky a topánky Dr. Martens. Jedno z tých nevysvetliteľných mystérií života.

Dvere výťahu sa otvorili, Harry už z otvorených dverí jedálne počul hudbu, hlasnú mužskú vravu a ženský smiech. Pozrel sa na hodinky. Štvrť na deväť. Do jedenástej vydrží, potom pôjde domov.

Nadýchol sa, vstúpil do kantíny a rozhliadol sa okolo seba. Bola zariadená v tradičnom nórskom štýle – štvoruholníková miestnosť so skleneným pultom, kde si človek nabral jedlo, so svetlým nábytkom z dreva, pochádzajúceho od nejakého sunnmørského fjordu, a zákazom fajčiť. Prípravný výbor sa naozaj snažil zakryť všednosť miestnosti, vyzdobil ju balónikmi a červenými obrusmi. Hoci väčšinu hostí tvorili muži, pomer pohlaví bol predsa len vyrovnanejší ako na oslavách oddelenia násilných trestných činov. Na prvý pohľad sa zdalo, že väčšina ľudí už stihla dosť popiť. Linda spomínala čosi o rôznych predohrách a Harry bol rád, že ho nikto nepozval.

„Harry, v obleku vyzeráš skvele!“

Linda. V obtiahnutej sukni, ktorá zvýrazňovala prebytočné kilogramy a s nimi aj jej ženskú kyprosť, ju takmer nespoznal. Podstrčila mu tácku s oranžovými miešanými nápojmi.

„Ach… nie, ďakujem, Linda.“

„Harry, nebuď suchár. Máme párty!“

„Tonight we’re gonna party like iťs nineteen-ninety-nine…“ zavýjal Prince.

Ellen sa predklonila a stíšila zvuk.

Tom Waaler sa na ňu spoza volantu pozrel.

„Je to len trošku hlasno,“ vysvetlila mu. A utešila sa myšlienkou, že už o tri týždne nastúpi nový človek zo Steinkjeru a ona nebude musieť pracovať s Waalerom.

Nebolo to hudbou. Ani ju neobťažoval. A určite nebol ani zlým policajtom.

Ale tie telefonické rozhovory! Niežeby Ellen Gjeltenová nemala pochopenie pre istú starostlivosť o sexuálny život, no každý druhý raz, čo mu zazvonil telefón, to bola žena, ktorú práve odkopol, odkopol už dávnejšie alebo odkopne čoskoro. Posledné hovory boli najnechutnejšie. So ženami, ktoré ešte nedostal, hovoril zvláštnym hlasom a Ellen mala chuť kričať: Nerob to! Ublíži ti! Bež! Ellen Gjeltenová bola veľkorysá a ľahko odpúšťala ľuďom ich slabosti. Tom Waaler nijakú slabosť nemal, nemal však ani nijakú ľudskosť. Jednoducho ho nemala rada.

Prechádzali popri parku Tøyen. Waaler dostal tip, že v perzskej reštaurácii Aladdin v Hausmannsgate niekto videl Ayuba, pakistanského vodcu gangu, ktorého hľadali od decembrového prepadu v Zámockom parku. Ellen vedela, že idú neskoro, chceli sa však len popýtať, či ho niekto nevidel. Nepotrebovali odpoveď, išlo o to ukázať sa, dať mu najavo, že ho nenechajú na pokoji.

„Počkaj v aute, idem sa pozrieť dnu,“ povedal Waaler.

„V poriadku.“

Waaler si stiahol zips na koženej bunde.

Ellen pochopila, že tak chce ukázať svaly, ktoré si napumpoval vo fitnescentre policajnej stanice. Alebo si zaručiť to, aby videli, že je ozbrojený. Policajti z ich oddelenia mali stále povolenie nosiť zbraň, ona však vedela, že Waaler má čosi iné ako služobný revolver. Nejaký vyšší kaliber, nechcela sa ho pýtať na podrobnosti. Po autách boli Waalerovou najobľúbenejšou témou rozhovorov ručné zbrane. Vtedy Ellen skutočne uprednostnila autá. Sama nosila zbraň len na príkaz – ako počas jesennej prezidentovej návštevy.

Niečo v jej mozgu zabzučalo. Myšlienky jej prerušila elektronická verzia Napoleon s armádou. Waalerov mobil. Ellen otvorila dvere, aby za ním zakričala, no Waaler v tej chvíli už vchádzal do dverí reštaurácie.

V práci mala za sebou nudný týždeň. Takú nudu si nepamätala od svojho nástupu do služby. Obávala sa, že to mohol spôsobiť fakt, že postupne začína mať súkromný život. Naraz malo zmysel neprísť domov neskoro v noci a sobotné hliadky ako táto jej začali prekážať. Mobil zahral Napoleona po štvrtý raz.

Jedna z odkopnutých? Alebo taká, ktorá je ešte nad vodou? Ak ju teraz Kim nechá… On to však neurobí. To jednoducho vie.

Napoleon s armádou po piaty raz.

O dve hodiny sa hliadka skončí a pôjde domov, osprchuje sa a pobeží za Kimom na Helgesens gate. Je to len päť minút svižnej chôdze roztúženého človeka. Usmiala sa.

Šiesty raz! Vytiahla mobil spod ručnej brzdy.

„Dovolali ste sa do odkazovej schránky Toma Waalera. Žiaľ, pán Waaler momentálne nemôže hovoriť, nechajte mu, prosím, odkaz.“

Myslela to ako vtip, vlastne chcela povedať svoje meno. Sama nevedela, prečo zostala sedieť a mlčky počúvala ťažký dych na druhej strane linky. Možno potrebovala napätie, možno bola len zvedavá. Vtedy si uvedomila, že osoba na druhej strane linky čaká na pípnutie! Stlačila nejaké číslo. Píp.

„Ahoj, tu je Sverre Olsen.“

„Ahoj, Harry, tu je…“

Harry sa zvrtol, no zvyšok vety Kurta Meirika zmizol v basoch, keď samozvaný dídžej pustil hudbu naplno a z reproduktora za Harrym zahučalo:

That don’t impress me much…

Harry bol na párty len dvadsať minút, no na hodinky sa stihol pozrieť dvakrát a štyrikrát sám sebe položil otázky: Má vražda bývalého vojaka z frontu niečo spoločné s kúpou Märklinu? Kto vie zabíjať nožom tak rýchlo a účinne, že to dokáže vykonať za bieleho dňa v centre Osla? Kto je Princ? Má s prípadom niečo spoločné rozsudok nad Moskenovým synom? Čo sa stalo s piatym nórskym vojakom Gudbrandom Johansenom? A prečo sa Mosken nesnažil ho po vojne nájsť, ak je pravda, že mu Gudbrand Johansen zachránil život?

Stál v rohu miestnosti pri jednom z reproduktorov, v rukách držal nealkoholické pivo v sklenenom pohári, aby sa tak vyhol zbytočným otázkam, a pri tanci pozoroval niekoľko mladučkých zamestnankýň oddelenia.

„Je mi ľúto, ale nepočul som,“ zakričal Harry.

Kurt Meirik si usrkával z oranžového drinku. Vo svojom pásikovanom modrom obleku vyzeral ešte strnulejšie než zvyčajne. Sedel mu ako uliaty, aspoň podľa Harryho. Harry si sťahoval rukávy saka, bolo mu jasné, že manžety košele mu z nich vytŕčajú. Meirik sa k nemu naklonil.

„Snažím sa ti predstaviť šéfku nášho zahraničného oddelenia, policajnú inšpektorku…“

Harry si všimol ženu po jeho boku. Štíhla osôbka. Červená, jednoduchá sukňa. Začínal tušiť.

So you got the looks, but have you got the touch…

Hnedé oči. Vysoké lícne kosti. Tmavá pokožka. Krátke, tmavé vlasy, ktoré rámovali jej úzku tvár. Úsmev sa jej začínal od očí. Pamätal si, že je pekná, ale nie taká… taká strhujúca. Jediné slovo, ktoré mu napadlo: strhujúca. Vedel, že fakt, že stojí pred ním, by ho teraz mal úplne dostať, istým spôsobom to však malo aj svoju logiku. Situácii len uznanlivo pokýval hlavou.

„…Rachel Faukeová,“ predstavil ju Meirik.

„My sme sa už stretli,“ prezradil Harry.

„Áno?“ začudoval sa Kurt Meirik.

Obaja sa na ňu pozreli.

„Je to pravda,“ prisvedčila. „Myslím však, že sme sa ani nedostali k tomu, aby sme sa predstavili.“

Podala mu ruku spôsobom, ktorý Harrymu opäť pripomenul hodiny klavíra a baletu.

„Harry Hole,“ predstavil sa.

„Aha,“ vydýchla. „Samozrejme, že ste to vy. Z násilných trestných činov, však?“

„Presne tak.“

„Keď sme sa stretli, nevedela som, že ste ten nový inšpektor v ÚSO. Ak by ste to spomenuli, tak…“

„Tak čo?“ spýtal sa Harry.

Sklonila hlavu nabok.

„Áno, tak čo, však?“ usmiala sa. Jej smiech v Harryho mozgu opäť vyvolal idiotské slovo: strhujúce.

„No, minimálne by som vám povedala, že sme kolegovia,“ usmiala sa opäť. „Inak nezvyknem ľuďom hovoriť, kde pracujem. Hneď začnú klásť zvedavé otázky. Vy ste na tom určite rovnako.“

„To áno,“ prisvedčil Harry.

Opäť ten smiech. Harry rozmýšľal, čo ju vedie k tomu, aby sa takto po celý čas smiala.

„Prečo som vás tu ešte nevidela?“ spýtala sa.

„Harry má kanceláriu celkom na konci chodby,“ vysvetlil jej Kurt Meirik.

„Aha,“ prikývla na znak, že rozumie, no úsmev z očí jej nezmizol. „Kancelária na konci chodby, že?“

Harry mlčky prisvedčil.

„Tak, tak,“ zapojil sa opäť Meirik. „Takže som vás zoznámil. Harry, boli sme na ceste k baru.“

Harry čakal na pozvanie. Neprišlo.

„Uvidíme sa.“

Samozrejme, uvedomil si Harry. Dnes určite priveľa ľudí od šéfa a policajnej inšpektorky očakáva kolegiálne potľapkanie po pleci. Chrbtom sa oprel o reproduktor, no ukradomky za nimi hľadel. Spoznala ho, pamätala si, že sa nepredstavili. Zvyšok piva vypil na jeden hlt. Chutilo ako voda.

„There’s something else: the afterworld…“

Waaler za sebou zabuchol dvere.

„Nikto s ním nehovoril, nikto ho nevidel a vôbec nikto o ňom ani len nepočul,“ konštatoval. „Poďme.“

„Okej.“ Ellen sa pozrela do spätného zrkadla a zišla z chodníka.

„Počujem, že aj tebe sa začal páčiť Prince.“

„Naozaj?“

„Kým som bol preč, pustila si rádio hlasnejšie.“

„Aha.“ Musí zavolať Harrymu.

„Deje sa niečo?“

Ellen uprene hľadela na vlhký čierny asfalt, v ktorom sa zrkadlili svetlá pouličných lámp.

„Deje? Čo by sa malo diať?“

„Neviem. Vyzeráš, akoby sa niečo stalo.“

„Tom, nič sa nestalo.“

„Niekto ti volal? Haló!“ Tom vyskočil zo sedadla a oboma rukami buchol po palubnej doske. „Ty si to auto nevidela?“

„Sorry.“

„Mám šoférovať ja?“

„Čo? Prečo?“

„Lebo jazdíš ako…“

„Ako čo?“

„Zabudni. Pýtal som sa, či niekto volal.“

„Tom, nikto nevolal. Ak by niekto volal, povedala by som ti to, nemyslíš?“

Musí zavolať Harrymu. Rýchlo.

„Prečo si mi potom vypla telefón?“

„Čo?“ Ellen naňho vyplašene pozrela.

„Sleduj cestu, Gjeltenová. Pýtal som sa prečo…“

„Nikto nevolal, už som ti povedala. Musel si si ho vypnúť sám!“ Nechcela, no zvyšovala hlas, až sa jej začal ozývať v ušiach. „Dobre, Gjeltenová,“ povedal. „Upokoj sa. Len som sa pýtal.“ Ellen sa ho pokúšala poslúchnuť. Zhlboka dýchať a sústrediť sa na premávku. Z kruhového objazdu odbočila do ulice Vahls gate. Sobota večer, no ulice tejto časti mesta boli takmer ľudoprázdne. Zelená. Doprava do Jens Bjelkes gate. Doľava Tøyengata. Do garáže policajnej stanice. Celý čas na sebe cítila Tomov skúmavý pohľad.

Od stretnutia s Rachel Faukeovou sa Harry ani jediný raz nepozrel na hodinky. Dokonca obišiel s Lindou hostí a pozdravil niekoľkých kolegov. Rozhovory viazli. Pýtali sa ho na jeho pozíciu, keď im odpovedal, nastalo ticho. Pravdepodobne fungovalo nepísané pravidlo oddelenia, že sa človek nemá veľa pýtať. Alebo ich to nezaujímalo. To je jedno, aj tak na nich v podstate kašlal. Vrátil sa na svoje miesto pri reproduktore. Zopárkrát si všimol záblesk jej červenej sukne. Ak videl dobre, obišla všetkých hostí, no pri nikom nepostála dlhšie. Netancovala, tým si bol istý.

Bože, správam sa ako desaťročný chlapec, uvedomil si.

Pozrel sa na hodinky. Pol desiatej. Mohol by k nej pristúpiť, niečo povedať, nech vidí, čo sa bude diať. Ak sa nestane nič, opustí scénu, prežije jeden tanec, ktorý Linde sľúbil, a poberie sa domov. Nič sa nestane? Čo si to namýšľa? V podstate vydatá policajná inšpektorka? Potrebuje drink. Nie. Pozrel sa na hodinky. Desil sa myšlienky na sľúbený tanec. Domov do svojho bytu. Väčšina ľudí už má dosť. A ani v triezvom stave by si pravdepodobne nevšimli, že nový inšpektor z konca chodby zmizol. Vyšmykne sa cez dvere, potom výťahom dolu, kde ho čaká jeho verný Escort. A Linda sa očividne zabáva, ukoristila si nejakého mladého policajta, ktorý s ňou teraz lieta po parkete s ľahkým úsmevom na perách.

„Na tom koncerte Raga to malo viac šťavy, nemyslíš?“

Cítil, ako sa mu z jej hlbokého hlasu rozbúchalo srdce.

Tom v Elleninej kancelárii pristúpil k stolu.

„Prepáč, ak som bol v aute trochu mrzutý,“ povedal.

Nepočula ho vstupovať a strhla sa. Ešte stále držala slúchadlo, no nestihla vyťukať číslo.

„Ale, nič sa nedeje,“ usmiala. „To ja teraz mám… chápeš.“

„Pred menštruáciou?“

Pozrela sa naňho. Pochopila, že to nebol žart, že sa naozaj snaží byť chápavý.

„Možno.“ Prečo za ňou prišiel do kancelárie? Veď to inak nikdy nerobí.

„Gjeltenová, hliadka sa skončila.“ Kývol na hodiny na stene. Desať. „Mám tu auto. Hodím ťa domov.“

„Ďakujem, no musím si predtým ešte zavolať. Len choď.“

„Súkromný hovor?“

„Ale, je to len…“

„Tak počkám.“

Waaler sa hodil na starú Harryho stoličku, ktorá na protest skríkla. Stretli sa im pohľady. Do riti! Prečo mu nepovedala, že ide o súkromný hovor. Teraz je už neskoro. Pochopil, že na niečo prišla? Snažila sa čítať jeho pohľad, akoby ju však panika o tú schopnosť pripravila. Panika? Teraz už vedela, prečo sa v spoločnosti Toma Waalera nikdy necítila príjemne. Nebolo to kvôli jeho citovému chladu, názoru na ženy, ľudí inej pleti, ľavičiarov a teplošov, alebo jeho sklonom využívať každú možnosť na použitie násilia. Z brucha by vymenovala aspoň desiatich policajtov, ktorí Toma Waalera v tejto oblasti ďaleko prevyšujú, no napriek tomu na nich našla čosi pozitívne. S Tomom Waalerom to bolo inak, a teraz pochopila, v čom to je: Bojí sa ho.

„Napokon,“ vstala. „Počká to do pondelka.“

„Dobre.“ Vstal. „Tak padáme.“

Waaler mal jeden z tých japonských športiakov, ktoré Ellen pripomínal lacné napodobneniny Ferrari. Sedadlá s vysokými opierkami, reproduktory zapĺňajúce polovicu priestoru. Motor potichu priadol a keď vychádzali po Trondheimsveien, svetlo pouličných lámp prelietalo kabínou. Z reproduktorov sa jej prihováral falzet, na ktorý si postupne začínala zvykať:

…I only wanted to be some kind of a friend, I only wanted to see you bathing…

Prince. Princ.

„Môžem vystúpiť tu.“ Ellen sa snažila, aby jej hlas znel prirodzene.

„Ani nápad.“ Waaler sa pozrel do spätného zrkadla. „Služba od dverí k dverám. Kam ideme?“

Odolala impulzu otvoriť dvere a vyskočiť.

„Tu doľava,“ ukázala mu cestu.

Harry, buď doma.

„Jens Bjelkes gate,“ prečítal Waaler názov ulice a odbočil.

Pouličné lampy tu takmer nesvietili a chodníky boli prázdne. Kútikom oka videla na jeho tvári malé štvorčeky svetla. Vie, že pochopila? A vidí, že ruka v kabelke zviera čiernu plynovú fľaštičku, čo si kúpila na jeseň v Nemecku a ukázala mu ju, keď ju presviedčal, že ohrozuje seba aj kolegov, ak odmieta nosiť zbraň? Vtedy diskrétne naznačil, že jej zoženie šikovnú malú zbraň, ktorú ukryje kdekoľvek na tele. Ktorá nebude zaregistrovaná, teda ju nevystopujú, ak sa stane nešťastie? Vtedy to ešte nechápala, myslela si, že ide o jeden z jeho nevydarených vtipov, a ďalej na to nemyslela.

„Zastav tu, pri tom červenom aute.“

„Ale veď štvorka je až ďalší blok.“

Povedala mu, že býva na štvorke? Možno. Možno na to len zabudla. Cítila sa priehľadná ako tabuľa skla. Určite vidí, ako jej divoko bije srdce.

Vyradil. Zastal. Horúčkovito sa snažila nahmatať kľučku. Do riti aj s japonskými inžiniermi! Prečo nemôžu nechať na dverách jednoduchú kľučku?

„Uvidíme sa v pondelok,“ počula za sebou Waalerov hlas. Nahmatala kľučku, vystúpila a nadýchla sa jedovatého februárového vzduchu mesta, akoby sa po dlhom čase pod vodou konečne vynorila na hladinu. Posledné, čo počula, než zabuchla ťažké vchodové dvere, bolo hladké pradenie motora, ktorý ešte stále bežal na voľnobeh.

Vybehla po schodoch, čižmy jej ťažko dopadali na každý schod, kľúče držala pred sebou ako čarovný prútik. Bola v byte. Vyťukala číslo Harryho bytu, slovo za slovom si odriekala správu Sverreho Olsena:

Tu je Sverre Olsen. Ešte stále čakám na desať papierov provízie za toho starca. Zavolaj mi.

Potom položil.

Pochopenie súvislostí jej trvalo zlomok sekundy. Piaty článok hádanky, kto je prostredník v obchode s Märklinom. Policajt. Tom Waaler. Samozrejme. Desaťtisíc korún ako provízia pre takú nulu, ako je Olsen, musí ísť o veľkú vec. Starec. Prostredie fixované na zbrane. Sympatie s extrémnou pravicou. Princ, ktorý sa čoskoro stane inšpektorom. Je to jasné, je to také očividné, až zostala v šoku, že so svojou schopnosťou registrovať jemné tóny, nepočuteľné pre druhých, to doteraz nepochopila. Bola si vedomá, že ju už ovláda paranoja. Aj tak však, kým na Waalera pred reštauráciou čakala, nedokázala nemyslieť na jedno: Tom Waaler má všetky predpoklady na rýchly postup, na to, aby z čoraz vyšších pozícií poťahoval nitkami, ukrytý pod krídlami moci. Len pánboh vie, kto všetko je na policajnej stanici na jeho strane. Keď sa nad tým v pokoji zamyslí, určite vie hneď o viacerých ľuďoch, ktorých by vedela vylúčiť. Ale jedin človek, ktorému stopercentne – stopercentne – verí, je Harry.

Konečne zvoní. Nie je obsadené. Nemal obsadené takmer nikdy. Tak pod, Harry!

Vedela, že je len otázkou času, kedy Waaler zavolá Olsenovi a zistí, čo sa stalo. Ani sekundu nepochybovala o tom, že od tej chvíle bude jej život v ohrození. Musí konať rýchlo, nemá však nárok na nijakú chybu. Myšlienky jej prerušil hlas:

„Toto je odkazovač Harryho Holeho. Hovorte.“

Pip.

„Harry, do riti! Tu je Ellen. Máme ho. Zavolám ti na mobil.“

Slúchadlo držala medzi uchom a bradou, listovala v zozname, kým sa nedostala k H. Zoznam jej vypadol a buchol na dlážku. Zanadávala, napokon našla Harryho číslo. Našťastie neodkladá svoj mobil ani na sekundu, napadlo jej, kým vyťukávala jeho číslo.

Ellen Gjeltenová bývala na treťom poschodí zrenovovaného domu spolu s krotkou sýkorkou, ktorá sa volala Helge. Byt mal polmetrové steny a dvojité sklá. Napriek tomu by odprisahala, že k nej zvonku preniká zvuk motora na voľnobehu.

Rachel Faukeová sa zasmiala.

„Ak si Linde sľúbil tanec, neunikneš bez toho, aby si s ňou aspoň na chvíľu nevyleštil parket.“

„No. Alternatíva je vypadnúť.“

Nastalo ticho a Harrymu došlo, že jeho slová sa dajú vysvetliť rôzne. Rýchlo sa spýtal:

„Ako si sa dostala k polícii?“

„Cez ruštinu,“ usmiala sa. „Dostala som sa na kurz ruštiny ministerstva obrany a pracovala dva roky ako tlmočníčka v Moskve. Kurt Meirik ma tam objavil. Po štúdiách práva som začala rovno na platovom stupni tridsaťpäť. Myslela som si, že znášam zlaté vajcia.“

„A nie?“

„Zbláznil si sa? Tí, čo študovali so mnou, dnes zarábajú trikrát viac, než koľko ja budem niekedy schopná zarobiť.“

„Mohla by si skončiť a začať s tým, čo robia oni.“

Mykla plecom. „Ja mám svoju prácu rada. To sa nedá povedať o každom z nich.“

„To určite.“

Ticho.

To určite. Naozaj sa na nič lepšie nezmohol?

„A čo ty, Harry? Tebe sa práca páči?“

Ešte stále boli obrátení k tanečnému parketu. Harry si však všimol, ako si ho premeriava pohľadom. Hlavou sa mu preháňali najrôznejšie myšlienky. Že má drobučké vrásky od úsmevu okolo úst a očí, že Moskenova chata neleží ďaleko od miesta, kde našli nábojnice z Märklinu, že podľa denníka Dagbladet je štyridsať percent žien v mestách neverných, že sa musí opýtať Juulovej ženy, či si nepamätá troch nórskych vojakov v regimente Nórsko, ktorých zranil či zabil granát hodený z lietadla, aj že by mal podniknúť útok pri novoročnom výpredaji oblekov v Dressmanovi, ktorý propagovali na TV3. Ale či sa mu páči jeho práca?

„Niekedy.“

„Čo sa ti na nej páči?“

„Neviem. Znie to čudne?“

„Neviem.“

„Nehovorím to preto, že by som nerozmýšľal nad tým, prečo som policajtom. Rozmýšľal som nad tým. A neviem. Možno len rád lovím zlých chlapcov a dievčatá.“

„A čo robíš, keď zlých chlapcov a dievčatá nelovíš?“

„Pozerám sa na Expedíciu Robinson.“

Opäť sa zasmiala! Harry vedel, že bude hovoriť aj tie najidiotskejšie veci, ak sa vďaka tomu bude takto smiať. Nadýchol sa a ako-tak seriózne jej opísal svoju momentálnu životnú situáciu. Keďže sa však snažil vynechať všetky nepríjemné pasáže, nezostalo mu toho veľa. No naďalej javila záujem, preto jej porozprával aj o otcovi a sestre. Prečo vždy, keď ho požiadajú, aby hovoril o sebe, skončí pri sestre?

„Musí to byť šikovné dievča.“

„Najšikovnejšie,“ prikývol Harry. „A najodvážnejšie. Nikdy sa nebojí nových vecí. Skutočný skúšobný pilot života.“

Harry hovoril o tom dni, keď sa rozhodla ísť na dražbu bytu na ulici Jacob Aalls gate, ktorý videla na fotografii inzerátu v Aftenpostene. Tapeta na obrázku jej totiž pripomínala detskú izbu v Oppsale. A dostala ho za dva milióny korún, čo bola rekordná suma, aká sa v to leto v Osle vyplatila za štvorcový meter.

Rachel Faukeová sa smiala tak, že Harryho sako obliala tequilou.

„Najlepšie na nej je, že keď padne na nos, opráši sa a okamžite je pripravená na ďalší samovražedný pokus.“

Sako mu očistila servítkou.

„A ty, Harry, čo robíš ty, keď padneš na nos?“

„Ja? Hm. Chvíľku zostanem ležať. A potom sa zdvihnem, človek nemá inú alternatívu.“

„To určite.“

Rýchlo sa na ňu pozrel, či si z neho neuťahuje. V očiach sa jej veselo blýskalo. Vyžarovala silu, pochyboval však, že má skúsenosti s padaním na nos.

„Teraz je rad na tebe,“ navrhol Harry.

Rachel nemala sestru, ku ktorej by sa uchýlila, bola jedináčik. A tak mu radšej porozprávala o práci.

„Len málokedy však niekoho chytíme,“ povedala. „Väčšinou veci riešime telefonickým rozhovorom, alebo na koktejlovej párty na ambasáde.“

Harry sa neveselo usmial.

„A ako sa vybavila tá vec s americkým agentom, ktorého som postrelil?“ spýtal sa. „Telefón alebo párty?“

Zamyslene sa naňho pozrela, potom vošla prstom do pohára a vytiahla z neho kúsok ľadu. Dvihla ho medzi dva prsty, po zápästí jej stekala roztopená kvapka, ktorá jej popod tenučký zlatý náramok vbehla pod rukáv.

„Harry, tancuješ?“

„Ak si spomínam, pred chvíľou som ti aspoň desať minút vysvetľoval, ako veľmi to nenávidím.“

Opäť sklonila hlavu nabok.

„Chcem sa spýtať – zatancuješ si so mnou?“

„Na túto hudbu?“

Z reproduktorov vytekala ako hustý sirup flautová verzia Let it be.

„Veď to prežiješ. Pozri sa na to ako na zahriatie pred veľkým Linda-testom.“

Položila mu ruku na rameno.

„Teraz flirtujeme?“ spýtal sa Harry.

„Čo ste sa pýtali, pán inšpektor?“

„Je mi ľúto, ale veľmi ťažko dešifrujem takéto skryté signály, tak som sa spýtal, či je toto flirt.“

„Nikdy by mi ani vo sne nenapadlo.“

Chytil ju okolo pása a opatrne vyskúšal zopár tanečných krokov.

„Pripadám si, akoby som prichádzal o panictvo,“ prezradil. „Tomu sa však asi nedá vyhnúť – skôr, či neskôr tým prejde každý nórsky muž.“

„O čom to hovoríš?“ zasmiala sa.

„O tanci s kolegyňou na firemnom večierku.“

„Ja ťa nenútim.“

Usmial sa. Mohlo by to byť kdekoľvek, mohli by hrať na ukulele – za tento tanec by dokázal zabíjať.

„Počkaj, čo to tu máš?“ spýtala sa.

„Moment. Nie je to pištoľ a naozaj ťa rád vidím. Ale…“

Harry si vytiahol spoza opaska mobil, aby ho položil na reproduktor. Keď sa vrátil, už ho čakala a položila mu ruky na plecia.

„Verím, že sa tu nekradne,“ usmial sa. Bradatý vtip policajnej stanice, musela ho počuť už aspoň stokrát. Aj tak sa mu však ticho zasmiala do ucha.

Ellen nechala dlho zvoniť. Položila. Skúšala znovu. Stála pri okne a hľadela na ulicu. Nijaké auto. Samozrejme, že nie. Preháňa. Tom je na ceste domov, do svojej postele. Alebo do postele niekoho iného.

Po troch pokusoch to vzdala a namiesto toho zavolala Kimovi. Pôsobil unavene.

„Odovzdal som taxík o siedmej večer,“ dostal zo seba. „Jazdil som dvadsať hodín.“

„Len sa osprchujem,“ povedala. „Chcela som len vedieť, že si tam.“

„Hovoríš nejako vystrašene.“

„Nič to nie je. Som u teba o trištvrte hodiny. Budem si musieť požičať tvoj mobil. A zostať do zajtra.“

„Fajn. Zastavíš sa v 7-Eleven na Markveien a kúpiš cigy?“

„V pohode. Vezmem si taxík.“

„Prečo?“

„Potom ti to vysvetlím.“

„Vieš, že je sobota večer. Zabudni na to, že sa dovoláš do centrály. Za štyri minúty si tu pešo.“

Zaváhala.

„Kim?“

„Áno?“

„Ľúbiš ma?“

Počula, ako ticho preglgol, a videla jeho pootvorené, rozospaté oči, jeho chudé, takmer vychudnuté telo pod paplónom strašného bytu v Helgesens gate. Mal výhľad na rieku, mal všetko potrebné. A na chvíľu takmer zabudla na Toma Waalera. Takmer.

„Sverre!“

Matka Sverreho Olsena stála na schodoch a na plné hrdlo kričala tak, ako to robila už od nepamäti.

„Sverre! Telefón!“

Kričala, akoby potrebovala pomoc, akoby sa niekto topil.

„Mama, zoberiem si to hore.“

Zoskočil z postele, chytil slúchadlo a čakal, kým nebude počuť kliknutie znamenajúce, že mama položila.

„Haló?“

„Ja som.“ Prince v pozadí. Vždy Prince.

„Vedel som to.“

„Prečo?“

Otázka prišla rýchlo. Tak rýchlo, že Sverre sa okamžite ocitol v defenzíve, akoby dlhoval peniaze on a nie naopak.

„Asi voláš, lebo si dostal môj odkaz.“

„Volám preto, lebo som si pozeral zoznam prijatých hovorov. Vidím, že si tu s niekým dnes večer hovoril o desať tridsaťdva. O akom odkaze to trepeš?“

„O prachoch. Začínam byť na nule a ty si sľúbil, že…“

„S kým si hovoril?“

„Čo? S tou ženou, čo ju máš na odkazovači. Dosť dobré, to je nejaká nová…?“

Nijaká odpoveď Len Prince v pozadí. You sexy motherfucker… Hudba stíchla.

„Zopakuj mi presne, čo si jej povedal.“

„Len to, že…“

„Nie! Presne. Slovo za slovom.“

Sverre zopakoval svoje slová tak presne, ako si ich pamätal. „Vedel som, že to bude o tom,“ vybuchol Princ. „Olsen, práve si odhalil celú našu operáciu človeku zvonka. Ak túto dieru okamžite nezalepíš, skončili sme. Chápeš?“

Sverre Olsen nechápal nič.

Princ mu pokojným hlasom vysvetlil, že jeho telefón bol chvíľu v nesprávnych rukách.

„Olsen, to nebol odkazovač.“

„Kto to bol?“

„Povedzme, že nepriateľ.“

„Monitor? Čo ťa špehovali?“

„Dotyčná je na ceste na políciu. Tvojou úlohou je zastaviť ju.“

„Mojou úlohou? Ja chcem len svoje peniaze a…“

„Drž hubu.“

Olsen držal hubu.

„Tu ide o Vec. Si dobrý vojak, však?“

„Áno, ale…“

„A dobrý vojak po sebe uprace, však?“

„Ja som len sprostredkoval odkazy medzi starcom a tebou, to ty si…“

„Najmä keď vojakovi hrozia tri roky basy, ktoré sa vďaka procesným chybám zmenili na podmienku.“

Sverre počul sám seba preglgnúť.

„To vieš odkiaľ?“

„O to sa nestaraj. Chcem len, aby si si uvedomil, že do hry si dal toľko ako my a zvyšok bratstva.“

Sverre neodpovedal. Nemusel.

„Olsen, veď sa vzchop. Toto je vojna. A tam nemáme miesto pre kojotov a zradcov. Okrem toho vie bratstvo svojich vojakov odmeniť. Okrem tých desaťtisíc dostaneš ďalších štyridsať, len čo vykonáš rozkaz.“

Sverre sa zamyslel. Nad tým, čo si oblečie.

„Kde?“

„Námestie Schous plass o dvadsať minút. Zober si všetko potrebné.“

„Ty nepiješ?“ spýtala sa Rachel.

Harry sa poobzeral. Posledný tanec tancovali takí pritisnutí, že kolegom sa mohlo minimálne zdvihnúť obočie. Teraz sa vrátili k stolu.

„Prestal som.“

Prikývla.

„To je dlhý príbeh,“ dodal.

„Ja sa neponáhľam.“

„Dnes večer chcem počúvať len veselé príbehy,“ usmial sa. „Poďme sa radšej baviť o tebe. Máš detstvo, o ktorom rada rozprávaš?“

Harry trochu čakal, že sa zasmeje, odvetila mu však len krátkym úsmevom.

„Mama mi zomrela, keď som mala pätnásť, okrem toho rada rozprávam v podstate o všetkom.“

„Je mi to ľúto.“

„Nemá ti byť čoho. Bola to nezvyčajná žena. Dnes večer sme však chceli mať len veselé príbehy…“

„Máš súrodencov?“

„Nie. Sme len ja a otec.“

„Takže si sa oňho musela sama starať?“

Prekvapene sa naňho pozrela.

„Viem, aké to je,“ dodal. „Aj ja som prišiel o mamu. Otec potom roky len nehybne hľadel do steny. Doslova som ho musel chodiť kŕmiť.“

„Otec mal veľkú stavebnú firmu, ktorú vybudoval naozaj od základov. Myslela som si, že to je celý jeho život. V tú noc, keď mama zomrela, však o firmu stratil všetok záujem. Predal ju skôr, než stihol všetko pokaziť. A všetkých, čo poznal, od seba odohnal. Vrátane mňa. Stal sa z neho opustený, zatrpknutý chlap.“

Mávla rukou.

„Mala som svoj vlastný život. V Moskve som spoznala jedného muža a otec mal pocit, že som ho zradila, lebo si chcem zobrať Rusa. Keď som so sebou vzala Olega do Nórska, náš vzťah s otcom sa prudko zhoršil.“

Harry vstal a vrátil sa s margaritou pre ňu a kolou pre seba.

„Harry, škoda, že sme sa v škole nikdy nestretli.“

„Vtedy som bol idiot,“ odvetil Harry. „Správal som sa agresívne ku každému, kto nemal rád tie isté platne a tie isté filmy ako ja. Nikto ma nemal rád. Ani ja sám.“

„Neverím ti ani náhodou.“

„To som ukradol z jedného filmu. Chlap, ktorý to povedal, dostal Miu Farrowovú. Teda vo filme. Nikdy som neskúšal, ako to funguje v reálnom živote.“

„Hm,“ zamyslene si odpila z margarity. „Myslím, že to nie je zlý začiatok. Ale si si istý, že tým, že si ju ukradol, zároveň tú ženu aj dostaneš?“

Zasmiali sa, začali sa baviť o dobrých a zlých filmoch, dobrých a zlých koncertoch, a postupne si Harry uvedomil, že svoj prvý dojem z Rachel si musí značne poopraviť. Keď mala dvadsať rokov, cestovala na vlastnú päsť okolo sveta. Pre Harryho bola v tom veku jediným aspoň trochu dospelým zážitkom nevydarená cesta interrailom a prvé problémy s alkoholom.

Pozrela sa na hodinky.

„Jedenásť. Niekto na mňa čaká.“

Harry cítil, ako sa mu zastavilo srdce.

„Aj na mňa.“

„Vážne?“

„Príšera, čo ju chovám pod posteľou. Hodím ťa domov.“ Usmiala sa: „To nie je nutné.“

„Je to prakticky po ceste.“

„Aj ty bývaš na Holmenkollene?“

„Hneď vedľa. Alebo vedľa. Bislett.“

Zasmiala sa.

„Teda na druhom konci mesta. Tak potom mi je jasné, o čo ti ide.“

Harry sa hanblivo usmial. Položila mu ruku na rameno: „Potrebuješ roztlačiť auto, však?“

„Helge, vyzerá to tak, že zmizol,“ povedala Ellen.

Stála pri okne v kabáte a vyzerala pomedzi žalúzie. Ulica bola prázdna, taxík, ktorý tam chvíľu stál, zmizol aj s troma prehnane veselými kamarátkami. Helge neodpovedala. Jednokrídly vták len dvakrát zažmurkal a poškrabal sa po brušku.

Ešte raz sa pokúšala dovolať Harrymu, ten istý ženský hlas jej však zopakoval, že telefón je vypnutý, alebo sa nachádza mimo dosahu.

A tak Ellen položila na klietku deku, zaželala sýkorke dobrú noc, zhasla svetlo a odomkla. Ulica bola ešte stále prázdna. Rýchlym krokom prešla k Thorvald Meyers gate, kde sa to v tomto čase v sobotu vždy hemžilo ľuďmi. Pred barom Fru Hagen kývla na pozdrav zopár chlapom, s ktorými už dávnejšie v istý upršaný večer prehodila niekoľko slov. Spomenula si, že Kimovi sľúbila doniesť cigarety a vrátila sa späť k večierke na Markveien. Zbadala tvár, ktorú si odniekiaľ pamätala, a automaticky sa usmiala, keď videla, že na ňu hľadí.

V 7-Eleven sa usilovala spomenúť si, či Kim fajčí značku Camel, alebo Camel Light. Vtedy si uvedomila, ako krátko sú spolu. A koľko sa ešte musia jeden o druhom učiť. A že ju to po prvý raz v živote nedesí, naopak, teší sa na to. Bola jednoducho neuveriteľne šťastná. Predstava, že leží nahý v posteli len tri bloky od nej, ju naplnila sladkou ťažobou a túžbou. Rozhodla sa pre tvrdé kamelky, netrpezlivo čakala na vydanie drobných a vonku na ulici sa rozhodla, že pôjde skratkou popri rieke.

Až vtedy si uvedomila, ako rýchlo človek vo veľkom meste prejde z rušnej ulice do celkom opustenej štvrte. Zrazu počula len žblnkot rieky a vŕzganie snehu pod topánkami. Keď pochopila, že nepočuje iba vlastné kroky, bolo už neskoro. Teraz už zachytila aj dychčanie, niečí ťažký, vystrašený a nahnevaný dych. V tej chvíli vedela, že jej ide o život. Neobrátila sa, len sa rozbehla. Kroky jej zostali v pätách. Snažila sa bežať efektívne a pokojne, nepodľahnúť panike a nepotknúť sa. Nebež ako nejaká ženská, hovorila si v duchu a vo vrecku hľadala fľaštičku s plynom. Kroky sa však už nemilosrdne blížili. Napadlo jej, že ak stihne dobehnúť po svetelný kužeľ na chodníku, je zachránená. Vedela však, že to nie je pravda. Prvý úder ju trafil do pleca priamo pod lampou a padla do snehu. Druhý jej ochromil rameno a fľaška z meravej ruky jej vypadla. Tretí jej rozdrvil koleno, no bolesť znemožnila vykríknuť, hoci krik spočív
al v hrdle. Žily na bledom krku jej navreli. Videla, ako sa niekto v žltom svetle lampy rozohnal na úder. Už ho spoznala, bol to ten istý muž, ktorého videla aj pred barom. Policajtka v nej si všimla, že má krátku zelenú bundu, čierne kanady a čiernu čiapku. Prvý úder do hlavy jej poškodil očné nervy a odvtedy videla už len čiernu tmu.

Štyridsať percent vrchárok prežije, napadlo jej. Ja túto zimu prežijem.

Prsty v snehu hľadali nejaký oporný bod. Druhý úder ju trafil do zátylku.

Zima sa už chýli ku koncu. Ja ju prežijem.

Harry zastal pri výjazde k vile Rachel Faukeovej na Holmenkollveien. Biele mesačné svetlo dodávalo jej pokožke neskutočný mŕtvolný odtieň a aj v prítmí auta jej na očiach videl, že je unavená.

„Takže tak,“ začala.

„Takže tak.“

„Rada by som ťa pozvala hore, ale…“

Harry sa usmial. „Predpokladám, že Oleg by to asi veľmi neocenil.“

„Oleg sladko spí, skôr rozmýšľam nad jeho opatrovateľkou.“

„Nad opatrovateľkou?“

„Je to dcéra človeka z ÚSO. Prosím, necháp to zle, ale takéto reči v práci naozaj nepotrebujem.“

Harry hľadel na prístrojovú dosku. Sklo na tachometri prasklo, zrejme odišla aj olejová lampa.

„Oleg je tvoje dieťa?“

„Áno, čo si si myslel?“

„No. Myslel som si, že hovoríme o tvojom priateľovi.“

„O akom priateľovi?“

Zapaľovač buď niekde stratil, alebo mu ho ukradli spolu s rádiom.

„Narodil sa mi, keď som bola v Moskve. S jeho otcom som žila dva roky.“

„Čo sa stalo?“

Mykla plecom.

„Nič sa nestalo. Len sme sa prestali ľúbiť. A ja som sa vrátila do Osla.“

„Takže si…“

„Osamelá matka. A čo ty?“

„Single. Celkom single.“

„Kým si nezačal pracovať u nás, niekto čosi spomínal o tebe a o tej, čo si s ňou mal spoločnú kanceláriu.“

„Ellen? Nie. Len sme dobre vychádzali. Vychádzame. Ešte stále mi pomáha.“

„S čím?“

„S prípadom, na ktorom teraz robím.“

„Ach áno, s prípadom.“

Pozrela sa na hodinky.

„Pomôžem ti otvoriť dvere?“ spýtal sa.

Usmiala sa, zavrtela hlavou a buchla do nich plecom. Dvere v pántoch zaškrípali.

Štvrť Holmenkollåsen bola tichá, len niekde nad hlavami im šumeli stromy. Položila nohu do snehu.

„Dobrú noc, Harry.“

„Ešte jednu vec.“

„Áno?“

„Keď som sem prišiel prvý raz, prečo si sa nespýtala, čo od tvojho otca potrebujem? Chcela si vedieť, či mi môžeš nejako pomôcť.“

„Zvyk z práce. Nepýtam sa na veci, do ktorých ma nič nie je.“

„Nie si zvedavá?“

„Vždy som zvedavá, iba sa nepýtam. Prečo?“

„Hľadám vojaka, s ktorým tvoj otec zrejme bojoval na fronte. Ten chlap kúpil Märklin. Mimochodom, tvoj otec na mňa vôbec nepôsobil ako zatrpknutý chlap.“

„Zdá sa, že ten projekt ho opäť postavil na nohy. Sama som prekvapená.“

„Možno k sebe raz opäť nájdete cestu?“

„Možno.“

Pohľady sa im stretli, zakliesnili sa do seba a nechceli sa odtrhnúť.

„Teraz flirtujeme?“ spýtala sa.

„Nikdy by mi ani vo sne nenapadlo.“

Úsmev jej očí videl ešte dlho potom, keď proti predpisom zaparkoval na Bislette. Príšeru zahnal späť pod posteľ a zaspal bez toho, aby si všimol malú, červenú lampičku v obývačke, ktorá mu signalizovala, že na odkazovači má nový odkaz.

Sverre Olsen za sebou potichu zavrel dvere, vyzul sa a prešuchol sa na schody. Prekročil schod, o ktorom vedel, že vŕzga, no rovnako dobre vedel, že to je zbytočné.

„Sverre?“

Krik spoza otvorených dverí spálne.

„Áno, mama?“

„Kde si bol?“

„Len vonku, mama. Idem si ľahnúť.“

Proti jej ďalším slovám sa obrnil. Aj tak vedel, čo hovorí. Jej slová naňho padali ako mokrý sneh a len čo sa dotkli zeme, mizli. Potom zatvoril dvere do izby a bol sám. Ľahol si na posteľ, hľadel do stropu a v duchu si premietal, čo sa stalo. Bolo to ako vo filme. Zatvoril oči, snažil sa na ten film nepozerať, nevedel ho však vypnúť.

Netušil, kto je tá žena. Princ ho podľa dohody čakal na námestí Schous plass a spoločne prešli na ulicu, kde bývala. Zaparkovali tak, aby ich z bytu nevidela, aby ju však oni videli vychádzať. Povedal mu, že to môže trvať aj celú noc, nech sa uvoľní. Zapol si tú idiotskú negerskú hudbu a spustil operadlo nižšie. Už po polhodine sa však brána otvorila a Princ povedal: „To je ona.“

Sverre za ňou bežal, no nestihol ju dobehnúť skôr, než vyšla medzi ľudí. Na jednom mieste sa naraz zvrtla a hľadela priamo naňho. Chvíľu si bol istý, že ho odhalila, že videla, ako mu spod bundy trčí bejzbalová pálka. Zľakol sa tak, že sa mu roztriasli pery, no o chvíľu, keď vybehla zo 7-Eleven, sa jeho strach premenil na hnev. Pamätal si, a zároveň nepamätal detaily chvíle pod lampou na chodníku. Vedel, čo sa stalo. Akoby však časť celku zmizla, akoby to bola hra z televízie, kde človek vidí len časť obrázku a zvyšok má uhádnuť.

Opäť otvoril oči. Civel na vydutý sadrokartón nad dverami. Keď dostane peniaze, nájde nejakého klampiara, ktorý opraví zatekajúcu strechu. Mama ho o to už dlho prosí. Snažil sa myslieť na opravu strechy, vedel však, že tým len odháňa tú inú myšlienku. Že sa stala chyba. Že teraz to bolo inak. Nie ako v tom Kebabe. Toto bolo obyčajné nórske dievča. Hnedé, krátke vlasy, modré oči. Mohla to byť jeho sestra. Snažil sa opakovať si slová, ktoré doňho tlačil Princ. Je vojak a urobil to pre Vec.

Hľadel na obraz, ktorý si pripol na stenu pod vlajku so svastikou. SS-Reichsführer und der Chef der deutschen Polizei počas prejavu v Osle roku 1941. Prihováral sa dobrovoľníkom, ktorí skladali prísahu vo Waffen-SS. Zelená uniforma. Iniciály SS na golieri. Vidkun Quisling v pozadí. Himmler. Smrť so cťou 23. mája 1945. Samovražda.

„Do riti!“

Sverre položil nohy na dlážku, vstal a začal sa bezradne prechádzať po izbe.

Zastal pred zrkadlom. Chytil sa za hlavu. Prehľadal si vrecká. Do riti, kde má čiapku? Na chvíľu ho pochytila panika, že zostala ležať v snehu pri tej žene. Potom si však spomenul, že ju mal, keď sa vrátil k Princovi do auta. Vydýchol si.

Pálky sa zbavil tak, ako mu radil Princ. Zotrel odtlačky prstov a hodil ju do rieky. Teraz mu nezostáva nič iné, len pokojne vyčkávať. Princ mu sľúbil, že sa o všetko postará, tak ako vždy doteraz. Nevedel, kde Princ pracuje, určite však má dobré vzťahy s políciou. Vyzliekol sa pred zrkadlom. V bielom mesačnom svetle, prenikajúcom cez žalúzie, vyzeralo tetovanie na jeho koži sivo. Prstami pošúchal železný kríž, čo nosil zavesený na krku.

„Ty kurva,“ zamrmlal. „Ty komunistická kurva.“

Keď konečne zaspal, na východe sa už brieždilo.

51/

Hamburg

30. jún 1944

Milá, milovaná Helena!

Milujem ťa viac, než milujem seba, teraz to vieš. Hoci sme mali pre seba len krátku chvíľu, a ty máš pred sebou dlhý a šťastný život (to viem!), verím, že nikdy na mňa celkom nezabudneš. Je večer, sedím v prístave v Hamburgu, vonku padajú bomby. Som sám, ostatní sa skryli do bunkrov a pivníc, nemáme elektrinu, požiare zvonku mi však poskytujú dosť svetla na písanie.

Tesne pred príchodom do Hamburgu sme museli všetci vystúpiť, pretože predošlú noc bombardovali trať. Do mesta nás previezli na nákladných autách, privítal nás tu hrozný výjav. Každý druhý dom je zničený, pomedzi dymiace ruiny pobiehajú psy. Na naše autá zovšadiaľ hľadeli vychudnuté a otrhané deti s veľkými prázdnymi očami. Len pred dvoma rokmi som cez Hamburg prechádzal cestou do Sennheimu, teraz sa však mesto zmenilo na nepoznanie. Vtedy som si myslel, že Labe je najkrajšou riekou na svete, teraz však dosky a ruiny plávajú v hnedej žbrnde. Niekto mi hovoril, že všetku vodu v Labe otrávili mŕtvoly. Hovorí sa, že v noci budú zasa bombardovať, vraj sa chystajú vylodiť. Podľa plánu som mal dnes večer pokračovať do Kodane, ale aj trať na sever je zničená.

Odpusť mi moju zlú nemčinu. Ako vidíš, nemám ani pevnú ruku, za to však môžu bomby, čo otriasajú domom. Strach nemám. Čoho by som sa už bál? Z miesta, na ktorom teraz sedím, som svedkom fenoménu, o ktorom som počul, nikdy ho však nevidel – ohňové tornádo. Plamene na druhej strane prístavu akoby všetko nasávali. Vidím, ako kusy dosák a celé plechové strechy vlietajú priamo do plameňov. A more – skutočne vrie! Spod mostov stúpa para. Keby sa tam nejaký chudák rozhodol vykúpať, zaživa sa uvarí. Otvoril som okno, vo vzduchu akoby už nebol nijaký kyslík. Vtedy som začul aj rev – akoby niekto stál uprostred plameňov a chcel stále viac, viac, viac. Je to strašné a desivé, áno, ale určitým spôsobom aj príťažlivé.

Moje srdce je tak naplnené láskou, že sa cítim nezraniteľný – Helena, to vďaka tebe. Ak sa ti jedného dňa narodí dieťa (ja viem a chcem, aby sa narodilo!), rozprávaj mu príbehy o mne. Hovor ich pokojne ako rozprávky, lebo také v skutočnosti aj sú – sú to pravdivé rozprávky! Rozhodol som sa, že dnes v noci vyjdem von a uvidím, čo nájdem, koho stretnem. Tento list nechám v poľnej kovovej fľaši na stole. Vyryl som doň bajonetom tvoje meno a adresu. Ak ho niekto nájde, pochopí.

Tvoj milovaný

Uriáš

Piata časť / SEDEM DNÍ

52/

Ulica Jens Bjelkes gate

9. marec 2000

„Dobrý deň. Toto je odkazovač Ellen a Helge. Zanechajte, prosím, odkaz.“

„Ahoj, Ellen. Tu je Harry. Ako počuješ, pil som, a je mi to ľúto. Skutočne. Keby som bol triezvy, nevolal by som ti. To ti je určite jasné. Dnes som bol na mieste činu. Ležala si na chrbte v snehu pri chodníku pri rieke. Našiel ťa mladý pár na ceste do baru Blå, tesne po polnoci. Príčina smrti: značné poškodenia prednej časti mozgu v dôsledku úderu do hlavy tupým predmetom. Udreli ťa aj zozadu, okrem rozdrveného ľavého kolena a stôp po údere do pravého ramena si mala na troch miestach zlomenú lebku. Predpokladáme, že všetky zranenia ti spôsobil ten istý predmet. Doktor Blix predpokladá čas úmrtia medzi jedenástou večer a polnocou. Vyzerala si ako… ja… počkaj chvíľu.

Prepáč. Teda. V snehu pri chodníku našli asi dvadsať rôznych odtlačkov topánok, niekoľko z nich aj v tvojej blízkosti, tie však boli rozkopané, zrejme s cieľom zahladiť stopy. Zatiaľ sa neprihlásil nijaký svedok, aj tak však obchádzame susedov. Viacerí z nich majú výhľad na chodník, podľa kriminálky existuje šanca, že niekto niečo videl. Osobne si myslím, že šance sú minimálne. V švédskej televízii totiž medzi trištvrte na jedenásť a trištvrte na dvanásť dávali reprízu švédskeho Robinsona. Vtip. Počuješ, že sa snažím byť vtipný? Ach áno, zopár metrov od miesta, kde si ležala, sme našli modrú čiapku. Sú na nej stopy krvi, a hoci aj ty si krvácala, podľa doktora Blixa nemohla krv striekať tak ďaleko. Ak to je tvoja krv, čiapka mohla patriť vrahovi. Krv sme poslali na analýzu a čiapku už vyšetrujú v laboratóriu a hľadajú v nej vlasy a zvyšky kože. Ak tomu chlapovi nevypadávajú vlasy, možno mal šťastie. Ha
-ha. Určite si ešte pamätáš Ekmana s Friesenom, však? Viac záchytných bodov pre teba teraz nemám, ak však na niečo prídeš, ozvi sa. Ešte niečo? Áno, Helge u mňa našla nový domov. Áno, bola to pre ňu zmena k horšiemu, ale rovnako sme na tom všetci. Ellen, možno s výnimkou teba. Teraz si čosi nalejem a budem rozmýšľať nad tým, čo som povedal.“

53/

Ulica Jens Bjelkes gate

10. marec 2000

„Dobrý deň. Toto je odkazovač Ellen a Helge. Zanechajte, prosím, odkaz.“

„Ahoj, tu je opäť Harry. Dnes som neprišiel do práce, ale volal som s doktorom Blixom. Som rád, že ti môžem oznámiť, že si nebola sexuálne zneužitá a že, pokiaľ sme to dokázali overiť, všetky tvoje pozemské cennosti zostali na svojom mieste. Znamená to, že nemáme motív, hoci, pochopiteľne, môžu existovať dôvody, prečo nestihol dokončiť to, čo plánoval. Alebo prečo to nedokázal urobiť. Dnes sa prihlásili dvaja svedkovia, ktorí ťa videli pred barom Fru Hagen. O 22.55 banka zaznamenala platbu tvojou kartou v 7-Eleven na ulici Markveien. Tvoj chalan Kim bol dnes celý deň na výsluchu. Hovoril, že si bola na ceste k nemu, že ťa prosil, aby si mu kúpila cigarety. Jeden z našich chalanov sa chytil toho, že si kúpila inú značku, ako Kim bežne fajčí. Okrem toho nemá nijaké alibi. Je mi ľúto, Ellen, no v tejto chvíli je hlavným podozrivým on.

Práve som mal návštevu. Volá sa Rachel a pracuje v ÚSO. Prišla sa pozrieť, ako sa mi vodí. Tak to sama povedala. Chvíľu tu sedela, veľa sme však toho nenahovorili. Po chvíli odišla. Nemyslím, že to bolo super.

Mám ťa pozdravovať od Helge.“

54/

Ulica Jens Bjelkes gate

13. marec 2000

„Dobrý deň. Toto je odkazovač Ellen a Helge. Zanechajte, prosím, odkaz.“

„Toto je najstudenší marec, aký si mesto pamätá. Teplomer ukazuje mínus osemnásť a okná tohto domu sú z prelomu storočia. Všeobecný názor, že opitému nie je zima, má ďaleko od pravdy. Ráno mi na dvere klopal môj sused Ali. Ukázalo sa, že keď som sa včera vracal domov, škaredo som padol zo schodov, a on mi pomohol do postele.

Keď som prišiel do práce, musel byť práve čas obeda. Išiel som si po svoju rannú kávu. V kantíne bolo veľa ľudí. Myslím, že na mňa civeli, možno si to len namýšľam. Ellen, strašne mi chýbaš.

Pozrel som si toho tvojho chalana Kima. Má nejaký menší trest za držbu hašiša. Kriminálka si naďalej myslí, že to urobil on. Nikdy som ho nestretol a bohovia vedia, že nie som znalec ľudí. Ale vychádzajúc z toho, čo si o ňom hovorila ty, nemyslím si, že to bol on. Súhlasíš? Volal som do laboratória, kde mi povedali, že v čiapke nenašli jediný vlas, len čosi, čo môžu byť zvyšky kože. Posielajú to na analýzu DNA a myslia si, že výsledky by mohli mať do štyroch týždňov. Vieš, koľko vlasov vypadne v priemere dospelému človeku za deň? Pozrel som si to. Okolo stopäťdesiat. A v čiapke nie je ani jediný. Potom som išiel k Møllerovi a vypýtal som si od neho zoznam všetkých odsúdených za ťažké ublíženie na zdraví za posledné štyri roky, ktorí majú v súčasnosti vyholenú lebku.

Rachel sa dnes u mňa v kancelárii zjavila s knihou. Naše vtáčiky. Krásna kniha. Myslíš, že Helge má rada proso? Maj sa pekne.“

55/

Ulica Jens Bjelkes gate

14. marec 2000

„Dobrý deň. Toto je odkazovač Ellen a Helge. Zanechajte, prosím, odkaz.“

„Dnes ťa pochovali. Nebol som tam. Tvoji ľudia si zaslúžili dôstojnú chvíľu a ja som nebol veľmi reprezentatívny. Tak som ti venoval spomienku u Schrødera. O ôsmej som sadol do auta a vyviezol sa k Holmenkollveien. To nebol dobrý nápad. Rachel mala na návšteve chlapa, toho istého, čo som ho už videl predtým. Predstavil sa ako niekto z ministerstva zahraničných vecí a tváril sa, že je tu pracovne. Myslím, že sa volá Brandhaug. Rachel sa netvárila z neho veľmi nadšene, no opäť – možno si to len namýšľam. A tak som zavelil na rýchly ústup skôr, než to začalo byť trápne. Rachel trvala na tom, aby som išiel taxíkom. Keď sa však teraz pozriem z okna, vidím, že escort mám zaparkovaný pred domom. Zrejme som sa teda jej rady nedržal.

Ako určite cítiš, momentálne mám vo všetkom trochu chaos. Ale dnes som bol v obchode pre zvieratá a kúpil som zob. Predavačka mi odporučila Trill. Vzal som ho.“

56/

Ulica Jens Bjelkes gate

15. marec 2000

„Dobrý deň. Toto je odkazovač Ellen a Helge. Zanechajte, prosím, odkaz.“

„Dnes som bol v bare Ryktet. Trochu pripomína Schrøder. Keď si objednáš ráno pivo, nikto ani brvou nepohne. Sadol som si k tomu starcovi a snažil som sa nadviazať rozhovor. Spýtal som sa ho, čo má proti Evenovi Juulovi. Dlho na mňa hľadel, bolo jasné, že si ma pamätá. Ale keď som mu kúpil pivo, rozpovedal mi celý príbeh. Chlap bojoval na fronte, to som pochopil, a poznal Juulovu ženu Signe z čias, keď na východnom fronte pracovala ako zdravotná sestra. Prihlásila sa dobrovoľne, pretože bola zasnúbená s nórskym vojakom z regimentu Nórsko. Potom, čo ju roku 1945 obžalovali zo zrady, padla do oka Juulovi. Dostala dva roky, ale Juulov otec, vysoko postavený vo vládnej Strane pracujúcich, sa postaral o to, aby ju po niekoľkých mesiacoch pustili. Keď som sa starca spýtal, čo ho na tom tak rozčuľuje, zamrmlal len to, že Juul zďaleka nie je taký svätec, za akého sa vydáva. Použil presne to slovo – svätec. Povedal, že Juul je presne ta
ký istý ako všetci historici – píše mýty o Nórsku počas vojny tak, ako ich chcú mať podané víťazné mocnosti. Muž si nepamätal meno jej prvého snúbenca, vedel len to, že bol pre celý regiment hrdinom.

Potom som išiel do práce. Bol ma pozrieť Kurt Meirik. Nepovedal nič. Zavolal som Bjarnemu Møllerovi, ktorý mi oznámil, že môj zoznam obsahuje tridsaťštyri mien. Vari majú muži bez vlasov väčší sklon k násiliu? Møller tak či tak nechal svojho človeka všetkých ľudí obvolať a preveriť si ich alibi, aby sme počet zúžili. Z predbežnej správy vidím, že ťa domov viezol Tom Waaler, že si o 22.15 vystúpila celkom pokojná. Tvrdil, že ste sa bavili o bežných každodenných veciach. Ale aj tak. Keď si mi podľa Telenoru volala o 22.16, inými slovami hneď, keď si vošla do bytu, bola si celá rozrušená z toho, že sme na stope. Zdá sa mi to zvláštne. Bjarnemu Møllerovi nie. Možno si to len namýšľam.

Ellen, musíš sa mi čoskoro ozvať.“

57/

Ulica Jens Bjelkes gate

16. marec 2000

„Dobrý deň. Toto je odkazovač Ellen a Helge. Zanechajte, prosím, odkaz.“

„Dnes som nebol v práci. Vonku je mínus dvanásť, v byte len o čosi teplejšie. Celý deň mi zvonil telefón, a keď som sa konečne rozhodol ho zdvihnúť, bol to doktor Aune. Aune je na psychológa celkom super chlap, netvári sa o nič menej zmätene ako my bežní smrteľníci. Auneho staré tvrdenie, že návrat každého alkoholika k fľaške sa začína vo chvíli, keď sa mu skončí posledná opitosť, je fajn varovanie, nemusí však byť pravdivé. S ohľadom na to, čo sa stalo v Bangkoku, ho prekvapilo, ako som na tom dobre. Všetko je relatívne. Aune okrem toho hovorí o nejakom americkom psychológovi, ktorý prišiel na to, že život človeka je do určitej miery dedičný a že keď vstúpime do životných rolí našich rodičov, aj naše životy sa budú vyvíjať podobne. Z môjho otca sa stal po matkinej smrti odľud. Aune sa teraz bojí, že čosi podobné hrozí aj mne vzhľadom na niekoľko tvrdých zážitkov, ktoré som v poslednom čase mal – tá
záležitosť vo Vindern, veď vieš. A v Sydney. A teraz toto. Nuž, porozprával som mu o tom, ako trávim dni, pobavil som sa, keď doktor Aune povedal, že Helge ma zachránila od toho, aby som nechal život plávať. Sýkorka! Ako som povedal, Aune je super chlap, tie psychologické rečičky by však mohol skrátiť.

Volal som Rachel a pýtal som sa jej, či by so mnou nešla von. Povedala, že porozmýšľa a zavolá mi späť. Neviem, prečo si tak ubližujem.“

58/

Ulica Jens Bjelkes gate

17. marec2000

„…va spoločnosti Telenor. Volaný smer nie je zapojený. Toto je správa spoloč…“

Šiesta časť / BATŠEBA

59/

Møllerova kancelária

24. apríl 2000

Prvý útok jari prišiel neskoro. Až koncom marca začal odkvapovými rúrami stekať roztápajúci sa sneh. V apríli sneh ustúpil až k jazeru Sognsvann. Potom však bola jar opäť zatlačená na ústup. Z oblohy sa sypal sneh, ktorý uprostred mesta vytváral veľké záveje. Trvalo ďalšie týždne, kým ho slnko opäť roztopilo. Na uliciach sa zjavili psie výkaly a smeti ešte z minulého roka. Mesto páchlo, vietor sa preháňal po otvorených plochách Grønlandu a okolia Galérie Oslo, rozfúkaval rozsypaný piesok a neustále ľudí nútil pretierať si oči a vypľúvať prach. Krajina diskutovala o slobodnej matke, ktorá sa možno raz stane kráľovnou, o majstrovstvách Európy vo futbale a o nezvyčajnom počasí. Na policajnej stanici sa hovorilo o tom, čo ľudia robili na Veľkú noc, o mizivých mzdových príplatkoch a všetci sa tvárili, že všetko je tak ako doteraz.

Všetko nebolo tak ako doteraz.

Harry sedel v kancelárii s nohami vyloženými na stole a pozoroval nebo bez jediného obláčika, dôchodkyne v škaredých klobúkoch, ktoré dopoludnia zapĺňali chodníky, poštové autá, ktoré chodili zásadne na oranžovú, teda všetky detaily, ktoré mestu dávali falošný punc normálnosti. Už dlho nad tým rozmýšľal – a bol jediný, kto sa nedal oklamať. Od pohrebu Ellen uplynulo šesť týždňov, no keď sa pozrel von, nič sa odvtedy nezmenilo.

Niekto zaklopal. Harry neodpovedal, dvere sa však aj tak otvorili. Bol to vedúci oddelenia Bjarne Møller.

„Počul som, že si sa vrátil.“

Harry videl, ako jeden z červených autobusov odbočil k zastávke. Reklama na jeho boku propagovala životné poistenie Storebrand.

„Šéf vieš mi vysvetliť jednu vec?“ spýtal sa. „Oni to volajú životné poistenie, hoci je nad slnko jasnejšie, že ide o posmrtné poistenie.“

Møller si vzdychol a oprel sa o kraj stola.

„Harry, prečo tu nemáš ešte jednu stoličku?“

„Keď ľudia stoja, rýchlejšie prechádzajú k veci.“ Naďalej hľadel z okna.

„Chýbal si nám na pohrebe, Harry.“

„Niečo mi do toho prišlo,“ odvetil Harry viac sebe než Møllerovi. „Som si istý, že som bol na ceste. Keď som potom zdvihol zrak a videl celé smutné zhromaždenie, chvíľu som si dokonca myslel, že som na mieste. Kým ku mne nepristúpila Maja v zástere a nespýtala sa ma, čo si dám.“

„Myslel som si, že to bude čosi také.“

Po hnedom priestranstve pobiehal pes s ňufákom pri zemi a so zdvihnutým chvostom. Aspoň niekto má radosť z jari v Osle.

„Čo sa stalo potom?“ spýtal sa Møller. „Dosť dlho sme ťa nevideli.“

Harry mykol plecom.

„Mal som toho veľa. Dostal som novú podnájomníčku – sýkorku s jedným krídlom. A počúval som staré odkazy na odkazovači. Ukázalo sa, že všetky odkazy za posledné dva roky sa mi zmestili na polhodinovú pásku. A všetky boli od Ellen. Smutné, nemyslíš? No. Možno nie veľmi smutné. Jediná smutná vec je tá, že keď zavolala naposledy, nebol som doma. Vedel si, že Ellen ho odhalila?“

Po prvý raz sa Harry obrátil a pozrel priamo na Møllera.

„Lebo… pamätáš si Ellen, však?“

Møller si vzdychol.

„Harry, všetci si Ellen pamätáme. A ja si pamätám odkaz, ktorý ti nechala na odkazovači. Týkal sa prostredníka v tom obchode. To, že sme páchateľa ešte nechytili, neznamená, že sme na ňu zabudli. Harry, ľudia z kriminálky aj z násilných trestných činov sú už týždne v plnom nasadení. Za ten čas sme poriadne nespali. Ak by si chodil do práce, možno by si si to všimol.“

Møller svoje slová okamžite oľutoval. „Nemyslel som teda…“

„Ale áno, myslel si. A samozrejme, že máš pravdu.“

Harry si prešiel dlaňou po tvári.

„Včera večer som počúval jeden jej odkaz. Netuším, prečo mi volala. Odkaz bol plný rád o tom, čo mám jesť, a končil sa tým, že mám kŕmiť vtáčiky, po tréningu si dopriať strečing a nezabúdať na Ekmana s Friesenom. Vieš, kto sú Ekman a Friesen?“

Møller opakovane zavrtel hlavou.

„Dvaja psychológovia zistili, že keď sa usmeješ, tvoje tvárové svaly spustia chemickú reakciu v mozgu, ktorá ťa naladí pozitívnejšie k okolitému svetu. Budeš spokojnejší so životom. Jednoducho, dokázali staré tvrdenie, že keď sa ty usmievaš na svet, svet sa usmieva na teba. Chvíľu som tomu dokonca veril.“

Pozrel sa na Møllera.

„Smutné, však?“

„Hrozne smutné.“

Usmiali sa a sedeli chvíľu mlčky.

„Šéf, vidím, že si mi prišiel niečo povedať. Čo sa deje?“

Møller zoskočil zo stola a začal sa prechádzať po kancelárii.

„Zoznam tridsiatich štyroch podozrivých holohlavcov sa po overení ich alibi zúžil na dvanásť.“

„Fajn.“

„Keď sme zo zvyškov kože z čiapky získali DNA, určili sme krvnú skupinu majiteľa čiapky. Štyria z tých dvanástich majú túto krvnú skupinu. Tým štyrom sme zobrali krv a poslali ju na analýzu DNA. Dnes prišli výsledky.“

„A?“

„Nič.“

V kancelárii bolo ticho, jediný zvuk vydávali Møllerove gumené podrážky, ktoré zapišťali vždy, keď sa Møller na konci miestnosti otočil.

„A kriminálka už zavrhla teóriu o tom, že to urobil Ellenin priateľ?“ spýtal sa Harry.

„Kontrolovali sme aj jeho DNA.“

„Takže sme opäť na začiatku.“

„Viac-menej áno.“

Harry sa opäť obrátil k oknu. Kŕdeľ drozdov vzlietol z veľkého brestu a zmizol smerom k Plaze.

„A čo ak je tá čiapka falošná stopa?“ uvažoval Harry. „Nikdy som celkom neveril tomu, že páchateľ, ktorý nezanechá iné stopy, ktorý si dokonca dá pozor na to, aby rozkopal svoje stopy v snehu, bude taký nešikovný, že svoju čiapku nechá len niekoľko metrov od obete.“

„Možno. Ale krv na čiapke patrí Ellen, to sme zistili.“

Harry si všimol psa, ktorý sa vracal, oňuchávajúc vlastné stopy. Približne uprostred cesty zastal, chvíľu nerozhodne postával s ňufákom pri zemi, kým sa nerozhodol, nerozbehol sa doľava a nezmizol mu z dohľadu.

„Musíme ísť po tej čiapke,“ konštatoval Harry. „Okrem odsúdených prejdi aj všetkých predvedených a obžalovaných z ublíženia na zdraví. Za posledných desať rokov. Zahrň aj Akershus. A postaraj sa o to, aby…“

„Harry…“

„Čo je?“

„Už tam nepracuješ. Pátranie vykonáva kriminálka. Ty odo mňa žiadaš, aby som im liezol do kapusty.“

Harry nič nepovedal, len pomaly prikývol. Jeho pohľad spočíval niekde na Ekebergu.

„Harry!“

„Šéf, rozmýšľal si niekedy nad tým, že by si bol radšej niekde celkom inde? Veď sa len pozri na túto hnusnú jar.“

Møller sa usmial.

„Ak sa teda pýtaš, vždy som zastával názor, že Bergen by bolo pekné mesto. Pre deti a tak ďalej.“

„Policajtom by si však zostal, že?“

„Samozrejme.“

„Lebo takí ako my sa na nič iné nehodia, nemám pravdu?“

Møller pokrčil plecom. „Možno.“

„Ellen sa však hodila na iné veci. Vždy som rozmýšľal nad tým, ako ľudstvo mrhá zdrojmi, keď takých ako ona necháva pracovať v polícii. Že jej úlohou je chytať zlých chlapcov a dievčatá. Pre takých ako my je to fajn, Møller, no nie pre ňu. Vieš, čo chcem povedať?“

Møller prešiel k oknu a postavil sa vedľa Harryho.

„V máji bude všetko lepšie.“

Harry prikývol.

Zvony na kostolnej veži v Grønlande dvakrát odbili.

„Zistím, či môžem na ten prípad nasadiť Halvorsena.“

60/

Ministerstvo zahraničných vecí

27. apríl 2000

Dlhoročné a bohaté skúsenosti Bernta Brandhauga so ženami ho naučili, že ak sa niekedy rozhodol, že nejakú ženu nielen chce, ale musí mať, stalo sa to zo štyroch dôvodov: bola krajšia než ostatné, sexuálne ho uspokojovala lepšie než ostatné, dávala mu výraznejšie než ostatné pocítiť, že je muž, a najdôležitejšie – ona chcela niekoho iného.

Brandhaugovi došlo, že takou ženou je Rachel Faukeová. Niekedy v januári jej zavolal pod zámienkou, že potrebuje posudok na nového vojenského atašé ruskej ambasády v Osle. Povedala, že mu ho pošle mailom, on však trval na tom, že chce vec preveriť osobne. Keďže bol piatok poobede, navrhol pohár piva v bare Continentalu. Takto zistil, že je slobodnou matkou. Pozvanie totiž odmietla s tým, že musí ísť do škôlky po syna, a on sa bodro spýtal: „Myslel som si, že ženy tvojej generácie na takéto veci už majú muža, či nie?“

Hoci mu to nepovedala priamo, z jej odpovede vycítil, že takého muža niet.

Položil, a napriek všetkému bol spokojný s tým, čo zistil. Hoci mu trochu prekážalo, že povedal tvoja generácia, čím podčiarkol vekový rozdiel, ktorý medzi nimi bol.

Potom zavolal Kurtovi Meirikovi a diskrétne z neho vytiahol informácie o slečne Faukeovej. Fakt, že určite nebol dosť diskrétny na to, aby Meirik čosi nezavetril, ho nijako neznepokojoval.

Meirik bol ako vždy dobre informovaný. Rachel pracovala pre Brandhaugovo ministerstvo dva roky na nórskej ambasáde v Moskve ako tlmočníčka. Vydala sa za Rusa, mladého profesora génovej technológie, ktorý sa na ňu okamžite vrhol a svoje teórie ihneď uviedol do praxe tým, že jej urobil dieťa. Fakt, že sám profesor sa narodil s génom dispozície na alkoholizmus, kombinovaným so záľubou vo fyzickej argumentácii, spôsobil, že šťastie netrvalo dlho. Rachel Faukeová neopakovala chyby mnohých svojich blížnych, neodpúšťala a nesnažila sa pochopiť, ale s Olegom v náručí vypochodovala z dverí, len čo padol prvý úder. Manžel a jeho relatívne vplyvná rodina si robili nároky na malého Olega a nebyť jej diplomatickej imunity, zrejme by syna z Ruska nikdy nedostala.

Keď Meirik hovoril, že manžel dal vec na súd, Brandhaug si spomenul, že v písacom stole má predvolanie z nejakého ruského súdu. Vtedy však bola len tlmočníčka a on celú vec posunul ďalej bez toho, aby si zapamätal jej meno. Keď Meirik spomenul, že tento proces si ruské a nórske úrady ešte stále podávajú, Brandhaug rýchlo prerušil rozhovor a dal sa prepojiť na právne oddelenie.

Ďalší telefonát Rachel obsahoval pozvanie na večeru bez akejkoľvek zámienky, a keď priateľsky, ale rozhodne odmietla, nadiktoval list adresovaný jej a podpísaný vedúcim právneho oddelenia. List v krátkosti zhŕňal, že vzhľadom na to, že proces sa už tak dlho ťahá, ministerstvo zahraničných vecí bude hľadať riešenie v spolupráci s ruskými úradmi, prihliadnuc pritom „na humánne potreby Olegovej ruskej rodiny“. Bude to znamenať, že Rachel Faukeovú a Olega predvolajú pred ruský súd, aby sa podriadili jeho rozhodnutiu.

O štyri dni neskôr Rachel telefonicky požiadala Brandhauga o stretnutie v istej súkromnej záležitosti. Odpovedal jej, že má v týchto dňoch dosť veľa práce, a spýtal sa, či to niekoľko týždňov nepočká. Keď ho s miernou hystériou v inak zdvorilom, profesionálnom prejave poprosila o stretnutie čím skôr, po krátkom uvažovaní navrhol ako poslednú možnosť piatok o šiestej v bare hotela Continental. Tam objednával jeden gintonic za druhým, kým ona mu predkladala problém spôsobom, ktorý svedčil o biologicky podmienenom zúfalstve matky. S vážnou tvárou prikyvoval, aj očami sa snažil čo najväčšmi dávať najavo svoju empatiu, a napokon sa odhodlal a položil jej na plece otcovskú, ochrannú ruku. Zmeravela, no on sa tváril akoby nič, vysvetľujúc jej fakt, že síce nemôže konať v rozpore s rozhodnutiami vedenia, no, samozrejme, urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby nemusela predstúpiť pred ruský súd. Zdôraznil, že vzhľado
m na politický vplyv rodiny jej exmanžela plne chápe jej obavy z rozhodnutia súdu. Ako začarovaný hľadel do jej hnedých, uplakaných očí a zdalo sa mu, že nikdy nič krajšie nevidel. Keď navrhol pokračovať vo večere návštevou reštaurácie, odmietla.

Zvyšok dňa s pohárom whisky a platenými programami v hotelovej izbe bol skutočný antiklimax.

Na druhý deň ráno zavolal Brandhaug ruskému veľvyslancovi a informoval ho o tom, že ministerstvo viedlo internú diskusiu o prípade Olega Faukeho Goseva, a požiadal ho o zaslanie listu s aktuálnymi predstavami ruských úradov. Veľvyslanec o prípade nikdy nepočul, no sľúbil, pochopiteľne, že želaniu ministerstva vyhovie a list zašle aj vo forme oficiálnej žiadosti. Ruský list, ktorý žiadal, aby sa Rachel a Oleg dostavili pred súd v Rusku, prišiel o týždeň. Brandhaug okamžite zaslal jednu kópiu vedúcemu právneho oddelenia a druhú Rachel Faukeovej. Tentoraz mu zazvonil telefón hneď na druhý deň. Keď si ju Brandhaug vypočul, odvetil, že snaha ovplyvňovať prípad sa prieči jeho diplomatickému poslaniu, a vôbec – komunikovať o tejto záležitosti cez telefón nie je práve šťastným riešením.

„Ako vieš, sám deti nemám,“ dodal. „Ale ako Olega opisuješ, zdá sa, že to je krásny chlapec.“

„Keby si ho spoznal, určite by…“ začala.

„To nie je také nemožné. V korešpondencii som si náhodou všimol, že bývaš na Holmenkollveien. Veď z Nordbergu to je len kúsok.“

Všimol si váhanie na druhej strane linky, vedel však, že sila okamihu je na jeho strane:

„Povedzme dnes o deviatej?“

Dlhé ticho, potom jej odpoveď:

„Každé šesťročné dieťa o deviatej už spí.“

A tak sa dohodli na šiestu. Oleg mal hnedé oči po mame a bol to dobre vychovaný chlapec. Brandhaugovi po chvíli začalo prekážať, že mama neodbočuje od témy súdu a nechystá sa Olega poslať do postele. Ba dokonca sa mu zdalo, že chlapca drží na pohovke ako rukojemníka. A Brandhaugovi sa nepáčil ani spôsob, akým naňho chlapec hľadí. Napokon pochopil, že ani dnes nebude dielo zavŕšené. Keď však stál na schodoch a zberal sa na odchod, aj tak to skúsil. Pozrel sa jej hlboko do očí:

„Rachel, ty nie si len krásna žena. Si odvážny človek. Chcem, aby si vedela, že si ťa veľmi vážim.“

Nebol si istý, ako si má jej pohľad vysvetliť. Aj tak sa však rozhodol predkloniť a pobozkal ju na líce. Jej reakcia bola dvojznačná. Ústa sa usmiali, poďakovali za kompliment, no oči zostali chladné:

„Bernt, je mi ľúto, že som ťa tak dlho zdržala. Manželka na teba už určite čaká.“

Jeho pozvanie bolo také jednoznačné, že sa rozhodol dať jej niekoľko dní na rozmyslenie. Telefonát od Rachel Faukeovej však neprichádzal. Namiesto toho však prišiel nový list z ruského veľvyslanectva, ktorý naliehavo žiadal odpoveď. Brandhaug pochopil, že svojím listom do pahreby prípadu Olega Faukeho Goseva vdýchol nový život. Mohol to ľutovať, no už sa stalo, a tak nemal dôvod to nevyužiť. Okamžite zavolal Rachel a informoval ju o najnovšom vývoji v prípade.

O niekoľko týždňov neskôr už sedel v drevenom dome na Holmenkollveien, ešte väčšom a tmavšom ako bol jeho. Ako bol ich. Teraz chlapec už spal. Pôsobila oveľa uvoľnenejšie ako predtým. Dokonca sa mu podarilo zaviesť rozhovor na osobnejšiu rovinu, ktorá mu umožnila nenápadne spomenúť, že vzťah medzi ním a manželkou je už platonický, aké dôležité je niekedy zabudnúť na mozog a počúvať hlas tela a srdca. Vtedy ich rázne a nemilosrdne vyrušil zvonček. Rachel išla otvoriť a vrátila sa s vysokým chlapom s takmer vyholenou hlavou a červenými podliatymi očami. Rachel ho predstavila ako kolegu, Brandhaug jeho meno už určite niekde počul, nevedel však prísť na to kde a kedy. Ten chlap sa mu od prvej chvíle nepáčil. Nepáčil sa mu fakt, že ich vyrušil, ani to, že bol opitý, ani to, že si sadol na pohovku a len naňho mlčky civel ako Oleg. Najväčšmi sa mu však nepáčilo, ako sa zmenila Rachel. Žiarila, utekala uvariť kávu a
oddane sa usmievala na chlapových tajomných, jednoslabičných odpovediach, akoby obsahovali geniálne pointy. A keď ho žiadala, aby domov nešoféroval, v jej hlase skutočne znela obava. Brandhaug ocenil až moment, keď chlap zatrúbil na ústup. Vzápätí počuli štartovať jeho auto. To, pochopiteľne, mohlo znamenať, že má v sebe dosť dôstojnosti, aby niekam nabúral. Škody na atmosfére, ktoré spôsobil, sa však už nedali napraviť. Onedlho sedel v aute už aj Brandhaug. Dostal ho jeho vlastný postulát – štyri dôvody, prečo sa muž rozhodne, že musí tú ženu mať. Najdôležitejší je ten, že ona chce niekoho iného.

Keď na druhý deň zavolal Kurtovi Meirikovi a spýtal sa ho na vysokého, svetlovlasého muža, ten zostal najprv prekvapený, potom sa rozosmial, pretože to bol práve on, kto sa postaral o povýšenie a umiestnenie dotyčného v ÚSO. Pochopiteľne, išlo o iróniu osudu, no aj osud sa niekedy musí podriadiť radcom Ministerstva zahraničných vecí Nórskeho kráľovstva. Keď Brandhaug položil, mal už lepšiu náladu, čulo vykročil chodbou na ďalšie stretnutie a cesta do zasadačky mu netrvala ani sedemdesiat sekúnd.

61/

Policajná stanica

27. apríl 2000

Harry stál vo dverách svojej starej kancelárie a hľadel na mladého plavovlasého muža, ktorý sedel na Elleninej stoličke. Tak sa sústredil na svoj počítač, že si Harryho všimol, až keď zakašľal:

„Ty musíš byť Halvorsen,“ konštatoval Harry.

„Áno,“ prikývol muž so spýtavým pohľadom.

„Zo Steinkjerského okrsku?“

„Sedí.“

„Harry Hole. Zvykol som sedávať tu, kde teraz sedíš ty, ale na druhej stoličke.“

„Tá je zničená.“

Harry sa usmial. „Vždy aj bola. Bjarne Møller ťa požiadal o prešetrenie niekoľkých drobností v prípade Ellen Gjeltenovej.“

„Niekoľkých drobností?“ neveriacky sa spýtal Halvorsen. „Už tri dni sa nevenujem ničomu inému.“

Harry si sadol na svoju starú stoličku, ktorá si medzičasom našla miesto pri Elleninom stole. Po prvý raz videl, ako vyzerá kancelária z jej miesta.

„Čo si našiel?“

Halvorsen pokrčil čelo.

„To je v poriadku,“ kývol hlavou Harry. „Informácie som žiadal ja, môžeš si to overiť u Møllera, keď chceš.“

Vtedy akoby Halvorsenovi odrazu svitlo.

„Samozrejme, ty si Harry Hole z ÚSO. Ľutujem, že mám také dlhé vedenie.“ Na jeho chlapčenskej tvári sa zjavil široký úsmev. „Pamätám si ešte ten prípad z Austrálie. Kedy to vlastne bolo?“

„Už dávnejšie. Ako som povedal…“

„Ach áno, zoznam!“ Dlaňou buchol po stĺpci počítačových výpisov. „Tu sú všetci, ktorí boli za posledných desať rokov zadržaní, obvinení alebo odsúdení za ťažké ublíženie na zdraví. Viac než tisíc mien. Toto išlo rýchlo. Väčší problém je zistiť, kto je dohola vystríhaný, o tom naša databanka nič nehovorí. Toto môže trvať týždne…“

Harry sa oprel.

„Chápem. Register však obsahuje kódy na použitie rôznych zbraní. Pozri si toto a zistíš, koľko ti zostane.“

„Keď som videl, koľko mien máme, sám som to chcel navrhnúť Møllerovi. Väčšina z týchto páchateľov použila nôž, strelnú zbraň alebo päste. Nový zoznam budem mať o niekoľko hodín.“

Harry vstal.

„Fajn,“ prikývol. „Nepamätám si svoju klapku, nájdeš ju však v telefónnom zozname. A nabudúce, keď budeš mať dobrý nápad, neváhaj. Tu v hlavnom meste nie sme zasa až takí bystrí.“

Halvorsen sa neisto usmial.

62/

ÚSO

2. máj 2000

Dážď celé doobedie bičoval ulice, potom naraz mračná prerazilo slnko a o malú chvíľu bola obloha už krásne modrá. Harry mal nohy vyložené na písacom stole a s rukami za hlavou si nahováral, že rozmýšľa nad Märklinom. Jeho myšlienky však vyleteli oknom, preleteli ponad vyumývané, odrazu voňavé ulice, vlhký asfalt, pozdĺž koľajníc až na Holmenkollen, kde v tieni ihličnatých stromov ležali posledné sivé zvyšky snehu a kde Rachel, Oleg a on skackali po blatistých jarných chodníčkoch, aby sa vyhli najväčším kalužiam. Harry si matne spomínal, že aj on v Olegovom veku na takéto prechádzky chodieval. Ak to boli dlhé túry a so sestrou začali zaostávať, otec zvykol klásť na najnižšie konáre dobrôtky. Sestra dodnes verí, že keksíky rastú na strome.

Pri prvých dvoch stretnutiach Oleg nepovedal Harrymu nič. To mu však neprekážalo. Ani Harry nevedel, čo by povedal Olegovi. Hanblivosť oboch zmizla, keď Harry na Olegovom gejmboji objavil tetris. Harry hral bez hanby a zľutovania naplno a šesťročného chlapca porazil o štyridsaťtisíc bodov. Potom sa ho Oleg začal vypytovať, napríklad prečo je sneh biely a ďalšie veci, ktoré dospelých mužov prinútia koncentrovať sa tak, že zabudnú na hanblivosť. V nedeľu, keď Oleg zbadal králika v zimnom kožúšku a rozbehol sa za ním, Harry chytil Rachel za ruku. Zvonka bola chladná, no vo vnútri krásne teplá. Sklonila hlavu nabok a usmiala sa, mávajúc pritom rukou divoko, akoby chcela povedať: len sa hráme, nie je to nič vážne. Všimol si, že keď sa začali blížiť k ľuďom, znervóznela, a ruku jej pustil. Potom pili kakao na Frognerseteri a Oleg sa spýtal, prečo je jar.

Pozval Rachel na večeru. Druhý raz. Prvý raz povedala, že si to rozmyslí, neskôr zavolala a povedala nie. Aj teraz povedala, že si to rozmyslí, no aspoň nepovedala nie. Aspoň zatiaľ nie.

Zazvonil telefón. Halvorsen. Hovoril rozospato, vysvetľoval, že práve vstal.

„Prešiel som sedemdesiat zo stodesať ľudí, ktorí použili pálku pri ťažkom ublížení na zdraví,“ začal. „Predbežne mám osem holohlavcov.“

„Ako si na to prišiel?“

„Zavolal som im. Neuveriteľné, koľko ľudí je doma o štvrtej ráno.“

Keď sa Harry odmlčal, Halvorsen sa nesmelo zasmial.

„Ty si každému z nich volal?“ spýtal sa Harry.

„Áno,“ prikývol Halvorsen. „Domov, alebo na mobilný telefón. Je neuveriteľné, koľkí…“

Harry ho prerušil:

„A ty si týchto páchateľov násilných trestných činov požiadal o to, aby polícii poskytli svoj opis?“

„Nie úplne. Oznámil som im, že hľadáme podozrivého s dlhými červenými vlasmi, a spýtal som sa ich, či si v poslednom čase vlasy farbili.“

„Nechápem.“

„Keby si bol holohlavý, čo by si odpovedal?“

„Hm,“ zamyslel sa Harry. „Tam hore v Steinkjeri máte očividne aj zopár múdrych mozgov.“

Ten istý neistý smiech.

„Pošli mi zoznam faxom.“

„Len čo ho dostanem naspäť.“

„Naspäť?“

„Vzal si ho zamestnanec z oddelenia. Čakal na mňa, zjavne mal naponáhlo.“

„Myslel som si, že na prípade Gjeltenová pracujú ľudia z kriminálky.“

„Očividne nie.“

„Kto to bol?“

„Myslím, že sa volal Vaagen alebo také čosi,“ zamyslel sa Halvorsen.

„Na oddelení nemáme Vaagena. Nemyslíš Waalera?“

„Presne,“ prikývol Halvorsen a ospravedlňujúco dodal: „Mám teraz okolo seba toľko nových mien…“

Harry mal chuť novému strážmajstrovi vynadať za to, že vyšetrovací materiál dáva do rúk ľuďom, o ktorých ani nevie, ako sa volajú. Toto však nebol správny okamih na hlasnú kritiku. Chlapec nespal tri noci a očividne bol zrelý do postele.

„Dobrá práca,“ pochválil ho Harry a chcel položiť.

„Počkaj! Aké máš číslo faxu?“

Harry sa pozrel z okna. Na Ekebergåsenom sa opäť začínali zbierať mraky.

„Nájdeš ho v telefónnom zozname.“

Len čo Harry položil, telefón mu opäť zazvonil. Meirik ho žiadal, aby sa okamžite dostavil do kancelárie.

„Ako napreduješ so správou o neonacistoch?“ spýtal sa ho vo dverách.

„Zle.“ Harry klesol na stoličku. Sponad Meirikovej hlavy naňho hľadela fotografia nórskej kráľovskej rodiny. „Na klávesnici sa mi zaseklo éčko,“ dodal.

Meirik sa usmial rovnako nútene ako muž na fotografii a Harryho poprosil, aby na istý čas odložil správu bokom.

„Potrebujem ťa na čosi iné. Práve mi volal informačný šéf odborov. Polovici vedenia sa dnes faxom niekto vyhrážal smrťou. Podpísal sa ako 88, skratka pre Heil Hitler. Nie je to po prvý raz, no teraz to preniklo k médiám. Už nám začali vyvolávať. Odosielateľa sa nám podarilo vystopovať až k verejnému faxu v Klippan. Preto tieto vyhrážky musíme brať vážne.“

„Klippan?“

„Mestečko, tridsať kilometrov východne od Helsingborgu. Šestnásťtisíc obyvateľov a najhoršie nacistické hniezdo vo Švédsku. Nájdeš tam rodiny, ktoré nacizmus uctievali bez prerušenia od tridsiatych rokov. Časť nórskych neonacistov tam zvykne chodiť na púte a školenia. Harry, chcem, aby si sa pobalil.“ Harry začal mať nepríjemné tušenie.

„Harry, pošleme ťa na prieskum. Prenikni do prostredia. Prácu, identitu a ďalšie detaily ti vybavíme neskôr. Priprav sa na to, že tam chvíľu zostaneš. Naši švédski kolegovia ti už zabezpečili bývanie.“

„Prieskum,“ zopakoval Harry. Nechcel veriť vlastným ušiam. „Meirik, o prieskume nemám ani potuchy. Som vyšetrovateľ. Alebo si na to zabudol?“

Meirikov úsmev nebezpečne zmeravel.

„Harry, učíš sa rýchlo, to nie je problém. Pozri sa na to ako na zaujímavú a novú skúsenosť.“

„Hm. Ako dlho?“

„Niekoľko mesiacov. Maximálne šesť.“

„Šesť?“ vybuchol Harry.

„Harry, mysli pozitívne. Veď nemusíš brať ohľad na rodinu, nikoho…“

„Kto je ešte v tíme?“

Meirik zavrtel hlavou.

„Tím nie je. Ideš na vlastnú päsť, tak to bude najdôveryhodnejšie. A hlásenie odovzdávaš priamo mne.“

Harry si pošúchal bradu.

„Meirik, prečo ja? Na prieskum extrémnej pravice máš celé oddelenie odborníkov.“

„Raz to musí byť prvýkrát.“

„A čo s Märklinom? Vystopovali sme ho k starému nacistovi a teraz prišli tieto vyhrážky, podpísané ako Heil Hitler. Nemal by som radšej pokračovať…“

„Harry, bude, ako som povedal.“ Meirik sa už nevládal usmievať.

Niečo nesedelo. Harry to cítil na kilometre, no nevedel, čo to je, ani odkiaľ to prišlo. Vstal, Meirik ho nasledoval.

„Cez víkend odchádzaš.“ Podal mu ruku.

Harry si uvedomil, aké je to zvláštne. Očividne to pochopil aj Meirik, ktorý mal naraz na tvári rozpaky. Bolo však už neskoro, ruka zavisla vo vzduchu, bezmocne a s vystretými prstami. Harry ju rýchlo stisol, aby sa z tej trápnej situácie čím skôr dostal.

Keď Harry prechádzal popri Linde na recepcii, zakričala mu, že v poličke má fax. Harry si ho bez slova vzal. Halvorsenov zoznam. Očami prebehol mená, kráčajúc po chodbe a rozmýšľajúc, ktorá časť jeho ja môže mať úžitok zo šiestich mesiacov kontaktu s neonacistami v nejakej diere v južnom Švédsku. Určite nie tá, ktorá sa snaží držať triezva. Určite nie tá, ktorá čaká na Rachelinu odpoveď na pozvanie. A rozhodne nie tá, ktorá chce nájsť vraha Ellen. Zmeravel.

Posledné meno…

Nemal dôvod byť prekvapený, že sa na zozname zjavili staré známe mená, toto však bolo o niečom inom. Toto bol zvuk, ako keď si čistil svoj Smith & Wesson 38, a potom ho zasa skladal. Hlasné šťuknutie ako dôkaz toho, že všetko do seba opäť zapadlo.

V okamihu bol v kancelárii a telefonoval Halvorsenovi, ktorý si poznačil jeho otázky a sľúbil, že sa mu ozve hneď, len čo bude čosi mať.

Harry sa oprel a načúval tlkotu svojho srdca. Zvyčajne nebolo jeho silnou stránkou skladanie zlomkov informácií, ktoré spolu zdanlivo nesúviseli. Určite to bola chvíľková inšpirácia. Keď Halvorsen o štvrťhodinu zavolal, Harry mal pocit, že čakal večnosť.

„Sedí to,“ začal Halvorsen. „Jedna zo stôp na chodníku patrila topánkam značky Combat Boots, veľkosť štyridsaťpäť. Dokázali určiť aj značku, pretože tá topánka bola ešte takmer nenosená.“

„A vieš, kto nosí túto značku?“

„Ale áno. Je oficiálne uznaná NATO. Veľa šarží v Steinkjeri si ich objednávalo na mieru. Okrem toho ich obľubujú anglickí rowdies.“

„Presne tak. Skíni. Bootboys. Neonacisti. Máš fotografie?“

„Štyri. Dve z akcie v Aker Kulturverksted a dve z demonštrácie pred Blitzom v deväťdesiatom druhom.“

„Má tam čiapku?“

„Áno. Na fotografiách z Akeru.“

„Combat?“

„Počkaj, pozriem sa.“

Harry počul, ako Halvorsenov dych praská v membráne mikrofónu. Začal sa ticho modliť.

„Vyzerá ako baretka.“

„Si si istý?“ Harry sa ani nesnažil skryť sklamanie.

Halvorsen si bol istý a Harry zanadával.

„Pomohli by ti čižmy?“ opatrne navrhol Halvorsen.

„Vrah čižmy zahodil, teda ak nie je úplný idiot. A fakt, že stopy v snehu rozkopal, svedčí o tom, že idiot nie je.“

Harry dýchal zhlboka. Poznal ten pocit, keď už presne vie, kto je páchateľ, a uvedomoval si, že tento pocit je nebezpečný. Nebezpečný preto, lebo nepripúšťa pochybnosti, tiché hlasy, čo hovoria o slabinách teórie, o tom, že obraz predsa len nie je dokonalý. Pochybnosti sú ako studená sprcha. A keď človek loví vraha, nechce dostať studenú sprchu. Áno, Harry si už bol istý aj v minulosti. A mýlil sa. Halvorsen hovoril:

„Nadriadení v Steinkjeri nakupovali Combat Boots priamo z USA. Teda v Nórsku určite nemôže byť veľa obchodov, ktoré by ich predávali. A ak boli takmer nové…“

Harry okamžite nadviazal:

„Výborne! Zisti, kto s nimi obchoduje, začni vojenskými obchodmi. Potom ich prejdeš s fotografiami a spýtaš, či si niekto nepamätá, že by predal čižmy niektorému z tých chlapov.“

„Harry… eh.“

„Áno, viem. Najprv to vybavím s Møllerom.“

Harry vedel, že šanca nájsť predajcu, ktorý by si pamätal všetkých klientov, ktorým predal topánky, je minimálna. Tie šance boli, samozrejme, lepšie, ak mal klient na zátylku vytetovaný nápis Heil Hitler, ale aj tak – nech sa Halvorsen naučí, že deväťdesiatdeväť percent vyšetrovania vraždy spočíva v hľadaní na nesprávnom mieste. Harry položil a zavolal Møllerovi. Vypočul si jeho argumenty, a keď Harry skončil, odkašlal si:

„Rád počujem, že ste sa s Tomom Waalerom konečne na niečom zhodli.“

„Prosím?“

„Pred polhodinou mi volal a povedal mi v podstate to isté, čo mi ty hovoríš teraz. Dal som mu povolenie priviesť na výsluch Sverreho Olsena.“

„No teda…“

„Dobré, však?“

Harry nevedel, čo dodať. Keď sa ho Meirik spýtal, či ešte chce niečo povedať, zamrmlal len maj sa a položil. Hľadel z okna.

V ulici Schweigaards gate sa pomaly začínala dopravná špička. Vybral si muža v sivom obleku a staromódnom klobúku a sledoval jeho pomalý krok, až kým mu nezmizol z dohľadu. Harry cítil, že sa mu pulz pomaly upokojil. Klippan. Takmer na to zabudol, teraz sa mu to však vrátilo ako ochromujúca opica. Napadlo mu, že vytočí klapku Rachel, no rýchlo to zavrhol.

Vtedy sa čosi stalo.

Celkom na okraji zorného poľa nejaký pohyb spôsobil, že sa mu pohľad automaticky upriamil na bod za oknom. Najprv nevedel, čo to je, no pochopil, že sa to blíži šialenou rýchlosťou. Otvoril oči, no slová, krik, alebo čokoľvek sa jeho mozog snažil sformulovať, sa mu nikdy cez pery nedostali. Ozvalo sa vlhké plesknutie, sklo na okne sa trochu zatriaslo a on hľadel na vlhký fľak na mieste, kde sa k sklu prilepilo sivé pierko. Chvíľu sa nehýbal. Potom schytil sako a vybehol na chodbu.

63/

Ulica Krokliveien, Bjerke

2. máj 2000

Sverre Olsen pustil rádio hlasnejšie. Pomaly listoval v maminom časopise Žena a šaty a počúval hlásateľa, ktorý informoval o posledných vyhrážkach lídrom odborov. Spod diery v odkvape priamo nad oknom v obývačke vytrvalo kvapkala voda. Usmial sa. Znelo to ako jedna z akcií Roya Kvinseta. Tentoraz vari urobili menej gramatických chýb.

Pozrel na hodinky. U Herberta sa dnes poobede živo diskutovalo. Bol švorc, no cez týždeň mame opravil starý vysávač, tak mu možno bude ochotná požičať nejakú stovku. Do riti aj s Princom! To, že Sverre o pár dní dostane peniaze, mu naposledy zopakoval pred dvoma týždňami. Za ten čas sa tón ľudí, ktorým Sverre peniaze dlhoval, značne pritvrdil. A najhoršie zo všetkého – jeho stôl u Herberta niekto obsadil. Od útoku v Dennis Kebabe už uplynulo priveľa času.

Keď bol naposledy u Herberta, pochytila ho náhla, takmer neodolateľná túžba vstať a všetkým zakričať, že tú policajnú kurvu v Grünerløkke zabil on. Že prúd krvi z posledného úderu striekal ako gejzír, že zomrela za strašného revu. Nemusel by nikomu prezradiť, že ani netušil, že je policajtka. Alebo že ho z toľkej krvi naplo na vracanie.

Do riti aj s Princom. On určite po celý čas vedel, že tá žena je fízel!

Sverre si tých desaťtisíc zaslúžil, nikto nemohol tvrdiť nič iné. Čo si však pomôže? Po tom, čo sa stalo, mu Princ zakázal telefonovať. Ako pravidlo číslo jeden, kým sa neutíši prvý rozruch.

Pánty na bráne zaškrípali. Sverre vstal, stíšil rádio a vybehol na chodbu. Už zo schodov počul mamine kroky na štrkovom chodníčku. Keď už bol vo svojej izbe, v zámke zaštrngali kľúče. Mama čímsi šramotala dole a Sverre sa pozoroval v zrkadle. Prešiel si dlaňou po lebke a cítil, ako ho milimetrové vlasy šteklia na prstoch ako kefka. Rozhodol sa. Nech aj dostane štyridsaťtisíc, nájde si prácu. Má po krk tejto izby, a ak má byť úprimný, začína mať po krk aj kamarátov od Herberta. Po krk ponevierania sa s ľuďmi, ktorí nikam nejdú. Veď už opravil silnoprúdové vedenie v škole a v zaobchádzaní s elektrickými spotrebičmi je šikovný. Mnohí elektrikári teraz hľadajú učňov a pomocníkov. O niekoľko týždňov mu vlasy zakryjú tetovanie Sieg Heil na zátylku.

Vlasy, áno. Spomenul si na nočný telefonát, pri ktorom sa ho nejaký policajt s trondheimským prízvukom pýtal, či nemá červené vlasy! Keď sa Sverre ráno zobudil, myslel si, že sa mu to snívalo, kým sa ho matka pri raňajkách nespýtala, čo za ľudí mu volá o štvrtej ráno.

Sverre prešiel pohľadom od zrkadla k stenám. Portrét vodcu, plagáty z koncertov Burzumu, vlajka so svastikou, železné kríže a plagát Blood & Honour, ktorý imitoval staré propagandistické plagáty Josepha Goebbelsa. Po prvý raz si uvedomil, že to tu vyzerá ako v detskej izbe. Ak by vlajku Biely odpor vymenil za Manchester United a fotografiu Heinricha Himmlera za Davida Beckhama, mohol by tu bývať akýkoľvek štrnásťročný chlapec.

„Sverre!“ Mama.

Zavrel oči.

„Sverre!“

Neskončí sa to. Nikdy sa to neskončí.

„Áno!“ Zakričal tak hlasno, až mu dunelo v hlave.

„Niekto chce s tebou hovoriť!“

Tu? S ním? Sverre otvoril oči a bezradne hľadel do zrkadla. Veď sem nikto nechodí. Pokiaľ vie, nikto ani nevie, že tu býva. Srdce sa mu rozbúchalo. Žeby to bol zas ten trondheimský policajt?

Práve vykročil k dverám, keď sa otvorili.

„Ahoj, Olsen.“

Nízke jarné slnko svietilo priamo z okna na schodišti, a tak videl vo dverách len siluetu. Veľmi dobre však počul, kto to je.

„Nie si rád, že ma vidíš?“ spýtal sa Princ a zatvoril dvere. Zvedavo sa rozhliadol po stenách. „Dobrý brloh.“

„Prečo ťa pustila…?“

„Ukázal som jej toto.“ Princ zamával preukazom s pozláteným štátnym znakom na bledomodrom pozadí. Na druhej strane bol nápis POLÍCIA.

„Do riti,“ preglgol Sverre. „Je pravý?“

„Kto vie? Pohoda, Olsen. Sadni si.“

Princ ukázal na posteľ a sám si sadol na stoličku pri písacom stole.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa Sverre.

„Čo myslíš?“ široko sa usmial na Sverreho, ktorý sedel na kraji postele. „Olsen, prišiel čas zúčtovania.“

„Čas zúčtovania.“

Sverre sa ešte celkom nespamätal. Odkiaľ Princ vie, že tu býva? A policajný preukaz. Keď si ho teraz pozrel, uvedomil si, že pokojne môže byť aj policajt – svižné pohyby, chladné oči, soláriovo hnedá tvár a vyšportované telo, krátka bunda z jemnej čiernej kože a modré nohavice. Zvláštne, že mu to doteraz nenapadlo.

„Áno,“ usmial sa Princ. „Prišla hodina zúčtovania.“ Z vnútorného vrecka vytiahol obálku a podal ju Sverremu.

„Konečne.“ Sverre sa krátko a nervózne usmial a strčil prsty do obálky. „Čo je toto?“ Vytiahol poskladaný hárok.

„Zoznam ôsmich osôb, ktoré čoskoro navštívi polícia a takmer určite im vezme krv, aby ju poslali na analýzu DNA. Budú overovať, či zodpovedá zvyškom kože, čo našli v tvojej čiapke na mieste činu.“

„V mojej čiapke? Veď si povedal, že si ju našiel v aute a spálil!“

Sverre prestrašene hľadel na Princa, ktorý ľútostivo zavrtel hlavou.

„Zdá sa, že som sa vrátil na miesto činu. Tam na policajtov práve čakal mladý, prestrašený pár. Musel som ju stratiť v snehu neďaleko mŕtvoly.“

Sverre si skryl hlavu do dlaní.

„Olsen, je ti niečo?“

Sverre prikývol a pokúsil sa o úsmev. Kútiky úst ho však nechceli poslúchať.

„Mám ti to vysvetliť?“

Sverre prikývol.

„Keď zavraždíš policajta, má vec absolútnu prioritu do chvíle, kým nenájdu vraha. A je úplne jedno, koľko to trvá. Nie sú na to nijaké predpisy, no nikdy nikto nespochybňuje využitie zdrojov v prípade, ktorý sa týka vlastných ľudí. To je problém vždy, keď zavraždíš policajta – vyšetrovatelia sa jednoducho nedajú, kým nenájdu…“

Ukázal na Sverreho.

„… vinníka. Bolo to len otázkou času, a tak som si dovolil vyšetrovateľom trochu pomôcť, aby sme zbytočne dlho nečakali.“

„Ale…“

„Možno si kladieš otázku, prečo som polícii pomohol nájsť ťa, keď viem, že ma s najväčšou pravdepodobnosťou udáš, aby si si znížil trest?“

Sverre preglgol. Pokúšal sa rozmýšľať, no bolo toho priveľa. Mozog mu nepracoval.

„Chápem, že to je tvrdý oriešok.“ Princ prstom pohladkal imitáciu Železného kríža zavesenú na stene. „Samozrejme, že som ťa mohol hneď po tej vražde zastreliť. Vtedy by však polícia pochopila, že si ohnivkom reťaze, že sa niekto pokúša zahladiť stopy, a pokračovala by v pátraní.“

Zvesil reťaz z klinca a zavesil si ju na krk, na koženú bundu.

„Druhou alternatívou bolo vyriešiť problém na vlastnú päsť, zastreliť ťa počas zatýkania a naaranžovať to tak, aby to vyzeralo, že si sa bránil. Problém je v tom, že by vyzeralo podozrivo, ak by jedna osoba vyriešila celý prípad. Niekto by mohol začať rozmýšľať, najmä preto, že ja som bol s Ellen Gjeltenovou pred smrťou ako posledný.“

Odmlčal sa a usmial.

„Olsen, neboj sa! Hovorím, že tieto alternatívy som zavrhol. Urobil som to inak, stál som bokom, priebežne som sa informoval o vyšetrovaní a sledoval, ako sa k tebe postupne dostávajú. Môj plán po celý čas spočíval v tom, aby som sa zapojil, keď už budú dosť blízko, prevzal štafetový kolík a posledný úsek prebehol sám. Mimochodom – na stopu ti prišiel jeden ožran, čo teraz pracuje v ÚSO.“

„Ty… si policajt?“

„Sedí mi?“ Ukázal na železný kríž. „Ser na to. Olsen, som vojak ako ty. Každá loď však musí byť postavená tak, aby jedna diera nespôsobila jej zánik. Vieš, čo by to znamenalo, keby som ti teraz odhalil svoju identitu?“

Sverre mal v krku a v ústach tak sucho, že nedokázal ani preglgnúť. Bál sa. Bál sa o život.

„Znamenalo by to, že by si živý z tejto miestnosti nevyšiel. Chápeš?“

„Áno,“ hlesol Sverre. „M-moje peniaze…“

Princ siahol do koženej bundy a vytiahol pištoľ.

„Buď ticho.“

Prešiel k posteli, sadol si vedľa Sverreho a namieril pištoľ k dverám, držiac ju pritom oboma rukami.

„Toto je Gluck, najbezpečnejšia ručná zbraň na svete. Včera mi prišla z Nemecka. Výrobné číslo je zmazané. Cena na ulici je okolo osemtisíc korún. Ber to ako prvú splátku.“

Keď to buchlo, Sverre vyskočil. Široké zreničky upieral na malú dierku vysoko nad dverami. V lúči slnečného svetla, ktoré prenikalo dierkou ako laser a prechádzalo celou miestnosťou, tancoval prach.

„Vyskúšaj.“ Princ mu hodil zbraň do lona. Potom vstal a prešiel k dverám. „Drž ju pevne. Perfektne vyvážená, však?“

Sverre ľahostajne ohmatával pištoľ. Cítil, ako ho pod tričkom zaplavil pot. V strope je diera. Na nič iné nedokázal myslieť. Že guľka urobila novú dierku a že ešte stále nezohnal klampiara. Potom prišlo to, na čo čakal. Zavrel oči.

„Sverre!“

Kričí, akoby sa topila. Zovrel pištoľ. Vždy kričí, akoby sa topila. Potom opäť otvoril oči a videl, ako sa Princ otočil ako v spomalenom zábere, jeho ruky, ktoré zaujali pozíciu s čiernym revolverom Smith & Wesson.

„Sverre!“

Z hlavne vyletel žltý plamienok. Predstavoval si ju, ako stojí na schodoch. Potom ho guľka trafila, prenikla čelovou kosťou, vyletela zátylkom, kde so sebou vzala aj slovo Heil v tetovaní Sieg Heil, preletela drevenou doskou na stene, prešla izoláciou a uviazla v múre domu. Sverre Olsen bol však v tej chvíli už mŕtvy.

64/

Ulica Krokliveien

2. máj 2000

Harry si z termosky vyšetrovateľov vyžobral kávu aspoň v papierovom pohári. Teraz stál na ceste pred malým škaredým domom v Krokliveien v Bjerke a hľadel na mladého policajta, ktorý na rebríku vyznačoval dieru, ktorou guľka vyletela cez strechu. Muž na rebríku sa kúpal v popoludňajšom slnku, dom však ležal v úžľabine a tam, kde stál Harry, už bolo chladno.

„Takže ty si prišiel hneď potom, ako sa to stalo?“ počul Harry hlas. Otočil sa. Bol to Bjarne Møller. Čoraz zriedkavejšie sa zjavoval na miestach činu, Harry však od viacerých kolegov počul, že je šikovný vyšetrovateľ. Mnohí by boli aj radi, keby v tom pokračoval. Harry mu spýtavo podal pohár, Møller však zavrtel hlavou.

„Áno, prišiel som po takých štyroch-piatich minútach,“ odvetil. „Kto ti to povedal?“

„Poplachová centrála. Povedali mi, že si žiadal posily bezprostredne po tom, ako Waaler informoval o streľbe.“

Harry kývol smerom k červenému autu, čo stálo pred bránou.

„Keď som sem prišiel, videl som Waalerov športiak. Vedel som, že sa sem chystá, takže to bolo normálne. Keď som však vystúpil z auta, počul som čudné zavytie. Najprv som si myslel, že je to nejaký pes od susedov, no keď som vyšiel po chodníku, pochopil som, že to nebol pes, ale človek. Nič som neriskoval a okamžite volal policajnú stanicu Økern.“

„Matka?“

Harry prikývol. „Bola úplne hysterická. Pol hodiny sme ju upokojovali, kým zo seba dostala rozumnú vetu. Teraz sedí v obývačke s Weberom.“

„So starým, citlivým Weberom?“

„Weber je fajn. V práci je stále zamračený, no na takéto situácie sa hodí.“

„Viem, len žartujem. Ako to berie Waaler?“

Harry pokrčil plecom.

„Chápem,“ prikývol Møller. „Studený ako psí ňufák. Dobre. Pôjdeme sa pozrieť dnu?“

„Už som tam bol.“

„Tak ma aspoň môžeš sprevádzať.“

Prebíjali sa na druhé poschodie, Møller mrmlal pozdravy kolegom, ktorých už dávno nevidel.

Spálňa bola plná špecialistov v bielom, blýskali blesky fotoaparátov. Na posteli ležal čierny igelit, na ktorý nakreslili biele obrysy.

Møller prebehol očami steny. „Panebože.“

„Sverre Olsen zrejme nebol sociálny demokrat,“ poznamenal Harry.

„Bjarne, ničoho sa nechytaj,“ zakričal chlapík, ktorého Harry poznal z techniky. „Pamätáš, ako to dopadlo naposledy.“

Møller sa, pochopiteľne, pamätal a priateľsky sa zasmial.

„Keď Waaler vošiel, Sverre Olsen sedel na posteli,“ začal Harry. „Waaler hovorí, že sa postavil k dverám a spýtal sa Olsena, kde bol tú noc, keď zavraždili Ellen. Olsen sa tváril, že si nepamätá, Waaler sa vypytoval ďalej a po chvíli bolo jasné, že Olsen nemá alibi. Waaler ho vraj požiadal, aby išiel s ním a podal vysvetlenie polícii. Vtedy Olsen zrazu vytiahol revolver, čo mal pod vankúšom. Odistil, guľka preletela ponad Waalerovo plece, ponad dvere a ďalej cez strechu von – tu je diera. Waaler vtedy vraj vytiahol služobný revolver a vystrelil skôr, než Olsen stihol znova stlačiť spúšť.“

„Konal rýchlo. Počul som, že trafil presne.“

„Doprostred čela.“

„To nie je nič čudné. Waaler bol na jesenných skúškach najlepší.“

„Zabudol si na mňa,“ sucho poznamenal Harry.

„Ako to vyzerá, Ronald?“ obrátil sa Møller na inšpektora v bielom.

„Pekný vtáčik to bol.“ Inšpektor sa narovnal a so vzdychnutím vystrel chrbát. „Guľku, čo zabila Olsena, sme našli v múre. Tá, ktorá vyšla cez dvere, letela cez strechu. Uvidíme, či ju zajtra nájdeme. Nech sa chlapci z balistiky majú s čím hrať. Uhly v každom prípade sedia.“

„Hm. Ďakujem.“

„Nemáš začo, Bjarne. Ako sa darí manželke?“

Møller mu vysvetlil, ako sa darí žene, nespýtal sa, ako sa darí Ronaldovej manželke, no ak mal Harry správne informácie, ten nijakú manželku ani nemal. Minulý rok sa štyria chlapi z techniky rozviedli v priebehu jedného mesiaca. V kantíne žartovali o tom, že ich smolu spôsobuje ten mŕtvolný pach.

Pred domom stál Weber. S kávou v ruke sledoval muža na rebríku.

„Dalo sa?“ spýtal sa ho Møller.

Weber prižmúril oči, akoby chcel najprv zvážiť, či sa mu chce odpovedať.

„Nebude s ňou problém.“ Oči mal naďalej upreté na chlapa na rebríku. „Pochopiteľne, jednostaj opakovala, že tomu nerozumie, že jej syn neznášal krv a tak ďalej, no pokiaľ ide o fakty, ktoré sme tu zozbierali, nebudeme mať problém.“

„Hm.“ Møller chytil Harryho za lakeť. „Prejdime kúsok ďalej.“

Zišli po ceste medzi domy. Obklopovali ich malé rodinné domčeky so záhradou. Dole stálo zopár činžiakov. Niekoľko detí, červených v tvári, na bicykloch vychádzalo k policajným autám so zapnutými výstražnými majákmi. Møller si dal záležať, aby ich nikto nepočul.

„Netváriš sa nadšene, že máme vraha Ellen.“

„Nadšene… Po prvé, ešte stále nevieme, či to bol Sverre Olsen. Analýza DNA…“

„Analýza DNA to potvrdí. Čo sa deje, Harry?“

„Nič.“

Møller sa zarazil. „Naozaj?“

„Naozaj.“

Møller kývol k domu:

„Zdá sa ti, že Olsen z toho nejako ľahko vykĺzol?“

„Povedal som, že sa nič nedeje!“ vybuchol Harry.

„Von s tým!“ zahučal Møller.

„Len sa mi to zdá tak bohovsky zvláštne!“

Møller pokrčil čelo: „Čo je zvláštne?“

„Skúsený policajt ako Waaler.“ Harry stíšil hlas a dôraz kládol na každé jedno slovo. „Že sa rozhodne ísť sám navštíviť a eventuálne zatknúť osobu, podozrivú z vraždy. To sa prieči všetkým písaným aj nepísaným pravidlám.“

„Takže hovoríš čo? Že to Tom Waaler vyprovokoval? Myslíš, že Olsena primäl k tomu, aby vytiahol zbraň, a mohol Ellen pomstiť, to tvrdíš? Preto si tam na druhom poschodí opakoval vraj a vraj, akoby sme si tu v polícii už jeden druhému neverili? Polovica tímu ťa počula.“

Hľadeli na seba. Møller bol takmer rovnako vysoký ako Harry.

„Hovorím len to, že to je bohovsky zvláštne.“ Harry sa odvrátil. „To je všetko.“

„Harry, stačilo! Neviem, prečo si sem prišiel za Waalerom, či si mal podozrenie, že sa čosi takéto stane. Viem však, že už o tom nechcem nič viac počuť. A už vôbec nechcem počuť ani slovo od teba, lebo spriadaš bájky. Rozumel si?“

Harry hľadel na žltý dom rodiny Olsenovcov. Bol menší a neobklopoval ho vysoký živý plot ako ostatné domy v obytnej štvrti, ponorenej do popoludňajšieho ticha. Živé ploty ostatných spôsobovali, že škaredý, plechom obitý dom vyzeral nechránene. Akoby odvrhnutý ostatnými. Smrdelo tu horiace seno a vietor sem občas doniesol vzdialený, plechový hlas hlásateľa na dostihovej dráhe Bjerke.

Harry pokrčil plecom:

„Sorry, ja… veď vieš.“

Møller mu položil ruku na rameno.

„Bola najlepšia. Ja viem, Harry.“

65/

Reštaurácia Schrøder

2. máj 2000

Starec čítal Aftenposten. Bol hlboko pohrúžený do dostihových stávok, takmer si pri stole nevšimol čašníčku.

„Nech sa páči.“ Postavila pred neho polliter. Ako zvyčajne neodpovedal, len ju sledoval pri rátaní drobných. Jej vek sa nedal určiť, tipoval však niekde medzi tridsaťpäťkou a štyridsiatkou. A zdalo sa, že roky žije aspoň tak ťažko ako jej klienti. Mala však dobrý úsmev. Zrejme dokázala prijať úder. Zmizla a on si odpil, prechádzajúc pohľadom po podniku.

Pozrel na hodinky. Potom vstal, prešiel k telefónu vo vzdialenejšej časti miestnosti, vhodil do prístroja tri koruny, vyťukal číslo a čakal. Po troch zazvoneniach počul jej hlas:

„Juulová.“

„Signe?“

„Áno.“

Už na jej hlase počul, že sa bojí. A že vie, kto volá. Toto bolo už šiesty raz. Zrejme pochopila systém. Vedela, že jej dnes zavolá?

„Tu je Daniel.“

„Kto je to? Čo chcete?“ Hlas jej preskakoval.

„Hovorím, že tu je Daniel. Chcel som len, aby si zopakovala, čo si povedala vtedy. Spomínaš?“

„Prosím, prestaňte. Daniel je mŕtvy.“

„Signe, na smrť si ver sama. Sľúbila si vernosť.“

„Zavolám políciu.“

Položil. Potom si nasadil klobúk, obliekol kabát a pomaly vyšiel na slnko. V parku Sankthanshaugen sa na stromoch zjavili prvé puky. Už sa to blíži.

66/

Dinner

5. máj 2000

Rachelin smiech prenikal rovnomerným šumom hlasov, príborov a pobehujúcich čašníkov v plnej reštaurácii.

„…a ja som sa takmer naľakal, keď som na odkazovači našiel správu,“ hovoril Harry. „Vieš, to žmurkajúce očko. A potom izbu naplnil tvoj veliteľský hlas.“

Pokračoval hrubým hlasom:

„Tu je Rachel. Dinner, v piatok o ôsmej. Nezabudni na pekný oblek a peňaženku. Helge sa išla od strachu zblázniť, musel som jej dať dve porcie prosa, kým sa upokojila.“

„Tak som to nepovedala!“ protestovala, veselo sa pri tom smejúc.

„Niečo podobné.“

„Nie! A bola to tvoja chyba. Ty to máš nahraté na odkazovači.“

Snažila sa ho napodobniť: „Hole. Hovorte. To je také… také…“

„Hlúpe?“

„Presne.“

Mohla to byť dokonalá večera, dokonalý večer, a teraz prišiel čas to celé zničiť.

„Meirik ma odvelil do Švédska na jeden prieskum.“ Prstom ťukal do skleneného pohára. „Šesť mesiacov. Odchádzam cez víkend.“

„Ach.“

Prekvapilo ho, že v jej tvári nezaregistroval nijakú reakciu.

„Už som dnes doobeda volal sestre a otcovi,“ pokračoval. „Hovoril som s otcom. Zaželal mi veľa šťastia.“

„To je fajn.“ Rýchlo sa usmiala a pustila sa do ponuky dezertov.

„Olegovi budeš chýbať,“ dodala potichu.

Pozrel sa na ňu, no nedokázal zachytiť jej pohľad.

„A čo ty?“ spýtal sa.

Tvárou jej prebehol neveselý úsmev.

„Majú Banana Split po sečuánsky.“

„Objednaj dva.“

„Aj mne budeš chýbať,“ obrátila stranu v jedálnom lístku.

„Ako veľmi?“

Pokrčila plecom.

Zopakoval otázku. Nadýchla sa, chcela niečo povedať, potom vydýchla a začala odznova. Napokon to prišlo:

„Ľutujem, Harry. No v mojom súčasnom živote je miesto iba pre jedného muža. Mladého muža vo veku šesť rokov.“

Akoby ho obliala ľadovou vodou.

„Ale prestaň,“ zamračil sa Harry. „Nemohol som sa tak mýliť.“

Spýtavo sa naňho pozrela.

„Ty a ja.“ Harry sa predklonil. „Tu dnes večer. Flirtujeme. Je nám dobre. Ale chceme viac. Ty chceš viac.“

„Možno.“

„Nie možno. Určite to chceš. Chceš všetko.“

„A čo?“

„A čo? Ty mi, Rachel, hovoríš a čo? O niekoľko dní odchádzam do nejakej diery v južnom Švédsku. Nie som rozmaznaný chlap, chcem len vedieť, či sa mám na jeseň ku komu vrátiť.“

Pohľady sa im stretli a teraz ju nepustil. Dlho. Napokon jedálny lístok odložila.

„Je mi to ľúto. Nechcem byť taká. Viem, že to bude znieť divne, ale… alternatíva neexistuje.“

„Aká alternatíva?“

„Urobiť to, na čo mám chuť. Vziať ťa domov, strhnúť z teba všetky šaty a premilovať s tebou celú noc.“

Poslednú vetu rýchlo zašepkala. Akoby sa tomu dlho bránila, no keď to už musela vypovedať, potom presne takto. Jasne a zreteľne.

„A čo druhá noc?“ spýtal sa Harry. „A čo ďalšie noci? Čo zajtra v noci a pozajtra a budúci týždeň…“

„Prestaň!“ Nad nosom sa jej zjavila vráska. „Harry, musíš ma pochopiť. Nejde to.“

„Tak nie.“ Harry vytiahol cigaretu a zapálil si. Nechal jej prsty, aby mu prechádzali po brade, po ústach. Jej opatrné dotyky mu rezali nervy ako elektrický prúd a zanechávali tupú bolesť.

„Harry, nie je to kvôli tebe. Chvíľu som si myslela, že by som to raz mohla urobiť. Zvážila som všetky argumenty. Dvaja dospelí ľudia. Nikoho iného sa to netýka. Nezáväzne a jednoducho. A muž, na ktorého mám väčšiu chuť ako na kohokoľvek iného od… od Olegovho otca. Preto viem, že sa to tým jedným razom neskončí. A to… to nejde.“

Zmĺkla.

„Je to preto, lebo Olegov otec je alkoholik?“

„Prečo sa na to pýtaš?“

„Neviem. Mohlo by to vysvetliť, prečo nechceš, aby sme sa zblížili. Niežeby človek musel žiť s alkoholikom, aby pochopil, že nie som dobrá partia, ale…“

Položila mu na ruku dlaň.

„Harry, ty nie si zlá partia. O to nejde.“

„Tak čo?“

„Toto je naposledy. To je to. Už sa viac nestretneme.“

Dlho naňho hľadela. A teraz to videl. V kútikoch očí nemala slzy smiechu.

„A zvyšok príbehu?“ pokúsil sa o úsmev. „Je to ako všetko ostatné v ÚSO, on-a-need-to-know-basis?“

Prikývla.

K stolu pristúpil čašník, zrejme však pochopil, že neprišiel vhod, a tak rýchlo zmizol.

Otvorila ústa, chcela niečo povedať. Harry videl, že má slzy na krajíčku. Zahryzla si do spodnej pery. Potom položila servítku na stôl, odsunula stoličku, bez slova vstala a odišla. Harry dlho hľadel na servítku. Musela ju dlho krčiť. Zo servítky zostala len zhúžvaná guľôčka. Pozoroval, ako sa pomaly otvára. Ako biely papierový kvet.

67/

Halvorsenov byt

6. máj 2000

Keď policajta Halvorsena zobudil telefón, čísla na digitálnom budíku ukazovali 1.20.

„Hole. Spal si?“

„Nie.“ Prečo vlastne klame?

„Potreboval by som zopár informácií o Sverrem Olsenovi.“

Podľa dychu a premávky v pozadí sa dalo tušiť, že Harry kráča niekde po ulici.

„Viem, čo chceš vedieť. Sverre Olsen si kúpil Combat Boots v obchode Top Secret na Ulici Henrika Ibsena. Spoznali ho podľa fotografie a dali nám aj dátum. Ukázalo sa totiž, že kriminálka tam bol už pred Vianocami a kontroloval jeho alibi v súvislosti s prípadom Hallgrima Daleho. Všetko som ti však už dnes poslal faxom do kancelárie.“

„Viem. Práve odtiaľ idem.“

„Teraz? Nechcel si dnes ísť na večeru?“

„No. Skončili sme trochu skôr.“

„A potom si išiel do kancelárie?“ spýtal sa neveriacky Halvorsen.

„Áno, išiel som. Pri tvojom faxe mi niečo napadlo. Mohol by si mi zajtra ešte niečo zistiť?“

Halvorsen si vzdychol. Møller celkom jasne rozhodol, že Harry Hole už s prípadom Ellen Gjeltenovej nebude mať nič do činenia. Okrem toho je zajtra sobota.

„Halvorsen, si tam?“

„Ale áno.“

„Viem si predstaviť, čo ti hovoril Møller. Ser na to. Teraz sa môžeš naučiť čosi o vyšetrovaní.“

„Harry, problém je…“

„Drž hubu a počúvaj.“

Halvorsen v duchu zanadával. A počúval.

68/

Ulica Vibes gate

8. máj 2000

Už keď si Harry vešal na chodbe sako, cítil vôňu čerstvej kávy. „Ďakujem, že ste si takto rýchlo našli na mňa čas, pán Fauke.“

„To je predsa samozrejmosť,“ zamrmlal Fauke z kuchyne. „Starý chlap ako ja môže byť len rád, keď môže pomôcť. Ak teda môžem pomôcť.“

Nalial kávu do dvoch veľkých šálok a sadli si ku kuchynskému stolu. Harry prstami prechádzal po drsnom povrchu tmavého, masívneho dubového stola.

„Z Provensálska,“ bez opýtania vysvetlil Fauke. „Manželka mala rada módu francúzskeho vidieka.“

„Pekný stôl. Mala dobrý vkus.“

Fauke sa usmial.

„Pán Hole, vy ste ženatý? Nie ste? Ani ste neboli? Nemali by ste čakať pridlho. Keď je človek sám, stane sa z neho čudák.“ Usmial sa.

„Viem, o čom hovorím. Keď sme sa brali, mal som vyše tridsať. Na ten čas to bolo neskoro. V máji 1955.“

Ukázal na jednu z fotografií na stene nad kuchynským stolom.

„To je naozaj vaša manželka?“ spýtal sa Harry. „Myslel som si, že to je Rachel.“

Najprv sa na Harryho prekvapene pozrel. „Ach áno, samozrejme. Zabudol som, že sa poznáte z práce.“

Vošli do obývačky, kde kôpky papierov opäť narástli a teraz už zaberali všetky stoličky okrem jednej pri písacom stole. Fauke pre nich uvoľnil miesto pri preplnenom stolíku.

„Našli ste niečo o tých menách, čo som vám dal?“ spýtal sa.

Harry mu stručne zhrnul, k čomu dospel.

„Medzitým pribudlo zopár nových prvkov. Zavraždili policajtku.“

„Čítal som niečo v novinách.“

„Ten prípad sme už pravdepodobne vyriešili, čakáme len na výsledok analýzy DNA. Pán Fauke, veríte na náhody?“

„Veľmi nie.“

„Ani ja. Preto si kladiem otázku, či je náhoda, keď sa tie isté osoby zjavia v prípadoch, ktoré navzájom spolu nijako nesúvisia.

V ten istý večer, ako bola policajtka Ellen Gjeltenová zavraždená, nechala mi na odkazovači správu: Máme ho.“

„Johana Borgena?“

„Čo? Ach, tak. Nemyslím. Pomáhala mi hľadať osobu, ktorá bola v kontakte s predavačom Märklina z Johannesburgu. Samozrejme, že nemusí existovať súvis medzi touto osobou a vrahom, táto predstava sa však sama ponúka. Najmä vzhľadom na fakt, že sa ma očividne snažila čím skôr kontaktovať. Na tejto veci sme pracovali niekoľko týždňov, napriek tomu mi ten večer volala niekoľkokrát. Vystrašená na smrť. Môže to znamenať, že sa cítila v ohrození.“

Harry ďobol ukazovákom do stola.

„Hallgrim Dale, jedna z osôb na vašom zozname, bol zavraždený na jeseň. V bráne, kde ho našli, objavili aj zvyšky zvratkov. Nedávali to do súvisu s vraždou, keďže krvná skupina v zvratkoch nepatrila obeti, a predstava chladnokrvného a profesionálneho vraha nezodpovedala osobe, ktorá sa na mieste povracia. Kriminálka však pochopiteľne celkom nevylúčila teóriu, že ide o zvratky vraha, a poslala sliny na analýzu DNA. Dnes výsledok tej skúšky kolega porovnal s DNA z čiapky, ktorú sme našli na mieste činu v prípade policajtky. Sú identické.“

Harry sa odmlčal.

„Chápem,“ prikývol Fauke. „Myslíte si, že by páchateľ mohol byť ten istý.“

„Nie, nemyslím si to. Myslím si však, že medzi oboma vraždami existuje súvislosť, a nie je náhoda, že v oboch prípadoch figuruje Sverre Olsen.“

„Prečo podľa vás nemohol zabiť oboch?“

„Samozrejme, že mohol. Je však veľký rozdiel medzi násilnosťami, ktorých sa dopustil Sverre Olsen v minulosti, a vraždou Hallgrima Daleho. Videli ste už, čo spôsobí úder bejzbalovou palicou na ľudskom tele? Láme kosti a zapríčiní, že vnútorné orgány ako pečeň či obličky praskajú. Pokožka však zostáva neporušená a obeť väčšinou zomiera na vnútorné krvácanie. Pri vražde Hallgrima Daleho mu páchateľ prerezal krčnú tepnu. Pri tejto metóde krv vyteká na povrch. Chápete?“

„Chápem. Neviem však, kam tým mierite.“

„Matka Sverreho Olsena jednému z mojich kolegov povedala, že Sverre neznáša pohľad na krv.“

Šálka na ceste k Faukeho ústam sa zastavila. Položil ju späť na stôl.

„Áno, ale…“

„Viem, čo si myslíte. Že to mohol urobiť aj tak. A práve to, že neznášal krv, by vysvetľovalo, že sa povracal. Pointa je však v tom, že páchateľ v tom prípade nepoužil nôž po prvý raz. Podľa správy patológa išlo o dokonalý chirurgický rez, ktorý mohla vykonať iba osoba, ktorá presne vedela, čo robí.“

Fauke pomaly prikývol.

„Už chápem.“

„Vyzeráte zamyslene.“

„Myslím, že viem, prečo ste prišli. Chcete vedieť, či takúto vraždu mohol spáchať niektorý vojak zo Sennheimu.“

„No. A mohol?“

„Mohol.“ Fauke položil obe ruky na stôl a pohľadom začal blúdiť po miestnosti. „Ten, ktorého ste nenašli, Gudbrand Johansen. Už som vám hovoril, prečo sme ho volali Červienka.“

„Poviete mi o ňom viac?“

„Áno. Najprv však musím postaviť na kávu.“

69/

Ulica Irisveien

8. máj 2000

„Kto je?“ ozvalo sa spoza dverí. Hlas bol tichý a vyplašený. Harry videl jej obrysy cez matné sklo.

„Hole. Volal som.“

Dvere sa odchýlili.

„Ľutujem, ja…“

„To je v poriadku. Chápem.“

Signe Juulová otvorila dvere a Harry vstúpil do chodby.

„Even je vonku,“ povedala s ospravedlňujúcim úsmevom.

„Áno, to ste mi povedali už v telefóne,“ prikývol Harry. „Chcem však hovoriť s vami.“

„So mnou?“

„Teda ak súhlasíte.“

Stará pani vykročila chodbou. Husté, oceľovosivé vlasy mala zachytené do uzla staromódnou sponou. Jej oblé telo so širokými bokmi v človeku vyvolalo predstavu mäkkého náručia a dobrého jedla.

Keď vošli do izby, Burre len zdvihol hlavu.

„Takže váš manžel je dnes vonku sám?“ spýtal sa.

„Áno, do kaviarne nemôže ísť s Burrem. Nech sa páči, sadnite si.“

„Do kaviarne?“

„Začal s tým len v poslednom čase,“ usmiala sa. „Chce si v pokoji prečítať noviny. Keď nesedí stále doma, lepšie sa mu rozmýšľa.“

„Niečo na tom bude.“

„Určite. A okrem toho sa podľa mňa môže aspoň na chvíľu niekam odsnívať.“

„Ako odsnívať?“

„Čože ja viem? Možno môže snívať o tom, že je opäť mladý a popíja si kávu v nejakej kaviarni v Paríži alebo vo Viedni.“ Opäť ten rýchly, ospravedlňujúci úsmev. „Dosť o tom. Apropo káva…“

„Áno, ďakujem.“

Keď Signe Juulová odišla do kuchyne, Harry si začal prezerať obrazy na stenách. Nad kozubom visel portrét muža v čiernom plášti. Keď tu bol naposledy, tento obraz si nevšimol. Muž stál v dramatickej póze, akoby hľadel v ústrety horizontom mimo záberu maliara. Harry prešiel k obrazu. Na medenom pliešku stálo: Primár Kornelius Juul 1885 – 1959.

„Evenov starý otec,“ prezradila mu Signe Juulová s táckou v ruke.

„Aha. Máte tu veľa portrétov.“

„Áno.“ Položila podnos na stôl. „Na obraze vedľa je Evenov starý otec z maminej strany, doktor Werner Schumann. V roku 1885 patril k zakladateľom nemocnice Ullevål.“

„A toto?“

„Jonas Schuman. Primár v štátnej nemocnici.“

„A vaši príbuzní?“

Prekvapene sa naňho pozrela. „Čo prosím?“

„Na ktorých obrazoch sú vaši príbuzní?“

„Sú… visia inde. Smotanu?“

„Nie, ďakujem.“

Harry si sadol. „Chcel som sa s vami porozprávať o vojne.“

„Ach nie,“ vykĺzlo jej.

„Chápem, no je to dôležité. Môžeme?“

„Uvidíme.“ Naliala si kávu.

„Počas vojny ste pracovali ako zdravotná sestra…“

„Na fronte, áno. Zradkyňa národa.“

Harry zdvihol zrak. Jej oči naňho pokojne hľadeli.

„Bolo nás asi štyristo. Všetci sme po vojne skončili vo väzení, hoci Červený kríž požiadal nórske úrady o zastavenie prenasledovania. Nórsky Červený kríž sa nám ospravedlnil až roku 1990. Evenov otec, tam ho vidíte, mal kontakty a postaral sa o zníženie môjho trestu – okrem iného aj preto, že som na jar 1945 pomohla dvom zraneným partizánom. A pretože som nikdy nebola členkou fašistickej strany. Ešte niečo?“

Harry hľadel do šálky. Prekvapilo ho, aké ticho vládne v niektorých vilových štvrtiach.

„Pani Juulová, neprišiel som kvôli vášmu príbehu. Pamätáte si vojaka Gudbranda Johansena?“

Signe Juulová sa strhla a Harry cítil, že sa dotkol citlivého miesta.

„O čo vám vlastne ide?“ Výraz v tvári jej stvrdol.

„Váš manžel nič nespomenul?“

„Even mi nikdy nič nehovorí.“

„Takže. Snažím sa zmapovať nórskych vojakov, ktorí boli v Sennheime pred odchodom na front.“

„Sennheim,“ zopakovala si potichu. „Daniel tam bol.“

„Viem, že ste boli zasnúbená s Danielom Gudesonom. Povedal mi to Sindre Fauke.“

„To je kto?“

„Bývalý vojak z frontu a človek z odporu, ktorého váš manžel pozná. Pán Fauke mi navrhol, aby som sa o Gudbrandovi Johansenovi porozprával s vami. Pán Fauke z frontu zbehol, takže on nevie, čo sa s Gudbrandom stalo. Ďalší nórsky vojak, Edvard Mosken, mi však hovoril o ručnom granáte, čo vybuchol v zákope. Pán Mosken nedokázal povedať, čo sa stalo potom, ale ak Johansen prežil, je logické predpokladať, že skončil v poľnom lazarete.“

Signe Juulová si ticho vzdychla. Burre sa pritmolil k nej a ona ruku vsunula do jeho hrubej, tvrdej srsti.

„Áno, na Gudbranda Johansena si spomínam,“ začala. „Daniel mi o ňom občas písaval v listoch zo Sennheimu aj na lístkoch, čo som od neho dostávala v lazarete. Boli takí odlišní. Myslím, že Gudbrand Johansen sa preňho stal akýmsi mladším bratom.“ Usmiala sa. „Väčšina ľudí v Danielovom okolí mala k tomu sklony.“

„Viete, čo sa stalo s Gudbrandom?“

„Ako ste povedali, skončil v našom lazarete. Udialo sa to v čase, keď sa naša časť frontu dostávala do rúk Rusom, boli sme na ústupe. Nedostávali sme lieky, pretože cesty boli blokované dopravou, ktorá išla opačným smerom. Johansen mal ťažké poranenia, okrem iného úlomok granátu v stehne rovno nad kolenom. Dostával gangrénu a hrozilo, že mu nohu budeme musieť amputovať. A tak namiesto toho, aby sme márne čakali na pomoc, poslali sme ho s prúdom smerujúcim na západ. Posledné, čo som videla, bola jeho zarastená tvár, vytŕčajúca spod plachty nákladného auta. Autá zapadali do blata až do polovice kolies a trvalo pol hodiny, kým sa dostali cez prvú zákrutu a zmizli z dohľadu.“

Pes jej položil hlavu do lona a hľadel na ňu smutnými očami.

„A vtedy ste ho videli, alebo počuli naposledy?“

Pomaly k perám priložila porcelánovú šálku, omočila si pery a položila ju späť na tanierik. Ruka sa jej netriasla veľmi, ale triasla sa.

„O niekoľko mesiacov neskôr som od neho dostala pohľadnicu,“ pokračovala. „Písal, že má nejaké Danielove veci, okrem iného ruskú vojenskú čiapku, ktorá, ako som pochopila, bola čosi ako vojnová trofej. Znelo to zmätene, no také čosi je u zranených bežná vec.“

„Pohľadnica, máte…?“

Zavrtela hlavou.

„Pamätáte si, odkiaľ ju posielal?“

„Nie. Pamätám si len to, že meno vo mne vyvolalo pocit zeleného vidieka a istotu, že sa má dobre.“

Harry vstal.

„Odkiaľ ten Fauke o mne vedel?“

„No…“ Harry nevedel, ako to povedať, ale predbehla ho.

„Všetci vojaci o mne počuli.“ Usmiali sa len jej ústa. „Žena, ktorá predala dušu diablovi za kratší trest. Myslia si to, však?“

„Neviem.“ Harry cítil, že musí vypadnúť. Nachádzali sa len dva bloky od hlavného obchvatu mesta, no rovnako dobre by mohli byť uprostred hlbokého lesa. Vládlo tu ozajstné ticho.

„Viete, nikdy som ho nevidela. Daniela. Potom, ako povedali, že je mŕtvy.“

Pohľad zaborila do nejakého imaginárneho bodu.

„Cez jedného sanitára mi raz poslal novoročný pozdrav a o tri dni som jeho meno našla v zozname padlých. Neverila som, že to je pravda, a odmietla som uveriť skôr, než mi ukážu jeho mŕtve telo. A tak ma vzali k masovému hrobu pri severnej zóne, kde pálili mŕtvoly. Zišla som do hrobu, naťahovala sa s mŕtvymi telami, prechádzala od jednej obhorenej mŕtvoly k druhej a hľadela do prázdnych obhorených očných jamiek. Nikde som však Daniela nenašla. Vraveli mi, že ho nemám šancu spoznať, no ja som im len odsekla, že sa pomýlili. A tak mi povedali, že možno je v inom hrobe, ktorý je už zasypaný. Neviem, nikdy som ho nevidela.“

Keď si Harry odkašľal, strhla sa.

„Pani Juulová, ďakujem za kávu.“

Vyprevadila ho na chodbu. Kým si pri šatníku zapínal plášť, nedokázal odolať pokušeniu, aby sa na fotografiách na stenách nesnažil nájsť ženu s jej črtami. Márne.

„Musíme o tom povedať Evenovi?“ spýtala sa, otvárajúc dvere.

Harry na ňu prekvapene pozrel.

„Chcem tým povedať, musí vedieť, že sme sa o tom rozprávali?“ rýchlo dodala. „O vojne… a o Danielovi?“

„Samozrejme, že nie. Ak nechcete.“

„Všimne si, že ste tu boli. Ale nemôžeme len jednoducho povedať, že ste ho tu čakali, no potom ste museli odísť?“

Jej pohľad bol prosebný, no bolo v ňom ešte čosi.

Harry nevedel prísť na to, čo to bolo, kým nevyšiel na cestný obchvat a neotvoril okno, aby sa nadýchol oslobodzujúceho, uši trhajúceho hluku áut, ktorý z jeho hlavy vytlačil ticho. Bol to strach. Signe Juulová má pred niečím strach.

70/

Brandhaugov dom, Nordberg

9. máj 2000

Bernt Brandhaug nožíkom jemne zaťukal o krištáľový pohár, odsunul si stoličku a k ústam priložil servítku. Potom si odkašlal. Perami mu preletel ľahký úsmev, akoby sa už teraz bavil na pointách prejavu, čo sa chystal predniesť svojim hosťom: náčelníčke Størksenovej s manželom a Kurtovi Meirikovi s manželkou.

„Milé kolegyne a kolegovia.“

Kútikom oka videl krivý úsmev svojej manželky, ktorá akoby chcela ostatným povedať: je mi ľúto, že musíte toto absolvovať, ale je to mimo môjho dosahu.

Dnes večer Brandhaug hovoril o priateľstve a kolegialite. O význame lojality a o tom, že treba združiť sily na obranu priestoru, ktorý demokracia vždy poskytne priemernosti, pulverizácii zodpovednosti a nekompetentnosti na najvyšších úrovniach. Človek, pochopiteľne, nemôže očakávať, že ženy v domácnosti a sedliaci, dosadení do vysokých funkcií politickým systémom, pochopia komplexnosť v oblastiach, ktoré majú na starosti.

„Demokracia je sama sebe odmenou,“ zopakoval Brandhaug výrok, ktorý niekomu ukradol a v súčasnosti ho už považoval za svoj vlastný. „Neznamená to však, že demokracia nič nestojí. Keď zo stavebných robotníkov robíme ministrov financií…“

Priebežne sledoval, či Størksenová počúva, použil vtip o demokratizačnom procese v bývalých afrických kolóniách, kde pôsobil ako veľvyslanec. Prejav, ktorý už niekoľkokrát predniesol aj na iných fórach, ho však dnes nedokázal nadchnúť. Myšlienky mal inde – tam, kde posledné týždne – u Rachel Faukeovej.

Bol ňou posadnutý, v poslednom čase už občas uvažoval nad tým, že by sa mal pokúsiť na ňu zabudnúť, že kvôli nej zachádza priďaleko.

Myslel na manéver z posledných dní. Ak by Kurt Meirik nebol šéfom ÚSO, nikdy by sa mu to nepodarilo. Predovšetkým musel odstrániť Harryho Hola, nech zíde z očí, z mesta, presunie sa na miesto, kde sa k nemu nedostanú ani Rachel, ani nikto iný.

Brandhaug zavolal Kurtovi a posunul mu dôvernú informáciu od svojho človeka v novinách Dagbladet. Vraj medzi novinármi kolujú chýry, že sa pri jesennej návšteve prezidenta niečo udialo. Musia konať skôr, než bude neskoro. Kurt, možno by sme mali ukryť Harryho na miesto, kde ho médiá nenájdu, nemyslíš?

Kurt zahmkal a povedal no a takže. Aspoň kým toto neprejde, trval na svojom Brandhaug. Brandhaug úprimne pochyboval, že mu Meirik verí čo i len mäkké f. To ho však netrápilo. O niekoľko dní mu Kurt zavolal a povedal, že Harryho Holeho prevelili na front, na nejaké bohom zabudnuté miesto vo Švédsku. Brandhaug si mädlil ruky. Ten chlap jeho plány s Rachel už neohrozí.

„Naša demokracia je ako peknučká a usmievavá, ale trochu naivná dcéra. Fakt, že sily dobra v spoločnosti držia spolu, nie je prejavom ani elitárstva, ani mocenských hier. Je to jednoducho len jediná záruka, že našu dcéru – demokraciu neznásilnia a vedenie krajiny neprevezmú neželané sily. Preto je aj lojalita, táto takmer zabudnutá cnosť, medzi ľuďmi ako sme my nielen želaním, ale doslova nutnosťou, dokonca povinnosťou, ktorú…“

Usadili sa do hlbokých kresiel v obývačke a Brandhaug dal kolovať svoje kubánske cigary, dar nórskeho generálneho konzula v Havane.

„Šúľané na vnútornej strane stehien Kubánok,“ zašepkal manželovi Anny Størksenovej a žmurkol. Zdalo sa mu však, že ho celkom nepochopil. Pôsobil sucho a strojene, ako sa vlastne volá? Dvojité meno – panebože, čo to zabudol? Tor Erik! Tor Erik sa volá.

„Ešte koňak, Tor Erik?“

Tor Erik sa usmial úzkymi zovretými perami a zavrtel hlavou. Určite je to typ askéta, čo ktorý beháva týždenne päťdesiat kilometrov, usúdil Brandhaug. Na tom mužovi bolo tenké všetko – telo, tvár, riedke vlasy. Videl, ako si počas prejavu vymenil pohľad s manželkou, akoby jej pripomínal ich súkromný vtip. Možno to nemalo s jeho prejavom nič spoločné.

„Múdro,“ namrzene konštatoval Brandhaug. „Veď aj zajtra je deň, však?“

Zrazu sa vo dverách zjavila Elsa.

„Bernt, máš telefón.“

„Elsa, máme hostí.“

„Dagbladet.“

„Vezmem si ho v pracovni.“

Bola zo spravodajstva, no nepoznal ju. Mala mladistvý hlas, pokúšal sa predstaviť si ju. Išlo o večernú demonštráciu pred rakúskym veľvyslanectvom na ulici Thomas Heftyes gate proti Jörgovi Haiderovi a jeho pravicovej Strane slobodných, ktorá sa práve stala súčasťou vládnej koalície. Zbierala krátke komentáre do zajtrajšieho vydania.

„Pán Brandhaug, nemyslíte si, že je čas prehodnotiť diplomatické vzťahy Nórska s Rakúskom?“

Privrel oči. Novinári zvykli občas takto loviť, teraz však obe strany vedia, že tu im nijaká ryba na udicu neskočí, na to je príliš skúsený. Cítil, že má vypité, hlavu mal ľahkú a pod viečkami mu tancoval svet. To však nie je problém.

„Ide o politické rozhodnutie a nie je úlohou úradu ministerstva rozhodovať o tejto otázke.“

Ticho. Páčil sa mu jej hlas. Je plavovláska. Cíti to.

„Keby ste však, vychádzajúc z vašich bohatých skúsenosti, mali toto rozhodnutie predpovedať?“

Vedel, čo má odpovedať. Bolo to také jednoduché:

Nevenujem sa predpovediam.

Nič viac, nič menej. V podstate je to až trápne. Človek by nemal sedieť v úrade tak dlho, aby mal pocit, že už na všetky otázky odpovedal.

Mladí novinári si spravidla myslia, že otázku tohto typu kladú ako prví, pretože ju vymýšľali celú noc. A vždy im imponuje, keď rozmýšľa, skôr než odpovie niečo, čo už odpovedal aspoň desaťkrát.

Nevenujem sa predpovediam.

Prekvapilo ho, že tie slová už nevyslovil. Niečo na jej hlase v ňom však vyvolalo chuť vyjsť jej v ústrety. Z vašich bohatých skúseností, to povedala. Mal chuť sa jej opýtať, či rozhodnutie zavolať práve jemu, Berntovi Brandhaugovi, vyšlo od nej.

„Ako vysoký úradník ministerstva zahraničných vecí sa správam primerane tomu, že s Rakúskom máme normálne diplomatické vzťahy,“ začal. „Ale samozrejme – sledujeme, že aj iné krajiny na vývoj v Rakúsku reagujú. Fakt, že s krajinou máme diplomatické vzťahy, však neznamená, že sa nám páči všetko, čo sa tam odohráva.“

„Ale veď máme diplomatické vzťahy s niekoľkými vojenskými režimami,“ odpovedal hlas na druhom konci. „Prečo potom tak reagujeme práve na tento prípad?“

„Pravdepodobne to súvisí s nedávnou históriou Rakúska.“ Musí prestať. Skončiť. Zastaviť sa. „Putá k nacizmu. Väčšina historikov je zajedno v tom, že Rakúsko v skutočnosti bolo počas druhej svetovej vojny spojencom Hitlerovho Nemecka.“

„Nebolo Rakúsko okupované tak ako Nórsko?“

Uvedomil si, že netuší, čo sa teraz o druhej svetovej vojne učí v školách. Očividne veľmi málo.

„Ako sa voláte?“ spýtal sa. Možno predsa len priveľa pil. Prezradila mu svoje meno.

„No tak, Nataša, trochu ti pomôžem, skôr než zavoláš ďalším ľuďom. Počula si o Anschlusse? Znamená to, že Rakúsko nebolo v pravom zmysle slova okupované Nemeckom. Nemci vpochodovali do krajiny v marci 1938. Rakúsko nekládlo v podstate nijaký odpor, a tak to zostalo počas celej vojny.“

„Takže približne ako Nórsko?“

Brandhaug bol v šoku. Povedala to dôverným tónom bez náznaku hanby nad svojimi deravými vedomosťami.

„Nie,“ povedal pomaly, akoby sa prihováral hluchému decku. „Nie ako v Nórsku. V Nórsku sme sa bránili a mali sme kráľa v Londýne a nórsku vládu, ktorá po celý čas tvorila rozhlasové programy a… povzbudzovala odpor doma.“

Cítil, že sa vyjadril trochu nešťastne a dodal:

„V Nórsku bol národ zjednotený voči okupantom. Tých zopár nórskych zradcov, ktorí si obliekli nemecké uniformy a bojovali na nemeckej strane, boli zberbou, akú nájdeme v každej krajine.

V Nórsku sily dobra držali spolu, ľudia, ktorí viedli odpor, tvorili jadro, ktoré demokracii ukazovalo cestu. Títo ľudia boli k sebe lojálni, a to napokon Nórsko zachránilo. Demokracia je sama sebe odmenou. Nataša, vyškrtni to, čo som povedal o kráľovi.“

„Takže tvrdíte, že všetci, čo bojovali za Nemcov, boli zberba?“

O čo jej vlastne ide? Brandhaug sa rozhodol rozhovor ukončiť.

„Chcel som povedať len toľko, že zradcovia národa by sa mali tešiť z toho, že obišli len s uväznením. Slúžil som ako veľvyslanec v krajine, kde všetkých zradcov strieľali, a úprimne si nie som istý, či by nebolo bývalo lepšie, ak by sa to udialo aj v Nórsku. Ale vráťme sa k tvojmu komentáru, Nataša. Ministerstvo zahraničných vecí sa nijako nevyjadruje k demonštráciám, prípadne k novým členom rakúskej vlády. Mám hostí. Ak dovolíš, Nataša…“

Nataša mu dovolila a položila.

Keď sa vrátil do obývačky, hostia sa práve zberali na odchod.

„Už?“ zoširoka sa usmial. Ďalej však nič nenamietal. Bol unavený.

Vyprevadil hostí k dverám, najmä náčelníčke stisol ruku a poprosil ju, aby neváhala, kedykoľvek bude potrebovať pomoc. Že pracovné cesty sú jedna vec, ale…

Posledné, na čo pred spaním myslel, bola Rachel Faukeová. A jej policajt, ktorého už odpratal z cesty. Zaspával s úsmevom na perách, zobudil sa však so strašnou bolesťou hlavy.

71/

Fredrikstad – Halden

10. máj 2000

Vlak nebol plný a Harry mal miesto pri okne.

Dievča na sedadle za ním si vybralo z uší slúchadlá. Počul speváka, nie však hudobné nástroje. Odborník na odpočúvanie v Sydney vysvetlil Harrymu, že pri tichých zvukoch ľudské ucho posilňuje tie frekvencie, na ktorých sa pohybuje ľudský hlas.

V podstate ho to upokojilo. Posledné, čo budeš počuť, než zavládne ticho, budú ľudské hlasy.

Okenné sklo bičoval dážď. Harry hľadel na rovné, premočené polia a káble, ktoré stúpali a klesali medzi stĺpmi pozdĺž trate.

Na peróne vo Fredrikstade vyhrával orchester. Sprievodca im vysvetlil, že tam zvyknú nacvičovať na oslavy sedemnásteho mája.

„Každý rok vždy v utorok v tomto čase,“ dodal. „Dirigent si myslí, že skúšky budú reálnejšie, keď okolo chodia ľudia.“

Harry si vzal tašku s oblečením. Byt v Klippan je vraj jednoduchý, ale dobre vybavený. Televízor, veža, dokonca zopár kníh.

„Mein Kampf a podobne,“ usmial sa Meirik.

Rachel nezavolal, hoci potreboval počuť jej hlas. Posledný ľudský hlas.

„Ďalšia zástavka je Halden,“ zahučal reproduktor. Hlásenie prerušil prenikavý, nepríjemný zvuk bŕzd.

Harry prešiel prstom po skle, prehadzujúc si v hlave tú vetu. Prenikavý, nepríjemný zvuk. Falošný, prenikavý tón. Tón, prenikavý a…

Tón nie je falošný, napadlo mu. Tón nemôže byť falošný, kým sa nespojí s inými. Dokonca Ellen, najmuzikálnejší človek, akého poznal, potrebovala viac momentov, viac tónov, aby počula hudbu. Sama nevedela ukázať iba na jeden moment a so stopercentnou istotou tvrdiť, že je falošný, že je chybný, že je to lož.

A napriek tomu mu istý tón znel v ušiach, prenikavo a desivo falošne. Vraj má ísť do Klippan skúmať možného odosielateľa faxu, ktorý doteraz okrem titulkov v niektorých novinách nič nevykonal. Prečesal dnešné denníky a bolo jasné, že už zabudli na prípad, ktorý pred štyrmi dňami ešte nafukovali. Dagbladet namiesto toho písal o Lassem Kjusovi a radcovi ministerstva Berntovi Brandhaugovi, ktorý, ak ho citovali správne, vyhlásil, že zradcovia národa si zaslúžia trest smrti.

Ešte jeden tón bol falošný. Možno preto, že ho chcel mať taký. Rachelina rozlúčka v reštaurácii Dinner, výraz v jej očiach, jemné vyznanie lásky skôr, než urobila krátky proces a nechala ho s pocitom voľného pádu a účtom na osemsto korún, ktorý ešte predtým chcela hrdo zaplatiť ona. To nesedí. Alebo áno?

Rachel bola v Harryho byte, videla ho piť, počula ho v slzách rozprávať o mŕtvej kolegyni, ktorú poznal sotva dva roky, ako keby to bol jediný človek, s ktorým v živote nadviazal bližší vzťah. Patetické. Ľudia by sa nemali vidieť takí obnažení. Prečo to neukončila už vtedy, prečo si už vtedy nepovedala, že tento muž pre ňu predstavuje viac problémov, než potrebuje?

Ako vždy, keď sa mu osobný život zdal priťažký, utiekal sa k práci. Niekde čítal, že pre určitý typ mužov je to typické. Preto celý víkend tvoril konšpiračné teórie a myšlienkové konštrukcie, v ktorých všetko – Märklin, vraždu Ellen, vraždu Hallgrima Daleho – zmiešal do zapáchajúcej polievky. Aj to je patetické.

Nazrel do novín, čo ležali na stolíku pred ním. Radca ministerstva. Na tej tvári mu bolo čosi povedomé.

Pretrel si oči. Zo skúsenosti vedel, že mozog si začne tvoriť vlastné súvislosti vo chvíli, keď vyšetrovanie uviazne. A vyšetrovanie Märklinu je uzavretá kapitola, to mu Meirik povedal jasne. Nazval to nulovým prípadom. Meirik chce, aby Harry radšej písal správy o neonacistoch a skúmal švédsku mládež bez koreňov a perspektívy. Do riti!

„… výstup na pravej strane.“

Čo keby vystúpil? Čo sa stane? Kým ministerstvo a ÚSO žijú v strachu, že praskne tá minuloročná epizóda z diaľnice, Meirik ho nemôže vyhodiť. A čo sa týka Rachel… Čo sa týka Rachel, nevie.

Vlak posledný raz zavzdychal a zastal. Vo vagóne bolo dokonalé ticho. V chodbičke buchli dvere. Harry zostal sedieť. Zreteľnejšie počul pesničku zo slúchadiel. Počul ju už veľakrát, nevedel ju však zaradiť.

72/

Nordberg a Hotel Continental

10. máj 2000

Starca zastihli bolesti nepripraveného a stratil dych. Schúlil sa na kopci, na ktorom ležal, a do úst si vrazil päsť, aby nekričal. Ležal a snažil sa nestratiť vedomie vo chvíli, keď ho striedavo zaplavovali vlny svetla a tmy. Otváral a zatváral oči. Obloha sa nad ním prevaľovala, akoby sa čas zrýchlil, mraky prelietali oblohou, hviezdy presvitali jej modrotou, potom bola noc, deň, noc, deň a zasa noc. Potom sa to skončilo a on pod sebou opäť cítil pach vlhkej zeme a vedel, že prežil.

Ešte chvíľu zostal ležať, aby sa nadýchol. Pot mu košeľu prilepil k telu. Prevalil sa na brucho a pozrel sa na dom.

Veľký, čierny drevený dom. Ležal tu už od doobedia, vedel, že doma je len žena. Aj tak sa však vo všetkých oknách svietilo, na prvom aj na druhom poschodí. Videl ju, ako prešla všetky miestnosti a zasvietila svetlo vo chvíli, keď sa len začalo stmievať. Z toho usúdil, že sa bojí tmy.

Aj on sa bál. Nie tmy, tej sa nebál nikdy. Bál sa zrýchľujúceho sa času. A bolesti. Išlo o novú skúsenosť, ktorú ešte nedostal pod kontrolu. Nevedel, či to dokáže. A čas? Snažil sa nemyslieť na bunky, ktoré sa neprestajne delia a delia a delia.

Na oblohe sa zjavil bledý mesiac. Pozrel sa na hodinky. Pol ôsmej. O chvíľu nastane priveľká tma a on bude musieť počkať do zajtra. To značí, že celú noc strávi v skrýši. Pozrel sa na konštrukciu, ktorú si sám postavil. Do zeme zapichol dva konáre v tvare ypsilonu, ktoré teraz vyčnievali pol metra nad zem. Medzi ne, do stredu ypsilonu, položil odseknutý konár borovice. Potom odsekol tri dlhé konáre, ktoré položil na zem a oprel o prvý konár. Na ne zasa pokládol hrubú vrstvu ihličia. Takto si vytvoril akúsi strechu, ktorá ho chránila pred dažďom, udržiavala trochu tepla a kryla ho pred výletníkmi, ktorí by v rozpore s očakávaním zišli z chodníka. Trvalo mu to asi pol hodiny.

Riziko, že ho odhalia z cesty alebo zo susedných domov, pokladal za minimálne. Kto by chcel nájsť jeho skrýšu medzi kmeňmi stromov v hustom ihličnatom lese na vzdialenosť tristo metrov, potreboval by výnimočne ostrý zrak. Pre istotu zakryl konárikmi aj celý vchod a hlaveň obmotal handrou, aby sa v nej neodrážalo nízke popoludňajšie slnko.

Opäť sa pozrel na hodinky. Kde, do pekla, trčí?

Bernt Brandhaug potočil pohárom v dlani a pozrel sa na hodinky. Kde, do pekla, trčí?

Dohodli sa na pol ôsmu, už je takmer trištvrte. Na dúšok vypil zvyšok whisky a nalial si z fľašky, ktorú mu priniesli z recepcie. Jameson. Jediná dobrá vec, ktorú Írsko prinieslo svetu. Whisky zažblnkala na dne pohára. Naozaj zlý deň. Titulok v Dagbladete spôsobil, že telefón mu ani na chvíľu nestíchol. Síce sa našli aj takí, čo ho podporovali, napokon aj tak musel zavolať redaktorovi z novín, spolužiakovi ešte zo školy, a jasne mu vysvetliť, že ho nesprávne citovali. Stačilo, aby im sľúbil insiderské informácie o hádkach ministrov zahraničných vecí na stretnutí rady EÚ. Redaktor si nechal čas na rozmyslenie. O hodinu neskôr zavolal. Ukázalo sa, že Nataša je v novinách nová a uznala, že mohla Brandhauga zle pochopiť. Nechceli jeho výrok dementovať, no ani sa mu ďalej venovať. Zachránil tak to, čo sa ešte zachrániť dalo.

Brandhaug si poriadne odpil, prevaľoval whisky v ústach, cítil jej drsnú a zároveň mäkkú arómu na konci nosovej dutiny. Poobzeral sa okolo seba. Koľko nocí tu už takto strávil? Koľkokrát sa už budil v tejto trochu primäkkej posteli s ľahkou bolesťou hlavy po primnohých drinkoch? Koľko ráz požiadal ženu po svojom boku, ak tam ešte vždy ležala, aby zišla výťahom do raňajkovej miestnosti na druhom poschodí a odtiaľ pokračovala na recepciu po schodoch? Nech to vyzerá tak, že prichádza zo stretnutia, nie z jednej z izieb. Len tak pre istotu.

Nalial si.

S Rachel to bude inak. Ju do raňajkovej miestnosti nepošle.

Niekto zľahka zaklopal na dvere. Vstal, hodil posledný pohľad na exkluzívnu žlto-zlatú obliečku, na chvíľu zacítil závan strachu, ktorý v tej chvíli odplašil, a urobil štyri kroky ku dverám. Pozrel sa do zrkadla, jazykom si prešiel biele zuby, navlhčil prst, prebehol ním obočie a otvoril dvere.

Opierala sa o stenu v rozopnutom plášti, pod ktorým odhaľovala červené vlnené šaty. Požiadal ju, aby si dala niečo červené. Jej viečka boli ťažké, na perách mala ironický úsmev. Brandhaug zostal prekvapený, takúto ju doteraz nevidel. Akoby niečo vypila alebo zhltla nejaké lieky – jej oči naňho mŕtvo hľadeli, a keď zamrmlala čosi o tom, že sem takmer nevedela trafiť, nepoznával jej hlas. Chytil ju pod pazuchu, no vymanila sa mu, a tak ju zľahka postrčil do izby. Padla na pohovku.

„Drink?“ spýtal sa.

„Určite áno,“ povedala pomaly. „Alebo chceš, aby som sa vyzliekla hneď?“

Brandhaug jej nalial. Neodpovedal. Vedel, čo skúša. No ak si myslí, že mu radosť pokazí tým, že bude hrať predajnú ženskú, mýli sa. Samozrejme, oveľa väčšmi by ho potešilo, keby sa ujala roly, ktorú obľubovali jeho úlovky z ministerstva – nevinné dievčatko, ktoré nedokáže odolať šéfovmu neodolateľnému šarmu a sebaistej, mužnej citlivosti. Najdôležitejšie je však to, že mu splní želanie. Na to, aby veril na romantiku, je pristarý. Ženy sa líšia len tým, čo ich priťahuje: moc, kariéra, alebo právo na opateru o vlastného syna.

Nikdy ho netrápilo, že ženy sa nechávajú oslepiť šéfovým postavením. Veď šéfom aj bol. Ministerský radca Bernt Brandhaug. Veď, do riti, celý život obetoval tomu, aby sa ním stal. Že sa Rachel teraz zdroguje a ponúka sa mu ako kurva, na tom nič nezmení.

„Je mi ľúto, ale musím ťa mať,“ hodil do pohára dve kocky ľadu. „Keď ma spoznáš, lepšie to všetko pochopíš. No aj tak ti teraz dám prvú lekciu, aspoň získaš predstavu o tom, aký som.“

Podal jej pohár.

„Niektorí muži sa celý život dokážu krčiť a uspokoja sa s odrobinkami. My ostatní stojíme na dvoch nohách, kráčame priamo k stolu, aby sme tam zaujali miesto, na ktoré máme právo. Sme v menšine, pretože naša životná voľba z nás niekedy robí surovcov. Brutalita si žiada silu vytrhnúť sa z našej sociálnodemokratickej, egalitárskej výchovy. Ale ak mám voliť medzi tým a plazením, dávam prednosť búraniu krátkozrakého moralizmu, ktorý nedokáže chápať činy jednotlivcov v perspektíve. A myslím, že niekde vo svojom vnútri ma za to budeš aj rešpektovať.“

Neodpovedala, len do seba rýchlo obrátila pohár.

„Hole pre teba nikdy nepredstavoval problém,“ začala potichu. „Sme len dobrí priatelia.“

„Podľa mňa ma klameš.“ Chvíľu zaváhal, no potom jej dolial pohár. „A musím ťa mať sám. Necháp ma zle: keď som si dal podmienku, že okamžite prerušíš každý kontakt s Holem, nemalo to nič spoločné so žiarlivosťou. Išlo mi o princíp čistoty. Aj tak mu pobyt vo Švédsku, či kam ho to Meirik poslal, neublíži.“

Brandhaug sa krátko zasmial.

„Rachel, prečo sa na mňa tak pozeráš? Nie je to o tom, že ja som Dávid, a Hole… no, ako sa volal ten, ktorého kráľ Dávid s pomocou svojich generálov poslal do prvej línie?“

„Uriáš,“ zamrmlala.

„Presne tak. Zomrel na fronte, však?“

„Inak by to nebol dobrý príbeh,“ hľadela do pohára.

„Fajn. Tu však nikto nezomrie. A ak sa dobre pamätám, kráľ Dávid a Batšeba potom žili relatívne šťastne.“

Brandhaug si k nej sadol na pohovku a prstom jej zdvihol bradu.

„Rachel, povedz mi, ako to, že ovládaš toľko príbehov z Biblie?“

„Dobrá výchova,“ vytrhla sa a sukňu si vyzliekla cez hlavu.

Preglgol a pozrel na ňu. Bola krásna. Mala bielu spodnú bielizeň. Výslovne ju prosil, aby si obliekla bielu spodnú bielizeň. Vyzdvihla zlatistý odtieň jej pokožky. Nikto by nepovedal, že má za sebou pôrod. A to, že ho má, že je plodná, že na svojich prsiach vychovala dieťa, ju v očiach Bernta Brandhauga robilo ešte atraktívnejšou. Bola dokonalá.

„Neponáhľame sa.“ Položil jej dlaň na koleno. Jej tvár neprezrádzala nič, cítil však, ako zmeravela.

„Rob, ako chceš,“ pokrčila plecom.

„Nechceš najprv vidieť list?“

Kývol smerom k hnedej obálke s pečiatkou ruského veľvyslanca, čo ležal na stole. Veľvyslanec Vladimír Alexandrov v krátkosti informoval Rachel Faukeovú, že ruské úrady ju prosia, aby dočasne odhliadla od pôvodného predvolania na prerokovanie prípadu Olega Faukeho Goseva. Celá vec je odročená na neurčito z dôvodu dlhých čakacích lehôt na súdoch. Nebolo to jednoduché. Alexandrovi musel pripomenúť niekoľko službičiek, ktoré mu ruské veľvyslanectvo dlhovalo. Okrem toho mu musel zopár nových služieb sľúbiť. Niekoľko z nich bolo pre človeka v pozícii radcu nórskeho ministerstva zahraničných vecí na hrane.

„Verím ti,“ odvetila. „Môžeme už vybaviť toto?“

Keď jej na líce dopadla jeho ruka, ani nežmurkla. Hlava jej však tancovala ako na bábke.

Brandhaug si pošúchal dlaň a pozorne sa na ňu zahľadel.

„Rachel, ty nie si hlúpa,“ napomenul ju. „Takže predpokladám, že chápeš, že toto je dočasné. Ešte polroka potrvá, kým sa prípad premlčí. Nové predvolanie môže prísť kedykoľvek, stačí mi na to jeden telefonát.“

Pozrela sa naňho. Konečne sa v jej očiach blysol náznak života.

„Mám pocit, že na mieste je ospravedlnenie.“

Prsia sa jej dvíhali, nosové dierky sa chveli. Oči sa jej naplnili slzami.

„Takže?“

„Prepáč.“ Vydýchla takmer nečujne.

„Musíš hovoriť hlasnejšie.“

„Prepáč.“

Brandhaug sa usmial.

„Tak, tak, Rachel.“ Zotrel jej z líca slzu. „Bude to dobré. Len ma musíš lepšie spoznať. Chcem, aby sme boli priatelia. Chápeš, Rachel?“

Prikývla.

„Celkom určite?“

Potiahla nosom a opäť prikývla.

„Fajn.“

Vstal a rozopol si opasok.

Noc bola nezvyčajne chladná a starec sa chúlil vo svojom spacáku. Hoci ležal na hrubej vrstve ihličia, chlad od zeme cítil na celom tele. Nohy mu zmeraveli a z času na čas sa musel prevaliť z boka na bok, aby nestratil cit v ramenách.

Vo všetkých oknách domu sa ešte vždy svietilo, vonku však už bola taká tma, že cez ďalekohľad na zbrani veľa nevidel. Nádej však neumierala. Ak muž príde domov dnes večer, jeho auto osvetlí lampa nad bránou garáže, obrátenou k lesu. Starec pozrel cez ďalekohľad. Hoci lampa veľa svetla nedáva, brána je taká svetlá, že na jej pozadí ho bude krásne vidieť.

Starec sa prevrátil na chrbát. Je tu ticho, auto bude počuť prichádzať. Len aby nezaspal. Návaly bolesti ho stáli posledné zvyšky síl. Ale nezaspí. Na hliadke ešte nikdy nezaspal. Nikdy.

Dotkol sa svojej nenávisti, snažil sa ňou zohriať. Toto je čosi iné, táto nenávisť nehorí tichým, vytrvalým plamienkom, ako horela už dlhé roky, keď pohlcovala a odstraňovala prízemný porast. Neboli to tie drobné myšlienky, ktoré mu dávali nadhľad a schopnosť vidieť veci jasnejšie. Táto nová nenávisť horela tak mohutne, že si už nebol istý, či on ovláda nenávisť, alebo ona ovláda jeho. Vedel, že sa nesmie nechať strhnúť, že si musí zachovať chladnú hlavu.

Pozrel sa na hviezdnu oblohu pomedzi koruny stromov. Ticho. Ticho a chlad. Zomrie. Všetci zomrú. Táto myšlienka bola dobrá, snažil sa ju zachytiť. Potom zavrel oči.

Brandhaug hľadel na luster na strope. Odrážalo sa v ňom modré svetlo reklamy Blaupunkt. Ticho. Chlad.

„Môžeš ísť.“

Nepozrel na ňu, len počul zvuk paplóna, ktorý odhrnula, cítil, ako sa prehol matrac. Potom počul zvuk šiat, ktoré si ktosi obliekal. Nepovedala ani slovo. Ani keď sa jej dotýkal, ani keď jej prikázal dotknúť sa jeho. Stále len tie veľké, otvorené čierne oči. Čierne od strachu. Alebo nenávisti. To ho vykoľajilo tak, že…

Spočiatku sa tváril, že sa nič nedeje. Čakal na ten pocit. Myslel na iné ženy, ktoré mal, na všetky prípady, keď to fungovalo. Pocit však neprichádzal a po chvíli ju požiadal, aby prestala. Nebol nijaký dôvod, aby ho smela takto ponižovať.

Poslúchla ako robot. Dbala o to, aby dodržala svoju časť dohody, nič viac a nič menej. Do okamihu, keď sa Olegov prípad premlčí, chýba ešte polrok. Má čas. Nemá dôvod nechať sa stresovať, iné dni, iné noci to pôjde.

Začal odznova. Očividne však nemal toľko piť. Drinky ho otupili a urobili neprístupným jej aj svojim prejavom lásky.

Prikázal jej vojsť do vane, obom nalial. Teplá voda, mydlo. Viedol dlhé monológy o jej kráse. Nepovedala ani slovo. Ticho. Chlad. Napokon sa ochladila aj voda, osušil ju a vzal späť do postele. Potom jej suchá koža, zimomriavky. Začala sa chvieť a on zacítil, že začína reagovať. Konečne. Jeho ruky mierili nižšie, čoraz nižšie. Potom opäť uvidel jej oči. Veľké, čierne, mŕtve.

Pohľad, upretý niekam k stropu. A čaro opäť zmizlo. Mal chuť ju udrieť, vrátiť život do mŕtvych očí, udrieť ju dlaňou, vidieť, ako jej koža ožije, sčervenie, vzplanie.

Počul, ako vzala list. Cvakol uzáver kabelky.

„Nabudúce budeme menej piť,“ povedal. „To platí aj pre teba.“

Neodpovedala.

„Rachel, na budúci týždeň. Na rovnakom mieste, v rovnakom čase. Nezabudneš?“

„Ako by som mohla?“ spýtala sa. Otvorili sa dvere a bola preč.

Vstal, namiešal si drink. Voda a Jameson, jediné, čo… Pil ho pomaly. Potom si opäť ľahol.

Čoskoro bude polnoc. Zavrel oči, spánok však neprichádzal. Z vedľajšej izby počul, že niekto má zapnutú pay-TV. Ak to vôbec bola televízia. Stony zneli dosť živo. Noc prerezal zvuk policajných sirén. Do riti! Prehodil sa na bok, z mäkkej postele mu už zmeravel chrbát. Vždy tu mal problémy zaspať, nielen kvôli posteli, táto žltá miestnosť vždy zostávala len cudzím priestorom hotelovej izby.

Stretnutie v Larviku, to povedal žene. A ako zvyčajne – keď sa spýtala, nepamätal si, v ktorom hoteli budú spať, žeby Rica? Radšej jej zavolá, ak nebude neskoro. To jej sľúbil. Ale, drahá, vieš, ako to chodí s týmito večerami.

No tak, nemala sa na čo sťažovať, vytvoril pre ňu život, o akom by so svojím pôvodom inak nemohla ani snívať. Vďaka nemu videla svet, bývala v luxusných veľvyslaneckých bytoch s množstvom služobníkov v najkrajších mestách planéty, naučila sa jazyky, stretla zaujímavých ľudí. Nikdy nemusela čo len slamku krížom preložiť. Čo by robila, keby zostala sama? Ona, čo nikdy nepracovala? On bol základom jej života, rodinou, jednoducho všetkým. Nie, o Elsu si nerobil starosti.

Ale aj tak. Myslel na ňu. Rád by bol tam pri nej. Teplé, známe telo na chrbte, v objatí jej rúk. Áno, trochu tepla po tomto chlade.

Pozrel sa na hodinky. Môže jej povedať, že sa večera skončila skôr a on sa rozhodol vrátiť domov. Dokonca ju tým poteší, neznášala tráviť noci v tom veľkom dome sama.

Chvíľu ostal ležať a počúval zvuky z vedľajšej izby.

Potom rýchlo vstal a začal sa obliekať.

Starec už nebol starý. A tancoval. Pomalý valčík, ona sa mu lícom jemne dotýkala krku. Tancovali dlho, sú spotení, jej koža je taká teplá, že na ňom horí. Cíti, že sa usmieva. Má chuť tancovať ďalej, tancovať takto, objímať ju, až kým dom nezhorí, kým sa neskončí tento deň, kým nebudú môcť otvoriť oči a nezistia, že sú niekde celkom inde.

Niečo zašepkala, hudba však hrala prihlasno.

„Čože?“ predkloní sa. Priloží mu pery k uchu.

„Musíš vstať.“

Otvorí oči. Žmúri v tme, kým nevidí vo vzduchu nad sebou svoj vlastný meravý a biely dych. Auto nepočul prichádzať. Prehodí sa na bok, zastoná a snaží sa vytiahnuť ruku spod tela. Zobudil ho rachot garážových dverí. Počuje auto vychádzať k domu, ešte stihol zazrieť, ako modré Volvo pohlcuje tma v garáži. Pravá ruka mu zmeravela. O niekoľko minút vyjde muž, bude stáť v svetle, zavrie garážové dvere, a potom… bude neskoro.

Starec zúfalo bojuje so zipsom spacieho vaku, vyslobodí si ľavú ruku. Adrenalín mu vrie v krvi, napriek tomu zápasí so spánkom, ktorý ako vata tlmí všetky zvuky a bráni mu jasne vidieť. Počuje, ako niekto opäť zabuchol dvere auta.

Podarilo sa mu vytiahnuť obe ruky a jasná obloha plná hviezd mu našťastie poskytuje dosť svetla na to, aby rýchlo našiel zbraň a postavil ju na stojan. Rýchlo, rýchlo! K chladnej pažbe priloží líce. Hľadí do ďalekohľadu. Prižmúri, nič nevidí. Chvejúcimi sa prstami uvoľní handru, ktorú obmotal okolo ďalekohľadu, aby sa na šošovke nevytvoril srieň. Tak! Opäť priloží tvár k pažbe. Čo sa deje? Nevidí garáž, musel posunúť stojan. Počuje rachot zatvárajúcich sa garážových dverí. Otáča stojan a už vidí muža. Vysoký, plecnatý chlap v čiernom vlnenom kabáte. Stojí mu chrbtom. Starec zažmurká. Sen mu pred očami stále visí ako jemná hmla.

Chce počkať, kým sa muž neotočí, aby si mohol byť stopercentne istý, že je to on. Prsty mu kŕčovito zvierajú spúšť, jemne ju stlačia. Bolo by jednoduchšie, keby mal zbraň, s ktorou roky trénoval, s ňou mal strieľanie v krvi a všetky pohyby išli automaticky. Sústredí sa na dýchanie. Zabiť človeka nie je zložité pre toho, kto to trénoval. Na úvod bitky pri Gettysburgu roku 1863 stáli čerstvé družstvá od seba na päťdesiat metrov a pálili na seba jednu salvu za druhou bez toho, aby niekoho trafili. Neboli zlí strelci, strieľali si však nad hlavy. Jednoducho nedokázali prekročiť prah a zabiť. Keď to však človek urobil raz…

Muž pred garážou sa otočí. V ďalekohľade to vyzerá tak, že hľadí rovno na starca. Je to on, o tom niet najmenších pochýb. Jeho telo zaplnilo celý hľadáčik. Hmla v starcovej hlave sa zdvihla. Zadrží dych a pomaličky stláča spúšť. Musí trafiť na prvý výstrel, mimo kužeľa svetla z garážovej lampy je tma ako v rohu. Čas zamrzol. Bernt Brandhaug je mŕtvy muž. Starcov mozog už myslí celkom jasne.

Poznanie, že urobil chybu, prišlo o tisícinu sekundy skôr, než pochopil jej príčinu. Spúšť sa zasekla. Starec ju stláča silnejšie, nejde to. Poistka. Starec už vie, že je neskoro. Nájde poistku palcom, odistí. Potom hľadí ďalekohľadom na prázdnu, osvetlenú plochu. Brandhaug je preč, už kráča k vchodovým dverám na opačnej strane domu, obrátenej smerom k ceste.

Starec zažmurká. Srdce mu v tele bije ako zvon. Boľavými pľúcami vypustí vzduch. Zaspal. Opäť zažmurká. Okolie akoby teraz plávalo v opare. Zlyhal. Holou päsťou udrie do zeme. Až keď prvá teplá slza dopadne na jeho hánky, uvedomí si, že plače.

73/

Klippan, Švédsko

11. máj 2000

Harry sa prebudil.

Asi sekundu mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Keď sa poobede zatvoril v byte, prvé, čo hneď vedel, bola istota, že tu nezaspí. Len tenká stena a jedna vrstva skla oddeľovali spálňu od rušnej cesty pred domom. Keď sa predajňa potravín na druhej strane cesty večer zatvorila, mesto akoby vymrelo. Popred dom neprešlo jediné auto a ľudia naraz zmizli.

Harry si v potravinách kúpil pizzu Grandiosa a zohrial si ju v mikrovlnke. Uvedomil si, že je trápne sedieť vo Švédsku a jesť taliansku pizzu vyrobenú v Nórsku. Potom zapol zaprášený televízor, postavený na prepravke od piva. Musel byť pokazený, všetci ľudia na obrazovke mali zvláštny zelený nádych. Chvíľu pozeral nejaký dokument, dievča rozprávalo svoj osobný príbeh o bratovi, ktorý počas jej dospievania v sedemdesiatych rokoch cestoval okolo sveta a písal jej listy. Z prostredia bezdomovcov v Paríži, z kibucu v Izraeli, z indického vlaku, v stave zúfalstva z Kodane. Jednoduchý scenár. Zopár vzlykov, väčšinou však statická kamera, do toho hlas a melancholické, smutné rozprávanie. Muselo sa mu o tom snívať, pretože sa s tými osobami a príbehom na sietnici aj zobudil.

Zvuk, čo ho zobudil, prichádzal z plášťa zaveseného na kuchynskej stoličke. Prenikavé pípanie sa odrážalo od holých stien izby. Hoci malú piecku pustil naplno, pod tenkým paplónom mrzol. Položil nohy na studené linoleum a z vnútorného vrecka plášťa vylovil telefón.

„Prosím.“

Ticho.

„Prosím.“

Na druhej strane len dych.

„Sestrička, si to ty?“ Bola to jediná osoba, na ktorú si v rýchlosti spomenul, čo mala jeho číslo a bola by schopná zavolať mu uprostred noci.

„Stalo sa niečo? S Helge?“

Trápili ho pochyby, či mal vtáčika nechať sestre. Veľmi sa však potešila a sľúbila mu, že sa o Helge bude dobre starať. Toto však nie je sestra, ona takto nedýcha. A ona by mu odpovedala.

„Kto je tam?“

Naďalej nijaká odpoveď.

Chcel zložiť, keď sa na druhej strane ozval vzlyk. Dýchanie sa zmenilo, osoba na druhom konci linky sa chystala rozplakať. Harry si sadol na pohovku, ktorá mu slúžila ako posteľ. Cez tenké modré závesy prenikalo svetlo neónového nápisu Potraviny.

Harry vylovil z balíčka na stole cigaretu, zapálil si ju a ľahol si. Zhlboka si potiahol. Chvejúci sa dych sa zmenil na tiché vzlyky.

„No, no,“ vydýchol.

Vonku prešlo auto. Určite Volvo. Harry si skryl nohy pod paplón. Potom porozprával do telefónu príbeh o dievčati a jeho staršom bratovi tak, ako si ho zapamätal. Keď skončil, už neplakala, a keď jej zaželal dobrú noc, spojenie sa prerušilo.

Keď telefón opäť zazvonil, bolo čosi po ôsmej a vonku bolo svetlo. Harry telefón našiel pod paplónom pri nohách. Bol to Meirik. Znel vystrašene.

„Ihneď sa vráť do Osla,“ povedal rýchlo. „Zdá sa, že tvoj Märklin práve niekto použil.“

Siedma časť / ČIERNY PLÁŠŤ

74/

Štátna nemocnica

11. máj 2000

Harry okamžite spoznal Bernta Brandhauga. Ústa mu zmeraveli v širokom úsmeve, oči na Harryho uprene hľadeli.

„Prečo sa usmieva?“ spýtal sa Harry.

„Mňa sa nepýtajte,“ odvetil Klemetsen. „Svaly na tvári stuhnú a človek má po smrti často nemožný výraz tváre. Zažil som aj prípady, keď rodičia nespoznali vlastné deti.“

Operačný stôl s mŕtvolou stál uprostred pitevnej miestnosti. Klemetsen zdvihol plachtu a odhalil celé telo. Halvorsen sa odvrátil. Harry mu pred vstupom do sály ponúkol voňavý krém, no Halvorsen odmietol. Keďže však teplota v pitevnej miestnosti číslo 4 v Inštitúte súdnej medicíny Štátnej nemocnice bola nastavená na dvanásť stupňov, zápach nebol to najhoršie. Halvorsen nemohol prestať kašlať.

„Súhlasím,“ prikývol. „Nie je naňho pekný pohľad.“

Harry prikývol. Klemetsen bol kvalitný patológ a pozorný muž. Rýchlo pochopil, že Halvorsen je nový, a nechcel ho dostať do rozpakov. Brandhaug nevyzeral horšie než iné mŕtvoly. Teda – nevyzeral horšie než dvojičky, ktoré ležali týždeň pod vodou, osemnásťročný chlapec, ktorý na úteku pred policajtmi v dvestokilometrovej rýchlosti narazil do steny, alebo drogovo závislá žena, oblečená len v polyesterovej bunde, ktorá zapálila samu seba. Pravda, na to, že Bernta Brandhauga guľka trafila do chrbta, vyzeral strašne. Rozďavená diera po výstrele v hrudníku bola dosť veľká na to, aby ňou Harry prestrčil päsť.

„Takže guľka ho trafila do chrbta?“ spýtal sa Harry.

„Presne medzi lopatky, jemne smerom nadol. Pri vchádzaní do tela roztrhala chrbticu a pri vychádzaní hrudný kôš. Ako vidíte, časti hrudného koša sú preč, našli sme ich na sedadle auta.“

„Kde?“

„Práve otváral dvere garáže, zrejme išiel do práce, guľka preletela telom, potom cez predné okno, zadné okno a zaryla sa do múra vzadu v garáži. Preto.“

„Čo to mohlo byť za guľku?“ spýtal sa Halvorsen, ktorý chcel ukázať, že aj on sa už vie zapojiť.

„Chlapi z balistiky by vám to povedali presne,“ odvetil Klemetsen. „Správala sa ako čosi medzi dum-dumom a dynamitom. Podobnú vec som videl len počas svojej misie v Chorvátsku roku 1991.“

„Singapur,“ vysvetlil Harry. „Jej zvyšky našli pol centimetra v stene. Nábojnica, ktorú našli v lese, bola taká istá, ako som našiel ja v Siljan v zime. Preto ma hneď zavolali. Pán Klemetsen, máte ešte niečo?“

Nebolo toho veľa. Pitva sa už vykonala, kriminálka sa na nej zúčastnila podľa predpisov. Príčina smrti bola zjavná a inak stáli za spomenutie dve veci – v krvi mal zvyškový alkohol a pod nechtom na pravom ukazováku našli pohlavné výlučky.

„Manželkine?“ spýtal sa Halvorsen.

„To tu zistia technici,“ pozrel Klemetsen na mladého policajta ponad okuliare. „Ak si to želáte. Ak si však nemyslíte, že je to pre súčasný stav vyšetrovania nutné, možno sa jej na to predbežne nemusíme pýtať.“

Harry prikývol.

Vychádzali po Sognsveien a ďalej na Peder Ankers vei, kým nedorazili k Brandhaugovmu domu.

„Škaredý dom,“ konštatoval Harry.

Zazvonili. Chvíľu trvalo, kým im otvorila silno namaľovaná päťdesiatnička.

„Pani Elsa Brandhaugová?“

„Som sestra. O čo ide?“

Harry jej ukázal preukaz.

„Ďalšie otázky?“ spýtala sa sestra, potláčajúc v hlase hnev. Harry prikývol a tušil, čo príde.

„Teraz vážne! Je absolútne vyčerpaná, a muža jej nevráti, keď…“

„Prepáčte, nie sme tu kvôli jej manželovi,“ prerušil ju Harry, udržujúc zdvorilý tón. „On je mŕtvy. Sme tu kvôli ďalším obetiam.

Aby ďalší ľudia nemuseli čeliť tomu, čo teraz prežíva pani Brandhaugová.“

Sestra zostala stáť s otvorenými ústami, nevedela, ako pokračovať. Harry jej pomohol tým, že sa jej spýtal, či sa pred vstupom do domu potrebujú vyzuť.

Pani Brandhaugová nepôsobila tak vyčerpane, ako ju opisovala sestra. Sedela na pohovke, hľadela na strop, no Harry si všimol ihlice s pletením, ktoré vytŕčali spod vankúša. Niežeby bolo čosi zlé na fakte, že človek pletie, hoci mu práve zabili manžela. Harrymu sa videlo, že to je jediná správna a prirodzená vec. Čosi, čo človeku dá pevný bod vo chvíli, keď sa celý svet okolo zrútil. „Dnes večer odchádzam,“ začala. „K sestre.“

„Pochopil som, že predbežne máte zaistenú policajnú ochranu,“ povedal Harry. „V prípade…“

„V prípade, keby teraz išli aj po mne,“ prikývla.

„Myslíte si, že to je reálne?“ spýtal sa Halvorsen. „A kto by to mohol byť?“

Mykla plecom. Cez okno hľadela na bledé svetlo, čo dopadalo do izby.

„Viem, že sa už na to pýtala aj kriminálka,“ pokračoval Harry. „Neviete si však predsa len spomenúť, či sa vášmu manželovi po včerajšom článku v novinách niekto nevyhrážal?“

„Nikto sem nevolal,“ zavrtela hlavou. „No v telefónnom zozname je iba moje meno. Bernt to tak chcel. Spýtajte sa radšej na ministerstve, možno volali tam.“

„Už sme to urobili,“ Halvorsen rýchlo pozrel na Harryho. „Kontrolujeme všetky prichádzajúce hovory do kancelárie za celý včerajší deň.“

Halvorsen sa ešte pýtal na potenciálnych nepriateľov manžela, nič podstatné sa však nedozvedel.

Harry chvíľu počúval, potom mu naraz čosi napadlo:

„Naozaj sem včera nikto nevolal?“

„Ale áno,“ prikývla. „Mala som zopár hovorov.“

„Kto volal?“

„Sestra. Bernt. A nejaký prieskum verejnej mienky, ak si dobre pamätám.“

„Na čo sa pýtali?“

„Neviem. Na Bernta. Mali nejaké zoznamy s dátumom narodenia a pohlavím…“

„A pýtali sa na Bernta Brandhauga?“

„Áno…“

„Prieskumy nepracujú s menami. Počuli ste v pozadí nejaký ruch?“

„Čo máte na mysli?“

„Väčšinou pri tejto práci sedávajú vo veľkých kanceláriách s množstvom telefónov.“

„Ruch tam bol,“ odvetila, „ale…“

„Ale?“

„Nie taký ruch, ako ste hovorili. Bolo to… také iné.“

„Kedy vám volali?“

„Okolo dvanástej. Povedala som im, že sa vráti poobede. Zabudla som totiž, že sa chystá na večeru s obchodnou komorou v Larviku.“

„Keďže Bernt nebol zapísaný v zozname, nenapadlo vám, že možno niekto volal všetkým Brandhaugovcom, aby zistil, kde býva Bernt? A na to, aby zistil, kedy bude doma?“

„Teraz nechápem…“

„Prieskumy verejnej mienky sa nerobia počas pracovného času, keď chcú hovoriť so zamestnaným človekom.“

Harry sa otočil k Halvorsenovi.

„Zisti, či nám Telenor vie dať číslo, z ktorého volali.“

„Prepáčte, pani Brandhaugová,“ ozval sa Halvorsen. „Všimol som si, že na chodbe máte nový ISDN. Doma mám taký istý. Posledných desať čísel sa automaticky ukladá do pamäte. Môžem…“

Harry sa na Halvorsena uznanlivo pozrel. Ten vstal a sestra pani Brandhaugovej ho vyprevadila na chodbu.

„Bernt bol svojím spôsobom staromódny,“ smutne sa usmiala na Harryho. „Rád však kupoval moderné veci, keď sa čosi zjavilo na trhu. Napríklad telefóny.“

„Aký staromódny bol v otázkach nevery, pani Brandhaugová?“

Strhla sa.

„Chcel som o tom s vami hovoriť medzi štyrmi očami,“ stíšil hlas. „Kolegovia si overili informáciu, ktorú ste im poskytli včera. Váš manžel včera nebol v Larviku. Vedeli ste, že ministerstvo disponuje izbou v hoteli Continental?“

„Nie.“

„Môj šéf mi dnes ráno dal tip. Ukázalo sa, že váš muž sa tam včera poobede ubytoval. Ešte nevieme, či bol sám, alebo s niekým, no keď muž klame svoju manželku a ubytuje sa v hoteli, človek má určité podozrenie.“

Harry sledoval, ako v jej výraze strieda zúrivosť, zúfalstvo, letargia… a smiech. Takmer to znelo, akoby sa chystala zavýjať.

„V podstate ma to ani nemalo prekvapiť,“ začala. „Ak to naozaj chcete vedieť, bol veľmi moderný aj v tejto oblasti. Bez toho, aby som videla súvislosť s celým prípadom.“

„Mohlo to dať motív na vraždu žiarlivému manželovi,“ navrhol Harry.

„Pán Hole, to dáva motív aj mne. Mysleli ste na to? Keď sme bývali v Nigérii, nájomný vrah stál dvesto korún.“ Zasmiala sa tým istým, boľavým smiechom. „Myslela som si, že za motív pokladáte jeho vyjadrenia v Dagbladete.“

„Prešetrujeme všetky možnosti.“

„Väčšinou to boli ženy, ktoré stretol v práci,“ vysvetľovala. „Pochopiteľne, neviem všetko, no raz som ho pristihla priamo pri čine. A vtedy som pochopila spôsob, akým to robil aj v minulosti. Ale vražda?“ Zavrtela hlavou. „Kvôli takým veciam sa dnes už nestrieľa, alebo áno?“

Spýtavo sa pozrela na Harryho, ktorý nevedel, čo odpovedať. Za sklenenými dverami počul tichý Halvorsenov hlas. Harry si odkašľal:

„Viete, či mal v poslednom čase vzťah s nejakou ženou?“

Zavrtela hlavou. „Spýtajte sa na ministerstve. Viete, tam je zvláštne prostredie. Som si celkom istá, že nájdete niekoho, kto vám veľmi ochotne niečo naznačí.“

V jej hlase nebola zatrpknutosť, len triezve konštatovanie.

Keď Halvorsen vošiel do izby, obaja zdvihli zrak.

„Zvláštne,“ začal. „Volali vám o 12.24, pani Brandhaugová. Nie však včera, ale predvčerom.“

„Ach áno, možno si zle pamätám,“ prikývla. „Potom to ale nemá nič spoločné s prípadom.“

„Možno nie,“ odvetil Halvorsen. „Aj tak som však nechal to číslo preveriť. Volali z telefónnej búdky. V reštaurácii Schrøder.“

„Z reštaurácie?“ zopakovala. „Áno, to by vysvetľovalo tie zvuky v pozadí. Myslíte…“

„Nemusí to súvisieť so samotnou vraždou,“ Harry vstal. „Do Schrødera chodí veľa zvláštnych indivíduí.“

Odprevadila ich na schody. Bolo sivé poobedie s nízkou oblačnosťou, ktorá sa prevaľovala na kopcoch.

Pani Brandhaugová si prekrížila na hrudi ruky, akoby jej bola zima.

„Je tu taká tma,“ vydýchla. „Všimli ste si to?“

Polícia ešte stále prečesávala okolie skrýše, kde našli nábojnice. Harry a Halvorsen sa vybrali k nim.

„Stojte!“ zakričal na nich ktosi, keď podliezali žlté zábrany.

„Polícia,“ odvetil Harry.

„To je jedno!“ zakričal ten istý hlas. „Musíte počkať, kým tu neskončíme.“

Weber. Mal vysoké čižmy a smiešny žltý pršiplášť. Harry a Halvorsen sa vrátili pred žlté pásky.

„Zdravím ťa, Weber.“

„Nemám čas,“ odmietavo mávol rukou.

„Potrebujem minútu.“

Weber sa priblížil dlhými krokmi, neskrýval, že ho vyrušili.

„Čo chceš?“ spýtal sa, keď bol od nich ešte dvadsať metrov.

„Koľko čakal?“

„Tento chlap? Netuším.“

„Weber, prestaň. Koľko asi?“

„Na tom prípade pracuje kriminálka, alebo vy?“

„Aj aj. Ešte sme sa celkom neskoordinovali.“

„A snažíš sa mi nahovoriť, že sa vám to podarí?“

Harry sa usmial a zapálil si.

„Weber, v minulosti si mal celkom dobrý odhad.“

„Prestaň sa vtierať, Harry. Kto je to mláďa?“

„Halvorsen,“ odvetil Harry skôr, než sa Halvorsen stihol predstaviť sám.

„Počúvaj, Halvorsen,“ začal Weber, nesnažiac sa nedať najavo svoje zhnusenie pri pohľade na Harryho. „Fajčenie je hnusobstvo a definitívny dôkaz toho, že človek v živote hľadá len jedinú vec – pôžitok. Po tomto chlapovi tu v nedopitej umelohmotnej fľaške zostalo osem ohorkov. Teddy bez filtra. Vychádzajme z toho, že sa mu pri čakaní neminuli. Keďže fajčiari tejto značky si v podstate pripaľujú jednu cigaretu od druhej, nemohol čakať viac než jeden deň. Osekal ihličie z najnižších konárov, ktoré dážď normálne nezamočí. Napriek tomu na streche boli na ihličí kvapky dažďa. Naposledy pršalo včera o tretej poobede.“

„Takže si tu ľahol niekedy medzi ôsmou ráno a treťou poobede?“ spýtal sa Halvorsen.

„Myslím, že Halvorsen to dotiahne ďaleko,“ lakonicky odvetil Weber s pohľadom naďalej obráteným k Harrymu. „Najmä keď si uvedomíš, akú konkurenciu tu bude mať. Strašne ma serie, ako sa nám ľudia neustále zhoršujú. Videl si, čo za tvory teraz berú na policajnú školu? Dokonca aj pedagogické školy majú géniov v porovnaní s tým odpadom, čo zostáva nám.“

Weber napokon predsa len nemal až tak málo času a spustil dlhú prednášku o temných vyhliadkach svojej brandže.

„Videli niečo susedia?“ skočil mu do reči Harry, keď sa Weber potreboval nadýchnuť.

„Štyria chlapi obvolávajú ľudí, väčšina z nich sa však vráti domov až neskôr večer. Nenájdu nič.“

„Prečo nie?“

„Nemyslím, že sa tu ukázal. Mali sme tu už psa, ktorý odsledoval jeho stopy kilometer do lesa na jeden z chodníčkov. Tam ich stratil. Tipujem, že prišiel aj odišiel tou istou cestou niekde medzi Sognsvannom a Maridalsvannet. Auto mohol zaparkovať na jednom z tucta parkovísk pre turistov. A každý deň sa ich tu po chodníkoch motajú tisíce, aspoň polovica z nich s batohom na chrbte. Chápeš?“

„Chápem.“

„A teraz sa asi opýtaš, či nájdeme odtlačky prstov.“

„No…“

„Prestaň.“

„Čo tá fľaša?“

Weber zavrtel hlavou.

„Nijaké odtlačky. Nič. Na to, ako dlho tu bol, zanechal pozoruhodne málo stôp. Budeme pokračovať, no som si istý, že okrem odtlačkov topánok a zopár nitiek nenájdeme nič.“

„A nábojnicu.“

„Tú tam nechal naschvál. Všetko ostatné totiž veľmi pozorne upratal.“

„Hm. Možno ako varovanie. Čo si myslíš ty?“

„Čo si myslím ja? Myslel som si, že rozum rozdávali len vám mladým, lebo taká predstava sa v súčasnosti šíri chodbami policajnej stanice.“

„No. Ďakujeme za pomoc.“

„A Hole, prestaň už fajčiť.“

„Drsný chlapík,“ konštatoval Halvorsen, keď autom schádzali do mesta.

„Weber vie byť niekedy trochu vyčerpávajúci, no ovláda svoju prácu.“

Halvorsen si vyťukával nejakú pesničku na prístrojovej doske. „Čo teraz?“

„Continental.“

Polícia kontaktovala hotel Continental pätnásť minút po tom, ako oprali a vymenili posteľné obliečky v Brandhaugovej izbe. Nikto si nevšimol, či mal návštevu. Hotel opustil o polnoci.

Harry na recepcii fajčil poslednú cigaretu a recepčný, ktorý mal predchádzajúci deň službu, si trel dlane a tváril sa veľmi nešťastne.

„O tom, že pána Brandhauga zastrelili, sme sa dozvedeli až okolo obeda. Inak by sme sa jeho izby určite nedotkli.“

Harry prikývol a zahasil cigaretu. Hotelová izba aj tak nebola miestom činu, bolo by len zaujímavé vidieť, či na vankúši neležia plavé vlasy, a stretnúť človeka, ktorý s Brandhaugom hovoril ako posledný.

„Tak tak, potom to bolo asi všetko.“ Na recepčnom bolo vidieť, že sa o chvíľu rozplače.

Harry neodpovedal. Všimol si, že čím menej s Halvorsenom hovoria, tým väčšmi rastie nervozita recepčného. A tak nehovoril nič a len mlčky pozoroval dohasínajúci popol v popolníku.

„Hm…“ začal recepčný a rukou si prešiel po saku.

Harry čakal. Halvorsen hľadel do zeme. Recepčný vydržal čakať pätnásť sekúnd, potom vybuchol.

„Ale samozrejme, že sa stávalo, že mal hore návštevy, to je jasné.“

„Koho?“ spýtal sa Harry, nespúšťajúc oči z popolníka.

„Ženy a mužov…“

„Koho?“

„To naozaj neviem. Nie je našou vecou skúmať, s kým radca ministerstva zahraničných vecí trávi svoj voľný čas.“

„Naozaj?“

Ticho.

„Samozrejme, že sa stáva, že keď príde žena, ktorá tu očividne nebýva, poznačíme si, na ktoré poschodie vyšla.“

„Spoznali by ste ju?“

„Áno.“ Odpoveď prišla bez váhania. „Bola veľmi krásna. A veľmi opitá.“

„Prostitútka?“

„Ak áno, tak z najvyššej triedy. A tie zvyknú chodiť triezve. Niežeby som o nich až toľko vedel, tento hotel nie je…“

„Ďakujem,“ prikývol Harry.

Popoludní sa náhle oteplilo a keď Harry vychádzal z policajnej stanice po stretnutí s Meirikom a Størksenovou, inštinktívne vedel, že niečo sa skončilo a začalo sa čosi nové.

Obaja Brandhauga poznali. Len z práce, ponáhľali sa obaja rýchlo dodať. Bolo očividné, že si veci prebrali vopred, a Meirik stretnutie otvoril tým, že urobil dôraznú čiaru za jeho úlohou v Klippan. Harrymu sa zdalo, že sa mu pri tom samému uľavilo. Størksenová predložila návrh a Harry cítil, že jeho hrdinstvá zo Sydney a z Bangkoku urobili dojem aj na vedenie polície.

„Typický libero,“ pochválila Harryho. A oznámila mu, že presne tak ho chcú využiť aj teraz.

Začínalo sa nové ročné obdobie. Teplý fön Harrymu vyčistil hlavu. Doprial si taxík, keďže ešte stále vliekol svoj ťažký kufor. Keď za sebou zamkol dvere v byte na Sofies gate, hneď skontroloval odkazovač. Červené svetlo. Nebliká. Nijaké odkazy.

Nechal Lindu okopírovať celú zápisnicu a zvyšok večera strávil štúdiom vraždy Hallgrima Daleho a Ellen Gjeltenovej. Nerátal s tým, že nájde niečo nové, čítanie však podnecovalo jeho fantáziu. Občas hodil pohľad na telefón a rozmýšľal nad tým, dokedy zvládne odďaľovať chvíľu, keď jej zavolá. Večerné správy otváral Brandhaugov prípad. Okolo polnoci si ľahol. O jednej vstal, vytiahol telefón zo zástrčky a položil ho do chladničky. O tretej zaspal.

75/

Møllerova kancelária

12. máj 2000

„Takže?“ spýtal sa Møller, keď si Harry a Halvorsen odpili z kávy a Harry výrazom tváre dal najavo, čo si o nej myslí.

„Myslím, že spájanie novinového článku a atentátu je falošná stopa.“

„Prečo?“ Møller sa zaklonil.

„Podľa Webera vrah ležal v lese od skorého rána, vtedy bol Dagbladet v stánkoch len niekoľko hodín. Toto však nebol impulzívny čin, ale dôkladne naplánovaný atentát. Dotyčný niekoľko dní vedel, že sa chystá Brandhauga zavraždiť. Skúmal terén, zisťoval, kedy Brandhaug prichádza a odchádza z domu, našiel najlepšie miesto na streľbu s minimálnym rizikom odhalenia, vedel, ako sa odtiaľ najrýchlejšie dostane, vedel všetko.“

„Takže si myslíš, že vrah si Märklin zadovážil kvôli tomuto atentátu?“

„Možno. Možno nie.“

„Ďakujem, toto nás posunulo o pekný kus ďalej,“ uštipačne prikývol Møller.

„Hovorím len to, že by to malo logiku. Na druhej strane mi celkom nesedia proporcie. Zdá sa mi trochu prehnané, aby niekto do krajiny prepašoval najdrahšiu atentátnickú zbraň na svete, aby zabil významného, ale v podstate predsa len bežného byrokrata, ktorý nemá osobnú stráž ani ochranu miesta, kde býva. Veď vrahovi by stačilo zazvoniť pri dverách a zblízka ho zastreliť pištoľou. Toto je trochu… trochu…“

Harry rukou mával vo vzduchu.

„… ako chodiť s kombajnom na jahody,“ doplnil ho Halvorsen. „Presne,“ prikývol Harry.

„Hm.“ Møller privrel oči. „Harry, a kde vidíš teraz svoju úlohu v ďalšom vyšetrovaní?“

„Libero,“ usmial sa Harry. „Ja som ten človek z oddelenia, ktorý postupuje na vlastnú päsť, no ak je treba, môže žiadať asistenciu všetkých ostatných oddelení. Som ten, kto podáva hlásenia Meirikovi, no má prístup k všetkým dokumentom. Ten, kto kladie otázky, no nemôžu ho nútiť odpovedať. A tak ďalej.“

„Čo s povolením zabiť?“ spýtal sa Møller: „A s rýchlym autom?“

„Toto nebol môj nápad,“ odsekol Harry. „Meirik práve hovoril s náčelníčkou.“

„S kým?“

„Dobre si počul. Cez deň ti zrejme príde mail. Odteraz má prípad Brandhaug najvyššiu prioritu a náčelníčka chce využiť všetky možnosti. Taký postup FBI s mnohými menšími, navzájom sa prekrývajúcimi vyšetrovacími tímami, ktorý má zabrániť tomu, aby sme uviazli v jednosmernej uličke. Určite si o tom čítal.“

„Nie.“

„Pointa je v tom, že aj zdržanie, ak napríklad niekoľko funkcií zdvojíme a tá istá práca sa v rôznych skupinách vykoná niekoľkokrát, viac než vyvážia výhody rôznych uhlov pohľadu a volených postupov.“

„Ďakujem,“ odvetil Møller. „A čo to má spoločné s tebou? Prečo tu sedíš ty?“

„Pretože, ako som povedal, môžem žiadať asistenciu iných…“

„… oddelení, ak je treba. Počul som. Von s tým, Harry.“

Harry kývol Halvorsenovi, ktorý sa trochu hanblivo usmial na Møllera. Møller si vzdychol:

„Harry, prosím ťa! Vieš, že čo sa týka personálu, naše oddelenie je v kríze.“

„Sľubujem, že ti ho vrátim v dobrom stave.“

„Hovorím nie!“

Harry nepovedal nič. Pomaly hýbal prstami a čakal. Na stene nad poličkou visela nevydarená reprodukcia obrazu Zámok Soria Moria. „Kedy ho dostanem naspäť?“ spýtal sa Møller.

„Len čo prípad uzavrieme.“

„Len čo… takto odpovedá vedúci oddelenia inšpektorovi, nie naopak, Harry.“

Harry mykol plecom.

„Musíš mi to prepáčiť.“

76/

Ulica Irisveien

12. máj 2000

Keď zdvihla telefón, srdce jej bilo ako šialené.

„Ahoj, Signe,“ ozval sa hlas. „To som ja.“

V tej chvíli cítila, ako sa jej stiahlo hrdlo.

„Prestaň,“ zašepkala. „Prosím.“

„Verní v smrti. Signe, ty si to povedala.“

„Zavolám manžela.“

Hlas sa ticho zasmial.

„Veď predsa nie je doma.“

Zovrela slúchadlo tak, že ju zabolela dlaň. Ako môže vedieť, že Even nie je doma? A ako je možné, že volá len vtedy, keď Even vyjde z bytu?

Pri ďalšej myšlienke sa jej zovrelo hrdlo, nedokázala sa nadýchnuť a pred očami sa jej zatmelo. Volá z miesta, z ktorého vidí ich dom, vidí, keď Even odchádza? Nie, nie, nie. S vypätím všetkých síl sa sústredila na to, aby dýchala. Nie prirýchlo, hlboko a pokojne, hovorila si v duchu. To isté hovorila aj zraneným vojakom, ktorých jej prinášali zo zákopov; plačúcich, ovládaných panikou, ventilujúcich svoju hrôzu. Dostala strach pod kontrolu. A podľa zvukov počula, že volá z miesta, kde je veľa ľudí. Tu na okolí sú len obytné domy.

„Vo svojej zdravotníckej rovnošate si bola taká pekná, Signe,“ hovoril hlas. „Taká žiarivo čistá a biela. Biela, presne ako Olaf Lindvig vo svojom bielom kabáte, ešte si spomínaš? Bola si taká čistá, neveril som, že nás dokážeš zradiť, že máš zradu v srdci. Veril som, že si ako Olaf Lindvig. Videl som, ako sa ho dotýkaš, ako sa dotýkaš jeho vlasov, Signe. Pri mesačnom svetle. Ty a on, vyzerali ste ako anjeli, zoslaní z neba. Ale mýlil som sa. Signe, vedela si, že naozaj existujú anjeli, ktorí neboli zoslaní z neba?“

Neodpovedala. Chaos myšlienok v hlave nespôsobil obsah jeho slov. Vyvolal ho ten hlas. Teraz to počuje. Hovorí iným hlasom.

„Nie,“ prinútila sa odpovedať.

„Nie? To by si mala. Ja som taký anjel.“

„Daniel je mŕtvy.“

Na druhom konci zostalo ticho. Len dych naďalej dopadal na membránu slúchadla. Potom sa opäť ozval jeho hlas:

„Prišiel som súdiť. Živých a mŕtvych.“

Potom položil.

Signe zavrela oči. Prešla do spálne. Za zatiahnutými závesmi sa sledovala v zrkadle. Pochytila ju triaška, akoby mala horúčku.

77/

Stará kancelária

12. máj 2000

Harrymu trvalo presťahovanie do starej kancelárie dvadsať minút. Všetky veci, čo potreboval, sa zmestili do jednej igelitky. Vystrihol si fotografiu Bernta Brandhauga z Dagbladetu a pripol ju na tabuľu vedľa fotografií Ellen, Sverreho Olsena a Hallgrima Daleho. Štyri prvky. Halvorsena poslal na ministerstvo, aby zistil, kto mohla byť tá žena v Continentali. Štyri osoby. Štyri životy. Štyri príbehy. Sadol si na pokazenú stoličku a pozoroval ich tváre, ktoré len mlčky hľadeli pred seba.

Zavolal sestre. Veľmi rada by si vtáčika aspoň na chvíľu nechala. Vraj sa skamarátili. Harry súhlasil, ak ho nezabudne pravidelne kŕmiť.

„Je to ona,“ vysvetlila mu sestra.

„Aha. A to vieš odkiaľ?“

„S Henrikom sme to zisťovali.“

Napadla mu otázka, ako to zisťovali, no potom sa rozhodol, že to radšej nechce vedieť.

„Hovorila si s otcom?“

Hovorila. Spýtala sa Harryho, či sa ešte stretáva s tým dievčaťom.

„S akým dievčaťom?“

„S tou, čo si s ňou bol aj na túre. Má toho chlapca.“

„Aha. Nie, už asi nie.“

„To je zlé.“

„Zlé? Sestrička, veď si ju nikdy nevidela.“

„Je to zlé, lebo si do nej zaľúbený.“

Sestra zavše hovorila veci, na ktoré Harry nevedel odpovedať. Dohodli sa, že niekedy pôjdu do kina, Harry sa spýtal, či platí to, že musí ísť aj Henrik. Sestra mu povedala, že to platí, že to je už tak, keď má človek priateľa.

Zložili a Harry sa zamyslel. S Rachel sa ešte na chodbe nestretli, no vedel, kde sedí. Rozhodol sa. Vstal. Musí s ňou hovoriť teraz, už nedokáže ďalej čakať.

Keď prišiel k dverám oddelenia, Linda sa naňho usmiala.

„Už si naspäť, fešák?“

„Idem len pozrieť Rachel.“

„Pozrieť ako pozrieť – videla som vás na žúre.“

Harry na svoju zlosť cítil, že jej tajnostkársky pohľad mu nahnal červeň do líc, a cítil, že suchý smiech, ktorý si vybral ako reakciu, sa celkom nehodí.

„Harry, ušetri si cestu, Rachel je dnes doma. Chorá. Počkaj chvíľu.“ Zdvihla telefón. „Polícia, môžem vám pomôcť?“

Harry práve vychádzal z dverí, keď naňho Linda zakričala. „Pre teba! Vezmeš si to tu?“ Podala mu slúchadlo.

„Je tam Harry Hole?“ Ženský hlas. Znel zadychčane. Alebo vystrašene.

„Ja som.“

„Tu je Signe Juulová. Musíte mi pomôcť. Zabije ma.“

Harry počul štekot v pozadí.

„Kto vás zabije, pani Juulová?“

„Ide sem. Viem, že to je on. On… on…“

„Pani Juulová, skúste sa, prosím, upokojiť. O čom hovoríte?“

„Hovoril iným hlasom, ale teraz som ho spoznala. Vedel, že som v lazarete hladkala Olafa Lindviga po vlasoch. Vtedy som to pochopila. Panebože, čo mám robiť?“

„Ste sama?“

„Áno. Som sama. Som celkom, celkom sama. Chápete?“ Štekot v pozadí sa zmenil na divé zavýjanie.

„Nemôžete prebehnúť k susedom a počkať tam na nás, pani Juulová? Kto je…“

„Nájde ma! Nájde ma všade!“

Bola hysterická. Harry položil ruku na slúchadlo a požiadal Lindu, aby okamžite poslali najbližšiu hliadku k Juulovcom na Irisveien na Bergu. Potom sa vrátil k Signe Juulovej a veril, že nezbadá jeho vlastné rozčúlenie.

„Ak nechcete ísť von, aspoň zamknite dvere. Pani Juulová, kto…“

„Nechápete,“ kričala. „On… on…“ Pípnutie. Obsadené. Spojenie sa prerušilo.

„Do riti! Prepáč, Linda. S tým autom to ponáhľa. A nech sú opatrní, páchateľ môže byť ozbrojený.“

Harry zavolal na informácie, dostal číslo na Juulovcov. Stále obsadené. Harry hodil slúchadlo Linde.

„Ak sa Meirik bude na mňa pýtať, odkáž mu, že som na ceste k domu Evena Juula.“

78/

Ulica Irisveien

12. máj 2000

Keď Harry odbočil na Irisveien, pred domom okamžite zbadal tri policajné autá. Tichá ulica s drevenými domami, kaluže, modré svetlo majákov na strechách, dve zvedavé deti na bicykloch – repríza scény spred domu Sverreho Olsena. Harry si želal, aby sa tým podobnosti skončili.

Zaparkoval, vystúpil z Escortu a pomaly vykročil k bráne. Keď ju za sebou zavrel, počul, ako niekto schádza po schodoch.

„Weber,“ začudoval sa. „Naše cesty sa opäť pretínajú.“

„Zjavne áno.“

„Nevedel som, že robíš aj na hliadke.“

„Vieš veľmi dobre, že nerobím. Brandhaug však býva hneď za rohom, a keď vysielačkou prišla tá správa, práve sme sadali do auta.“

„Čo sa deje?“

„Pýtaš sa mňa, ja sa pýtam teba. Nikto nie je doma. Dvere však boli otvorené.“

„Prehľadali ste celý dom?“

„Od pivnice po povalu.“

„Zvláštne. Ani pes tu nie je.“

„Ani psy, ani ľudia. Všetci zmizli. V pivnici však zrejme niekto bol, je tam rozbité okno.“

„Aha.“ Harry vyzrel na ulicu. Medzi domami videl kúsok tenisového kurtu.

„Mohla prejsť k susedom,“ uvažoval Harry. „Prosil som ju o to.“

Weber vyšiel s Harrym na chodbu, kde sa v zrkadle nad telefónnym stolíkom práve pozoroval mladý policajt.

„Tak čo, Moen, vidíte znaky inteligentného života?“ podpichol ho Weber.

Moen sa otočil a krátko kývol Harrymu.

„No,“ pokrčil plecom Moen. „Neviem, či to je inteligentné, alebo len zvláštne.“

Ukázal na zrkadlo. Dvaja muži pristúpili bližšie.

„No nie!“ vykĺzlo Weberovi.

Veľké, červené písmená na zrkadle akoby ktosi napísal rúžom na pery:

BOH JE SUDCA

Harryho líca sa vyduli ako pomaranč.

Vonku buchla brána.

„Čo tu robíte?“ spýtala sa silueta vo dverách. „A kde je Burre?“

Bol to Even Juul.

Harry sedel pri kuchynskom stole s očividne ustarosteným Evenom Juulom. Moen obišiel susedov, aby sa spýtal na Signe Juulovú. Nikto nevidel nič mimoriadne. Weber mal naliehavé úlohy v súvislosti s Brandhaugovým prípadom a musel odísť, Harry však Moenovi sľúbil, že ho odvezie.

„Keď sa niekam chystala, vždy mi to zvykla oznámiť,“ neveriacky vrtel hlavou Even Juul. „Chcem povedať – zvykne.“

„Na tom zrkadle… je to jej písmo?“

„Nie. Aspoň myslím, že nie.“

„Je to jej rúž?“

Juul len mlčky pozrel na Harryho.

„Keď som sa s ňou bavil v telefóne, mala strach,“ vysvetľoval Harry. „Tvrdila mi, že ju niekto chce zabiť. Tušíte, kto by to mohol byť?“

„Zabiť?“

„To povedala ona.“

„Veď predsa nikto nechce zabiť Signe.“

„Naozaj?“

„Človeče, zbláznili ste sa?“

„V takom prípade určite chápete, že sa vás musím opýtať, či sa vaša manželka správala nevyrovnane. Hystericky.“

Harry si nebol istý, či ho Juul počul, kým nezavrtel hlavou.

„Dobre.“ Harry vstal. „Možno vám napadne niečo, čo by nám mohlo pomôcť. Mali by ste obvolať všetkých známych a príbuzných, u ktorých sa mohla ukryť. Vyhlásili sme pátranie, s Moenom prejdeme okolie. Predbežne nemôžeme robiť nič viac.“

Keď Harry za sebou zavrel bránu, v ústrety mu kráčal Moen. Vrtel hlavou.

„Nikto nevidel ani len cudzie auto?“ spýtal sa Harry.

„V tomto čase sú doma len dôchodcovia a matky s malými deťmi.“

„Ale veď práve dôchodcovia si takéto veci všímajú.“

„Túto vec očividne nie. Ak sa teda vôbec stalo niečo, čo si zaslúži pozornosť.“

Čo si zaslúži pozornosť. Harry nevedel čo, ale niečo v tých slovách mu zarezonovalo v ušiach. Deti na bicykli zmizli. Vzdychol si.

„Tak poďme.“

79/

Policajná stanica

12. máj 2000

Keď Harry vošiel do kancelárie, Halvorsen práve telefonoval. Naznačil mu, že hovorí s informátorom. Harry rátal s tým, že sa naďalej pokúša vystopovať ženu z hotela Continental, čo mohlo znamenať len to, že na ministerstve úspešný nebol. Okrem stĺpca archívnych kópií na Halvorsenovom písacom stole nebol v ich kancelárii jediný papier. Všetko okrem prípadu Märklin zmizlo.

„Tak teda nie,“ ukončil rozhovor. „Zavolajte mi, ak sa dozviete niečo nové.“

Položil.

„Dovolal si sa Aunemu?“ spýtal sa Harry a klesol na stoličku.

Halvorsen prikývol a ukázal dva prsty. O druhej. Harry pozrel na hodinky. Aune tu bude o dvadsať minút.

„Zožeň mi fotografiu Edvarda Moskena,“ povedal Harry a zdvihol telefón. Vyťukal číslo Sindreho Faukeho, ktorý súhlasil so stretnutím o tretej. Potom Halvorsena informoval o zmiznutí Signe Juulovej.

„Myslíš, že to má niečo spoločné s Brandhaugom?“ spýtal sa Halvorsen.

„Neviem, teraz je však o to dôležitejšie, aby sme sa porozprávali s Aunem.“

„Prečo?“

„Pretože to čoraz väčšmi pripomína dielo šialenca. A vtedy potrebujeme sprievodcu.“

Aune bol v mnohých ohľadoch veľký muž. Obézny, takmer dvojmetrový chlap, ktorý sa radil medzi najlepších psychológov v svojej oblasti. Jeho oblasťou nebola patologická psychológia, ale Aune bol múdry človek a Harrymu už neraz veľmi pomohol.

Mal priateľský, otvorený výraz a Harry si viackrát uvedomil, že Aune pôsobí až príliš ľudsky, príliš zraniteľne, príliš v pohode na to, aby mohol pôsobiť na tomto bojisku ľudskej duše a zostať nezranený. Keď sa ho na to spýtal, Aune odpovedal, že, pochopiteľne, je zranený, no na druhej strane – kto nie je?

Teraz s intenzívnou koncentráciou počúval Harryho slová. O zabití Hallgrima Daleho, o vražde Ellen Gjeltenovej, o atentáte na Bernta Brandhauga. Harry hovoril o Evenovi Juulovi, ktorý navrhoval hľadať medzi vojakmi z frontu, túto teóriu zrejme podporila aj vražda Brandhauga deň po zverejnení jeho výrokov v novinách. Napokon mu povedal o zmiznutí Signe Juulovej.

Aune zostal ticho sedieť. Potom si niečo mrmlal, striedavo prikyvujúc a vrtiac hlavou.

„Žiaľ, neviem, či vám budem vedieť pomôcť,“ začal. „Jediná vec, ktorá ma posúva ďalej, je ten odkaz na zrkadle. Pripomína vizitku a je typický pre sériových vrahov, najmä po niekoľkých vraždách, keď sa začínajú cítiť istí a chcú zvýšiť napätie tým, že provokujú políciu.“

„Aune, je to chorý človek?“

„Choroba je tu relatívny pojem. Všetci sme chorí, otázka je, do akej miery fungujeme primerane očakávaniam, ktoré na naše správanie spoločnosť kladie. Nijaké činy sami osebe nie sú symptómami choroby, každý čin treba vidieť v kontexte. Väčšina ľudí je totiž v medzimozgu vyzbrojená kontrolným mechanizmom, ktorý sa nám snaží zabrániť zabíjať iných ľudí. Je to jedna z tých evolučne podmienených vlastností, slúžiaca na ochranu nášho druhu. Keď však dlho trénujete, podarí sa vám tento mechanizmus oslabiť. Tak je to napríklad u vojakov. Keď ja, alebo vy, z ničoho nič začneme zabíjať, je veľká pravdepodobnosť, že sme chorí. Inak to však môže byť u nájomných vrahov, alebo… pre mňa, za mňa u policajta.“

„Takže ak hovoríme o vojakovi – napríklad o takom, ktorý bojoval na tej či onej strane vo vojne –, je prah schopnosti zabíjať u takéhoto človeka oveľa nižší než u inej osoby, za predpokladu, že sú obaja psychicky zdraví?“

„Áno, aj nie. Vojak je vycvičený zabíjať vo vojnovej situácii a na to, aby tam tá zábrana nebola, musí cítiť, že k zabíjaniu dochádza v rovnakom kontexte.“

„Musí teda cítiť, že ešte stále bojuje vo vojne?“

„Zjednodušene povedané – áno. Ale za predpokladu, že takáto situácia nastane, môže zabíjať a zabíjať bez toho, aby bol z lekárskeho hľadiska chorý. Nie viac než obyčajný vojak. Môžeme tu maximálne hovoriť o rôznom vnímaní skutočnosti, tam sme však na tenkom ľade všetci.“

„Ako?“ spýtal sa Halvorsen.

„Kto má rozhodovať o tom, čo je skutočné a pravdivé, morálne a nemorálne? Psychológovia? Súdy? Politici?“

„No,“ prikývol Harry. „Tí to v každom prípade robia.“

„Presne tak,“ súhlasil Aune. „A ak cíti, že tí, čo dostali túto moc, súdia svojvoľne alebo nespravodlivo, strácajú v jeho očiach morálnu autoritu. Ak niekto napríklad zažil väzenie za to, že bol členom plne legálnej strany, bude hľadať iného sudcu. Odvolá sa takpovediac na vyššiu inštanciu.“

„Boh je sudca.“

Aune prikývol.

„Aune, čo si myslíte, že to znamená?“

„Možno chce vysvetliť svoje činy. Že napriek všetkému cíti potrebu byť pochopený. Taký pocit má väčšina z nás.“

Harry sa cestou k Faukemu zastavil v reštaurácii Schrøder. Vládlo tu predpoludňajšie ticho a Maja sedela pri stole pod televízorom s cigaretou a novinami. Harry jej ukázal fotografiu Edvarda Moskena, ktorú sa Halvorsenovi podarilo získať za pozoruhodne krátky čas cez dopravný inšpektorát, ktorý mu pred dvoma rokmi vystavoval medzinárodný vodičský preukaz.

„Ten zvráskavený ksicht som už videla, áno,“ pokývala hlavou. „Ale kde a kedy? Muselo to byť pred niekoľkými dňami, keď si ho pamätám, no nechodí sem nejako často.“

„Poznáš niekoho, kto sa tu s ním mohol rozprávať?“

„Teraz mi kladieš náročné otázky.“

„Niekto volal v stredu o pol jednej z tohto telefónu. Nerátam s tým, že si to pamätáš, no mohol to byť tento človek?“

Maja mykla plecom.

„Samozrejme, že áno. No rovnako dobre to mohol byť aj Dedo Mráz. Harry, veď vieš, aké to je.“

Cestou na ulicu Vibes gate Harry zavolal Halvorsenovi a požiadal ho, aby zohnal Edvarda Moskena.

„Mám ho zatknúť?“

„Nie, nie. Len skontroluj jeho alibi v čase smrti Brandhauga a zmiznutia Signe Juulovej.“

Keď Sindre Fauke otvoril, bol zelený v tvári.

„Včera sa tu zjavil starý kamarát s fľašou whisky,“ vysvetľoval. „Už na to nemám telo. Ach nie, už veru nemám šesťdesiat…“

Usmial sa a odišiel vypnúť bublajúcu kávu.

„Čítal som o smrti toho chlapa z ministerstva,“ zakričal z kuchyne. „Píšu tam, že polícia nevylučuje spojitosť s jeho vyjadreniami na adresu vojakov. Bulvár za tým vidí neonacistov. Naozaj si to myslíte?“

„Možno si to myslí bulvár. My si nič nemyslíme a nič nevylučujeme. Ako napredujete s knihou?“

„Trochu som sa zasekol. Keď ju však dopíšem, mnohým ľuďom otvorím oči. To si aspoň opakujem vždy, keď sa pokúšam nakopnúť v deň, ako je tento.“

Fauke postavil kávu na stolík a sadol si do kresla. Na džbán namotal handru – starý trik z frontu, vysvetlil s veselým úsmevom. Určite veril, že sa ho Harry opýta, ako ten trik funguje. Harry však nemal čas.

„Manželka Evena Juula zmizla.“

„No zbohom! Ušla?“

„Nemyslím. Poznáte ju?“

„Nikdy som ju nevidel, veľa som však počul o kontroverziách, spojených s Juulovým sobášom. Že bola sestrička z frontu a tak ďalej. Čo sa stalo?“

Harry mu spomenul telefonát a rozpovedal mu celý príbeh.

„Viac neviem. Veril som, že vy ju možno poznáte a dáte mi nápad.“

„Je mi ľúto, ale…“

Fauke sa zarazil a odpil si z kávy. Akoby sa nad niečím zamyslel.

„Čo to bolo napísané na tom zrkadle?“

„Boh je sudca.“

„Hm.“

„Nad čím rozmýšľate?“

„Sám si nie som istý,“ pošúchal sa Fauke po neoholenej brade.

„Len hovorte.“

„Povedali ste, že sa možno chce vyjadriť, chce byť pochopený.“

„Áno?“

Fauke prešiel k poličke a začal listovať v hrubej knihe.

„Presne,“ vydýchol. „Presne to som si myslel.“

Podal knihu Harrymu – Lexikón Biblie.

„Pozrite pod heslom Daniel.“

Harry prebiehal očami stranu, kým nenašiel meno. „Daniel. Hebrejsky. Boh (El) je sudca.“

Pozrel sa na Faukeho, ktorý práve nalieval kávu.

„Pán Hole, hľadáte ducha.“

80/

Ulica Parkveien, Uranienborg

12. máj 2000

Johan Krohn prijal Harryho vo svojej kancelárii. Poličky za ním boli plné ročníkov právnických časopisov, zviazaných v hnedej koži. Zvláštne kontrastovali s právnikovou detskou tvárou.

„Naše posledné stretnutie bolo príjemné,“ usmial sa Krohn a rukou Harrymu naznačil, aby si sadol.

„Máte dobrú pamäť.“

„Naozaj, pamäť mi funguje bezchybne. Sverre Olsen. Mali ste to dobre podchytené. Škoda, že sa mestský súd nedokázal držať pravidiel.“

„Neprišiel som preto,“ prerušil ho Harry. „Chcem vás o niečo poprosiť.“

„Prosiť vás nestojí nič.“ Krohn spojil konce prstov. Harrymu pripomínal detského herca, ktorý hrá dospelú postavu.

„Hľadám zbraň, ktorá bola do Nórska privezená ilegálne. Mám dôvod domnievať sa, že do tohto prípadu bol zapletený aj Sverre Olsen. Tým, že váš klient nežije, už vás neviaže sľub mlčanlivosti. Vaše informácie by nám mohli pomôcť objasniť vraždu Bernta Brandhauga, ktorá, a to sme si celkom istí, bola spáchaná práve touto zbraňou.“

Krohn sa uškrnul.

„Pán policajt, uprednostnil by som, keby som sám mohol posudzovať hranice, kam môj sľub mlčanlivosti siaha. Smrťou klienta sa automaticky nekončí. A pravdepodobne ste sa vôbec nezamysleli nad tým, že je dosť drzé prísť ma požiadať o informácie potom, ako ste zastrelili môjho klienta.“

„Snažím sa zabudnúť na city a správať sa profesionálne.“

„Pán policajt, tak sa snažte viac!“ Keď Krohn zvýšil hlas, len viac pišťal. „Toto totiž profesionálne nie je. Je to rovnako málo profesionálne, ako zabiť človeka v jeho vlastnom dome.“

„Bola to sebaobrana.“

„Formality,“ odsekol Krohn. „Bol to skúsený policajt, ktorý si mal byť vedomý, že Olsen je labilný, a nemal tam tak vraziť. Policajt by, samozrejme, mal byť obvinený.“

Harry nedokázal odolať a úder mu vrátil.

„Súhlasím s vami, že je vždy smutné, keď sa zločinci dostávajú na slobodu kvôli formalitám.“

Krohn dvakrát zažmurkal, potom pochopil, čo tým Harry myslel.

„Právnické formality sú čosi iné, pán policajt,“ odsekol. „Zložiť prísahu v súdnej sále je možno detail, ale bez právnej istoty…“

„Som inšpektor.“

Harry sa snažil hovoriť pokojne:

„A tá vaša právna istota pripravila o život moju kolegyňu Ellen Gjeltenovú. Povedzte to vašej pamäti, na ktorú ste taký hrdý. Ellen Gjeltenová, dvadsaťosem rokov. Najväčší vyšetrovací talent polície v Osle. Rozbitá lebka. Strašná smrť.“

Harry vstal a svojich stodeväťdesiat centimetrov oprel o Krohnov stôl. Videl, ako sa v Krohnovom supom krku pohol ohryzok, a na dve dlhé sekundy si dožičil luxus vychutnať si strach v očiach mladého obhajcu. Potom hodil na stôl vizitku.

„Zavolajte mi, keď sa rozhodnete, kde sú hranice vášho sľubu mlčanlivosti.“

Harry bol už vo dverách, keď ho zastavil Krohnov hlas:

„Volal mi chvíľu pred smrťou.“

Harry sa otočil. Krohn vydýchol:

„Niekoho sa bál. Sverre Olsen sa vždy niekoho bál. Bol večne osamelý a vystrašený.“

„Kto taký nie je?“ zamrmlal Harry. A: „Povedal, koho sa bojí?“

„Princa. Nazval ho len Princ.“

„Povedal, prečo sa bojí?“

„Nie. Povedal len to, že ten Princ je jeho nadriadený a dal mu rozkaz dopustiť sa zločinu. A tak chcel vedieť, či je trestné poslúchať rozkazy. Chudák idiot.“

„Aké rozkazy?“

„To nepovedal.“

„Povedal ešte niečo?“

Krohn zavrtel hlavou.

„Zavolajte mi kedykoľvek, keď si ešte na niečo spomeniete.“

„A ešte jedna vec, pán inšpektor. Ak si myslíte, že v noci pokojne spávam potom, ako som oslobodil človeka, ktorý zabil vašu kolegyňu, mýlite sa.“

Harry bol však v tej chvíli už vonku.

81/

U Herberta

12. máj 2000

Harry zavolal Halvorsenovi a požiadal ho, aby prišiel do Herberta. Podnik mali takmer sami pre seba a vybrali si stôl pri okne. V kúte vzadu sedel chlap v dlhom vojenskom plášti, s fúzmi, ktorých móda odišla spolu s Hitlerom, a s nohami v čižmách, vyloženými na stoličke. Zdalo sa, že sa snaží vytvoriť svetový rekord v nudení sa.

Halvorsen našiel Edvarda Moskena, nie však v Drammene. „Nezdvíhal, keď som mu volal, tak som zavolal na informácie a získal jeho číslo na mobil. Ukázalo sa, že je v Osle. Má byt na ulici Tromsøgata v štvrti Rodeløkka, kde býva, keď je v Bjerke.“

„V Bjerke?“

„Dostihy. Očividne tam chodí každý piatok aj v sobotu. Trochu si zahrá a zabaví sa. A vlastní štvrť koňa. Stretol som ho v stajni za dráhou.“

„Čo ešte hovoril?“

„Že občas chodí do Schrødera, keď je predpoludním v Osle. Že netuší, kto je Bernt Brandhaug a v nijakom prípade mu nikdy nevolal. Vie, kto je Signe Juulová, pamätá si ju ešte z frontu.“

„A čo alibi?“

Halvorsen si objednal Hawai Tropic so šunkou a ananásom.

„Mosken bol celý týždeň sám v byte na Tromsøgata, odhliadnuc od návštev Bjerke. Tam bol aj to ráno, čo zabili Brandhauga. Aj dnes doobeda.“

„Aha. Ako na teba pôsobil?“

„Čo tým myslíš?“

„Veril si mu?“

„Áno, nie, veril, ako veril…“

„Halvorsen, neboj sa zamyslieť. A povedz len to, čo cítiš, nepoužijem to proti tebe.“

Halvorsen hľadel do stola a prevracal jedálny lístok.

„Ak Mosken klame, je naozaj dokonalá maska, to je môj pocit.“

Harry si vzdychol:

„Prosím, postaraj sa o to, aby sme ho vzali pod kontrolu. Chcem mať pred jeho domom vo dne, v noci dvoch chlapov.“

Halvorsen prikývol a vyťukal číslo. Harry počul Møllerov hlas na druhej strane linky. Pohľadom zamieril k neonacistovi v rohu. Alebo ako sa teraz volali. Národní socialisti. Národní demokrati. Práve sa mu do rúk dostala kópia diplomovej práce zo sociológie, podľa ktorej v Nórsku žije v súčasnosti päťdesiatsedem neonacistov.

Na stôl prišla pizza a Halvorsen sa spýtavo pozrel na Harryho.

„Nech sa páči,“ kývol rukou Harry. „Ja pizzu nemusím.“

Plášť v rohu dostal spoločnosť krátkej zelenej bombery. S hlavami pri sebe civeli na dvoch policajtov pri okne.

„Ešte jedna vec,“ pokračoval Harry. „Linda mi hovorila, že v Kolíne je archív SS, ktorý v sedemdesiatych rokoch sčasti vyhorel, ale že tam našli nejaké informácie o Nóroch, bojujúcich na nemeckej strane. Zadelenia, vyznamenania, hodnosti, informácie toho typu. Chcem, aby si tam zavolal a skúsil nájsť niečo o Danielovi Gudesonovi. A o Gudbrandovi Johansenovi.“

„Okej, šéfe,“ prikývol Halvorsen s ústami plnými pizze. „Len čo skolím toto tu.“

„Medzitým sa porozprávam s chlapcami.“ Harry vstal.

V práci Harry nikdy nemal zábrany využívať svoju fyzickú silu na to, aby si získal rešpekt. A hoci adolfovský fúz na Harryho hľadel pohŕdavým pohľadom, Harry vedel, že sa za ním skrýva ten istý strach, aký objavil u Krohna. Tento chlap len viac trénoval pretvárku. Harry mykol stoličkou, na ktorej mal vyložené nohy v čižmách tak, že dopadli na dlážku skôr, než stihol reagovať.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa Harry. „Myslel som si, že je voľná.“

„Zelený sviniar,“ zanadával adolf. Holá hlava nad bomberou sa odvrátila.

„Správne,“ prisvedčil Harry. „Alebo fízel. Alebo zelená sviňa. Možno ujec. Nie, to je zrejme primilé. A čo the man, to je dosť medzinárodné, nie?“

„Prekážame ti, alebo čo?“ spýtal sa plášť.

„Áno, prekážate. A už pekne dlho. Odkážte to aj Princovi. Že teraz jemu bude na oplátku trochu zavadzať Hole. Od Holeho Princovi, pochopili ste?“

Bombera prekvapene zažmurkala. Potom plášť otvoril dieru medzi krivými zubami a rozosmial sa tak, že sliny fŕkali na všetky strany.

„To hovoríš o princovi Haakonovi?“ spýtal sa. Bombera o chvíľu pochopila a rozosmiala sa tiež.

„No,“ prerušil ich Harry. „Ak ste len obyčajní pešiaci, pochopiteľne, netušíte, kto je Princ. Tak len pošlite pozdrav najbližšiemu nadriadenému. Chlapci, verím, že vám pizza chutí.“

Harry sa vrátil k Halvorsenovi cítiac, ako ho zozadu prevŕtavajú pohľady.

„Dojedz,“ povedal Halvorsenovi, ktorý si práve do úst kládol enormný kus pizze. „Musíme odtiaľto vypadnúť skôr, než si ešte viac doseriem životopis.“

82/

Holmenkollåsen

12. máj 2000

Bol to zatiaľ najteplejší jarný večer. Harry mal stiahnuté okienko a jemný vánok ho hladkal po tvári a vlasoch. Z Holmenkollåsenu videl celý Oslofjord, v ktorom ostrovy ležali roztrúsené ako zelenohnedé mušle a prvé biele plachty roka sa práve vracali na pevninu. Zopár maturantov močilo na kraji cesty pri červenom autobuse, z ktorého hudba dunela na všetky strany: „Won’t-you-be my lover…“

Po ceste kráčala staršia dáma v pumpkách a anoraku s blaženým, unaveným úsmevom na perách.

Harry zaparkoval neďaleko jej domu. Nechcel vyjsť až na parkovisko, sám nevedel prečo – možno takto mu jeho príchod pripadal menej agresívny. Smiešne, pochopiteľne, keďže aj tak prichádzal ako nepozvaný a neželaný hosť.

V polovičke chodníka k jej domu mu zazvonil telefón. Halvorsen volal z Archívu zradcov národa.

„Nič,“ oznámil. „Ak Daniel Gudeson naozaj žije, nikdy ho neodsúdili za zradu vlasti.“

„A Signe Juulová?“

„Dostala rok.“

„Ale vyhla sa väzeniu. Máš ešte niečo zaujímavé?“

„Nič – a práve ma vyhadzujú a zatvárajú to tu.“

„Choď si domov ľahnúť – možno prídeme na niečo zajtra.“ Harry prišiel pod schodište. Keď položil nohu na prvý schod, dvere sa otvorili. Zostal stáť. Rachel mala vlnený sveter a modré nohavice, vlasy strapaté a tvár ešte bledšiu než zvyčajne. Hľadal v jej očiach záblesk radosti, no nenašiel nič. Ani len neutrálnu zdvorilosť, ktorej sa desil najviac. Jej oči nehovorili nič, nech to znamenalo čokoľvek.

„Počula som vonku hlas,“ povedala. „Poď ďalej.“

V obývačke Oleg pozeral televíziu.

„Ahoj, porazený,“ pozdravil ho Harry. „Nemal by si radšej trénovať tetris?“

Oleg vyprskol, no ani sa naňho nepozrel.

„Zabúdam, že deti často nepochopia iróniu,“ obrátil sa k Rachel. „Kde si bol?“ spýtal sa Oleg.

„Bol?“ Harryho trochu zaskočil Olegov vyčítavý tón. „Čo tým myslíš?“

Oleg pokrčil plecami.

„Kávu?“ spýtala sa Rachel. Oleg a Harry mlčky hľadeli na neuveriteľné putovanie pakoňa púšťou Kalahari. Rachel bolo počuť z kuchyne. Chvíľu to trvalo, káva aj putovanie. „Päťdesiatšesťtisíc,“ povedal napokon Oleg.

„Klameš,“ usmial sa Harry.

„Vytvoril som najväčší rekord.“

„Bež a dones ho.“

Oleg vyskočil a vybehol z izby. Rachel doniesla kávu a sadla si oproti. Harry niekde vylovil diaľkové ovládanie. Stíšil zvuk duniacich kopýt. Ticho napokon prerušila Rachel:

„Tak čo budeš robiť tento rok sedemnásteho mája?“

„Hliadkujem. Ak mi však chceš naznačiť nejaké pozvanie, znesiem modré z neba…“

Usmiala sa a odmietavo mávla rukou.

„Prepáč, len konverzujem. Hovorme o niečom inom.“

„Si chorá?“ spýtal sa.

„Dlhý príbeh.“

„Dlhých príbehov máš dosť.“

„Prečo si sa vrátil?“

„Brandhaug. Zvláštne, že som sa tu rozprával práve s ním.“

„Áno, život je plný absurdných stretnutí.“

„Dosť absurdných na to, aby mu ich vo vymyslenom príbehu nikto neuveril.“

„Harry, nevieš ani polovicu pravdy.“

„Čo tým myslíš?“

Vzdychla si a začala miešať kávu.

„Čo má toto byť?“ vybuchol Harry. „Vysiela dnes večer celá rodina kódované odkazy?“

Pokúsila sa o úsmev, no vyšiel jej z toho len tichý vzlyk. Jarné prechladnutie, povedal si.

„Ja… to…“

Ešte niekoľkokrát sa pokúsila začať, no nedokázala pokračovať. Lyžička v káve sa vrtela. Ponad jej rameno videl Harry pakoňa, ktorého do rieky nemilosrdne sťahoval krokodíl.

„Bolo mi strašne,“ povedala. „A túžila som po tebe.“

Obrátila sa k nemu a až vtedy pochopil, že plače. Slzy jej stekali po lícach a zbierali sa pod bradou. Nepokúšala sa ich zastaviť.

„Nuž…“ začal Harry. Viac už nestihol, objali sa. Chytali sa jeden druhého ako záchranného kolesa. Harry sa chvel. Už aj toto, hovoril si, už aj toto mi stačí. Takto ju môcť držať.

„Mama!“ ozvalo sa z druhého poschodia. „Kde mám gejmboj?“

„V skrinke,“ zakričala Rachel chvejúcim sa hlasom. „Asi v hornej zásuvke.“

„Pobozkaj ma,“ zašepkala.

„Ale Oleg môže…“

„Nie je v skrinke.“

Keď Oleg zišiel po schodoch s gejmbojom, ktorý napokon našiel v škatuli s hračkami, najprv nepochopil atmosféru v obývačke a smial sa na Harryho ustarostenom hmkaní, keď uvidel jeho skóre. No vo chvíli, keď sa Harry chystal utvoriť nový rekord, začul Olegov hlas:

„Prečo sa tvárite tak čudne?“

Harry sa pozrel na Rachel, ktorá nedokázala udržať vážnu tvár.

„Pretože sa máme radi,“ povedal Harry a hneď výrazne zabodoval. „A tvoj rekord má minúty spočítané, chlapče.“

Oleg sa zasmial a štuchol ho do ramena.

„Nemáš šancu. Vždy nakoniec prehráš ty.“

83/

Harryho byt

12. máj 2000

Keď Harry krátko pred polnocou zatváral dvere svojho bytu a videl blikať odkazovač, necítil sa ako porazený. Olega odniesol do postele, potom pil s Rachel čaj. Vtedy sľúbila, že mu ten dlhý príbeh raz porozpráva. Keď nebude taká unavená. Harry povedal, že potrebuje dovolenku. Súhlasila.

„Mohli by sme ísť všetci traja,“ navrhol. „Keď vyriešime tento prípad.“

Pohladkala ho.

„Harry, o takýchto veciach sa nežartuje.“

„Kto hovorí, že žartujem?“

„Teraz o tom nevládzem hovoriť. Už by si mal ísť domov.“

No v chodbe sa ešte trochu bozkávali, Harry stále cítil dotyk jej pier.

Prehmatal sa k odkazovaču bez toho, aby zasvietil, a stlačil prehrávanie. Tmu naplnil hlas Sindreho Faukeho.

„Fauke. Premýšľal som. Ak je Daniel Gudeson čosi viac než len duch, tú hádanku dokáže rozlúštiť jediný človek na svete. Je to muž, ktorý s ním bol na hliadke ten silvestrovský večer, keď Daniela údajne zabili. Gudbrand Johansen. Hole, musíte nájsť Gudbranda Johansena.“

Potom zvuk, Fauke položil, pípnutie. A keď Harry čakal, že sa páska zastaví, prišiel druhý odkaz:

„Halvorsen. Je pol dvanástej. Práve mi volali z hliadky. Čakali pred Moskenovým bytom, neprišiel však domov. Volali mu do Drammenu, aby zistili, či je tam. Neozýval sa. Jeden z chlapov išiel do Bjerke, všetko však bolo zamknuté a zhasnuté. Tak som ich požiadal, aby sa obrnili trpezlivosťou a vysielačkou vyhlásil pátranie po Moskenovi. Len aby si vedel. Vidíme sa zajtra.“

Nové pípnutie. Nová správa. Nový rekord na Harryho odkazovači.

„Ešte raz Halvorsen. Začínam byť senilný, celkom som zabudol na tú druhú vec. Zdá sa, že sme konečne mali trochu šťastia. Archív SS v Kolíne nemá nijaké informácie ani o Gudesonovi, ani o Johansenovi. Odkázali ma na centrálny archív Wehrmachtu v Berlíne. Tam som narazil na neuveriteľne nevrlého chlapa, ktorý mi povedal, že v regulárnej nemeckej armáde bojovalo len niekoľko Nórov. Keď som mu však vysvetlil, o čo ide, sľúbil, že sa na to pozrie. Po chvíli mi zavolal naspäť a povedal, že ako čakal, o Danielovi Gudesonovi nenašiel nič. Našiel však kópie nejakých papierov Gudbranda Johansena, ktorý naozaj Nór bol. Z nich vyplynulo, že roku 1944 Johansena prevelili z Wehrmachtu k Waffen-SS. A na papieroch bola poznámka, že originály dokumentov zaslali do Osla v lete 1944, čo podľa nášho muža v Berlíne znamená, že Johansen bol prevelený tam. Našiel aj korešpondenciu s lekárom, ktorý podpisoval správy o Johansenovom zdravotn om stave. Vo Viedni.“

Harry si sadol na jedinú stoličku v obývačke.

„Tento doktor sa volal Christopher Brockhard, pôsobil v Nemocnici Rudolfa II. Kontroloval som to s viedenskou políciou, ukázalo sa, že nemocnica dodnes normálne funguje. Dokonca mi poskytli zoznam asi dvadsiatich osôb, ktoré tam pracovali vo vojne a dodnes žijú.“

Teutóni naozaj vedia veci archivovať, pomyslel si Harry.

„A tak som ich začal obvolávať. Bože, moja nemčina je hrozná.“ Halvorsenov smiech zapraskal v reproduktoroch.

„Zavolal som ôsmim, kým som nenarazil na sestričku, ktorá si Gudbranda Johansena pamätala. Sedemdesiatpäťročná babička.

Vraj si ho pamätá veľmi dobre. Zajtra máš jej adresu, aj telefónne číslo. Inak, volá sa Mayerová. Helena Mayerová.“ Následné ticho prerušilo pípnutie, potom sa páska zastavila.

Harrymu sa snívalo o Rachel, o jej tvári, ktorá sa mu skrývala na hrudi, o jej silných rukách a kockách tetrisu, čo sa na nich neprestajne sypali. Uprostred noci ho však zo spánku vytrhol hlas Sindreho Faukeho, ktorý ho prinútil hľadať v izbe živú bytosť:

„Musíte nájsť Gudbranda Johansena.“

84/

Pevnosť Akershus

13. máj 2000

Bolo pol tretej ráno a starec zaparkoval auto vedľa nízkeho skladu na ulici Akershusstranda. Kedysi bola táto ulica prejazdnou tepnou Osla, no keď sa otvoril tunel Fjellinjen, na jednej strane ulicu zatvorili a otvorená bola len cez deň pre tých, ktorí tu pracovali. A pre klientov prostitútok, ktorí túžili svoj výletík uskutočniť na trochu verejnom priestranstve. Medzi cestou a vodou totiž ležalo zopár nízkych skladov a na druhej strane sa týčila západná stena pevnosti Akershus. No ak by sa niekto postavil k Aker Brygge s dobrým ďalekohľadom, určite by videl to, čo teraz starec: chrbát sivého baloniaka, ktorý sa pohol vždy, keď chlap prirazil bokmi, a tvár veľmi zmaľovanej a minimálne rovnako opitej ženy, ktorá sa dávala oblažovať pri západnom múre pevnosti, priamo pod kanónmi. Po oboch stranách súložiacich ľudí stáli reflektory, ožarujúce skalnú stenu a múry nad nimi.

Kriegswehrmachtsgefängnis Akerhus. Vojenská väznica. Vnútorná časť pevnosti sa na noc zatvárala, a hoci by sa mu aj mohlo podariť preniknúť do nej, riziko, že ho objavia priamo na popravisku, bolo priveľké. Nikto presne nevedel, koľko ľudí tu počas vojny popravili, stála tu však tabuľa na pamiatku nórskych bojovníkov proti režimu. Starec vedel, že aspoň jeden z nich bol obyčajný zločinec, ktorý by si zaslúžil trest z oboch strán.

A práve tu zastrelili aj Vidkuna Quislinga a ďalších, ktorí dostali počas povojnových procesov trest smrti. Quisling sedel v prašnej veži. Starec vždy rozmýšľal nad tým, či práve to dalo meno knihe, v ktorej autor opisoval vývoj spôsobov popravy počas stáročí. Bol opis popravy zastrelením skutočným opisom popravy Vidkuna Quislinga v októbrový deň 1945, keď zradcu vyviedli na popravisko, aby jeho telo prevŕtala nastúpená jednotka salvou zo samopalov? Naozaj mu na hlavu natiahli kapucňu a na srdce ako terč pripevnili biely hárok, ako to opísal spisovateľ? Zakričali štyri povely skôr, než padli výstrely? A naozaj vycvičení strelci triafali tak zle, že lekár musel so stetoskopom konštatovať, že odsúdeného treba popraviť ešte raz, ba vraj strieľali štyri či päťkrát a smrť nastala až vykrvácaním z množstva povrchových zranení?

Starec si tento opis z knihy vytrhol.

Baloniak sa ukojil a schádzal briežkom k autu. Žena ostala pri múre, stiahla si sukňu a zapálila cigaretu, ktorá teraz v tme žiarila. Starec čakal. Potom cigaretu zahasila opätkom a rozbahneným chodníčkom okolo pevnosti sa vracala do svojej kancelárie v uliciach okolo Norges Bank.

Starec sa otočil na zadné sedadlo, odkiaľ naňho žena s previazanými ústami hľadela takými istými vystrašenými očami, aké videl vždy, keď sa prebrala z omámenia dietylénom. Videl, ako pod rúškom pohybuje perami.

„Signe, neboj sa.“ Predklonil sa k nej a niečo jej pripevnil na kabát. Snažila sa zistiť, čo to je, no nadvihol jej bradu.

„Poďme sa prejsť,“ prikázal. „Ako kedysi.“

Vystúpil z auta, otvoril zadné dvere, vytiahol ju von a postrčil pred seba. Zakopla a padla do trávy vedľa cesty. Potiahol však za špagát, ktorým bola spútaná, a postavil ju opäť na nohy. Nasunul ju priamo pred jeden z reflektorov tak, aby jej svetlo svietilo priamo do očí.

„Stoj tu a buď ticho, zabudol som víno,“ zašepkal. „Červený Ribeiros, pamätáš, však? Celkom ticho, inak…“

Oslepovalo ju svetlo a na to, aby nôž videla, musel jej ho priložiť až priamo k očiam. A napriek ostrému svetlu sa jej zreničky rozšírili tak, že oči boli celkom čierne. Zišiel k autu a poobzeral sa okolo seba. Ani živej duše. Započúval sa a počul len pravidelné hučanie mesta. Potom otvoril kufor. Odstrčil čierne vrece, cítil, že psie telo v ňom už začína chladnúť. Oceľ Märklinu sa zaleskla. Vytiahol zbraň a posadil sa za volant. Stiahol okienko a vystrčil ju von. Keď zdvihol hlavu, videl obrovský tieň ženy tancovať na žltohnedom múre zo šestnásteho storočia. Tieň muselo byť vidieť až z Nesoddenu. Krása.

Pravou rukou naštartoval auto a rozohrial motor. Ešte sa posledný raz rozhliadol a priložil oko k hľadáčiku. Vzdialenosť nebola viac než päťdesiat metrov, jej plášť zaplnil celý hľadáčik. Čierny kríž posunul o kúsok doprava, kým nenašiel to, čo hľadal – biely hárok. Potom vypustil vzduch z pľúc a priložil prst na spúšť.

„Tak teda vitaj,“ zašepkal.

Ôsma časť / ZJAVENIE

85/

Viedeň

14. máj 2000

Harry niekoľko sekúnd plecami aj zátylkom vychutnával príjemný chlad, vychádzajúci z kožených sedadiel lietadla spoločnosti Tyrolean Air.

Pod nimi ležala krajina ako súvislý, prešívaný zelenožltý koberec s Dunajom, hnedou a boľavou jazvou. Letuška práve oznámila, že začali klesať na letisko Schwechat. Harry sa pripravoval na pristátie.

Nikdy nebol lietaním nadšený, posledné roky sa však začal vyslovene báť. Ellen sa ho raz spýtala, čoho sa bojí. „Predsa toho pocitu, že príde pád a smrť, čoho iného sa človek asi bojí?“ Vysvetlila mu, že pravdepodobnosť, že človek zahynie pri leteckom nešťastí, je jedna k tridsiatim miliónom. Poďakoval sa jej za informáciu a oznámil jej, že už sa nebojí.

Harry sa nadýchol a snažil sa nepočúvať meniace sa zvuky motorov. Prečo sa strach zo smrti vekom zhoršuje, nemalo by to byť naopak? Signe Juulová sa dožila sedemdesiatdeväť rokov, určite od strachu išla zošalieť. Našiel ju jeden zo strážcov pevnosti Akershus. Zavolala im nejaká miliónová celebrita, bývajúca na Aker Brygge, že jeden z reflektorov na južnej stene odišiel. Poslali mladého strážcu, aby to skontroloval. Harry ho o dve hodiny neskôr vypočúval. Strážca mu porozprával, ako našiel na reflektore ležať nehybnú ženu, zakrývala svetlo. Spočiatku si myslel, že je to nejaká narkomanka. Keď však pristúpil bližšie, zbadal jej sivé vlasy a staromódne šaty, pochopil, že ide o staršiu ženu. Jeho ďalšou myšlienkou bolo, že jej asi došlo zle, potom si však všimol zviazané ruky. Až keď pristúpil celkom k nej, objavil veľkú dieru v kabáte.

„Videl som jej prerazenú chrbticu,“ hovoril Harrymu. „Ja som ju do, riti, videl.“

Potom priznal, že sa jednou rukou opieral o skalnú stenu a vracal, a až neskôr, keď prišla polícia, ženu odniesli a svetlo reflektora ožiarilo stenu, pochopil, od čoho má takú lepkavú ruku. Ukázal ruku Harrymu, akoby to bolo dôležité.

Prišli zaisťovači stôp, Weber pristúpil k Harrymu, pozorujúc Signe Juulovú rozospatými očami, a zašepkal, že tu sudcom nie je Boh, ale chlapík, čo býva o pár poschodí nižšie.

Jediným svedkom bol strážca skladov. O trištvrte na tri videl auto vychádzajúce z Akershusstranda smerom na východ. Keďže ho však oslepilo diaľkovými svetlami, nevidel ani typ auta, ani farbu.

Pilot akoby pridal plyn. Harry si predstavoval, ako sa snaží nabrať výšku, pretože sa priamo pred kokpitom naraz vynorili Alpy. Potom lietadlo spoločnosti Tyrolean Air stratilo pod krídlami vzduch a Harry cítil, ako sa mu žalúdok posunul niekam do hrdla. Mimovoľne zastonal, keď ich chvíľu nato vyhodilo do výšky ako gumenú loptičku. Kapitán sa ozval a po nemecky a anglicky povedal niečo o turbulenciách.

Aune mu hovoril, že človek, ktorý by nepoznal strach, by zrejme neprežil jediný deň. Harry zvieral operadlo a snažil sa v tej myšlienke nájsť útechu.

Mimochodom, práve Aune ho podporil v tom, aby sadol na prvé lietadlo do Viedne. Keď dostal na stôl Harryho poznámky, ihneď konštatoval, že časový faktor je v tejto chvíli rozhodujúci.

„Ak je toto sériový vrah, čoskoro stratí kontrolu,“ konštatoval Aune. „Nie ako klasický sériový vrah so sexuálnymi motívmi, ktorý hľadá uspokojenie, vždy znovu sa však sklame a frekvenciu zvyšuje z čírej frustrácie. Tento vrah očividne nie je motivovaný sexuálne, uskutočňuje nejaký iný chorý plán, a doteraz vystupoval opatrne a konal racionálne. Fakt, že vraždy prichádzajú v takom tesnom slede, a to, že riskuje aj taký symbolický akt, ako je vražda pri pevnosti Akershus, znamená, že sa buď cíti neporaziteľný, alebo stráca kontrolu, možno prechádza do psychózy.“

„Ale má naďalej všetko pod kontrolou,“ doplnil ho Halvorsen. „Neurobil dosiaľ jedinú chybu. Naďalej zostávame bez stopy.“

A v tom mal Halvorsen ukrutnú pravdu. Bez stopy.

Mosken im dokázal svoju neprítomnosť vysvetliť. Keď mu Halvorsen na druhý deň volal do Drammenu, aby zistil, prečo ho nikto v Osle nevidel, zdvihol telefón. Samozrejme, že si nemohli overiť, či sa naozaj vrátil do Drammenu potom, ako Bjerke o pol jedenástej zatvorili, a o pol dvanástej bol doma, alebo tam prišiel o pol štvrtej ráno a stihol zastreliť Signe Juulovú.

Harry požiadal Halvorsena, aby obvolal susedov, či ho niekto nevidel alebo nepočul prichádzať. Veľa nádeje však tomu nedával. Poprosil Møllera, či by nemohol prokurátora požiadať o povolenie bytovej prehliadky oboch Moskenových bytov. Harry vedel, že jeho argumenty stoja na vode. A prokurátor mu presne podľa očakávania odpovedal, že pred vydaním povolenia bude potrebovať aspoň náznak indícií.

Bez stopy. Najvyšší čas, aby sa človeka zmocnila panika.

Harry zavrel oči. Na sietnici mal stále tvár Evena Juula. Sivú, do seba ponorenú tvár. Ako sedí schúlený v kresle na ulici Irisveien s prázdnym obojkom v ruke.

Potom sa kolesá dotkli asfaltu a Harry konštatoval, že sa znovu zaradil medzi tridsať miliónov šťastlivcov.

Policajt, ktorého mu šéf viedenskej polície veľkoryso poskytol ako šoféra, tlmočníka aj sprievodcu, stál v príletovej hale v tmavom obleku a slnečných okuliaroch, mal býčiu šiju a držal hárok papiera, na ktorom bolo fixkou napísané MR. HOLE.

Býčia šija sa predstavila ako Fritz (nejako sa človek predsa volať musí, pomyslel si Harry) a odviedla ho k modrému BMW, ktoré chvíľu nato frčalo diaľnicou na juhozápad do centra, popri fabrikách, ktoré vypľúvali biely dym a vychovaných šoféroch, ktorí sa zaraďovali do pravého pruhu, keď Fritz pridal plyn.

„Budete bývať v špiónskom hoteli,“ oznámil mu Fritz.

„V špiónskom hoteli?“

„Starý, vznešený Imperial. Ruskí a západní agenti si tam počas studenej vojny podávali kľučky. Váš šéf musí mať dosť peňazí.“

Prišli na Kärntner Ring a Fritz mu ukazoval mesto.

„To, čo tam trčí ponad strechy, je veža Stephansdomu. Pekné, však? Tu je hotel. Počkám, kým vás ubytujú.“

Keď recepčný zbadal, ako si Harry prekvapene obzerá recepciu, usmial sa.

„Investovali sme štyridsať miliónov šilingov, aby vyzerala presne tak ako pred vojnou. V roku 1944 ju takmer zničili pri bombardovaní a ešte pre niekoľkými rokmi bola dosť ošarpaná.“

Keď Harry vystúpil z výťahu na treťom poschodí, akoby kráčal po rozhojdanej močaristej pôde. Také hrubé a mäkké boli koberce na chodbách. Izba ho neprekvapila svojou veľkosťou, no posteľ zdobil baldachýn, žiariaci eleganciou minulého storočia. Keď otvoril okno, nadýchol sa vône cukrárne, čo stála na druhej strane cesty.

„Helena Mayerová býva na Lazarettegasse,“ vysvetlil mu Fritz, keď si Harry opäť sadol do auta. Zatrúbil na auto, ktoré bez zablikania odbočilo do druhého pruhu.

„Je vdova a má dve dospelé deti. Po vojne až do dôchodku pracovala ako učiteľka.“

„Hovorili ste s ňou?“

„Nie, čítal som však jej fascikel.“

Byt na Lazarettegasse bol v dome, ktorý musel pred vojnou vyzerať vznešene. Teraz sa však zo stien hnedého schodišťa odlupovala maľovka a ozvena ich krokov sa miešala s kvapkaním vody z potrubia.

Helena Mayerová ich s úsmevom privítala vo dverách na štvrtom poschodí. Mala živé, hnedé oči a ospravedlnila sa im za toľko schodov.

V byte bolo trochu priveľa nábytku a všetkých zbytočností, ktoré človek za dlhého života nazbiera.

„Sadnite si,“ kývla im. „Hovorím len po nemecky, no pokojne môžete použiť angličtinu, toľko rozumiem,“ obrátila sa na Harryho.

Doniesla tácku. „Štrúdľa,“ vysvetlila návšteve.

„Mňam,“ obslúžil sa Fritz.

„Takže vy ste poznali Gudbranda Johansena,“ začal Harry.

„Áno. Teda, volali sme ho Uriáš, trval na tom. Spočiatku sme si mysleli, že je trochu zvláštny, že za to môžu jeho poranenia.“

„Aké poranenia?“

„Hlava. A jeho noha, samozrejme, doktor Brockhard mu ju takmer musel amputovať.“

„Napokon však vyzdravel a v lete 1944 ho prevelili do Nórska, však?“

„Áno, taký bol plán.“

„Čo tým myslíte?“

„Veď zmizol. A v Osle sa už nezjavil, alebo áno?“

„Podľa našich informácií nie. Prezraďte mi, ako dobre ste poznali Gudbranda Johansena?“

„Dobre. Bol spoločenský a šikovný rozprávač. Myslím, že postupne sa doňho zaľúbili všetky sestričky.“

„Aj vy?“

Usmiala sa zvonivým, jasným smiechom. „Aj ja. Ale nechcel ma.“

„Nechcel?“

„Ach, bola som pekná, to vám poviem – v tom problém nebol. Uriáš však chcel inú ženu.“

„Áno?“

„Aj ona sa volala Helena.“

„Ktorá Helena?“

Stará žena pokrčila čelo.

„Helena Langová. To, ako oni dvaja po sebe túžili, položilo základ celej tej tragédie.“

„Akej tragédie?“

Prekvapene pozrela na Harryho, na Fritza, potom opäť na Harryho.

„Vari ste neprišli kvôli tomu?“ spýtala sa. „Kvôli tej vražde?“

86/

Zámocký park

14. máj 2000

Bola nedeľa, ľudia kráčali pomalšie než zvyčajne a starec prechádzal Zámockým parkom. Pri zámockej stráži zastal. Stromy sa odeli do svetlozelenej farby, ktorú mal najradšej. Všetky až na jeden. Vysoký dub uprostred parku nebude nikdy zelenší, ako je teraz. Už teraz človek vidí rozdiel. Postupne, ako sa strom zobúdzal zo zimného spánku, začala cirkulovať aj životodarná tekutina v kmeni, šíriaca jed do jeho žíl. Teraz sa už dostala aj k poslednému listu a spôsobovala rýchly rast, ktorý sa v priebehu jedného, dvoch týždňov postará o to, že listy vyschnú, zhnednú a opadajú. Strom napokon zomrie.

Ešte to však nechápu. Samozrejme, že to nechápu. Bernt Brandhaug nebol súčasťou pôvodného plánu a starec rozumel, že ten atentát musel políciu zmiasť. Brandhaugove vyjadrenia v Dagbladete boli len jednou z tých zvláštnych náhod, a keď ich čítal, zo srdca sa smial. Panebože, veď on dokonca s Brandhaugom súhlasil, nech porazení odvisnú, to je zákon vojny.

Ale čo s ostatnými stopami, ktoré pre nich nechal? Ani len popravu pri Akershuse nedokázali dať do súvisu s veľkou zradou. Možno im zapne, keď najbližšie odpáli kanóny na pevnosti.

Poobzeral sa po lavičke. Bolesti teraz prichádzali čoraz častejšie. Na to, aby zistil, že choroba sa rozšírila do celého tela, už nemusí chodiť k Buerovi. Cíti to aj sám. O chvíľu to príde.

Oprel sa o strom. Kráľovská breza. Vláda a kráľ ušli do Anglicka. „Nemecké bombardéry nad hlavou.“ Z tej básne Nordahla Griega ho napínalo. Kráľovu zradu opisoval ako čestný ústup, a to, že opustil svoj ľud v núdzi, ako morálny čin. V londýnskom bezpečí sa kráľ zaradil medzi majestáty v exile, ktoré prednášali vznešené prejavy sympatizujúcim dámam z vyššej spoločnosti na slávnostných recepciách, upínajúc sa k nádeji, že ich malé kráľovstvo ich raz opäť bude chcieť. A potom, keď sa to celé skončilo, nasledovalo prijatie, keď korunný princ dorazil do prístavu a všetci ľudia si išli hrdlo vykričať, aby prehlušili hanbu – svoju aj kráľovu. Starec privrel oči a žmúril k slnku.

Rozkazy, čižmy a hračkárske zbrane búchali do štrku. Odhlásenie. Výmena stráží.

87/

Viedeň

14. máj 2000

„Takže vy ste to nevedeli?“ spýtala sa Helena Mayerová.

Zavrtela hlavou a Fritz v tej chvíli už telefonoval, aby niekoho poveril hľadaním v premlčaných a archivovaných prípadoch vrážd.

„Určite to nájdeme,“ zašepkal. Harry o tom nepochyboval.

„Takže polícia si bola istá, že Gudbrand Johansen zabil svojho vlastného lekára?“ obrátil sa Harry na starú pani.

„Určite áno. Christopher Brockhard býval sám v jednom z bytov nemocnice. Polícia konštatovala, že Johansen rozbil okno vonkajších dverí a zabil ho v spánku vo vlastnej posteli.“

„Ako…“

Pani Mayerová si dramaticky prešla prstom po krku.

„Sama som to neskôr videla,“ dodala. „Človek by si takmer myslel, že to urobil sám doktor, taký pekný bol ten rez.“

„Hm. A prečo si bola polícia taká istá tým, že to bol Johansen?“

Usmiala sa.

„No, tak to vám teda musím porozprávať – Johansen sa vrátnika spýtal, v ktorom byte býva Brockhard, vrátnik ho videl zaparkovať a vojsť dnu. Potom vybehol von, sadol do auta a vyrazil smerom do Viedne. Na druhý deň bol preč, nikto nevedel kam sa podel, okrem faktu, že o tri dni neskôr sa podľa príkazu mal dostaviť do Osla. Nórska polícia ho čakala, no nikdy nedorazil.“

„Spomínate si, či okrem vrátnikovho svedectva polícia našla aj iné dôkazy?“

„Či si spomínam? O tej vražde sme hovorili roky! Krv na skle dverí patrila jemu. A polícia našla v Brockhardovej spálni tie isté odtlačky prstov ako na nočnom stolíku a Uriášovej posteli. Okrem toho mal motív…“

„Aha?“

„Áno, Gudbrand a Helena chceli jeden druhého. Mal ju však dostať Christopher.“

„Boli zasnúbení?“

„Nie, nie. Christopher však po Helene šalel, to vedeli všetci. Helena pochádzala z bohatej rodiny, ktorú zruinovalo uväznenie otca, a svadba s Brockhardovou rodinou by jej aj matke umožnila opäť sa postaviť na nohy. A viete, aké to je, keď má mladá žena záväzky voči vlastnej rodine. Alebo aspoň, aké to bolo vtedy.“

„Viete, kde je Helena Langová dnes?“

„Ale milý môj, veď vy ste sa štrúdle ani nedotkli,“ zvolala vdova.

Harry si vzal veľký kus, prežúval a povzbudivo sa usmial.

„Nie,“ odvetila. „To neviem. Keď sa rozchýrilo, že v tú vražednú noc bola s Johansenom, začali vyšetrovať aj ju, no nič nenašli. Skončila s prácou v nemocnici a odsťahovala sa do Viedne. Otvorila si vlastné malé krajčírstvo, veď to bola silná a činorodá žena, občas som ju vídala na ulici. V polovici päťdesiatych rokov však krajčírstvo predala a potom som už o nej nepočula, niekto hovoril, že vraj odišla do cudziny. Viem však, koho sa môžete spýtať. Samozrejme, ak je ešte nažive. Beatrice Hoffmanová slúžila u Langovcov. Po vražde rodina už nemala na ňu peniaze a istý čas pracovala v Nemocnici Rudolfa II.“

Fritz bol v tej chvíli opäť pri telefóne.

Za oknom zúfalo bzučala mucha. Riadila sa len vlastným mikroskopickým rozumom a stále znova udierala do skla bez toho, aby pochopila celok. Harry vstal.

„Štrúdľa…“

„Pani Mayerová, dám si nabudúce, teraz máme málo času.“

„Prečo?“ spýtala sa. „Toto sa stalo pred polstoročím, už vám to neutečie.“

„No…“ začal Harry, študujúc čiernu muchu za svetlými závesmi.

Fritzovi zazvonil telefón, keď boli na ceste k policajnej stanici. Auto v rozpore s predpismi okamžite zvrtol do protismeru. Šoféri za ním naňho nahnevane trúbili.

„Beatrice Hoffmannová žije,“ povedal a na oranžovú zrýchlil. „Žije v domove dôchodcov na Mauerbachstrasse. Je to hore vo Viedenskom lese.“

Turbo BMW spokojne zahučalo. Bloky činžiakov ustúpili rodinným domom, viniciam a napokon žltému listnatému lesu, v ktorom sa zrkadlilo popoludňajšie slnko, vytvárajúc tak rozprávkovú atmosféru, dokreslenú alejou bukov a gaštanov.

Jeden z opatrovateľov ich odviedol do veľkej záhrady.

Beatrice Hoffmanová sedela na lavičke v tieni pod mohutným hrčovitým dubom. Nad drobučkou, zvráskavenou tvárou trónil slamený klobúk. Fritz jej po nemecky vysvetlil, prečo prišli. Stará pani sa usmiala.

„Mám deväťdesiat rokov,“ začala chvejúcim sa hlasom. „A ešte stále sa mi do očí pri spomienke na Fräulein Helenu tisnú slzy.“

„Žije?“ spýtal sa Harry svojou školskou nemčinou. „Viete, kde je?“

„Čo hovorí?“ spýtala sa s rukou pri uchu. Fritz jej vysvetlil.

„Áno,“ prikývla. „Viem, kde je Helena. Sedí tam hore.“

Ukázala na korunu stromu.

To je koniec, konštatoval v duchu Harry. Senilná babka. Starenka však ešte neskončila:

„U svätého Petra. Tí Langovci boli dobrí katolíci a Helena bola rodinný anjel. Ako som povedala, ešte stále mi je z toho všetkého do plaču.“

„Spomínate si na Gudbranda Johansena?“ spýtal sa Harry.

„Uriáš,“ prikývla. „Stretla som ho len raz. Pekný, šarmantný mladý muž, bol, žiaľ, chorý. Kto by povedal, že taký zdvorilý a milý chlapec by dokázal zabiť? Ich city boli prisilné, áno, aj pre Helenu, nikdy sa z toho nedostala, chúďa moje. Polícia ho nikdy nenašla, a hoci Helenu nikdy neobvinili, vedenie nemocnice ju vyhodilo. Presťahovala sa do mesta a pracovala ako dobrovoľníčka pre úrad arcibiskupa, až kým ju núdza rodiny neprinútila nájsť si platenú prácu. A tak si otvorila krajčírstvo. V priebehu dvoch rokov zamestnala štrnásť žien, ktoré pre ňu šili na plný úväzok. Jej otca pustili, po škandále s tými židovskými bankármi ho však nikto nechcel zamestnať. Pani Langová znášala úpadok rodiny najťažšie. Zomrela po dlhej chorobe roku 1953 a Helenin otec na jeseň toho istého roku pri autonehode. Helena roku 1955 krajčírstvo predala a krajinu opustila bez toho, aby niekomu povedala, kam ide. Pamätám si ten deň 15. máj, deň oslobodenia Rakúska.“

Fritz videl Harryho spýtavý pohľad a vysvetlil:

„Rakúsko je trochu zvláštne. Tu neslávime deň, keď Hitler kapituloval, ale chvíľu, keď krajinu opustili spojenci.“

Beatrice hovorila o tom, ako dostali oznámenie o blížiacej sa smrti.

„Nepočuli sme o nej viac než dvadsať rokov, jedného dňa mi však prišiel list s pečiatkou z Paríža. Bola tam na prázdninách s manželom aj dcérou. Cítila som, že to je jej posledná cesta. Nenapísala, kde sa usadila, za koho sa vydala, ani akou chorobou trpí. Len to, že už jej nezostáva veľa času. Požiadala ma, aby som za ňu v Stephansdome zapálila sviečku. Helena bola nezvyčajný človek. Veď mala len sedem rokov, keď prišla za mnou do kuchyne a s vážnymi očami mi povedala, že ľudí Boh stvoril pre lásku.“

Po vráskavom líci starej ženy stekala slza.

„Nikdy na to nezabudnem. Sedem rokov. Myslím, že v tej chvíli sa rozhodla, ako chce žiť svoj život. A hoci to určite nedopadlo tak, ako chcela, a prešla mnohými veľkými skúškami, som presvedčená, že celý život tomu pevne verila – že Boh ľudí stvoril pre lásku. Bola jednoducho taká.“

„Máte ešte ten list?“ spýtal sa Harry.

Osušila si slzy a prikývla.

„Mám ho v izbe. Nechajte ma tu chvíľu spomínať, potom tam môžeme zájsť. Toto bude v tomto roku prvá horúca noc.“

Mlčky načúvali šumu konárov a spevu vtáčikov, ktoré spievali zapadajúcemu slnku. Každý rozmýšľal nad svojimi mŕtvymi.

V slnečných stĺpoch pod stromami tancoval hmyz. Harry myslel na Ellen. Všimol si vtáka a stavil by sa, že to je lastovička, ktorej fotografiu videl v knihe.

„Poďme,“ navrhla Beatrice.

Jej izba bola malá a jednoducho zariadená, ale svetlá a útulná. Pri stene stála posteľ, zakrytá veľkými a malými obrazmi. Beatrice sa prehŕňala v zásuvke plnej papierov.

„Mám tu systém, takže ho určite nájdem,“ hovorila potichu. Samozrejme, prikývol v duchu Harry.

V tej chvíli si všimol obraz v striebornom ráme.

„Tu je list,“ obrátila sa Beatrice.

Harry neodpovedal. Hľadel na obraz a zareagoval, až keď začul jej hlas.

„To je fotografia z čias, keď Helena ešte pracovala v nemocnici. Bola krásna, však?“

„Určite,“ prikývol Harry. „Niečo mi je na nej povedomé.“

„To sa ani nečudujem,“ usmiala sa Beatrice. „Už dvetisíc rokov jej tvár maľujú na ikonách.“

Naozaj prišla horúca noc. Horúca a dusná. Harry sa prevaľoval v svojej širokej posteli, odkopal prikrývku na zem a strhol z postele aj plachtu, snažiac sa vypnúť myšlienky a konečne zaspať.

Chvíľu rozmýšľal nad minibarom, potom si však uvedomil, že malý kľúčik odpojil od zväzku a položil ho na recepciu. Na chodbe počul hlasy, počul, že niekto stlačil kľučku, a vyskočil z postele, nikto však nevstupoval. Potom boli hlasy vnútri, ich horúci dych cítil na koži, vzduch praskal, akoby mu niekto trhal obliečky. Keď však otvoril oči, pochopil, že to bol blesk.

Opäť zahrmelo, znelo to ako vzdialené výbuchy, prichádzajúce chvíľu z jednej časti mesta, potom z druhej. Znovu zaspal a bozkával ju, sťahoval jej bielu nočnú košeľu a jej koža bola biela a studená, chvejúca sa a vlhká od potu a strachu. Objímal ju dlho, dlho, kým ju nezohrial, kým sa nezobudila v jeho náručí ako kvet, ktorý filmovali celú jar, a teraz snímok premietali v šialenom tempe.

Naďalej ju bozkával na šiju, na ramená, na brucho, nie žiadostivo, ani len vyzývavo, skôr utešujúco, nežne, akoby mohol kedykoľvek zmiznúť. A keď ho váhavo nasledovala, pretože verila, že ju vedie do bezpečia, viedol ju ďalej, kým neprišli do krajiny, ktorú nepoznal ani on. Tam sa obrátili, no už bolo neskoro, a ona sa mu vrhla do náručia, preklínajúc ho a škrtiac, driapajúc mu kožu do krvi mocnými rukami.

Zobudil sa na vlastné dychčanie, musel sa otočiť v posteli, aby uveril, že je sám. Potom sa všetko zlialo vo víre hromov, spánku a snov. Zobudil sa uprostred noci, keď dážď udieral na okenné tabule, prešiel k oknu a hľadel na chodníky, po ktorých stekala voda, unášajúca stratený klobúk.

Keď Harryho zobudil hotelový telefón, vonku bolo svetlo a ulice suché.

Pozrel sa na hodinky. O dve hodiny odlieta do Osla.

88/

Ulica Thereses gate

15. máj 2000

Ståle Aune mal žltú kanceláriu, ktorej steny boli obložené poličkami s odbornou literatúrou a detskými obrázkami od Aukrusta.

„Sadni si, Harry,“ povedal doktor Aune. „Stolička, alebo pohovka?“

Toto bola jeho štandardná úvodná replika a Harry ju opätoval tým, že ľavý kútik nadvihol do úsmevu v štýle je-to-vtipné-ale–už-sme-to-počuli. Keď Harry zavolal z letiska, Aune mu povedal, že bude rád, keď príde, no má málo času, pretože sa chystá na odborný seminár do Hamaru, kde má predniesť úvodnú reč.

„Nazval som ju Problémy spojené s diagnostikovaním alkoholizmu,“ oznámil mu Aune. „Nebudem ťa menovať.“

„Preto si sa tak vyobliekal?“

„Šaty sú naším primárnym vysielačom.“ Aune si rukou prešiel po saku. „Tvíd signalizuje maskulitu a sebaistotu.“

„A priečne prúžkovaná kravata?“ spýtal sa Harry, vyťahujúc zápisník.

„Intelektuálna hravosť a arogancia. Vážnosť s nádychom sebairónie, ak chceš. Dosť na to, aby si zaujal nižšie postavených kolegov.“

Aune sa spokojne oprel a ruky si zložil na veľkom bruchu.

„Radšej mi povedz niečo o rozštiepení osobnosti,“ začal Harry. „Alebo o schizofrénii.“

Aune si vzdychol: „Za päť minút?“

„Tak to aspoň zhrň.“

„Po prvé – spomínaš jedným dychom rozštiepenie osobnosti aj schizofréniu. Ide o jedno z nedorozumení, ktoré sa z nejakého dôvodu medzi ľuďmi zažili. Schizofrénia je súhrnné označenie celej skupiny rôznych duševných porúch a nemá nič spoločné s rozštiepením osobnosti. Slovo schizo síce po grécky znamená deliť, doktor Eugen Bleuler však tým chcel povedať, že psychologické funkcie mozgu takéhoto človeka sú rozdelené. A ak…“

Harry ukázal na hodinky.

„Máš pravdu,“ prikývol Aune. „Rozštiepenie osobnosti, o ktorom hovoríš, Američania volajú MPD. Mnohonásobná porucha osobnosti definovaná tým, že u jedného indivídua nájdeš dve alebo viac osobností, ktoré alternujú v svojej dominancii. Ako Dr. Jekyll a Mr. Hyde.“

„Takže existuje?“

„Ale áno. Je však zriedkavá, oveľa zriedkavejšia, ako nám to nahovára Hollywood. Počas dvadsaťpäťročnej praxe som nemal šťastie stretnúť sa čo len s jedným prípadom MPD. Niečo o nej však aj tak viem.“

„Napríklad?“

„Že je takmer vždy spojená so stratou pamäte. Takýto pacient sa môže zobudiť s opicou bez toho, aby vedel, že existuje druhá jeho osobnosť, ktorá je ožran. Áno, jedna osobnosť môže byť alkoholik, druhá absolútny abstinent.“

„Asi nie doslova, však?“

„Ale áno.“

„Alkoholizmus je predsa aj fyzická choroba.“

„Áno. A práve tieto faktory robia MPD takou fascinujúcou. Mám správu o pacientovi, ktorého jedna osobnosť fajčila jednu od druhej, a druhá nefajčila vôbec. Keď pacientovi merali krvný tlak vo chvíli, keď bol fajčiar, mal ho o dvadsať percent vyšší. A ženy s MPD udávajú, že menštruujú niekoľkokrát do mesiaca, pretože každá z osobností má svoj vlastný cyklus.“

„Takže títo ľudia dokážu zmeniť aj svoje telo?“

„Do určitej miery. Príbeh o Dr. Jekyllovi a Mr. Hydovi v skutočnosti nie je od pravdy až tak ďaleko, ako by sa mohlo zdať.

V jednom známom prípade, ktorý opísal doktor Osherson, bola jedna osobnosť homosexuál, kým druhá hetero.“

„Môžu mať takéto osobnosti rôzny hlas?“

„Áno, podľa zmeny hlasu vieme dokonca výmenu osobností najľahšie pozorovať.“

„Môže byť taký rozdielny, že niekto, kto takúto bytosť dobre poznal, by nespoznal iný z jeho hlasov? Napríklad v telefóne?“

„Ak by dotyčný o druhej osobnosti nevedel, je to možné. Pre osoby, ktoré poznajú pacienta len zbežne, môže zmena mimiky a neverbálnej komunikácie stačiť na to, aby s nimi sedel v jednej miestnosti bez toho, aby ho spoznal.“

„Je možné, aby pacient svoj stav pred blízkymi utajil?“

„Áno, je to možné. Ako často sa jedna alebo druhá osobnosť prejaví, je individuálne, a niekto dokáže tie zmeny do určitej miery sám kontrolovať.“

„Tie osobnosti však vtedy o sebe musia vedieť.“

„Áno, ani to nie je nič nezvyčajné. A presne ako v románe o Dr. Jekyllovi a Mr. Hydovi môže vzniknúť medzi dvoma osobnosťami spor, pretože každá z nich má iné ciele, iné chápanie morálky, vzťah k ľuďom okolo seba a podobne.“

„Čo písmo? Dokážu klamať aj v ňom?“

„Harry, tu nejde o klamstvo. Ani ty nie si celý čas tá istá osobnosť. Keď prichádzaš z práce, aj u teba prebehne celý rad takmer nepozorovateľných zmien, v hlase, v pohybe tela a podobne. Zvláštne, že si spomenul písmo, pretože práve tu niekde mám knihu, kde je odfotený list, napísaný takýmto pacientom, v ktorom použil sedemnásť rôznych a absolútne konzistentných píšem. Raz, keď budem mať viac času, ti ju nájdem.“

Harry si čosi poznačil do zápisníka.

„Rôzne menštruačné cykly, rôzne typy písma, veď to je choré,“ mrmlal si.

„Harry, to hovoríš ty. Verím, že som ti pomohol. Už musím bežať.“

Aune si objednal taxík a spoločne vyšli na ulicu. Kým stáli na chodníku, Aune sa spýtal Harryho na jeho plány na sedemnásty máj.

„So ženou pozývame zopár priateľov na raňajky. Si srdečne vítaný.“

„Je to od teba milé, ale neonacisti plánujú útok na moslimov, ktorí sedemnásteho slávia eid, a dostal som za úlohu koordinovať stráženie mešity v Grønlande.“ Harryho nečakané pozvanie potešilo, a zároveň priviedlo do rozpakov. „Chápeš, od nás nezadaných vždy chcú, aby sme počas takýchto sviatkov pracovali.“

„Nemohol by si sa zastaviť aspoň na chvíľu? Aj ostatní, čo prídu, majú v ten deň ešte ďalší program.“

„Ďakujem. Uvidím a určite ti zavolám. Akých ty máš vlastne priateľov?“

Aune si skontroloval uzol na kravate.

„Len takých ako ty,“ usmial sa. „Žena však pozná aj zopár slušných ľudí.“

Práve v tej chvíli odbočil ku kraju cesty taxík. Harry Aunemu pridržal dvere, a keď ich chcel zatvoriť, niečo mu napadlo:

„Čo môže spôsobiť MPD?“

Aune sa predklonil na sedadle a pozrel sa na Harryho. „Harry, o čo ti vlastne ide?“

„Nie som si istý. Ale môže to byť dôležité.“

„Aha. Týchto pacientov veľmi často v detstve týrali. Môžu ju však spôsobiť aj traumatické zážitky neskôr v živote. Človek si vytvorí inú osobnosť, aby ušiel problémom.“

„Aké traumatické zážitky sa môžu týkať dospelého muža?“

„Použi fantáziu. Prírodná katastrofa, strata niekoho blízkeho, násilie či dlhodobá hrôza.“

„Napríklad zážitky vojaka z vojny?“

„Áno, vojna by určite mohla byť vyvolávajúcim faktorom.“

„Alebo partizánsky boj.“

Poslednú vetu si už Harry povedal pre seba, pretože Auneho taxík odchádzal po Thereses gate.

„Scotsman,“ konštatoval Halvorsen.

„Ty chceš tráviť štátny sviatok v pube Scotsman?“ zaškeril sa Harry a položil kufor do kúta.

Halvorsen pokrčil plecom: „Máš lepší návrh?“

„Ak už chceš ísť do krčmy, nájdi si čosi štýlovejšie. Alebo ešte lepšie, zaskoč za otcov rodín a preber jednu z hliadok počas detského sprievodu. Tučný príplatok a nulová opica.“

„Porozmýšľam.“

Harry sa zvalil na stoličku.

„Nechceš ju opraviť? Naozaj znie choro.“

„Nedá sa opraviť.“

„Sorry. Našiel si niečo vo Viedni?“

„Dostanem sa k tomu. Najprv ty.“

„Snažil som sa overiť alibi Evena Juula na čas, keď mu zmizla manželka. Tvrdí, že sa prechádzal po centre, že bol kaviarni na Ullevålsveien, nestretol však nikoho, koho by poznal a kto by mu to dokázal potvrdiť. Obsluha v Kaffebrenneriet povedala, že tam chodí priveľa ľudí na to, aby mohli potvrdiť jedno, či druhé.“

„Kaffebrenneriet leží presne oproti Schrøderovi,“ konštatoval Harry.

„A čo?“

„Len tak. Čo hovorí Weber?“

„Nenašli nič. Weber povedal, že ak Signe Juulovú priviezli k pevnosti v aute, ktoré videl strážca, mali by nájsť niečo na jej šatách, nitky zo sedadla, hlinu alebo olej z kufra auta, niečo.“

„Vystlal auto igelitom.“

„To hovorí aj Weber.“

„Prezreli ste tú suchú trávu, ktorú jej našli na kabáte?“

„Áno. Môže pochádzať z Moskenovej stajne. A z milióna ďalších miest.“

„Seno. Nie steblá.“

„Na tej tráve nie je nič mimoriadne, Harry, je to len… tráva.“

„Do riti.“ Harry sa namrzene poobzeral.

„A Viedeň?“

„Ďalšia tráva. Vyznáš sa v káve?“

„Čo?“

„Ellen mi varila skvelú kávu. Kupovala ju v nejakom obchode tu v Grønlande. Možno…“

„Nie!“ vybuchol Halvorsen. „Ja ti nebudem variť kávu.“

„Sľúb, že to skúsiš.“ Harry vstal. „Idem na niekoľko hodín von.“

„To bolo všetko, čo si chcel o Viedni povedať? Tráva?“

Harry zavrtel hlavou. „Sorry, aj to bola falošná stopa. Zvykneš si.“

Niečo sa stalo. Harry vychádzal cez Grønlandsleiret a snažil sa pochopiť, čo to je. Niečo s ľuďmi na uliciach, niečo sa s nimi stalo za ten čas, čo bol vo Viedni. Prešiel pekný kus Ulice Karla Johana, kým pochopil, čo to je. Leto. Po prvý raz v tomto roku Harry cítil vôňu asfaltu, ľudí, ktorí ho obchádzali, a kvetinových obchodov v Grensene. A keď prechádzal Zámockým parkom, bola vôňa čerstvo pokosenej trávy taká intenzívna, že sa musel usmiať. Muž a dievča v rovnošate správcov parku hľadeli do koruny stromov, diskutovali a potriasali hlavou. Dievča si rozoplo vrchnú časť rovnošaty a omotalo si ju okolo pása. Harry si všimol, že kým ukazuje na strom, jej kolega ukradomky obdivuje jej obtiahnuté tričko.

Na Hegdehaugsveien sa módne a nie celkom módne obchody z posledných síl snažili vyobliekať ľudí na sedemnásty máj. Stánky predávali vlajky a stužky, niekde v diaľke počul ozvenu hudobných zborov, ktoré cibrili slávnostný pochod. Predpovede hlásili búrky, bude však teplo.

Keď Harry zavolal Sindremu Faukemu, bol celý spotený.

Fauke sa na oslavy veľmi netešil:

„Otrava. A priveľa zástav. Neprekvapuje ma, že Hitler sa cítil byť s nami príbuzný. Duša nášho národa je do špiku kosti nacionalistická. Len sa to neodvážime priznať.“

Nalial kávu do šálok.

„Gudbrand Johansen skončil vo viedenskom lazarete,“ začal Harry. „Noc pred plánovaným odchodom do Nórska zabil lekára. Potom ho už nikto nevidel.“

„Len sa pozrime.“ Fauke si hlasno usrkol z horúcej kávy. „Vedel som, že na tom chlapcovi niečo bude.“

„Čo mi viete povedať o Evenovi Juulovi?“

„Veľa. Ak musím.“

„Dobre. Musíte.“

Fauke zdvihol obočie.

„Pán Hole, ste si istý, že nie ste na falošnej stope?“

„Nie som si istý ničím.“

Fauke si zamyslene fúkal kávu.

„Okej. Ak je to naozaj nutné, s Juulom sme mali vzťah, ktorý v mnohom pripomína vzťah Gudbranda Johansena s Danielom Gudesonom. Evenovi som bol druhým otcom. Zrejme to súvisí s tým, že bol sirota.“

Harrymu na ceste k ústam zmeravela ruka.

„Nevedelo o tom veľa ľudí, Even si často vymýšľal. Jeho vymyslené detstvo malo viac postáv, detailov, miest a dátumov, než si bežný človek z detstva pamätá. Oficiálna verzia bola taká, že vyrástol v rodine Juulovcov na gazdovstve pri Grini. Pravda je však taká, že vyrastal u rôznych adoptívnych rodičov po celom Nórsku, kým ako dvanásťročný nedorazil do bezdetnej rodiny Juulovcov.“

„Odkiaľ viete, že si aj toto nevymyslel?“

„Je to zvláštny príbeh, ale v jednu noc, keď sme s Evenom boli na hliadke pri štvrti, ktorú sme založili v lese severne od Harestuy, akoby sa s ním niečo stalo. V tom čase sme k sebe nemali veľmi blízko a dosť ma prekvapilo, keď naraz začal rozprávať o tom, ako ho ako chlapca zneužívali a nikto ho nechcel. Porozprával mi také intímne detaily, že ma z nich chytala hrôza. Niektorých dospelých, čo spomínal, by mali…“ Fauke sa zarazil.

„Poďme sa prejsť,“ navrhol. „Správy hovoria, že dnes má byť vonku pekne.“

Vyšli po ulici Vibes gate až k parku, kde sa rozložili prvé bikiny roka, nejaký voyeur sa doň zatúlal zo svojho miesta hore na kopci a vyzeral, akoby práve objavil planétu Zem.

„Neviem prečo, ale mal som pocit, akoby v tú noc z Juula hovoril ktosi iný,“ pokračoval Fauke. „Zvláštne. Ale ešte zvláštnejšie bolo, že na druhý deň sa tváril akoby nič, na náš rozhovor celkom zabudol.“

„Hovoríte, že ste nemali k sebe blízko. Rozprávali ste mu o svojich zážitkoch z frontu?“

„Áno, samozrejme. Veď tam v lese sa veľa nedialo, väčšinou sme sa sťahovali alebo vyčkávali na Nemcov. Počas čakania sme mali veľa času na dlhé príbehy.“

„Hovorili ste mu veľa o Danielovi Gudesonovi?“

Fauke na Harryho dlho hľadel.

„Takže ste zistili, že Even Juul je Danielom Gudesonom posadnutý?“

„Zatiaľ len hádam,“ odvetil Harry.

„Áno, o Danielovi som mu veľa hovoril,“ prikývol Fauke. „Veď bol skutočnou legendou, Daniel Gudeson. Slobodná, silná a šťastná duša, akú človek stretne zriedka. A Evena jeho príbehy fascinovali, musel som mu ich rozprávať stále znova, najmä o tom Rusovi, ktorého Daniel pochoval.“

„Vedel, že Daniel bol počas vojny v Sennheime?“

„Samozrejme. Všetky detaily o Danielovi, ktoré som ja pomaly začal zabúdať, si Even pamätal a stále mi ich pripomínal. Akoby sa s Danielom celkom zžil, hoci ja si len ťažko viem predstaviť rozdielnejšie bytosti. Raz, keď bol Even opitý, navrhol, aby som ho začal volať Uriáš, presne ako Daniela. Podľa mňa nebola náhoda, že počas procesu mu padla do oka mladá Signe Alsakerová.“

„Čože?“

„Keď zistil, že sa na pojednávanie dostal prípad snúbenice Daniela Gudesona, zjavil sa v pojednávacej miestnosti, sedel tam celý deň a len ticho na ňu hľadel. Akoby sa vopred rozhodol, že bude jeho.“

„Pretože bola Danielovou ženou?“

„Ste si istý, že toto je dôležité?“ spýtal sa Fauke a tak pridal do kroku, že Harry mal čo robiť, aby mu stačil.

„Dosť dôležité.“

„Aj tak neviem, či vám to mám hovoriť. Myslím si však, že Even Juul väčšmi miloval mýtus o Danielovi Gudesonovi, než kedy miloval Signe Juulovú. Som si istý, že obdiv voči Gudesonovi hral veľmi významnú úlohu, keď sa po vojne rozhodol nepokračovať v štúdiách medicíny a začal študovať históriu. Pochopiteľne, špecializoval sa na históriu okupácie a osudy bojovníkov na fronte.“

Prišli na kopec a z Harryho stekal pot. Fauke sa ani nezadýchal.

„Jeden z dôvodov, prečo sa Even Juul tak rýchlo dostal medzi popredných historikov, bol fakt, že ako muž z odboja bol výborným nástrojom na písanie histórie tak, ako to chcelo povojnové Nórsko. Zamlčiavaním širokej kolaborácie s Nemcami a zdôrazňovaním toho fliačika, ktorý nazývame odbojom. Napríklad potopenie Blücheru v noci na 9. apríla zaberá v Juulovej histórii päť strán, kým mlčaním obchádza fakt, že povojnový proces sa mal týkať asi stotisíc Nórov. A fungovalo to, mýtus o národe zjednotenom proti fašizmu žije dodnes.“

„O tomto je vaša kniha, pán Fauke?“

„Snažím sa len povedať pravdu. Even vedel, že to, čo píše, je ak nie lož, tak aspoň pokrivená pravda. Raz sme o tom spolu hovorili. Bránil sa tým, že to vtedy slúžilo účelu zjednotenia národa. Žalúdok nemal len na to, aby kráľov útek predstavil v želanom, hrdinskom svetle. V roku 1940 nebol jediným človekom odboja, ktorý sa cítil zradený. Nikdy som však ani medzi vojakmi z frontu nestretol človeka, ktorý by kráľov útek tak radikálne odsudzoval. Nezabúdajte, že ho po celý život opúšťali ľudia, ktorých miloval a ktorým veril. Myslím, že z celého srdca nenávidel každú bytosť, ktorá do Londýna odišla. Naozaj.“

Sadli si na lavičku a hľadeli na fagerborský kostol, strechy ulice Pilestredet, ktorá sa kľukatila k mestu, a na Oslofjord, čo im modro blikal niekde z diaľky.

„Je tu krásne,“ vydýchol Fauke. „Kvôli tej kráse by človek niekedy bol ochotný aj zomrieť.“

Harry sa pokúšal všetko stráviť, poskladať z toho mozaiku. Stále mu však chýbal jeden detail.

„Even začal študovať medicínu v Nemecku pred vojnou. Viete kde?“

„Nie,“ odvetil Fauke.

„Viete, či sa na niečo špecializoval?“

„Áno, raz mi hovoril, že vtedy sníval o tom, že bude kráčať v stopách svojho slávneho adoptívneho otca a jeho otca.“

„A tí boli?“

„Vy nepoznáte primárov Juulovcov? Boli chirurgovia.“

89/

Grønlandsleiret

16. máj 2000

Bjarne Møller, Halvorsen a Harry kráčali bok po boku dole ulicou Motzfeldtsgate. Boli hlboko v malom Karáčí. Vône, šaty a ľudia pripomínali Nórsko tak málo ako kebab, ktorý prežúvali, grilované párky. Nejaký chlapec, vyzdobený na oslavu v pakistanskom štýle, ale s nórskou kokardou na pozlátenej bunde, prebehol popri nich na druhú stranu. Mal čudesný pršinos a v ruke držal nórsku vlajku. Harry v novinách čítal, že moslimskí rodičia deťom prichystali oslavy sedemnásteho mája už dnes, aby sa zajtra mohli sústrediť na eid.

„Hurá, Nórsko!“

Chlapec sa na nich usmial žiarivým úsmevom.

„Even Juul nie je len tak hocikto,“ vysvetľoval Møller. „Je to zrejme náš najuznávanejší vojnový historik. Ak je toto pravda, v novinách bude peklo. A nehovorím o tom, čo sa stane, ak sa mýlime. Harry, ak sa ty mýliš.“

„Prosím ťa len o povolenie na výsluch za účasti psychológa. A povolenie na prehliadku jeho domu.“

„A ja ťa prosím aspoň o nejaký fyzický dôkaz alebo svedka.“ Møller divoko gestikuloval rukami. „Juul je známa osobnosť. Nikto ho v blízkosti miest činu nevidel. Nikdy. A čo telefonát, ktorý Brandhaugova žena mala z tej krčmy, kam stále chodíš?“

„Ukázal som fotografiu Evena Juula žene, ktorá v Schrøderovi pracuje,“ vysvetľoval Halvorsen.

„Maja,“ doplnil ho Harry.

„Nepamätala si, že by ho niekedy videla.“

„Veď práve to hovorím,“ vzdychol si Møller a zotrel si z úst omáčku.

„No a ukázal som ju niekoľkým chlapom, čo tam sedeli,“ pokračoval Halvorsen a rýchlo pozrel na Harryho. „Nejaký starec v plášti prikývol a povedal, že áno, mali by sme ho zavrieť.“

„Plášť,“ vysvetlil Harry. „To je Mohykán. Konrad Åsnes, vojenský námorník. Super chlap, ale obávam sa, že už nie je spoľahlivý svedok. Je to jedno. Juul povedal, že bol v Kaffebrenneriet oproti na ulici. Tam nijaký telefón nie je. Ak by teda išiel telefonovať, prirodzene, prešiel by k Schrøderovi.“

Møller vystrúhal grimasu a s nedôverou hľadel na kebab. S váhaním pristúpil na ochutnanie burek-kebabu, ktorý Harry propagoval ako „zmes Turecka, Bosny, Pakistanu a štvrte Grønland“.

„Harry, ty naozaj veríš tým príbehom o rozštiepenej osobnosti?“

„Zdá sa mi to rovnako neuveriteľné ako tebe, Aune však hovorí, že možnosť tam je. A je ochotný nám pomôcť.“

„Teda ty si myslíš, že Aune dokáže Juula zhypnotizovať, vyvolať v ňom toho Daniela Gudesona a dostať z neho priznanie?“

„Vôbec nie je isté, že Even Juul vie, čo Daniel Gudeson vykonal, takže je absolútne nevyhnutné, aby sme sa s ním porozprávali,“ vysvetľoval Harry. „Podľa Auneho sú našťastie osoby s MPD veľmi prístupné hypnóze, pretože práve sebahypnóze sa neustále venujú.“

„Fajn,“ zagúľal Møller očami. „Tak na čo ti je povolenie na prehliadku bytu?“

„Ako sám hovoríš, nemáme nijaké fyzické dôkazy, nijakých svedkov a vieme, že na takéto psychologické postupy nemusí súd skočiť. Ak však nájdeme Märklin, sme v cieli, nepotrebujeme nič iné.“

„Hm.“ Møller zastal. „Motív.“

Harry sa na Møllera spýtavo pozrel.

„Zo skúsenosti viem, že aj tie najšialenejšie bytosti zvyknú mať okrem svojho šialenstva aj motív. A ja Juulov nevidím.“

„Nie Juulov, šéfe,“ prerušil ho Harry. „Motív Daniela Gudesona. Že Signe Juulová svojím spôsobom prešla k nepriateľovi, mohlo Gudesonovi motív poskytnúť. To, čo napísal na zrkadlo – Boh je sudca –, by mohlo svedčiť o tom, že svoje vraždy považuje za sólovú križiacku výpravu, že je v práve, aj keď ho ostatní ľudia odsudzujú.“

„A čo tie ďalšie vraždy? Bernt Brandhaug a – ak máš pravdu v ostatných vraždách – Hallgrim Dale?“

„O motívoch netuším. Vieme však, že Brandhauga zabil Märklin a Dale poznal Daniela Gudesona. A podľa pitevnej správy Daleho niekto podrezal s istotou chirurga. Juul začal študovať medicínu a sníval o kariére chirurga. Možno musel Dale zomrieť kvôli tomu, lebo odhalil, že Juul sa za Daniela Gudesona vydáva.“

Halvorsen si odkašlal.

„Čo sa deje?“ spýtal sa namrzene Harry. Halvorsena poznal dosť dlho na to, aby vedel, že príde nejaká námietka. A zrejme dobre odôvodnená.

„Podľa toho, čo hovoríš o MPD, musel byť vo chvíli, keď zabil Hallgrima Daleho, Evenom Juulom. Daniel Gudeson nebol chirurg.“

Harry prehltol posledný kúsok kebabu, utrel si ústa servítkou a obzeral sa po odpadkovom koši.

„Takže,“ začal. „Mohol by som povedať, že počkajme, kým nenájdeme odpoveď na všetky otázky. No je mi jasné, že prokurátorovi naše indície stačiť nebudú. Lenže ani on, ani my nesmieme ignorovať fakt, že máme podozrivého, ktorý môže opäť zabiť. Obávaš sa mediálnej búrky, ak vyhlásime Evena Juula za podozrivého. Šéfe, predstav si však tú búrku, keď bude ďalej zabíjať! A keď sa ukáže, že sme ho upodozrievali bez toho, aby sme ho zastavili…“

„Ale áno, toto všetko viem,“ pokýval hlavou Møller. „Takže myslíš, že bude znovu zabíjať?“

„Je mnoho vecí, ktorými nie som si istý,“ odvetil Harry. „No vezmem jed na to, že svoj projekt ešte nezavŕšil.“

„Odkiaľ berieš túto istotu?“

Harry si pohladkal brucho a neveselo sa usmial.

„Šéfe, niekto tu vo vnútri mi našepkáva, že musí existovať dôvod, prečo si zadovážil najdrahšiu a najlepšiu zbraň planéty. Súčasťou Gudesonovej legendy je aj to, že bol dokonalý strelec. A teraz mi tu čosi hovorí, že chce svojej krížovej výprave dať logický záver. Bude to koruna celého diela, niečo, čo legendu o Danielovi Gudesonovi urobí nesmrteľnou.“

Na okamih zmizlo teplo leta, keď posledný závan zimy prefúkol ulicou a rozvíril prach a smeti. Møller privrel oči, od zimy ho striaslo. Pevnejšie si pritiahol kabát. Bergen, povedal si v duchu. Bergen.

„Uvidíme, čo sa mi podarí,“ povedal. „Buďte pripravení.“

90/

Policajná stanica

16. máj 2000

Harry a Halvorsen boli pripravení. Takí pripravení, že keď zazvonil Harryho telefón, obaja vyskočili. Harry schmatol slúchadlo: „Hole!“

„Nemusíš kričať,“ ozvala sa Rachel. „Na to ľudia vynašli telefón. Čo si to povedal nedávno o sedemnástom máji?“

„Čo?“ Harrymu chvíľu trvalo, kým mu zaplo. „Že pôjdem na hliadku?“

„To druhé,“ usmiala sa Rachel. „Že dáš modré z neba.“

„Myslíš to vážne?“ Harryho telo zaplavilo krásne teplo. „Chcete byť so mnou, ak sa mi podarí nájsť niekoho, kto prevezme hliadku?“

Rachel sa zasmiala.

„Teraz si bol zlatý. Musím ťa však upozorniť, že si nebol prvá voľba, ale keďže sa otec rozhodol, že tento rok chce byť sám, je odpoveď áno, chceme byť s tebou.“

„A čo hovorí Oleg?“

„On to navrhol.“

„Naozaj? Ten Oleg je zlatý chlapec.“

Harry sa tešil. Tešil sa tak, že nedokázal hovoriť normálnym hlasom. A bolo mu jedno, že Halvorsen na druhej strane stola sa len vyškiera.

„Dohodnuté?“ šteklil ho v uchu Rachelin hlas.

„Ak sa mi to podarí, áno. Zavolám ti o chvíľu.“

„Áno, alebo príď k nám na večeru. Ak máš teda čas. A chuť.“

Tie slová vyslovila tak premyslene, že Harry cítil, ako si ich vopred skúšala. Vo vnútri v ňom bublal smiech, hlava bola ľahká, akoby si vypil, a chcel povedať áno, keď si spomenul na vetu, ktorú vyslovila vtedy v reštaurácii: Viem, že sa to jedným razom neskončí. Nepozýva ho na večeru.

Ak máš teda čas. A chuť.

Ak má prepadnúť panike, práve prišla vhodná chvíľa.

Myšlienky mu prerušilo blikajúce svetlo na telefóne.

„Mám prichádzajúci hovor na druhej linke, ktorý musím zodvihnúť. Rachel, môžeš chvíľku počkať?“

„Samozrejme.“

Harry stlačil gombík, ozval sa Møllerov hlas:

„Zatykač držím v rukách. Povolenie na prehliadku je na ceste. Tom Waaler je pripravený s dvoma autami a štyrmi ozbrojenými chlapmi. Pre Kristove rany, dúfam, že to šepkanie v bruchu si si vysvetlil správne, Harry.“

„Občas zhltne písmenko, nikdy však nepokazí celú správu,“ odvetil Harry, naznačujúc Halvorsenovi, že sa má obliekať. „Vidíme sa.“ Harry položil.

Už boli vo výťahu, keď si Harry uvedomil, že Rachel stále čaká na druhej linke na odpoveď. Harry sa nevládal zamyslieť nad tým, čo to má znamenať.

91/

Ulica Irisveien, Oslo

16. máj 2000

Keď policajné autá začali vchádzať do pokojnej vilovej štvrte mesta, prvý letný deň roka sa už končil. Harry nemal dobrý pocit. Nielen preto, že sa pod nepriestrelnou vestou potil, ale aj kvôli tomu tichu. Hľadel na závesy za vzorne ostrihaným živým plotom, no nič sa nehýbalo. Cítil sa ako v kovbojke. Práve vbehol do pasce.

Harry nepriestrelnú vestu najprv odmietal, no Tom Waaler, ktorý bol za celú operáciu zodpovedný, mu dal jednoduché ultimátum. Buď vesta, alebo zostane doma. Na argument, že guľka z Märklina by vestou prešla ako horúci nôž maslom, Waaler reagoval len ľahostajným pokrčením pleca.

Išli v dvoch autách. Druhé, v ktorom sedel Waaler, prešlo cez Sognsveien a Ullevål Hageby tak, že na Irisveien vošlo od západu. Vo vysielačke počul Waalerov hlas. Pokojný a uvoľnený hlas. Žiadal ich o udanie pozície, zopakoval postup a núdzový postup a každého požiadal o zopakovanie vlastných úloh.

„Ak je profík, mohol k bráne pripojiť alarm. Takže ideme ponad ňu, nie cez ňu.“

Aj Harry musel pripustiť, že je šikovný. Ostatní v aute ho očividne rešpektovali.

Harry ukázal na červený drevený dom:

„Tam je to.“

„Alfa,“ povedala do vysielačky policajtka. „Nevidíme ťa.“

Waaler: „Sme za rohom. Buďte mimo výhľadu z domu, kým nás neuvidíte. Prepínam.“

„Neskoro, už sme na mieste. Prepínam.“

„Okej, zostaňte však v aute do nášho príchodu. Prepínam a končím.“

O sekundu sa v zákrute zjavilo druhé auto. Prešli posledných päťdesiat metrov a zaparkovali tak, aby zablokovali výjazd z garáže. Druhé auto zastalo rovno pred bránou.

Keď vystupovali z auta, Harry počul lenivú, tupú ozvenu tenisovej lopty, do ktorej udierala nie príliš pevná ruka. Slnko zapadalo na Ullernåsen, z nejakého okna cítili vôňu pečených kotliet.

Potom sa začalo predstavenie. Dvaja policajti preskočili plot so zbraňou v ruke a prebehli okolo domu, jeden sprava, druhý zľava.

Policajtka v Harryho aute zostala sedieť, jej úlohou bol kontakt s centrálou a zabezpečenie územia voči prípadným zvedavcom. Waaler a posledný policajt počkali, kým tí dvaja zaujmú miesto, pripevnili si vysielačku do náprsného vrecka a preskočili plot. Harry a Halvorsen všetko sledovali spoza policajného auta.

„Cigaretu?“ spýtal sa Harry policajtky.

„Nie, ďakujem,“ usmiala sa.

„Len sa pýtam, či nemáte cigaretu.“

Prestala sa usmievať. Typická nefajčiarka.

Waaler s policajtom stáli na schodoch a zaujali pozíciu po oboch stranách dverí. Vtedy Harrymu zazvonil telefón.

Harry si všimol, ako policajtka zagúľala očami. Určite jej napadlo čosi ako typický amatér.

Harry chcel telefón vypnúť, len rýchlo skontroloval, či nevolá Rachel. Číslo mu bolo povedomé, no Rachel to nebola. Waaler zdvihol ruku, aby dal signál, keď si Harry uvedomil, kto volá. Prekvapenej policajtke vytrhol vysielačku.

„Alfa! Stop. Podozrivý mi práve volá na mobil. Počujete?“

Harry hľadel na schody. Waaler prikývol. Harry vzal telefón a priložil si ho k uchu:

„Hole.“

„Pozdravujem.“ Na svoje prekvapenie Harry nepočul hlas Evena Juula: „Tu je Sindre Fauke. Je mi ľúto, že vás vyrušujem, stojím však v dome Evena Juula a myslím, že by ste mali prísť.“

„Prečo? A čo tam robíte?“

„Pretože si myslím, že mohol vymyslieť nejakú hlúposť. Asi pred hodinou mi zavolal, že mám ihneď prísť, že je v smrteľnom nebezpečenstve. Vyrazil som k nemu, našiel otvorené dvere, Evena však nikde. Teraz sa obávam, že sa zamkol v spálni.“

„Prečo si to myslíte?“

„Dvere sú zamknuté, a keď som nazrel do kľúčovej dierky, kľúč je zvnútra.“

„Okej.“ Harry prešiel okolo auta a cez bránu. „Dobre ma počúvajte. Zostaňte stáť tam, kde ste. Ak máte niečo v rukách, položte to a ruky držte tak, aby sme ich videli. Sme tam o dve sekundy.“

Harry prešiel bránou, vyšiel po schodoch, a kým ho Waaler s druhým policajtom prekvapene pozorovali, stlačil kľučku a vošiel.

Fauke stál na chodbe s telefónom pri uchu a hľadel naňho ako na zjavenie.

„Bože na nebi,“ vydýchol, keď zbadal Waalera s revolverom. „To bola rýchlosť…“

„Kde je spálňa?“ spýtal sa Harry.

Fauke mlčky ukázal na schody.

„Veďte nás.“

Fauke kráčal pred troma policajtmi.

„Tu.“

Harry vyskúšal dvere, ktoré boli naozaj zamknuté. Zo zámky trčal kľúč, nedal sa však otočiť.

„Nestihol som to povedať, no pokúšal som sa ho otvoriť kľúčom z druhej spálne,“ rýchlo vysvetlil Fauke. „Niekedy pasuje.“

Harry vytiahol kľúč a oko priložil k dierke. Vo vnútri videl posteľ a nočný stolík. Na posteli ležalo niečo, čo pripomínalo rozobratú stropnú lampu. Waaler čosi ticho hovoril do vysielačky. Harry cítil, ako sa pod vestou opäť začal potiť. Tá lampa sa mu nepáčila.

„Nehovorili ste, že kľúč bol zvnútra?“

„Veď aj bol,“ vysvetľoval Fauke. „Keď som však skúšal ten druhý, vypadol.“

„Tak ako sa teraz dostaneme dnu?“ spýtal sa Harry.

„Sú na ceste,“ odvetil Waaler a v tej chvíli sa na schodoch ozvali ťažké čižmy. Jeden z policajtov, ktorí zaujali pozíciu za domom. Niesol červený sochor.

„Tu,“ ukázal mu Waaler.

Odfrkli triesky a dvere sa otvorili.

Harry vstúpil a počul, ako Waaler požiadal Faukeho, aby počkal vonku.

Ako prvé si všimol obojok. Even Juul sa na ňom obesil. Zomrel v bielej košeli, rozopnutej pri krku, čiernych nohaviciach a kockovaných ponožkách. Pri skrini za ním ležala prevrátená stolička. Topánky vzorne postavil pod ňu. Harry pozrel na strop. Obojok bol naozaj pripevnený na hák lampy. Harry dlho odolával, no napokon sa predsa pozrel na tvár Evena Juula. Jedno oko civelo do izby, druhé priamo na Harryho. Nezávisle od seba. Ako na dvojhlavom trollovi s jedným okom na každej hlave. Prešiel k oknu obrátenému na východ a videl chlapcov bicyklujúcich k Irisveien, ktorých prilákala fáma o policajných autách, šíriaca sa po štvrti vždy neuveriteľnou rýchlosťou.

Harry privrel oči a zamyslel sa. Prvý dojem je najdôležitejší, tvoja prvá myšlienka je často tá najsprávnejšia. To ho naučila Ellen. Jeho žiačka ho naučila sústrediť sa na prvý pocit, ktorý mal na mieste činu. Preto sa teraz nemusel obrátiť, aby videl na zemi ležať kľúč, aby vedel, že nijaké odtlačky prstov nenájdu, aj to, že do domu sa nikto nevlámal. Jednoducho preto, že vrah aj obeť visia pred ním. Dvojhlavý troll praskol.

„Zavolaj Webera,“ povedal Harry Halvorsenovi, ktorý z dverí uprene hľadel na obesenca.

„Možno by si vedel predstaviť aj inú prípravu na zajtrajšie oslavy, uteš ho však tým, že ho tu čaká ľahká práca. Even Juul odhalil vraha a musel za to zaplatiť životom.“

„A kto je to?“ spýtal sa Waaler.

„Bol. Aj vrah je mŕtvy. Volal sa Daniel Gudeson a nachádzal sa v Juulovej hlave.“

Cestou von Harry poprosil Halvorsena, aby Webera upozornil, nech mu zavolá, keď nájdu Märklin.

Harry zostal stáť na schodoch a obzeral sa okolo seba. Nápadne veľa susedov malo naraz prácu v záhradke a nakúkalo ponad živý plot. Vyšiel aj Waaler a postavil sa vedľa Harryho.

„Celkom som ťa tam vo vnútri nepochopil,“ oslovil ho. „Myslíš si, že ten chlap spáchal samovraždu z pocitu viny?“

Harry zavrtel hlavou.

„Nie, myslím si to, čo som povedal. Zabili sa navzájom. Even zabil Daniela, aby ho zastavil. A Daniel zabil Evena, aby ho neodhalil. Tento jediný raz mali spoločný záujem.“

Waaler prikývol. Nezdalo sa však, že je múdrejší.

„Na tom starcovi mi je čosi povedomé,“ začal. „Na tom živom.“

„Nuž. Je to otec Rachel Faukeovej, ak si…“

„Samozrejme, tá koza z ÚSO. Tam to máme.“

„Máš cigaretu?“ spýtal sa Harry.

„Nie,“ zavrtel hlavou Waaler. „Zvyšok toho, čo sa tu bude diať, je tvoja káva, Hole. Ja pôjdem. Tak povedz teraz, ak potrebuješ pomoc.“

Harry prikývol a Waaler vykročil k bráne.

„Ale áno,“ zakričal za ním Harry. „Ak nemáš na zajtra nič mimoriadne, potrebujem skúseného policajta, ktorý by prevzal moju hliadku.“

Waaler sa usmial a kráčal ďalej.

„Velil by si hliadke počas zajtrajšej bohoslužby v grønladskej mešite,“ kričal Harry. „Vidím, že máš na také veci talent. Musíme len dohliadnuť na to, aby skíni nezbili moslimov za to, že oslavujú eid.“

Waaler prišiel k bráne a zastal.

„A ty si za to zodpovedný?“ spýtal sa cez plece.

„Je to len maličkosť,“ prikývol. „Dve autá, štyria chlapi.“

„Ako dlho?“

„Od ôsmej do tretej.“

Waaler sa so širokým úsmevom otočil.

„Vieš čo?“ začal. „Keď sa nad tým tak zamyslím, tak ti to vlastne aj dlhujem. Fajn, tú hliadku preberiem.“

Waaler pozdravil, nasadol do auta, naštartoval a zmizol.

Dlhuje mi čo? spýtal sa v duchu Harry a započúval sa do zvukov z tenisového kurtu. O chvíľu však na to už zabudol, pretože mu zazvonil telefón a tentoraz displej ukázal Rachelino číslo.

92/

Holmenkollveien

16. máj 2000

„Sú pre mňa?“

Rachel zalomila rukami a prijala kyticu margarétok.

„Nestihol som obchod s kvetmi, a tak sú z tvojej záhrady.“ Harry vstúpil. „Hm, vonia to tu kokosovým mliekom. Thajsko?“

„Áno. A gratulujem k novému obleku.“

„Je to až taká zmena?“

Rachel sa usmiala a dlaňou mu prebehla po látke.

„Dobrá kvalita.“

„Super 110.“

Harry netušil, čo to znamená. V návale pýchy však vpochodoval do jedného z dizajnérskych butikov na Hegdehaugsveien práve vo chvíli, keď sa chystali zavrieť, a dal im úlohu nájsť aspoň jeden oblek, do ktorého by zmestil svoje dlhé telo. Sedemtisíc nórskych korún bolo, samozrejme, oveľa viac, než si predstavoval, alternatívou však bolo vyzerať ako šašo v starom obleku. A tak zatvoril oči, platobnú kartu strčil do terminálu a snažil sa zabudnúť.

Vošli do jedálne, kde bolo prestreté pre dvoch.

„Oleg spí,“ prezradila mu skôr, než sa stihol spýtať. Nastalo ticho.

„Nemyslím…“ začala.

„Nie?“ usmial sa Harry. Doteraz ju nevidel červenať sa. Pritiahol ju k sebe, nadýchol sa vône čerstvo umytých vlasov a cítil, že sa celkom jemne chveje.

„Jedlo…“ zašepkala.

Pustil ju a ona zmizla v kuchyni. Okno bolo otvorené do záhrady, kde motýle, ktoré tam včera ešte neboli, v zapadajúcom slnku poletovali ako konfety. Tu to voňalo mydlom a vlhkými parketami. Harry privrel oči. Vedel, že bude potrebovať veľa takýchto dní, kým zabudne na pohľad na Evena Juula zaveseného na obojku. Teraz však vybledol. Weber a jeho chlapci Märklin nenašli, našli však Burreho. V igelitovom vreci v mrazničke s prerezaným hrdlom. A medzi náradím našli tri nože, na všetkých stopy krvi. Harry vedel, že na nich nájdu aj krv Hallgrima Daleho.

Rachel zakričala z kuchyne, aby jej pomohol odniesť taniere. Obraz Juula hneď vybledol.

93/

Holmenkollveien

17. máj 2000

Vietor k nim prinášal hudbu dychoviek. Otvoril oči. Všetko bolo biele. Biele slnečné svetlo blikajúc vysielalo morzeovkou správy cez nadúvajúce sa biele závesy na biele steny, biely strop a biele posteľné obliečky, také mäkké a chladivé na rozhorúčenej koži. Obrátil sa na bok. Na vankúši bola ešte stále otlačená jej tvár, posteľ však už bola prázdna. Pozrel sa na hodinky. Osem päť. S Olegom už bola na ceste na miesto, odkiaľ odchádza detský sprievod. Dohodli sa, že sa stretnú pri stráži Kráľovského zámku o jedenástej.

Zavrel oči a ešte raz si premietal poslednú noc. Potom vstal a neistým krokom prešiel do kúpeľne. Aj tu bolo bielo, biele obkladačky, biely porcelán. Osprchoval sa v ľadovej vode a z ničoho nič si začal spievať:

„… a perfect day!“

Rachel mu nechala vyložený uterák – biely. Hrubo tkanou bavlnou si rozprúdil krvný obeh, pozorujúc pri tom svoju tvár v zrkadle. Teraz je šťastný, však? Práve teraz. Usmial sa na svoju tvár. Usmiala sa späť. Ekman a Friesen. Usmievaj sa na svet…

Hlasno sa zasmial, obmotal si uterák okolo pása a mokrými nohami prešiel chodbou do spálne. Asi sekundu mu trvalo, kým pochopil, že je v nesprávnej spálni, lebo opäť bolo všetko biele: steny, strop, polička s rodinnými fotografiami a pedantne ustlaná manželská posteľ so staromódnymi háčkovanými obliečkami.

Obrátil sa, chcel vyjsť, no keď prišiel k dverám, zmeravel. Zostal tak chvíľu stáť, akoby mu časť mozgu velila, aby pokračoval a zabudol, a druhá ho nútila vrátiť sa späť, aby sa presvedčil, či naozaj videl to, čo si myslí. Alebo presnejšie povedané: to, čoho sa obával. Presne čoho a prečo sa bál, by nevedel povedať, vedel len to, že keď je všetko dokonalé, nič nemôže byť lepšie a človek nechce meniť nič, ani najmenšiu maličkosť. Bolo však neskoro. Samozrejme, že bolo neskoro.

Zadržal dych, zvrtol sa a vrátil sa späť.

Čiernobiely obrázok s jednoduchým zlatým rámom. Žena na obrázku mala úzku tvár, vysoké, vystupujúce lícne kosti a pokojné, usmievavé oči, ktoré hľadeli nad objektív, zrejme na fotografa, statočným pohľadom. Oblečenú mala ľahkú blúzku, na ktorej visel strieborný kríž.

Jej tvár maľovali na ikony takmer dvetisíc rokov.

Nie preto mu na nej bolo čosi povedomé, keď prvý raz videl jej fotografiu.

Nebolo o tom najmenších pochýb. Bola to tá istá žena, ktorú videl na fotografii v izbe Beatrice Hoffmanovej.

Deviata časť / SÚDNY DEŇ

94/

Oslo

17. máj 2000

Píšem toto, aby ten, kto moje slová nájde, pochopil, prečo som urobil túto voľbu. Voľby v mojom živote väčšinou boli voľbami medzi dvoma druhmi zla, takto ma treba súdiť. Súďte ma však aj podľa toho, že som nikdy pred voľbou neunikal, že som sa nikdy nestránil svojich morálnych záväzkov, ale radšej riskoval, že moja voľba nebude správna, než by som žil zbabelo spolu s mlčiacou väčšinou ako niekto, kto hľadá bezpečnosť v stáde, kto necháva stádo urobiť voľbu. Túto poslednú voľbu som vykonal preto, aby som bol pripravený, keď opäť stretnem Pána a Helenu.

„Do riti!“

Harry dupol na brzdy, keď na križovatku vyšla skupina oslavujúcich, vyobliekaná v oblekoch a nórskych krojoch. Akoby už bolo na nohách celé mesto. A na semafore nechcela skočiť zelená. Keby konečne mohol pustiť spojku a dupnúť na plyn! Na Vibes gate zastal s výstražnými blikačkami, našiel Faukeho zvonček a zazvonil. Nejaké decko prebehlo na klopkajúcich opätkoch a vysoký prenikavý zvuk trúbky Harryho takmer vystrašil.

Fauke neodpovedal. Harry sa vrátil k autu, našiel sochor, ktorý mal vždy niekde pod zadným sedadlom kvôli pokazenej zámke na kufri. Vrátil sa a oboma predlaktiami naraz postláčal všetky zvončeky. Po niekoľkých sekundách sa ozvala kakofónia rozčúlených hlasov, každý z nich mal pravdepodobne veľmi málo času a v rukách držal žehličku alebo krém na topánky. Povedal, že je z polície a niekto mu zrejme aj uveril, pretože brána zabzučala a dvere sa otvorili. Schody bral po štyroch. Potom stál na štvrtom poschodí a srdce mu bilo ešte rýchlejšie ako vo chvíli, keď pred štvrťhodinou zbadal na poličke tú fotografiu.

Úloha, ktorú som si uložil, už stála nevinné ľudské životy a samozrejme, existuje riziko, že ich bude ešte viac. Taká je vojna. Súď ma teda ako vojaka, ktorý nemá možnosť toľkých volieb. Také je moje želanie. Ak ma však chceš súdiť tvrdo, vedz, že aj ty si len omylný človek, aj ty, a vždy platí, pre teba aj pre mňa, že napokon máme len jediného sudcu: je ním Boh. Tu sú moje memoáre.

Harry dvakrát zabúchal päsťou na Faukeho dvere a kričal jeho meno. Keď neprichádzala odpoveď, vrazil sochor pod zámku a celou silou po ňom buchol. Na tretí pokus dvere povolili. Prekročil prah. V byte bolo ticho a tma. Zvláštne, že mu pripomínal spálňu, z ktorej práve odišiel. Všetko pôsobilo prázdno a veľmi opustene. Prečo je to tak, pochopil hneď, ako do miestnosti vstúpil. Byt bol opustený Všetky papiere, ktoré zakrývali podlahu, knihy na krivých poličkách, nedopité šálky kávy – všetko bolo preč. Nábytok bol odtlačený do rohu a zakrytý bielymi plachtami. Slnečný lúč dopadol na zväzok papierov, ktoré ležali uprostred izby na dlážke.

Keď toto čítaš, už som asi mŕtvy. Možno sme vtedy už všetci mŕtvi.

Harry si kľakol k papierom.

Zrada, napísané strojom na úvodnom hárku. Vojakove memoáre. Harry strhol šnúrku.

Ďalšia strana: Píšem toto, aby ten, kto moje slová nájde, pochopil, prečo som urobil túto voľbu. Harry začal listovať. Niekoľko sto strán husto popísaných textom. Pozrel sa na hodinky. Pol deviatej. V poznámkovom bloku našiel Fritzovo telefónne číslo, vytiahol mobil. Zastihol ho na ceste z nočnej hliadky. Asi minútu s ním hovoril, potom zavolal na informácie, tam našli číslo a prepojili ho.

„Weber.“

„Hole. Všetko najlepšie k sviatku, nehovorí sa to tak?“

„Choď s tým niekam. Čo chceš?“

„Nuž. Zrejme máš už na dnešný deň plány…“

„Áno, plánujem zamknúť dvere, pozatvárať okná a čítať si noviny. Von s tým.“

„Potrebujem nejaké odtlačky prstov.“

„Super. Kedy?“

„Hneď Zober si kufrík, nech ich môžeme poslať odtiaľto. A potrebujem aj služobnú pištoľ.“

Harry mu nadiktoval adresu. Potom vzal papiere, zložil jednu z vyložených stoličiek a začal čítať.

95/

Leningrad

12. december 1942

Svetlice osvetľujú sivú nočnú oblohu a menia ju na špinavú celtovinu, natiahnutú na bezútešnú, nahú krajinu, ktorá nás obklopuje zo všetkých strán. Možno už Rusi začali ofenzívu, možno sa len tak tvária, to sa Človek vopred nikdy nedozvie. Daniel sa opäť predviedol ako fantastický strelec. Ak doteraz ešte nebol žijúcou legendou, dnes si zaručil nesmrteľnosť. Dvoch Rusov trafil takmer na päťstometrovú vzdialenosť. Potom vyšiel do krajiny nikoho a pripravil mŕtvym kresťanský pohreb. Nikdy som nepočul o ničom podobnom. Vrátil sa s Rusovou čiapkou namiesto trofeje. Potom už bol vo svojej tradičnej nálade, spieval a na všeobecnú radosť nás zabával (až na niekoľko závistlivých hlupákov). Som veľmi hrdý, že mám za priateľa takého plnokrvného a udatného človeka. Hoci to niekedy vyzerá tak, že táto vojna sa nikdy neskončí a obete našej krajiny sú veľké, človek ako Daniel Gudeson nám dáva nádej, že sa nám boľše vikov podarí zastaviť a vrátime sa do bezpečného, slobodného Nórska.

Harry sa pozrel na hodinky a listoval ďalej.

96/

Leningrad

Noc na 1. januára 1943

Keď som videl strach vo Faukeho očiach, musel som mu povedať zopár upokojujúcich slov, aby bol menej ostražitý. Pri hniezde sme ostali dvaja, ostatní si išli ľahnúť a Danielova mŕtvola tuhla na škatuliach s muníciou. Odstraňoval som Danielovu krv z pása s nábojmi. Svietil mesiac a zároveň snežilo, bola krásna noc. Napadlo mi, že teraz pozbieram rozbité zvyšky Daniela a znovu ich poskladám, vzkriesim ho, aby nás ďalej viedol. Sindre Fauke tomu nerozumel, bol to hnusný oportunista a udavač, ktorý vždy nasledoval víťazov. A v deň, keď prídu moje, naše a Danielove ťažké chvíle, zradí aj nás. Urobil som rýchly krok, postavil som sa zaňho, chytil som ho za čelo a švihol bajonetom. Na to, aby ste urobili hlboký a čistý rez, potrebujete rýchlosť. Pustil som ho hneď, ako som rez dokončil, vedel som, že práca je hotová. Pomaly sa pretočil, hľadel na mňa svojimi prasačími očkami a snažil sa zakričať, bajonet mu však prerezal vz
duchovú trubicu a zo zívajúcej diery vychádzal len piskľavý vzduch. A krv. Oboma rukami sa chytil za krk, aby zastavil krv a unikajúci život, krv mu však v tenkých pramienkoch prenikala pomedzi prsty. Spadol som a musel som sa odšuchnúť po snehu, aby mi nezašpinila uniformu. Ak sa rozhodnú vyšetrovať Faukeho zbehnutie, čerstvé fľaky od krvi by nevyzerali dobre.

Keď sa už nehýbal, prevalil som ho na chrbát a odtiahol k Danielovmu telu. Našťastie mali podobnú postavu. Našiel som Sindreho papiere. Tie nosíme pri sebe neustále, vo dne v noci. Ak nás totiž zastavia bez papierov, ktoré dokazujú, kto sme a kam sme zaradení (pešiak, severná zóna, dátum, pečiatka a tak ďalej), riskujeme, že nás na mieste zastrelia ako dezertérov. Sindreho poskladané papiere som vložil do svojej poľnej fľašky, ktorú som si pripevnil na opasok. Potom som z Danielovej hlavy stiahol vrece a omotal ním Sindreho. Daniela som vzal na chrbát a odniesol ho do krajiny nikoho. Tam som ho pochoval v snehu tak, ako Daniel pochoval Uriáša, toho Rusa. Danielovu ruskú čiapku som si nechal. Zaspieval som žalm Boh náš je pevný ako hrad a Príďte do kruhu k ohňu.

97/

Leningrad

3. január 1943

Mierna zima. Všetko išlo podľa plánu. Skoro ráno prvého januára prišli pohrebníci, podľa rozkazov vzali mŕtve telo. Pochopiteľne, mysleli si, že na saniach ťahajú Daniela Gudesona. Ešte stále mi je pri tej spomienke do smiechu. Či mu stiahli vrece skôr, než ho hodili do masového hrobu, neviem, aj tak by mi to bolo jedno, oni netušili, kto je Daniel, ani kto je Sindre Fauke.

Jediné, čo ma trápi, je to, že Edvard Mosken má podozrenie, že Fauke nezbehol, ale že som ho zabil. Samozrejme, nemôže urobiť veľa, telo Sindreho Faukeho leží spálené (nech jeho duša horí večne) na nepoznanie v hrobe s ostatnými.

Ale dnes v noci, keď som mal hliadku, musel som podniknúť dosiaľ najodvážnejšiu operáciu. Postupne mi došlo, že nemôžem nechať Daniela pochovaného v snehu navždy. Počas miernej zimy sa telo môže kedykoľvek zjaviť a odhaliť celú výmenu. Keď sa mi v noci začalo snívať o tom, ako Danielovo telo trhajú tchory a líšky, rozhodol som sa, že mŕtve telo vykopem a pochovám ho v masovom hrobe – napriek všetkému je to pôda, ktorú vysvätil poľný kňaz.

Samozrejme, našich hliadok som sa bál viac než Rusov, pri hniezde však našťastie sedel Hallgrim Dale, Faukeho lenivý kumpán. Okrem toho bola tmavá noc, a čo je najdôležitejšie: cítil som, že Daniel je so mnou, že je vo mne. A keď som konečne mŕtve telo vyložil na škatule a chcel mu na hlavu natiahnuť vrece, usmial sa. Viem, že nedostatok spánku a hlad môže zmeniť ľudské vnímanie, meravá mŕtva tvár sa mi však menila pred očami. Čudné, že som sa nebál, naopak, bol som pokojný a šťastný. Potom som zaliezol do bunkra a zaspal ako dieťa.

Keď ma o hodinu zobudil Edvard Mosken, akoby sa mi to celé len snívalo. Naozaj ma prekvapilo, že sa Danielova mŕtvola opäť zjavila. Na to, aby som presvedčil Moskena, to však nestačilo. Bol si istý, že tam leží Fauke, že som ho zabil a teraz ho predložil pohrebníkom v nádeji, že si budú myslieť, že prvý raz ho len zabudli odniesť. Keď Dale sňal vrece a Mosken videl, že to je Daniel, obaja zostali v šoku a ja som sa musel držať, aby ten môj nový smiech nevybuchol a neprezradil nás oboch, Daniela aj mňa.

98/

Lazaret Sever, Leningrad

17. január 1944

Ručný granát, vyhodený ruským lietadlom, trafil Daleho do prilby a krútil sa na ľade, kým my sme sa snažili pratať čím ďalej. Ležal som najbližšie a bol som si istý, že zomrieme všetci traja: ja, Mosken aj Dale. Zvláštne, ale moja posledná myšlienka smerovala k tomu, akou iróniou osudu je fakt, že som zachránil Moskena pred tým, aby ho zastrelil ten chudák Hallgrim Dale, a jediným výsledkom je predĺženie veliteľovho života o celé dve minúty. Rusi, našťastie, vyrábajú biedne ručné granáty a všetci traja sme prežili. Ja som vyviazol iba s poranenou nohou a úlomkom granátu, čo mi prerazil helmu a zaryl sa do čela.

Krásnou náhodou som sa ocitol v sále sestričky Signe Alsakerovej, Danielovej snúbenice. Spočiatku ma nespoznala, poobede však prišla k mojej posteli a hovorila po nórsky. Je krásna a ja dobre viem, že sa s ňou chcem zasnúbiť.

V tejto sále leží aj Olaf Lindvig. Jeho biely kabát visí na klinci nad posteľou, neviem prečo. Možno chce vypochodovať za svojimi povinnosťami, len čo sa rana zahojí. Ľudí jeho razenia teraz potrebujeme, počujem, ako sa ruské delostrelectvo blíži. V noci sa mu zrejme čosi snívalo, kričal, vtedy prišla sestrička Signe. Dala mu nejakú injekciu, asi morfium. A keď zaspal, videl som, ako ho hladká po vlasoch. Bola taká krásna, mal som chuť zavolať ju k svojej posteli a povedať jej, kto som, nechcel som ju však vyľakať.

Dnes ma vraj musia poslať na západ, nemajú už lieky. Nikto mi to nepovedal priamo, ale noha ma bolí, Rusi sa blížia a ja viem, že to je moja jediná šanca.

99/

Viedenský les

29. máj 1944

Najkrajšia a najmúdrejšia žena, akú som v živote stretol. Môže človek milovať naraz dve ženy? Áno, určite môže.

Gudbrand sa zmenil. Preto som prebral Danielovu prezývku – Uriáš. Helene sa to páči viac, meno Gudbrand sa jej zdalo zvláštne.

Keď ostatní zaspia, píšem básne, hoci nie som nijaký poet. Srdce mi divoko bije, len čo sa ukáže vo dverách, Daniel však hovorí, že ak chce muž získať ženské srdce, musí zostať pokojný, áno, takmer chladný, ako keď zabíjaš muchy. Musíš sedieť celkom ticho, najlepšie je pozerať sa iným smerom. A potom, keď ti mucha začne dôverovať, keď pristane na stole priamo pred tebou, priblíži sa a napokon žobroní o to, aby si po nej buchol – potom udrieš rýchlosťou blesku, rozhodne a isto v svojej viere. To posledné je najdôležitejšie. Muchy nezabíja rýchlosť, ale pevnosť viery. Máš iba jeden pokus – a vtedy musíš mať všetko pripravené. Hovorí Daniel.

100/

Viedeň

29. jún 1944

Spala ako dieťa, keď som sa vyslobodil z jej milovaného náručia. Bombový útok sa dávno skončil, bola však noc a na uliciach ani živej duše. Auto som našiel tam, kde sme ho zaparkovali, vedľa reštaurácie Traja husári. Zadné okno bolo rozbité a tehla preliačila strechu, inak však našťastie zostalo bez škôd. Tak rýchlo, ako som len vládal, hnal som sa späť do nemocnice.

Vedel som, že na to, aby som pre Helenu a seba čokoľvek urobil, bolo neskoro. Boli sme zajatcami víru udalosti, nad ktorými sme už nemali kontrolu. Christopher Brockhard, skorumpovaný chlap, vo svojej bezhraničnej sebeckosti (ktorú nazýva láska!) ublížil samotnej podstate lásky! Nevidel, že láska, ktorá ženie jeho, je presným protikladom lásky, vychádzajúcej z nej? Teraz bolo na mne, aby som obetoval svoj sen o živote s Helenou za to, aby som jej dal život, ak nie v šťastí, tak aspoň v dôstojnosti, oslobodený od poníženia, do ktorého by ju zatlačil Brockhard.

Myšlienky sa mi hnali hlavou tak, ako som sa ja hnal nocou po cestách kľukatých ako sám život. Daniel však viedol moju ruku aj nohu.

Zistil, že sedím na kraji jeho postele, a neveriacky na mňa hľadel.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa.

„Christopher Brockhard, si zradca,“ zašepkal som. „A ja ta odsudzujem na smrť. Si pripravený?“

Nemyslím, že bol pripravený Ľudia nikdy nie sú pripravení na smrť, myslia si, že budú žiť naveky. Verím, že stihol zazrieť fontánu krvi, čo vystrelila k stropu, verím, že stihol počuť šplechnutie, keď dopadla naspäť na obliečky. A najmä verím, že si stihol uvedomiť, že zomiera.

V šatníku som našiel oblek, topánky a košeľu, ktorú som si rýchlo zvinul pod pazuchu. Potom som utekal k autu a naštartoval…

…ešte spala. Bol som celý premočený a triasol sa od zimy. Schúlil som sa k nej pod perinu. Hriala ma ako železná piecka, a keď som sa k nej pritisol, tíško zo spánku zastonala. Snažil som sa pokryť každý centimeter jej kože svojou, snažil som sa nahovoriť sám sebe, že to tak bude večne, snažil sa nepozerať na hodiny. Do odchodu môjho vlaku zostáva už len chvíľa. O niekoľko hodín bude po mne v Rakúsku vyhlásené pátranie za vraždu. Nevedeli, kedy odchádzam, nepoznali ani moju cestu, vedeli však, kam mám namierené. Keď prídem do Osla, budú pripravení. Snažil som sa ju držať tak silno, aby ten stisk vydržal celý život.

Harry počul zvonček. Nezvonil už niekoľký raz? Našiel elektrický vrátnik a otvoril.

„Po športe v televízii najväčšmi nenávidím toto,“ povedal namiesto pozdravu Weber, keď nahnevane vpochodoval dovnútra a škatuľu vo veľkosti cestovného kufríka treskol na dlážku. „Sedemnásty máj, krajina ožratá nacionalizmom, zavreté cesty, a ty aby si obchádzal celé centrum, keď sa niekam chceš dostať. Bože môj! Kde mám začať?“

„Určite nájdeš dobré odtlačky na kávových šálkach v kuchyni,“ poradil mu Harry. „Hovoril som s kolegom vo Viedni, ktorý už hľadá odtlačky prstov z roku 1944. Máš aj skener a počítač?“

Weber potľapkal svoj kufrík.

„Fajn. Keď budeš hotový so skenovaním, môžeš môj mobil pripojiť k počítaču a poslať skeny na mail, ktorý nájdeš pod menom Fritz, Viedeň. Je pripravený porovnať ich so svojimi odtlačkami, a hneď nám dá spätnú väzbu. Takže vieš, čo máš robiť. Ja musím teraz niečo dočítať.“

„Čo čítaš…“

„Pracovné veci,“ prerušil ho Harry. „Need-to-know-only.“

„Naozaj?“ Weber si zahryzol do pery a skúmavo na Harryho hľadel. Harry mu pozrel priamo do očí a čakal.

„Vieš čo, Hole?“ povedal napokon. „Som rád, že aspoň niekto v našej brandži pracuje ako profesionál.“

101/

Hamburg

30. jún 1944

Keď som napísal Helene list, otvoril som poľnú fľašku, vysypal z nej dokumenty Sindreho Faukeho a vložil list. Bajonetom som vyryl jej meno a adresu a vyšiel do noci. Len čo som vyšiel z dverí, zacítil som horúčavu. Vietor mi kmásal uniformu, obloha nado mnou bola ako žltohnedá klenba a zvuky plameňov, rinčiaceho skla a výkrikov ľudí, ktorí už nemali kam utiecť, prehlušili všetko ostatné. Asi takto som si vždy predstavoval peklo. Bomby už nepadali. Prechádzal som po ulici, ktorá už nebola ulicou, len pásom asfaltu vedúcim otvoreným priestorom s ruinami po oboch stranách. Jediné, čo z ulice zostalo, bol obhorený strom, otŕčajúci k nebesiam svoje krivé prsty. A horiaci dom. Odtiaľ prichádzal krik. Keď som prišiel tak blízko, že mi horúčava pálila pľúca, otočil som sa a vykročí k prístavu. Vtedy sa tam zjavila ona, malé dievča s čiernymi, na smrť vystrašenými očami. Ťahala ma za kabát uniformy a kričala – stále znov a mi kričala za chrbtom.

„Meine Mutter! Meine Mutter!“

Kráčal som ďalej, nič som už nemohol urobiť, videl som kostru človeka v svetlej čiapke na prvom poschodí s nohou prehodenou cez okennú parapetu. Dievča však kráčalo za mnou, zúfalo ma žiadajúc, aby som pomohol jej matke. Snažil som pridať do kroku, vtedy ma objala svojimi detskými rukami a nechcela pustiť, ja som ju ťahal so sebou k veľkým plameňom o pár metrov ďalej.

Plakal som, áno, plakal som, slzy sa však odparovali, len čo sa zjavili na tvári. Neviem, kto z nás zastal, no ja som sa obrátil, vzal ju na ruky a vyniesol ju do akejsi sály a zakryl plášťom. Potom som z druhej postele stiahol matrac a ľahol si na zem vedľa nej.

Nikdy som sa nedozvedel, ako sa volá, ani čo sa s ňou stalo, pretože ešte v tú noc zmizla. Viem však, že mi zachránila život. Pretože som sa rozhodol pre nádej.

Zobudil som sa v umierajúcom meste. Z niekoľkých požiarov ešte vždy šľahali plamene, prístav bol zničený a lode, privážajúce zásoby alebo evakuujúce ranených, zostávali ďaleko na rieke, neschopné nájsť si miesto na zakotvenie.

Až večer sa vojakom podarilo uvoľniť miesto, kde z lodí mohli vyložiť náklad a iný naložiť. Hneď som tam bol. Prechádzal som od lode k lodi, kým som nenašiel to, čo som hľadal – loď smerujúcu do Nórska. Loď sa volala Anna a viezla cement do Trondheimu. Cieľ mi vyhovoval, rátal som s tým, že až tam sa zatykač na mňa nedostal. Tradičný nemecký poriadok vystriedal chaos a povely boli dosť nejasné. Dve eská na golieri uniformy očividne robili dojem, nemal som problém dostať sa na palubu a presvedčiť kapitána, že rozkaz, ktorý som mu ukázal, znamená, že sa musím do Osla dopraviť najrýchlejším možným spôsobom, a za súčasných podmienok to znamená Annu do Trondheimu a vlak do Osla.

Cesta trvala tri dni, vystúpil som z lode, ukázal papiere a vstúpil do krajiny. Potom som sa posadil na vlak do Osla. Celá cesta trvala štyri dni. Skôr než som vystúpil v Osle z vlaku, odišiel som na toaletu a prezliekol sa do šiat Christophera Brockharda. A bol som pripravený na prvý test. Prechádzal som sa po Ulici Karla Johana, hlavnej promenáde mesta. Jemne mrholilo, bolo teplo, dve dievčatá mi išli oproti, ruka v ruke, a keď som ich obchádzal, zvučne sa chichotali. Hamburské peklo bolo odtiaľto vzdialené na svetelné roky. Srdce mi plesalo. Som opäť v milovanej krajine a po druhý raz som sa narodil!

Recepčný v hoteli Continental pozorne študoval doklady, čo som mu predložil, potom na mňa ponad sklá okuliarov pozrel a povedal:

„Vitajte u nás, pán Sindre Fauke.“

A potom som už ležal v posteli žltej hotelovej izby, hľadel do stropu, počúval zvuky mesta a vychutnával na jazyku svoje nové meno. Sindre Fauke. Nebolo to bežné, no pochopil som, že to môže, že to naozaj môže vyjsť.

102/

Nordmarka

12. júl 1944

…muž, ktorý sa volal Even Juul. Mám pocit, že tak ako ďalší chlapi z odboja, zhltol môj príbeh aj s navijakom. Veď prečo by nemal? Pravde, že som vojak z frontu hľadaný kvôli vražde, by bolo ťažšie uveriť než príbehu, že som z frontu zbehol a do Nórska sa dostal cez Švédsko. Okrem toho cez špiónov si tú informáciu overili v Osle, a to im potvrdilo, že osoba menom Sindre Fauke je naozaj nezvestná, pravdepodobne zbehla k Rusom. Nemci majú vo svojich papieroch poriadok!

Hovorím spisovnou nórčinou bez výrazného prízvuku, čo je pravdepodobne výsledok toho, že som vyrastal v Amerike. Nikto však nekomentuje, ako rýchlo sa Sindre Fauke zbavil svojho prízvuku. Pochádzam z malej dedinky. Ak by sa však aj zjavil niekto, koho som poznal v mladosti (Mladosť! Bože, veď sú to len tri roky, a aj tak celý život!), som presvedčený, že by ma nespoznal, tak výrazne som sa zmenil.

Skôr sa obávam toho, že sa zrazu zjaví niekto, kto pozná skutočného Sindreho Faukeho. Našťastie pochádza z ešte odľahlejšieho miesta ako ja, má však príbuzných, ktorí by ho mohli identifikovať.

A tak som nad týmito vecami premýšľal. Preto bolo veľké moje prekvapenie, keď mi dnes dali príkaz zlikvidovať jedného z mojich vlastných (Faukeho) nacistických bratov. Má to byť test, že som naozaj zmenil stranu a nie som infiltrant. S Danielom sme hneď vybuchli do smiechu – veď na ten nápad sme mohli prísť aj my, veď oni ma jednoducho prosia, aby som zo sveta odstránil osoby, ktoré by ma dokázali odhaliť! Dobre chápem, že velitelia týchto hračkárskych vojakov pokladajú bratovraždu za prekročenie určitej hranice, veď v našom bezpečnom lese si nemohli na drsnosť vojny zvyknúť. Rozhodol som sa však vziať ich za slovo skôr, než si to rozmyslia. Len čo sa zotmie, pôjdem do mesta, vezmem si služobnú pištoľ, ktorú mám aj s uniformou odloženú v bezpečnostnej skrinke na železničnej stanici, a tým istým vlakom, ktorým som prišiel, vyrazím na sever. Viem, ako sa volá najbližšie väčšie mesto, tam sa už len opýtam…

103/

Oslo

13. máj 1945

Aký zvláštny deň! Krajina je ešte vždy v ošiali slobody a dnes prichádza do Osla korunný princ Olav s vládnou delegáciou. Nedokázal som ísť do prístavu, aby som ho videl, počul som však, že sa tam zozbierala „polovica“ mesta. Dnes som sa po Ulici Karla Johana prechádzal v civile, hoci moji „spolubojovníci“ nevedia pochopiť, prečo sa nechcem predvádzať v uniforme odboja ako oni. Údajne to v súčasnosti rozťahuje nohy každej mladej dáme. Dámy a uniformy – ak si dobre pamätám, rovnako behali aj za zelenými uniformami roku 1940.

Vyšiel som ku Kráľovskému zámku, aby som videl, ä sa korunný princ ukáže na balkóne, aby povedal zopár slov. Aj tam prišlo veľa ľudí. Keď som prichádzal, práve sa menili stráže. Z pohľadu nemeckých štandardov skôr smiešne divadlo, no ľudia jasali.

Nádejam sa, že korunný princ dá všetkým týmto takzvaným dobrým Nórom studenú sprchu. Všetkým tým, čo päť rokov pasívne sledovali dianie, nepohli ani prstom na jednu, či druhú stranu, a čo teraz žiadajú pomstu zradcom národa. Myslím si totiž, že nás korunný princ Olav chápe, pretože ak sú fámy pravdivé, bol jediným členom kráľovskej rodiny a vlády, ktorý si zachoval tvár počas kapitulácie, keď sa ponúkol, že zostane pri svojom ľude a bude s ním prežívať jeho osud. Vláda mu to však vyhovorila, dobre vedeli, že by sa dostali do zlého svetla, ak by utekali z krajiny, nechávajúc tu jedného svojho člena.

Áno, dúfam, že mladý korunný princ (ktorý na rozdiel od svätcov posledných dní vie, ako sa nosí uniforma!) dokáže národu vysvetliť, akú obeť vojaci na fronte krajine priniesli, najmä s ohľadom na nebezpečenstvo, ktoré pre náš národ predstavovali (a stále predstavujú!) boľševici. Už začiatkom roku 1942, kým sme sa my vojaci pripravovali na odchod na východný front, korunný princ údajne pri rokovaniach s prezidentom Rooseveltom vyjadril svoje obavy z ruských plánov v Nórsku.

Všade zástavy, piesne, stromy v Zámockom parku som ešte nikdy nevidel zelenšie. Korunný princ však dnes na balkón nevyšiel. Musím byť trpezlivý.

„Volali z Viedne. Odtlačky sú identické.“

Weber stál vo dverách.

„Dobre,“ prikývol Harry a čítal ďalej.

„Niekto si odpľul do koša,“ pokračoval Weber. „Musí byť vážne chorý, je tam viac krvi než slín.“

Harry si oblizol prst a prevrátil stranu. „Aha.“

Ticho.

„Ak ešte potrebuješ pomoc…“

„Ďakujem, Weber, to je všetko.“

Weber prikývol, no nehýbal sa.

„Nevyhlásiš pátranie?“

Harry zdvihol zrak a hodil na Webera neprítomný pohľad.

„Prečo?“

„Nie, fakt vlastne neviem,“ pokrčil plecom Weber. „Ani don’t-need-to-know.“

Harry sa usmial, asi nad komentárom starého policajta. „Nie, naozaj.“

Weber márne čakal na pokračovanie.

„Ako chceš, Hole. Vzal som so sebou svoj Smith & Wesson. Je nabitý. Chytaj!“

Harry naňho práve včas pozrel, aby zachytil čierne puzdro, čo mu Weber hodil. Otvoril ho a vytiahol revolver. Bol naolejovaný a vyleštená oceľ sa matne blýskala. Samozrejme. Weberova vlastná zbraň.

„Weber, ďakujem za pomoc,“ usmial sa Harry.

„Kašli na to.“

„Pokúsim sa. Maj pekný… deň.“

Weber sa pri pripomenutí toho, aký je deň, uškrnul. Kým vypochodoval z bytu, Harry bol už znovu pohrúžený do čítania.

104/

Oslo

27. august 1945

Zrada – zrada – zrada! Sedel som ako skamenený, dobre ukrytý v poslednej lavici, keď voviedli moju snúbenicu. Sadla si na lavicu obžalovaných a Evenovi Juulovi venovala krátky, jednoznačný úsmev. Ten malý úsmev stačí na to, aby som vedel všetko. Sedel som však ako prikovaný, schopný len počúvať a hľadieť. A trpieť. Tá falošná luhárka! Even Juul dobre vedel, kto je Signe Alsakerová, veď ja som mu o nej povedal. Ťažko ho z niečoho viniť, myslí si, že Daniel Gudeson je mŕtvy, ale ona, ona mu prisahala vernosť v smrti! Áno, opakujem to znova: Zrada! A korunný princ nepovedal jediné slovo. Nikto nepovedal jediné slovo. V pevnosti Akershus strieľajú mužov, ktorí riskovali svoje životy pre Nórsko. Ozveny výstrelov sekundu visia vo vzduchu nad mestom, potom zmiznú a ticho je ešte väčšie než predtým. Akoby sa nič nestalo.

Minulý týždeň som dostal správu, že môj prípad odložili, že moje hrdinské skutky vyvážia zločiny, ktorých som sa dopustil. Keď som ten list čítal, plakal som od smiechu. Oni mi teda tvrdia, že likvidácia štyroch bezbranných sedliakov v doline Gudbrandsdalen je hrdinský čin, ktorý vyváži moju zločinnú obranu domoviny pri Leningrade! Hodil som stoličku do steny, prišla čašníčka, musel som sa ospravedlniť. Je to na zbláznenie.

V noci sa mi sníva o Helene. Len o Helene. Musím sa pokúsiť zabudnúť. A korunný princ nepovedal ani slovo. Nedá sa to vydržať, myslím…

Harry sa pozrel na hodinky. Rýchlejšie prelistoval zopár strán, kým nenarazil na známe meno.

105/

Reštaurácia Schrøder

23. september 1948

…podnikateľská činnosť s dobrými vyhliadkami. Dnes sa však stalo to, čoho som sa dlho obával.

Čítal som si noviny, keď som si všimol, že niekto stojí pri mojom stole a uprene ma pozoruje. Zdvihol som zrak a krv mi zamrzla v žilách. Vyzeral trochu zanedbane. Ošúchané oblečenie, už nemal ten vzpriamený, meravý postoj, aký som poznal, akoby sa z neho niečo stratilo. Hneď som však spoznal nášho starého veliteľa, muža s kyklopským okom.

„Gudbrand Johansen,“ pozdravil Edvard Mosken. „Vraj si mŕtvy. Fámy hovoria, že si zomrel v Hamburgu.“

Nevedel som, čo povedať alebo urobiť. Vedel som, že muž, ktorý si sadol oproti mne, by ma dokázal dostať pred súd za vlastizradu, ba čo viac, za vraždu!

V ústach som mal sucho, postupne som začal nachádzať slová. Povedal som mu, áno, žijem, a aby som získal čas, rozpovedal som mu celý príbeh o viedenskom lazarete, o svojom poranení hlavy a problémoch s nohou. A čo sa stalo s ním? Povedal, že ho poslali domov a skončil v lazarete v Sinsene. Absurdné, že do toho istého lazaretu prevelili aj mňa. Ako väčšina ostatných, aj on dostal tri roky za zradu vlasti a pustili ho von po dva a pol roku.

Hovorili sme o kadečom, po chvíli som sa uvoľnil. Objednal som mu pivo a rozprával o podnikaní v stavebníctve, ktorému sa teraz venujem. Povedal som mu svoj názor, že pre takých, ako sme my, je najlepšie začať podnikať na vlastnú päsť, aj tak väčšina podnikov odmieta zamestnávať bývalých vojakov z frontu (najmä tie podniky, ktoré počas vojny s Nemcami spolupracovali).

„Aj teba?“ spýtal sa.

Musel som mu vysvetliť, že hoci som neskôr prešiel na správnu stranu, veľmi mi to nepomohlo, navždy budem ten, kto nosil nemeckú uniformu.

Mosken sa celý čas zľahka usmieval a napokon sa už neovládol. Povedal mi, že ma už dlho hľadal, všetky stopy sa však končili v Hamburgu. Už to takmer vzdal, keď raz objavil meno Sindre Fauke v novinovom článku o mužoch odboja. Prebudil sa v ňom záujem, našiel si, kde Fauke pracuje, a zavolal. Niekto mu poradil, že možno budem u Schrødera.

Opäť som zmeravel v presvedčení, že teraz to príde. Povedal však čosi celkom iné:

„Nikdy som sa ti poriadne nepoďakoval za to, že si Hallgrimovi Dalemu zabránil v tom, aby ma zastrelil. Johansen, ty si mi zachránil život.“

Prekvapene som pokrčil plecom, na nič iné som sa nezmohol. Mosken mi povedal, že vtedy, keď som ho zachránil, dokázal som, že som morálny človek. Lebo som mohol mať dôvody na to, aby som si želal jeho smrť. Ak by sa našla mŕtvola Sindreho Faukeho, Mosken by mohol dokázať, že ja som vrah! Len som prikývol. Potom na mňa pozrel a spýtal sa, či sa ho bojím. Pochopil som, že nemám čo stratiť, ak mu poviem celý príbeh tak, ako sa stal.

Mosken počúval, zopár ráz ma prevŕtal kyklopským okom, aby zistil, či klamem, niekedy potriasol hlavou, zrejme však chápal, že väčšina príbehu bola pravda.

Keď som skončil, kúpil som nám ešte po pive, a on hovoril o sebe, o žene, ktorá si, kým sedel, našla iného chlapa, čo sa dokázal postarať o ňu aj o chlapca. Aj ju dokázal pochopiť. Veď aj pre Edvarda mladšieho bolo lepšie, že nemusí vyrastať s otcom, ktorý zradil národ. Mosken pôsobil rezignovane. Povedal mi, že to chce vyskúšať v doprave, no nedostal ani jedno z miest, o ktoré sa uchádzal.

„Kúp si vlastné nákladné auto,“ navrhol som. „Začni aj ty podnikať na vlastnú päsť.“

„Nemám na to peniaze,“ povedal a rýchlo odvrátil zrak. Začalo mi dochádzať. „A ani banky nemajú radi bývalých bojovníkov, myslia si o nás všetkých, že sme banditi.“

„Nejaké peniaze mám odložené,“ prerušil som ho. „Môžeš si požičať odo mňa.“

Odmietol, no ja som trval na svojom.

„Veď budem od teba pýtať úroky, to je jasná vec!“ Vtedy sa rozžiaril. Potom však opäť zvážnel a konštatoval, že kým sa rozbehne, bude ho to stáť veľa peňazí. A tak som mu musel vysvetliť, že úrok bude nízky, takmer symbolický. Objednal som ďalšie pivo, a keď sme dopili a zberali sa domov, podali sme si ruku na znak dohody.

106/

Oslo

3. august 1950

…list s viedenskou pečiatkou v schránke. Položil som ho na kuchynský stôl a dlho naň hľadel. Na zadnej strane bolo jej meno a adresa.

V máji som poslal list do Nemocnice Rudolfa II. v nádeji, že niekto bude vedieť, kde sa Helena nachádza, a pošle ho ďalej. Pre prípad, že by list otvoril niekto nepovolaný, nenapísal som tam nič, čo by pre nás mohlo byť nebezpečné. A pochopiteľne, nepoužil som svoje pravé meno. Aj tak som sa neodvážil dúfať v odpoveď. Áno, dokonca ani neviem, či som vo svojom najhlbšom vnútri po odpovedi túžil, určite nie po takej, akú človek mohol čakať. Vydatá matka. Nie, nechcem. Hoci to bolo to, čo som jej prial a čo som jej daroval.

Bože, akí sme boli mladí, ona mala len devätnásť! A teraz, keď som v ruke držal list, pôsobilo to na mňa zrazu tak neskutočne, akoby úhľadné písmo na obálke nemohlo mať nič spoločné s Helenou, o ktorej som šesť rokov sníval. Otvoril som list chvejúcimi sa prstami, prinútil sa očakávať to najhoršie. Bol to dlhý list a od chvíle, keď som ho prečítal po prvý raz, uplynulo len niekoľko hodín, už ho však aj tak viem naspamäť.

Milovaný Uriáš!

Milujem ťa. To, že ťa budem milovať celý život, určite vieš, no zvláštne je to, že cítim, že som ťa celý život aj milovala. Keď som dostala tvoj list, rozplakala som sa od šťastia, to…

Harry vyšiel do kuchyne s papiermi v rukách, v skrinke nad drezom našiel kávu a postavil na vodu, nespúšťajúc pritom zrak z papierov. Čítal o šťastnom, ale aj ťažkom a bolestnom stretnutí v parížskom hoteli. Na druhý deň sa zasnúbili.

Od tejto chvíle Gudbrand čoraz menej písal o Danielovi, na záver akoby celkom zmizol.

Namiesto toho píše o zaľúbenom páre, ktorý kvôli vražde Christophera Brockharda stále cíti za sebou dych prenasledovateľov. Tajne sa stretávajú v Kodani, v Amsterdame, v Hamburgu. Helena pozná novú Gudbrandovu identitu, ale pozná aj celú pravdu o vražde na fronte, o likvidácii Faukeovcov? Zrejme nie.

Desať rokov po skončení vojny, po stiahnutí spojencov z Rakúska, sa odsťahuje. Tvrdí, že jej krajinu čoskoro opäť obsadia vojnoví zločinci, antisemiti a fanatici, ktorí sa nepoučili na vlastných chybách. Usadia sa v Osle, kde Gudbrand, naďalej pod menom Sindre Fauke, pokračuje v podnikaní. V ten istý rok ich katolícky kňaz zosobáši na malom súkromnom obrade v záhrade na Holmenkollveien, kde si krátko predtým kúpili veľký dom za peniaze, čo Helena dostala za svoje krajčírstvo vo Viedni. Sú šťastní, píše Gudbrand.

Harry počul, ako zabublala voda, a s prekvapením konštatoval, že mu vykypela káva.

107/

Štátna nemocnica

1956

Helena stratila toľko krvi, že jej život bol v ohrození, našťastie zasiahli včas. Prišli sme o dieťa. Helenu som nedokázal utešiť, samozrejme, hoci som jej stále opakoval, že sme mladí a budeme ešte mať veľa príležitostí. Lekár, žiaľ, môj optimizmus nepodporil. Povedal, že maternica…

108/

Štátna nemocnica

12. marec 1967

Dcéra. Bude sa volať Rachel. Plakal som, Helena ma hladkala po líci a opakovala, že cesty božie sú…

Harry sedel v obývačke a rukou si zakryl oči. Prečo nepochopil toto spojenie už vo chvíli, keď zbadal Heleninu fotografiu u Beatrice na stene? Matka a dcéra. Musel byť duchom niekde mimo. Pravdepodobne v tom bola celá príčina – bol mimo. Aj tak videl Rachel všade: na uliciach v tvárach kráčajúcich žien, na desiatich televíznych staniciach, ktoré prepínal, za pultom v kaviarni. Prečo mal potom za pozoruhodnú pokladať chvíľu, keď jej tvár objavil na fotografii peknej ženy na stene?

Mal by zavolať Moskenovi a overiť si, či to, čo Gudbrand Johansen, alias Sindre Fauke napísal, je pravda. Naozaj to potrebuje? Teraz nie.

Opäť sa pozrel na hodinky. Prečo to robí? Čo ho poháňa viac než dohodnuté stretnutie s Rachel o jedenástej? Ellen by mu určite dala odpoveď, ale ona tu nebola, a práve teraz nemal čas zamýšľať sa nad odpoveďou. Presne tak, nemá čas.

Prelistoval sa k roku 1999. Siedmy október. Z rukopisu zostávalo už len niekoľko strán. Cítil, ako sa mu začali potiť ruky. Cítil záblesk hrôzy, ktorú Rachelin otec opísal, keď dostal Helenin list – odpor voči tomu, že čoskoro bude konfrontovaný s osudom, ktorému nemôže uniknúť.

109/

Oslo

7. október 1999

Zomriem. Po tom všetkom, čím som prešiel, je zvláštne dozvedieť sa, že úder z milosti mi udelí bežná choroba. Ako to mám oznámiť Rachel a Olegovi? Kráčal som Ulicou Karla Johana a cítil, že život, ktorý som od chvíle, keď Helena zomrela, pokladal za bezcenný, sa zrazu stál čímsi zvláštnym. Nie preto, že by som netúžil ťa stretnúť, Helena, ale preto, že na svoju úlohu na tomto svete, doteraz odkladanú, mám zrazu primálo času. Šiel som po tom istom štrkovom kopci ako 13. mája 1945. Korunný princ doteraz nevyšiel na balkón so slovami pochopenia. Chápe len problémy všetkých ostatných. Myslím, že nepríde. Myslím, že zradil.

Potom som zaspal pod stromom a sníval dlhý a zvláštny sen, skôr zjavenie. A keď som sa prebral, prebral sa aj môj dlhoročný priateľ. Daniel je späť. A viem, čo chce.

Keď Harry nešetrne mykal radiacou pákou, striedavo spiatočka, jednotka a dvojka, Escort sťažka vzdychal. A reval ako ranené zviera, keď Harry stlačil plynový pedál na podlahu. Chlapík v sviatočnom kroji z Østerdalenu preskočil chodník na križovatke ulíc Vibes gate a Bogstadsveien a vyhol sa tak temer hladkému odtlačku pneumatík na pančuchách. V Hegdehaugsveien bola smerom do mesta zápcha, Harry odbočil do protismeru a veril, že jeho klaksón dá protiidúcim autám dosť rozumný dôvod, aby uhli. Práve sa mu podarilo prešmyknúť na ľavú stranu kvetinového záhonu pred kaviarňou Lory Kafé, keď mu zorné pole naraz vyplnila belasá stena. Električka!

Na to, aby zastavil, bolo neskoro, a tak Harry skrútil volant, zľahka dupol na brzdu, aby zadok auta poskočil, a auto sa šmýkalo po dlažbe, kým nenarazilo do električky ľavým bokom. Spätné zrkadielko mu odletelo jedným úderom, zvuk kľučky, škrípajúcej o stenu električky, bol však dlhý a prenikavý.

„Do riti, do riti!“

Potom sa uvoľnil, kolesá sa zachytili o asfalt a posúvali ho k ďalšiemu semaforu.

Zelená, zelená, oranžová.

Dupol na plyn, s rukou naďalej na klaksóne v naivnej nádeji, že jeho ostrý zvuk si niekto v centre Osla o štvrť na jedenásť počas osláv sedemnásteho mája všimne. Potom kričal, dupal na brzdy, a kým sa Escort zúfalo snažil prisať k matičke zemi, leteli prázdne obaly kaziet, cigaretové škatuľky a Harry Hole dopredu. Narazil do predného skla, auto sa zastavilo. Oslavujúca mládež s vlajkami v rukách skončila pred ním na chodníku. Harry si pošúchal čelo. Zámocký park mal pred sebou a cestička k zámku bola plná ľudí. Z otvoreného kabrioletu vedľa počul rádio a známy priamy prenos, ktorý každý rok opakoval:

„A teraz už kráľovská rodina máva z balkóna detskému sprievodu a ľuďom, zhromaždeným pred palácom. Nóri dnes oslavujú najmä korunného princa, ktorý sa vrátil z USA, veď je…“

Harry uvoľnil spojku, pridal plyn a namieril si to na obrubník pred cestičkou k palácu.

110/

Oslo

16. október 1999

Opäť sa usmievam. Daniel sa usmieva vo mne, samozrejme. Nikomu som nepovedal, že prvá vec, ktorú urobil, keď sa prebral, bol telefonát Signe. Použili sme telefónnu búdku u Schrødera. Bolo to také srdcervúco zábavné, až mi tiekli slzy.

Ďalšie plánovanie dnes v noci. Problémom stále zostáva, ako sa mám dostať k zbrani, ktorú potrebujem.

111/

Oslo

15. november 1999

… problém sa zdal byť konečne vyriešený, zjavil sa on: Hallgrim Dale. Ani ma neprekvapilo, že to s ním išlo dole vodou. Do poslednej chvíle som dúfal, že ma nespozná. Očividne počul chýr, že som zahynul počas bombardovania Hamburgu, lebo si myslel, že som duch. Pochopil, že sa deje niečo nekalé, a chcel peniaze za to, že bude držať hubu. Ale ten Dale, ktorého poznám, neudrží tajomstvo ani za všetky peniaze sveta. A tak som sa postaral o to, aby som bol posledný človek, s ktorým hovoril. Netešilo ma to, no musím priznať, že som cítil určité uspokojenie, že som staré remeslo ešte celkom nezabudol.

112/

Oslo

6. február 2000

S Edvardom sme sa u Schrødera stretávali šesťkrát do roka viac než päťdesiat rokov. Každý prvý utorok doobeda každý druhý mesiac. Ešte vždy to nazývame štábnym rokovaním, tak ako sme to volali, keď reštaurácia ležala ešte pri Youngstorget.

Dlho som rozmýšľal, čo nás s Edvardom spája, keď sme takí rozdielni. Možno len spoločný osud. Že nás poznačili tie isté udalosti. Obaja sme boli na východnom fronte, obaja sme prišli o manželky a naše deti dospeli. Neviem, ale prečo nie? Najdôležitejšie pre mňa je, že viem o Edvardovej úplnej lojalite. Samozrejme, že nikdy nezabudne, ako som mu po vojne pomohol, ale aj potom som mu podával pomocnú ruku. Ako koncom šesťdesiatych rokov, keď sa mu alkohol a dostihové stávky vymkli spod kontroly, a on takmer prišiel o celý podnik, keby som nesplatil jeho dlhy.

Nie, z toho statočného vojaka, ktorého si pamätám od Leningradu, nezostalo veľa, ale v posledných rokoch sa Edvard aspoň zmieril s tým, že život nebude celkom taký, aký si ho plánoval, a snaží sa z neho dostať to najlepšie. Teraz sa sústreďuje na svojho koňa, nepije ani nestávkuje, uspokojí sa s tým, že mi dáva zopár tipov.

Apropo tipy, práve on mi dal tip, že sa ho Even Juul pýtal, či Daniel Gudeson náhodou predsa len nežije. V ten istý večer som zavolal Evenovi a spýtal sa ho, či ho nechytá senilita. Even mi však povedal, že pred niekoľkými dňami zdvihol druhý telefón v spálni a vypočul si muža, ktorý sa vydával za Daniela a na smrť vystrašil Evenovu manželku. Muž v telefóne jej povedal, že sa jej opäť ozve niektorý utorok. Even mi povedal, že zvuky v pozadí mu pripomínali nejakú kaviareň, a teraz sa rozhodol, že každý utorok bude prechádzať kaviarne mesta, kým telefonického teroristu nenájde. Vedel, že polícia sa takou drobnosťou nebude zaoberať. Signe nepovedal nič, aby sa ho nepokúsila zastaviť. Musel som si zahryznúť do ruky, aby som sa nahlas nerozosmial, a zaželal som mu veľa šťastia. Ten starý idiot.

Odkedy som sa presťahoval do bytu v štvrti Majorstua, Rachel som nevidel. Niekoľkokrát sme však spolu telefonovali. Obaja sme už zo vzájomnej vojny unavení. Ja som jej prestal vysvetľovať, čoho sa dopustila voči mne aj vlastnej matke, keď sa vydala za toho boľševika zo starej boľševickej rodiny.

„Viem, že si to vnímal ako zradu,“ hovorí mi vždy. „Ale už je to dávno, už o tom nehovorme.“

Nie je to dávno. Nič už nie je dávno.

Oleg sa na mňa pýtal. Oleg je dobrý chlapec. Dúfam len, že nebude taký vzdorovitý a tvrdohlavý ako jeho matka. To má po Helene. Sú si také podobné, že keď toto píšem, mám slzy v očiach.

Na budúci týždeň si od Edvarda požičiam chatu. Vyskúšam tam zbraň. Daniel sa teší.

Na semafore skočila zelená a Harry dupol na plyn. Keď sa obrubník zarýval do kolies, autom trhlo. Escort neelegantne poskočil a zrazu bol na trávniku. Chodník zaplnili ľudia, a tak Harry pokračoval po tráve. Prekĺzol medzi fontánou a štvoricou mladých, ktorí sa rozhodli raňajkovať na deke v parku. V zrkadle videl, ako za ním bliká modrý maják. Pri zámockej stráži sa tlačili ľudia. Harry zastal, vyskočil z auta a prebehol k zátarasám okolo Zámockého námestia.

„Polícia!“ kričal Harry a predieral sa davom. Ľudia v prvých radoch vstávali za brieždenia, aby si zaistili najlepšie miesta, a teraz mu len s nevôľou uhýbali. Keď preskočil zátarasu, pokúsil sa ho jeden z gardistov zastaviť, Harry ho však odstrčil, zamával preukazom a bežal na otvorené námestie. Pod opätkami mu škrípali kamienky námestia. Otočil sa chrbtom k detskému sprievodu, materskej škôlke zo Slemdalu, aj mládežníckemu zboru Vålerenga, ktorý práve prechádzal pred balkónom s mávajúcou kráľovskou rodinou pri falošných tónoch odrhovačky I´m just a Gigolo. Hľadel na stenu spokojných usmiatych tvárí a trojfarebných vlajok. Očami prechádzal rady ľudí: dôchodcov, ujov s fotoaparátmi, otcov rodín s deťmi na ramenách – nijaký Sindre Fauke. Gudbrand Johansen. Daniel Gudeson.

„Do riti, do riti!“

Panika bola silnejšia než čokoľvek iné.

Ale tam, pred zátarasami, konečne zbadal známu tvár. V práci, v civile, s vysielačkou a slnečnými okuliarmi. Takže poslúchol Harryho prosbu, aby podporil otcov detí v detských zboroch na úkor Scotsmana.

„Halvorsen!“

113/

Oslo

17. máj 2000

Signe je mŕtva. Pred troma dňami bola popravená ako zradca guľkou, čo prešla jej falošným srdcom. Dlho som bol rozhodný, no keď ma Daniel opustil vo chvíli výstrelu, zaváhal som. Zanechal ma v osamelom chaose, ovládli ma pochybnosti a prežil som strašnú noc. Choroba to nijako nezlepšila. Zobral som si tri tabletky, hoci doktor Buer hovoril, že si mám dávať len jednu, aj tak sa bolesti nedali vydržať. Napokon som však zaspal a na druhý deň sa zobudil s Danielom opäť na svojom mieste a s novou odvahou. Toto bola predposledná etapa, veselo pochodujeme ďalej.

Pridaj sa v kruh okolo ohňa a hľaď na jeho žltý plameň,

čo žiada vernosť, víťazstvá a ženie nás vpred a stále ďalej.

Už sa blíži. Deň, keď bude Zrada pomstená. Nemám strach.

Samozrejme, že najdôležitejšie je, aby sa o Zrade dozvedel národ. Ak tieto memoáre nájdu nesprávni ľudia, hrozí mi, že ich zničia, alebo utaja z obáv pred reakciou verejnosti. Pre istotu som potrebné stopy predložil aj tomu mladému policajtovi. Zostáva mi veriť, že je inteligentný, a môj pocit mi hovorí, že rozhodne je to človek s vnútornou integritou.

Posledné dni boli dramatické.

Začalo sa to v deň, keď som sa rozhodol, že sa porátam so Signe. Práve som jej zavolal a oznámil jej, že idem po ňu. Vyšiel som z reštaurácie a cez presklenú stenu kaviarne oproti som zazrel tvár Evena Juula. Tváril som sa, že ho nevidím, ale už vtedy som vedel, že pochopí súvislosti, len čo sa trochu zamyslí.

Včera ma navštívil ten policajt. Veril som, že stopy, ktoré som mu dal, mu nebudú stačiť na to, aby pochopil, o čo ide, kým nedokončím svoju úlohu. Ukázalo sa však, že vo Viedni objavil stopu Gudbranda Johansena. Pochopil som, že musím získať čas, aspoň štyridsaťosem hodín. A tak som mu porozprával príbeh o Evenovi Juulovi, ktorý som si vymyslel práve pre prípad, že takáto situácia vznikne. Povedal som mu, že Even je zranená, úbohá duša, že sa v ňom usídlil Daniel. Príbeh jednak spôsobil, že tieň podozrenia aj za vraždu Signe padol na Juula. Jednak urobil dôveryhodnejšou aranžovanú samovraždu, ktorú som medzičasom pre Juula naplánoval.

Keď policajt odišiel, ihneď som sa pustil do práce. Keď dnes Even Juul otvoril dvere a videl ma stáť na schodoch, ani sa netváril prekvapene. Neviem, ä preto, že si to všetko premyslel, alebo už nebol v stave čudovať sa. Vyzeral ako mŕtvy. Priložil som mu na krk nôž a uistil ho, že ak sa pohne, podrežem ho rovnako rýchlo, ako som zarezal jeho psisko. Aby som sa uistil, že mi rozumie, otvoril som igelitové vrece a psa mu ukázal. Prešli sme do spálne, kde sa on poslušne postavil na stoličku a pripevnil na hák lampy obojok.

„Nechcem, aby polícia získala ďalšie stopy skôr, než bude po všetkom. Takže toto bude vyzerať ako samovražda,“ povedal som mu. On však nereagoval, tváril sa celkom ľahostajne. Kto vie, možno som mu len urobil službu?

Potom som zotrel svoje odtlačky prstov, vrece s psiskom vložil do mrazničky a nože do pivnice. Všetko bolo vybavené, len som posledný raz kontroloval spálňu, keď som zrazu začul škrípanie štrku a na ceste objavil policajné auto. Zastalo, akoby na niečo čakalo. Rýchlo som však pochopil, že mám problém. Gudbranda, pochopiteľne, chytila panika, no velenie našťastie prebral Daniel a konal rýchlo.

Vzal som kľúče od dvoch spální a jeden z nich sa hodil do izby, kde visel Even. Položil som ho na zem zvnútra, vytiahol originálny kľúč a zamkol ním dvere zvonka. Potom som ho vymenil za ten, ktorý sa nehodil, a zastrčil ho do dverí zvonka. Napokon som originálny kľúč vložil do zámky na druhej spálni. Trvalo mi to len niekoľko sekúnd, potom som pokojne zišiel na prízemie a vyťukal číslo Harryho Holeho.

Stačil okamih a vzápätí vošiel.

Hoci som cítil, ako vo mne bubloce smiech, myslím, že sa mi podarilo tváriť prekvapene. Pravdepodobne aj preto, že som trochu prekvapený bol. Jedného z tých policajtov som totiž už videl. Tú noc v Zámockom parku. Nemyslím, že ma spoznal. Možno aj preto, že dnes videl Daniela. A nie, nezabudol som z izbových kľúčov zotrieť odtlačky prstov.

„Harry! Čo tu robíš? Stalo sa niečo?“

„Počúvaj, cez vysielačku vydaj pokyn…“

„Čo?“

Školský zbor Bolteløkka pochodoval bubnujúc tak, akoby sa snažili prederaviť vzduch.

„Hovorím, že…“ zakričal Harry.

„Čo?“

Harry schytil vysielačku:

„Teraz dobre počúvajte, každý jeden z vás ma počúvajte. Hľadajte chlapa, sedemdesiatdeväť rokov, výška meter sedemdesiatpäť, modré oči, biele vlasy. Pravdepodobne je ozbrojený, opakujem ozbrojený a extrémne nebezpečný. Existuje podozrenie, že plánuje atentát, kontrolujte otvorené okná a strechy na okolí. Opakujem…“

Harry zopakoval správu, Halvorsen naňho s otvorenými ústami hľadel. Keď Harry skončil, hodil mu vysielačku naspäť.

„Halvorsen, teraz máš za úlohu zrušiť sedemnásty máj.“

„Čo hovoríš?“

„Si v práci, ja vyzerám ako… akoby som vybehol z krčmy. Nebudú ma počúvať.“

Halvorsen prebehol pohľadom Harryho s neoholeným strniskom, pokrčenou, krivo pozapínanou košeľou, až po topánky bez ponožiek.

„Kto oni?“

„Naozaj si ešte nepochopil, o kom hovorím?“ zreval Harry a chvejúcim sa prstom ukázal Halvorsenovi, koho má na mysli.

114/

Oslo

17. máj 2000

Zajtra. Štyristometrová vzdialenosť. To som už zvládol. Park bude práve čerstvo zelený, plný života a vzdialený smrti. Už som však uvoľnil cestu guľke. Mŕtvy strom bez lístia. Guľka príde z neba, ako boží prst ukáže na potomkov zradcu, a všetci uvidia, čo robí s tými, ktorí nemajú čisté srdce. Zradca povedal, že svoju krajinu miluje, ale opustil ju. Žiadal od nás, aby sme ju zachránili pred votrelcami z východu, ale potom nás označil za zradcov.

Halvorsen bežal k vchodu do zámku, Harry zostal na námestí a prechádzal sa dokola ako opilec. Kým sa balkón vyprázdni, prejde niekoľko minút, dôležití ľudia musia najprv prijať rozhodnutie, za ktoré budú niesť zodpovednosť. Sedemnásty máj sa neruší len tak, len preto, že nejaký policajt hovoril s pochybným kolegom. Pohľadom prechádzal dav bez toho, aby vedel, čo vlastne hľadá.

Príde z neba.

Zdvihol zrak. Zelené stromy. Vzdialené smrti. Boli také vysoké a lístie v korunách také husté, že strieľať z okolitých budov sa nedá ani s dobrým ďalekohľadom.

Harry zavrel oči. Pery sa mu hýbali. Ellen, teraz mi pomôž.

Uvoľnil som cestu.

Prečo sa tí dvaja zo správy parku tvárili včera tak prekvapene? Strom. Nemal listy. Opäť otvoril oči, pozeral na koruny stromov – a vtom ho našiel. Hnedý, mŕtvy dub. Harry cítil, ako sa mu srdce rozbúchalo ako zvon. Zvrtol sa, takmer sa zrazil s hlavným bubeníkom, a rozbehol sa k zámku. Keď prišiel na líniu balkóna a stromu, zastal. Pozrel sa na strom. Za holými konármi sa týčil modrý sklenený obor. Hotel SAS. Samozrejme. Také jednoduché. Guľka. Sedemnásteho mája nikto nebude reagovať na výbuch. Strelec potom pokojne zíde na rušnú recepciu hotela a odtiaľ do zaľudnených ulíc, kde zmizne. A potom? Čo potom?

Nad tým teraz nemôže rozmýšľať, musí konať. Musí konať. Lenže je veľmi unavený. Namiesto vzrušenia cítil náhlu potrebu odísť, ísť domov, ľahnúť si spať a zobudiť sa do nového dňa, kde sa nič z tohto nestalo, kde toto celé bude len sen. Prebral sa na zvuk sirény sanitky, blížiacej sa od ulice Drammensveien. Jej ostrý tón preťal zvuk dychoviek.

„Do riti, do riti!“

A rozbehol sa.

115/

Hotel Radisson SAS

17. máj 2000

Starec sa opieral o okno. Zbraň držal oboma rukami a počúval sirénu sanitky, ktorá sa pomaly vzďaľovala. Idete neskoro, napadlo mu. Všetci zomrú.

Opäť vracal. Zväčša krv. Bolesti mu takmer vzali vedomie, potom ležal schúlený na dlažbe v kúpeľni a čakal, kedy mu zaberú tabletky. Štyri. Bolesti odišli, ešte mu uštedrili posledný úder, aby mu pripomenuli fakt, že sa čoskoro vrátia. Kúpeľňa získala svoj pôvodný tvar Jedna z dvoch kúpeľní. S perličkovým kúpeľom. Alebo to bol parný kúpeľ? V každom prípade tu bol televízor, zapol ho. Na všetkých kanáloch vysielali hymnu, kráľovskú hymnu, ľudové piesne a vyobliekaných reportérov informujúcich o detskom sprievode.

Teraz sedel v izbe a svetlo visiace na oblohe ako obrovská svetlica všetko osvetľovalo. Vedel, že by nemal hľadieť priamo na svetlice, chytí nočnú slepotu a neuvidí ruských ostreľovačov, ako sa plazia snehom krajinou nikoho.

„Vidím ho,“ zašepkal Daniel. „Pol druhej, na balkóne priamo za mŕtvym stromom.“

Stromy? Veď v tejto zbombardovanej krajine nemôžu rásť stromy.

Korunný princ vyšiel na balkón, nehovorí však nič.

„Ujde ti!“ zakričí hlas. Znie ako Sindreho hlas.

„Nie,“ odsekne Daniel. „Ani jeden prekliaty boľševik nám neujde!“

„Pochopil, že ho vidíme, ukryje sa do jamy.“

„Nie,“ zopakuje Daniel.

Starec položil zbraň na okenicu. Okno uvoľnil skrutkovačom. Dovtedy sa dalo len pootvoriť. Čo mu to vtedy povedalo to dievča z recepcie? Aby hostia nerobili hlúposti. Pozrel do ďalekohľadu. Ľudia boli veľmi malí. Vypočítaval vzdialenosť. Štyristo metrov. Keď sa strieľa zhora, človek musí brať ohľad aj na vplyv gravitácie. Guľka letí inak, ako keď ju vystrelí rovno. Daniel to však vie. Daniel vie všetko.

Starec pozrel na hodinky. Trištvrte na jedenásť. Je načase vykonať dielo. Priložil líce k ťažkej, studenej pažbe, ľavou rukou posunul pažbu o kúsok dopredu. Ľavé oko prižmúril. Zábradlie balkónu mu vyplnilo hľadáčik. Videl čierne obleky a klobúky. Našiel tvár, ktorú hľadal. Samozrejme, že sa podobá. Tá istá mladá tvár ako v roku 1945.

Daniel stíchol a sústredene mieril. Nedýchal.

Pred balkónom, mimo hľadáčika, mieril mŕtvy dub k nebesám čiernymi krivými prstami. Na jednom z konárov sedel vták. Priamo v línii strely. Starec sa nepokojne zahniezdil. Nezostane tam navždy. Určite za chvíľu odletí svojou cestou. Zbraň klesla. Starec do boľavých pľúc nabral čerstvý vzduch.

Motor naprázdno zavrčal.

Harry buchol po volante a ešte raz otočil kľúčikom.

Nič.

„Tak pod, ty sviňa! Inak si zajtra v šrote.“

Escort s hučaním naštartoval a auto vyrazilo, zanechávajúc za sebou gejzír trávy a hliny. Pri fontáne prudko zabočil doprava. Mládež prevaľujúca sa na deke len nadvihla pivové fľašky a zakričala za ním hop-hop-hop. Harry letel k hotelu. S motorom vrčiacim na jednotke a rukou na klaksóne si efektívne prebúraval cestu plnými ulicami, pri materskej škôlke sa však naraz spoza stromu vynoril detský kočík, on strhol volant doľava, potom doprava, dostal šmyk a celkom tesne minul kvetinový záhon. Na ulici Wergelandsveien skrížil cestu prudko brzdiacemu taxíku, vyzdobenému nórskou vlajkou a brezovými lístkami na záhradke. Harry však pridal plyn, prekľučkoval sa okolo áut v protismere a odbočil na ulicu Holbergs gate.

Zastal priamo pred dverami hotela a vyskočil z auta. Keď vbehol na rušnú recepciu, nastalo ticho, každý uvažoval nad tým, či sa práve nedeje niečo výnimočné. Napokon však z toho bol len opitý chlap na sedemnásteho mája, takých videli už dosť, a tak sa opäť rozprúdila vrava. Harry skočil k jednému z pultov.

„Príjemne predpoludnie,“ ozval sa hlas. Zdvihnuté obočie pod plavými kučeravými vlasmi, ktoré vyzerali ako parochňa, skúmavý pohľad. Harry sa pozrel na menovku.

„Slečna Betty Andresenová, to, čo teraz poviem, nie je zlý vtip, takže ma dobre počúvajte. Som policajt a v tomto hoteli sa nachádza atentátnik.“

Betty Andresenová pozrela na vysokého, spoly oblečeného chlapa s červenými podliatymi očami, o ktorom celkom správne okamžite usúdila, že je opitý, blázon alebo oboje. Pozorne skontrolovala legitimáciu, ktorú jej predložil. Opäť naňho hľadela. Dlho.

„Meno?“ spýtala sa.

„Volá sa Sindre Fauke.“

Jej prsty prebehli po klávesnici.

„Žiaľ, nikto pod takýmto menom u nás nebýva.“

„Do riti! Skúste Gudbrand Johansen.“

„Ani Gudbrand Johansen, pán Hole. Možno ste v nesprávnom hoteli?“

„Nie! Je tu. Je práve v izbe.“

„Takže ste s ním hovorili?“

„Nie, nie… nemám čas vám to vysvetľovať.“

Harry si rukou zakryl tvár.

„Počkajte, musím sa zamyslieť. Musí bývať vysoko. Koľko máte poschodí?“

„Dvadsaťdva.“

„A z koľkých izieb nad desiatym poschodím neodovzdali kľúč?“

„Obávam sa, že ich je dosť.“

Harry zdvihol ruky a pozrel na ňu:

„Samozrejme,“ zašepkal. „Toto je Danielova práca.“

„Prosím?“

„Pozrite na meno Daniel Gudeson.“

Čo sa stane potom? Starec nevedel, lebo potom neexistuje. Aspoň nijaké potom skôr, než bude teraz. Na parapetu položil štyri náboje. Žltohnedý matný kov odrážal slnečné lúče.

Opäť sa pozrel cez ďalekohľad. Vták tam ešte sedí. Vedel, aký to je vták. Mali rovnaké meno. Namieril ďalekohľad do davu. Pohľadom prechádzal prvé rady, kým nezastal pri známych tvárach. Je to naozaj…? Zaostril. Áno, je to nepochybne Rachel. Čo robí na Zámockom námestí? A tam je aj Oleg. Akoby sa odpojil od detského sprievodu. Rachel ho mocnými rukami nadvihla ponad zátarasy. Rachel bola silná. Mala silné ruky. Ako jej matka. Keď sa blížili k stráži, pozrela na hodinky, zrejme na niekoho čaká. Oleg mal na sebe bundu, ktorú mu daroval na Vianoce. Bunda od dedka, ako ju podľa Rachel Oleg volal. Asi mu už začína byť trochu malá.

Starec zahundral. Na jeseň mu kúpi novú.

Tentoraz prišli bolesti bez varovania a bezmocne zalapal po vzduchu.

Svetlice oblúkom padali k zemi a ich tiene sa skrčené šplhali po stenách zákopu.

Zatmelo sa mu pred očami, no vo chvíli, keď cítil, že ho tá čierňava pohltí, bolesti naraz ustúpili. Zbraň mu vypadla na zem, pot mu košeľu lepil na telo.

Vystrel sa, zbraň položil naspäť na okno. Vták odletel. Má voľnú cestu.

V hľadáčiku sa opäť zjavila čistá, mladá tvár. Chlapec študoval. Oleg bude študovať. To bola posledná vec, ktorú Rachel povedal. To bola posledná vec, ktorú povedal sám sebe, než zastrelil Brandhauga. Rachel nebola doma, keď si na Holmenkollveien prišiel po nejaké knihy. A tak sa zamkol a čírou náhodou natrafil na obálku položenú na stole. S hlavičkou ruskej ambasády. List si prečítal, položil ho na stôl a oknom hľadel do záhrady, na snehové vločky, ktoré ležali na zemi ako posledný kŕčovitý závan zimy. A potom prehľadal zásuvky. Našiel aj ďalšie listy, s hlavičkou nórskeho veľvyslanectva, aj tie bez hlavičky, napísané na servítky a vytrhnuté listy zo zápisníkov, podpísané Berntom Brandhaugom. A myslel na Christophera Brockharda.

Nijaká ruská sviňa nám dnes večer nebude strieľať hliadky.

Starec odistil. Cítil zvláštny pokoj. Práve si spomenul na to, aké ľahké bolo podrezať Brockharda. A zastreliť Bernta Brandhauga. Bunda od dedka, nová bunda od dedka. Vypustil vzduch z pľúc a prst priložil na spúšť.

S univerzálnym kľúčom do všetkých izieb v hoteli Harry skočil k výťahu a vrazil nohu do dverí, ktoré sa práve zatvárali. Opäť sa otvorili. Hľadeli naňho prekvapené tváre.

„Polícia!“ kričal Harry. „Všetci von!“

Akoby školský zvonček zazvonil na veľkú prestávku. Len nejaký päťdesiatnik, s čiernou bradou v modrom prúžkovanom obleku s veľkou trojfarebnou stuhou na hrudi a tenkou vrstvou lupín na ramenách, zostal stáť:

„Vážený, my sme nórski občania a nežijeme v policajnom štáte!“

Harry ho obišiel, vošiel do výťahu a stlačil dvadsaťdvojku. Brada však ešte neskončila:

„Povedzte mi jeden argument, prečo sa ja ako daňový poplatník mám zmieriť s tým…“

Harry vytiahol služobný revolver:

„Pre daňových poplatníkov tu mám šesť argumentov. Von!“

Čas beží ako šialený, čoskoro príde nový deň. V rannom svetle lepšie uvidíme, či je priateľ, alebo nepriateľ.

Nepriateľ, nepriateľ. Skôr či neskôr. Dostanem ho aj tak. Bunda od dedka.

Drž hubu, potom neexistuje!

Tvár v hľadáčiku vyzerá veľmi vážne. Úsmev, chlapče.

Zrada, zrada, zrada!

Spúšť sa už dostala na miesto, kde nekladie odpor, do krajiny nikoho, niekde tam sa nachádza bod výstrelu. Nemysli na výstrel a spätný náraz, len tlač ďalej, nech sa to stane, keď sa to má stať.

Výstrel ho prekvapil. Na zlomok sekundy nastalo dokonalé ticho. Potom sa ozvala ozvena nad mestom a náhle ticho tisícov zvukov, ktoré v jednej sekunde stíchli.

Harry bežal chodbou na dvadsiatom druhom poschodí, keď začul výstrel.

„Do riti!“ zareval.

Steny, ktoré sa okolo neho mihali, mu dávali pocit, že sa pohybuje v bludisku. Dvere. Obrazy, modré kubistické motívy. Takmer nečujné kroky na hrubom koberci. Fajn. Dobré hotely myslia na tlmenie zvukov. A dobrí policajti myslia na to, čo majú robiť. Do riti, do riti, kyselina mliečna v mozgu. Stroj na ľad. Izba 2254, izba 2256. Nový výstrel. Kráľovský apartmán.

Srdce mu ako šialené búchalo na rebrá. Harry sa postavil k dverám a vsunul do zámky kľúč. Tiché zabzučanie. Potom klik a rozsvietilo sa zelené svetlo. Harry opatrne stlačil kľučku.

Polícia má na takéto situácie pevne zaužívané postupy. Harry chodil na kurz a všetky sa učil. Nechystal sa riadiť nijakým z nich.

Rozkopol dvere, vbehol do apartmánu s vytiahnutým revolverom a vo dverách izby si kľakol na jedno koleno. Slnko zaplavovalo izbu, oslepilo ho ostrým svetlom. Otvorené okno. Slnko tvorilo gloriolu za sklom nad hlavou bielovlasého muža, ktorý sa pomaly obrátil.

„Polícia! Odhoďte zbraň!“ kričal Harry.

Harryho zreničky sa zúžili a zo svetla sa vynorila silueta zbrane, ktorá mierila naňho.

„Odhoďte zbraň,“ zopakoval. „Pán Fauke, už ste svoju úlohu splnili. Rozkaz vykonaný. Je koniec.“

Zvláštne, že vonku ešte stále vyhrávajú hudobné zbory, akoby sa nič nestalo. Starec zdvihol zbraň a priložil si ju k lícu. Harryho oči si zvykli na svetlo a hľadel do ústia zbrane, ktorú doteraz videl len na fotografiách.

Fauke niečo zamrmlal, jeho slová však prehlušil ďalší výstrel, tentoraz jasnejší a ostrejší.

„Do pek…“ zašepkal Harry.

Vonku za Faukem videl ako bielu bublinu nad pevnosťou Akershus stúpať dym z kanónov. Salvy na počesť štátneho sviatku. Počul tie salvy! Zvonka sa ozývali výkriky. Zhlboka sa nadýchol nosom. V izbe nebolo cítiť pušný prach. Pochopil, že Fauke nestrieľal. Ešte nie. Pevnejšie uchopil revolver a hľadel na zvráskavenú tvár, ktorá naňho bez výrazu civela ponad hlaveň.

V hre nebol len jeho a starcov život. Príkaz bol jasný.

„Idem z Vibes gate, čítal som váš denník,“ začal Harry. „Gudbrand Johansen. Alebo hovorím teraz s Danielom?“

Harry zaťal zuby a pokúšal sa ohnúť ukazovák pri spúšti.

Starec čosi zamrmlal.

„Čo hovoríte?“

„Passwort,“ povedal starec. Hlas bol zachrípnutý a na nepoznanie od toho, ktorý Harry poznal.

„Nerobte to,“ povedal Harry. „Nenúťte ma.“

Na Harryho čele sa zjavila kvapka potu, ktorá mu stekala po nose, až zastala na jeho špičke, kde akoby sa nevedela rozhodnúť. Harry pevnejšie zovrel pištoľ.

„Passwort,“ zopakoval starec.

Harry videl, že jeho prst sa na spúšti pohol. Cítil, ako mu srdce zovrela smrteľná úzkosť.

„Nie,“ povedal Harry. „Ešte nie je neskoro.“

Vedel však, že to nie je pravda. Je neskoro. Starec prišiel o rozum, o tento svet, o tento život.

„Passwort.“

Čoskoro skončia obaja, už im zostáva len trochu pomalého času, presne ako na Vianoce, skôr než…

„Oleg,“ vydýchol Harry.

Zbraň mu naďalej mierila na čelo. V diaľke zatrúbilo auto.

V starcovej tvári sa niečo pohlo.

„Heslo je Oleg,“ zopakoval Harry.

Prst na spúšti zmeravel.

Starec otvoril ústa, aby čosi povedal.

Harry zadržal dych.

„Oleg,“ vydýchol starec. Z jeho vyschnutých pier slovo znelo ako vánok.

Harry to neskôr nedokázal vysvetliť, no videl, že starec v tej chvíli zomrel. A v ďalšej chvíli na Harryho spod vrások hľadela detská tvár. Zbraň už naňho nemierila a Harry odložil revolver. Potom opatrne vystrel ruku a položil ju starcovi na rameno.

„Sľubuješ?“ Hlas starca bolo ledva počuť. „Že oni…“

„Sľubujem,“ prikývol Harry. „Osobne sa postarám o to, aby neboli zverejnené nijaké mená. Oleg a Rachel nebudú trpieť.“

Starec na Harryho dlho hľadel. Zbraň dopadla na zem s veľkým rachotom a potom klesol na zem aj starec.

Harry vybral zo zbrane náboje a položil ich na pohovku. Potom zavolal na recepciu a požiadal Betty o sanitku. Halvorsenovi oznámil, že nebezpečenstvo pominulo. Starca uložil na pohovku, sadol si na stoličku a čakal.

„Napokon som ho dostal,“ šepkal starec. „Takmer sa mu podarilo utiecť, vieš. V jame.“

„Koho ste dostali?“ spýtal sa Harry a potiahol si z cigarety. „Daniela. Napokon som ho dostal. Helena mala pravdu. Vždy som bol najsilnejší.“

Harry zahasil cigaretu a postavil sa k oknu.

„Zomieram,“ šepkal starec.

„Viem.“

„Stojí mi na hrudi. Vidíš?“

„Čo?“

„Tchor.“

Harry nijakého tchora nevidel. Videl, ako po oblohe prelieta biely mrak a stráca sa ako pochybnosť. Videl nórske vlajky viať na všetkých stĺpoch, zaliate slnečným svetlom, a videl sivého vtáka, ktorý preletel za oknom. Ale nijakého tchora.

Desiata časť / ZMŔTVYCHVSTANIE

116/

Nemocnica Ullevål

19. máj 2000

Bjarne Møller našiel Harryho v čakárni na onkologickom oddelení.

Sadol si vedľa neho a žmurkol na malé dievča, ktoré sa zamračene odvrátilo.

„Počul som, že je koniec.“

Harry prikývol. „Dnes o štvrtej v noci. Rachel tu bola po celý čas. Teraz je tam Oleg. Čo tu robíš?“

„Chcel som s tebou prehodiť zopár slov.“

„Potrebujem cigaretu. Poďme von.“

Našli si lavičku pod stromom. Na oblohe vietor rozfúkaval ľahké oblaky. Začínal sa teplý deň.

„Rachel nič nevie?“ spýtal sa Møller.

„Nie.“

„Takže vieme to len my, teda ja, Meirik, Størksenová, minister spravodlivosti a predseda vlády. A ty, samozrejme.“

„Šéfe, ty máš lepší prehľad o tom, kto čo vie.“

„Áno, samozrejme, len nahlas rozmýšľam.“

„A čo si mi chcel povedať?“

„Vieš čo, Harry? Niekedy by som si želal, aby som pracoval niekde inde. Niekde, kde je menej politiky a viac policajnej práce. Napríklad v Bergene. Ale potom sa zobudíš v taký deň, ako je ten dnešný, postavíš sa k oknu v spálni a hľadíš na fjord, ostrovy a počuješ spev vtákov a… chápeš? A potom nechceš ísť nikam.“

Møller hľadel na lienku, čo sa mu šplhala po stehne.

„Harry, chcel som ti povedať len to, že isté záležitosti by sme najradšej nechali tak.“

„O akých záležitostiach hovoríš?“

„Vedel si, že ani jeden americký prezident za posledných dvadsať rokov neprešiel volebným obdobím bez toho, aby neodhalili aspoň desať naňho pripravovaných atentátov? A že páchateľov bez výnimky dostali bez toho, aby to preniklo do médií? Harry, nikomu neposlúži, ak sa dostane von informácia, že sa plánoval atentát na hlavu štátu. Najmä taký, ktorý teoreticky mohol vyjsť.“

„Šéfe, teoreticky?“

„To nie je moja formulácia. Ale záver je jednoducho taký, že nič nejde von. Aby sme nešírili neistotu. Alebo neodhaľovali slabiny bezpečnostného systému. Ani to nie sú moje slová. Atentát je nákazlivý rovnako ako…“

„Viem, čo chceš povedať.“ Harry vypustil dym nosovými dierkami. „Ale v prvom rade to robíme z ohľadu na tých, čo nesú zodpovednosť, však? Tí, čo mohli a mali vyhlásiť poplach skôr.“

„Ako som povedal,“ kývol hlavou Møller, „niekedy sa Bergen javí jasne ako lepšia alternatíva.“

Chvíľu nehovorili nič. Pred očami sa im predvádzal vtáčik, krútil zadkom, zobkal niečo z trávy a pozorne sa rozhliadal okolo seba.

„Trasochvost,“ ukázal bradou Harry. „Motacilla alba. Opatrný chlapík.“

„Čo?“

„Príručka pre milovníkov vtákov. Čo urobíme s vraždami, ktorých sa Gudbrand Johansen dopustil?“

„Na ne sme už mali plnohodnotné vysvetlenie, mýlim sa?“

„Čo to hovoríš?“

Møller sa zamrvil.

„Jediné, čo dosiahneme, ak sa v tom začneme rýpať, je rozjatrenie starých rán ľudí, ktorých sa to týka. Riskujeme, že niekto začne prekopávať celú históriu. Veď tie veci boli vyriešené.“

„Presne tak. Even Juul. A Sverre Olsen. A čo s vraždou Hallgrima Daleho?“

„To nikoho nezaujíma. Dale bol predsa, hm…“

„Len starý ožran, o ktorého nikto nezakopne?“

„Harry, prosím ťa, nerob to zložitejším, ako to už je. Vieš, že ani mne sa to nepáči.“

Harry zahasil cigaretu o operadlo lavičky a ohorok si vložil späť do škatuľky.

„Šéfe, musím ísť dnu.“

„Takže môžeme rátať s tým, že si to necháš pre seba?“

Harry sa lakonicky usmial.

„Je pravda, čo som počul o tom, kto preberie moju pozíciu?“

„Áno,“ prikývol Møller. „Uchádza sa o ňu Tom Waaler. Meirik pod neho presunie celé oddelenie neonacizmu, takže sa to stane odrazovým mostíkom ku skutočnej kariére. Odporučím ho. Veď aj ty budeš rád, že zmizne, keď sa vrátiš späť. Veď tá pozícia inšpektora sa tým uvoľňuje.“

„Takže to mám brať ako odmenu za to, že budem držať hubu, čo?“

„Harry, prečo si to, preboha, myslíš? Je to preto, že si najlepší. Opäť si to dokázal. Len ma zaujíma, či ti môžeme veriť.“

„Už vieš, na čom budem robiť?“

Møller pokrčil plecom.

„Vražda Ellen bola objasnená.“

„Nie celkom,“ odsekol Harry. „Ešte nevieme niekoľko vecí. Okrem iného, kam zmizlo dvestotisíc korún z obchodu. Možno tam bolo viac sprostredkovateľov.“

Møller prikývol.

„Okej. S Halvorsenom dostanete dva mesiace. Ak dovtedy nič nezistíte, vec uzavrieme.“

„To je férová ponuka.“

Møller vstal.

„Harry, nad jednou vecou som rozmýšľal. Ako si uhádol heslo Oleg?“

„Nuž, Ellen mi vždy hovorila, že prvé, čo ti napadne, je takmer vždy správne.“

„Klobúk dole.“ Møller uznanlivo prikývol. „A prvé, čo ti napadlo, bolo meno jeho vnuka?“

„Nie.“

„Nie?“

„Nie som Ellen. Musel som sa zamyslieť.“

Møller naňho prísne pozrel.

„Hole, teraz si zo mňa uťahuješ?“

Harry sa usmial. Potom kývol smerom k vtáčikovi.

„V tej príručke som čítal, že nikto nevie, prečo trasochvost vrtí chvostom. Je to záhada. Vieme len to, že nemôže prestať…“

117/

Policajná stanica

19. máj 2000

Harry si práve stihol vyložiť nohy na stôl a nájsť dokonalú polohu, keď zazvonil telefón. Aby ju nemusel opäť hľadať, len sa načiahol za telefónom, sedacími svalmi hľadajúc rovnováhu na novej kancelárskej stoličke so zradne namazanými kolieskami. Na telefón dosiahol končekmi prstov.

„Hole.“

„Harry? Esaias Burne speaking. How are you?“

„Esaias. This is a surprise.“

„Naozaj? Harry, chcel som sa vám len poďakovať.“

„Poďakovať za čo?“

„Za to, že ste nič neurobili.“

„Neurobil čo?“

„Viete, čo mám na mysli, Harry. Že neprišli nijaké diplomatické žiadosti o milosť, ani nič podobné.“

Harry neodpovedal. Nejaký čas už tento telefonát očakával. Jeho poloha zrazu nebola pohodlná. Vybavil sa mu prosebný pohľad Andreasa Hochnera. A naliehavý hlas Constance Hochnerovej: Pán Hole, sľubujete, že urobíte všetko?

„Harry?“

„Počúvam.“

„Rozsudok včera vyhlásili.“

Harry hľadel na sestrinu fotografiu na stene. To leto bolo nezvyčajne teplé, alebo nie? Kúpali sa aj v daždi. Cítil, ako ho zaplavuje neskutočný smútok.

„Trest smrti?“ počul sa spýtať.

„Bez možností odvolania.“

118/

Reštaurácia Schrøder

1. jún 2000

„Čo robíš v lete, Harry?“

Maja počítala drobné.

„Neviem. Chceli sme si prenajať chatu niekde v Nórsku. Naučiť chlapca plávať a tak.“

„Nevedela som, že máš deti.“

„Nie. To je dlhý príbeh.“

„Ozaj? Verím, že mi ho raz povieš.“

„Uvidíme, Maja. Drobné si nechaj.“

Maja sa hlboko uklonila a zmizla. Na to, že bol piatok poobede, v podniku sedelo málo ľudí. Teplo zrejme väčšinu ľudí vyháňalo do pouličných reštaurácií na St. Hanshaugene.

„Áno?“ spýtal sa Harry.

Starec hľadel na polliter a neodpovedal.

„Je mŕtvy. Netešíš sa, Åsnes?“

Mohykán zdvihol hlavu a pozrel na Harryho.

„Kto je mŕtvy?“ spýtal sa. „Nikto nie je mŕtvy. Len ja. Ja som posledný z mŕtvych.“

Harry si vzdychol, noviny si strčil pod pazuchu a vyšiel do horúceho popoludnia.

Table of Contents

Prvá časť / ZEM

Druhá časť / GENESIS

Tretia časť / URIÁŠ

Štvrtá časť / OČISTEC

Piata časť / SEDEM DNÍ

Šiesta časť / BATŠEBA

Siedma časť / ČIERNY PLÁŠŤ

Ôsma časť / ZJAVENIE

Deviata časť / SÚDNY DEŇ

Desiata časť / ZMŔTVYCHVSTANIE

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s